Nedávno sme v duchovnom spoločenstve hovorili o niektorých prejavoch súvisiacich so svedomím a rozumom, ktoré naznačujú nedostatok ľudskej prirodzenosti, však? (Áno.) Uvedením niekoľkých negatívnych príkladov sme odhalili niektoré prejavy ľudí, ktorí vo svojej ľudskej prirodzenosti nemajú svedomie ani rozum. Keď sme teda v duchovnom spoločenstve hovorili o týchto negatívnych príkladoch, naučili ste sa, aké prejavy by mali mať vo svojom živote ľudia so svedomím a rozumom? (Keď Boh hovoril v duchovnom spoločenstve o niektorých prejavoch ľudí, ktorí nemajú svedomie ani rozum, pochopil som, že ľudia s normálnou ľudskou prirodzenosťou by mali mať zmysel pre hanbu a že keď sa im niečo stane, mali by byť schopní o tom premýšľať a pristupovať k tomu rozumne.) Kto chce ešte niečo dodať? (Keď Boh hovoril v duchovnom spoločenstve, porozumel som, že neľudia majú prejavy neoblomnosti a tvrdohlavosti, zatiaľ čo ľudia s normálnou ľudskou prirodzenosťou dokážu rozoznať dobré od zlého a vedia, čo je správne a čo nesprávne; dokážu prijímať pozitívne veci a na osoby, udalosti a veci sa pozerajú pomerne objektívnym a rozumným spôsobom. Navyše majú zmysel pre hanbu; keď urobia niečo zlé, dokážu si priznať svoje chyby, okamžite ich napraviť a kajať sa.) Jednoducho povedané, v podstate to spočíva v týchto veciach. Na jednej strane sú tí, ktorí majú svedomie a rozum, schopní správne zaobchádzať s osobami, udalosťami a vecami a dokážu tiež objektívne hodnotiť a vnímať osoby, udalosti a veci. Na druhej strane majú tiež zmysel pre hanbu a robia veci na základe svojho svedomia a rozumu. Keďže hovoríme o svedomí a rozume, povedzme si o konkrétnom charaktere, ktorý by ľudia mali mať vo svojom svedomí a ktorý by mali prejavovať. Už predtým sme povedali, že ľudia so svedomím majú dve vlastnosti: jednou je čestnosť a druhou láskavosť. To znamená, že niekto, kto má vlastnosť a charakteristiku svedomia a rozumu, je nielen schopný rozoznať dobré od zlého a vedieť, čo je správne a čo nesprávne, ale je to tiež prinajmenšom čestný a láskavý človek. prinajmenšom čestný a láskavý človek. Táto čestnosť a láskavosť majú svoje špecifiká. Neznamená to, že človek navonok pôsobí celkom priamočiaro, alebo že sa javí ako niekto, kto nie je zlý, kto sa nezapája do zjavného páchania zla či do konania zlých skutkov – nevzťahuje sa to na tieto vonkajšie prejavy, ktoré si ľudia bežne predstavujú. Skôr to znamená, že človek má určité prejavy, ktoré sú v konkrétnych situáciách v súlade s podstatou čestnosti a láskavosti.

Najprv si povedzme o čestnosti a láskavosti. Hlavnými prejavmi svedomia sú čestnosť a láskavosť. Pozrime sa na to najprv z hľadiska toho, ako si človek počína. Ako možno spoznať, či je človek čestný a láskavý podľa toho, ako si počína? Ľudia, ktorí majú svedomie, zvyčajne majú vo svojom počínaní hranicu; to znamená, že vo svojom srdci majú štandard, podľa ktorého si počínajú. Keď napríklad prichádzajú do kontaktu s inými, nevyužívajú ich. Je toto štandard, podľa ktorého by si mali počínať? (Áno.) Nevyužívať iných pri vzájomnom kontakte je základným štandardom, podľa ktorého by si mali počínať. Ľudia so svedomím a rozumom majú hranicu v tom, ako si počínajú, ako riešia záležitosti a prichádzajú do kontaktu s inými – a tou hranicou je, že ľudí nevyužívajú. Bez ohľadu na to, či prichádzajú do kontaktu s niekým chudobným alebo bohatým, nevyužívajú ho. Myslia si: „Peniaze iných patria im. Bez ohľadu na to, aký som chudobný, nemôžem ich využívať.“ Ak im chýbajú peniaze alebo potrebujú pomoc, aj keď vidia, že niekto iný je bohatý, určite ho nevyužijú. Ak im niekto pomôže, nájdu spôsob, ako mu to oplatiť, a určite to nenechajú len tak. Ak ich napríklad niekto pohostí jedlom, budú hľadať príležitosť, aby mu to oplatili, alebo sa budú zo všetkých síl snažiť pomôcť mu, keď sa ocitne v núdzi. Veria, že len ak si budú počínať takýmto spôsobom, môžu mať v srdci pokoj. Vidíš, neznamená to mať hranicu vo svojom počínaní? (Áno.) Aj toto je štandard, podľa ktorého by si mali počínať. Ľudia so svedomím to dokážu dosiahnuť. Ak niekomu dlhujú peniaze alebo láskavosť, vždy cítia v srdci nepokoj a neustále budú hľadať príležitosti, ako to danému človeku oplatiť. Môžu mu to splatiť peniazmi alebo materiálnymi vecami, alebo mu môžu pomôcť, ako najlepšie vedia, keď sa ocitne v ťažkostiach. Iba tak môžu cítiť pokoj a nebyť vo svojom srdci nikomu zaviazaní. Ak nedostanú príležitosť to danému človeku vynahradiť alebo nemajú schopnosť mu to oplatiť, budú voči nemu navždy cítiť záväzok. Keď toho človeka uvidia, vždy budú mať pocit, že sa mu nemôžu pozrieť do očí, a nebudú môcť pokojne jesť ani spať. Bremeno im spadne z pliec a v srdci pocítia pokoj až vtedy, keď to danému človeku úplne vynahradia. Iba takíto ľudia majú svedomie, rozum a zmysel pre hanbu. Ak s takýmto typom človeka prichádzaš do kontaktu, rozhodne nikdy ti nebude nič dlžný a ty nebudeš stále jeho veriteľom. Nie je to prejav svedomia? (Áno.) Nevyužívať iných je hranica, ktorú majú ľudia tohto druhu vo svojom počínaní, a dá sa tiež povedať, že je to princíp ich počínania. Jednoducho musia konať takto; ak to neurobia, budú v srdci cítiť nepokoj a neustále sa budú obviňovať. Je to prejav čestnosti alebo láskavosti svedomia? (Je to čestnosť.) Čestnosť je tu o niečo výraznejšia. Je v tom aj láskavosť? (Je v tom aj láskavosť – nechcú využívať iných a nechcú iným spôsobiť ujmu alebo stratu.) V tom, že nechcú, aby iní utrpeli stratu, je prvok láskavosti. Má teda tento princíp ich počínania niečo spoločné s ich osobnosťou? (Nie.) Má to niečo spoločné s tým, čo ich naučila rodina alebo spoločnosť? (Nie.) Má to niečo spoločné s tým, či sú chudobní alebo bohatí? (Nie.) Má to niečo spoločné s ich vhľadom? (Nie.) Dôležitá je len jedna vec, a to, že to súvisí s ich svedomím a rozumom a súvisí to s ich klasifikáciou. Len preto, že majú vo svojej ľudskej prirodzenosti vlastnosti čestnosti a láskavosti, ako aj svedomie a rozum ľudskej prirodzenosti, si takto počínajú. Nie je to výsledok ľudskej výchovy. Aj keď rodičia svoje deti vyučujú, môžu im odovzdať len nejaké učenia týkajúce sa počínania si – rodičia nemôžu zmeniť prirodzenosť-podstatu svojich detí a určite nie sú schopní prinútiť svoje deti, aby robili veci na základe svedomia a rozumu. Tento princíp počínania teda v podstate pochádza z ich ľudskej prirodzenosti. To, že majú takýto princíp a hranicu vo svojom počínaní, nie je výsledkom vplyvu iného človeka; pochádza to výlučne z ich vlastnej prirodzenosti-podstaty a z ich svedomia a rozumu. Preto ak má človek vlastnosti čestnosti a láskavosti, potom v jeho každodennom živote a v jeho počínaní a spôsobe riešenia záležitostí, či už je bohatý alebo chudobný, či má vhľad alebo nie, či je jeho osobnosť dynamická a pohotová, alebo pomalá a rozvážna, či je podráždený alebo mierny – nič z toho nie je dôležité. Čo je dôležité? To, že má hranicu vo svojom počínaní; má hranicu alebo základný princíp vo svojom počínaní, ktorým je nevyužívať iných. Toto „nevyužívanie iných“ znamená, že človek netúži využívať iných a nikdy to ani nerobí. Táto hranica a princíp počínania pochádzajú z jeho ľudskej prirodzenosti; vznikajú vďaka vlastnostiam jeho ľudskej prirodzenosti. Preto je skutočnosť, že má takýto princíp počínania, neoddeliteľne spojená s jeho svedomím, čestnosťou a láskavosťou jeho ľudskej prirodzenosti. To znamená, že len vtedy, ak má človek vo svojej ľudskej prirodzenosti vlastnosti čestnosti a láskavosti, bude mať vo svojom počínaní princíp nevyužívať iných; tento princíp vyplýva z vlastností čestnosti a láskavosti v jeho ľudskej prirodzenosti. Povedzte Mi, okrem toho, že sú čestní a láskaví, majú ľudia s vlastnosťami ľudskej prirodzenosti pocit hanby a zmysel pre hanbu? (Áno.) Radšej by sami utrpeli stratu, než by mali využívať iných. Ak niekoho využijú, vždy budú mať pocit, že mu niečo dlhujú. Vždy, keď toho človeka uvidia, budú sa cítiť ako menejcenní; v srdci budú cítiť nepokoj a neistotu a vždy budú hľadať príležitosti na nápravu. Ak si od niekoho požičajú peniaze a úplne ich nesplatia, budú cítiť v srdci nepokoj. Aj keď niekto túto záležitosť neúmyselne nadhodí, budú cítiť, ako im horí tvár, a budú sa cítiť trápne a dokonca nepokojne. Ak niekto o tejto záležitosti prehovorí trochu ostrejšie, budú si priať, aby ich pohltila zem, pretože sa budú cítiť príliš ponížení na to, aby sa komukoľvek pozreli do očí. Sú toto prejavy toho, že človek má pocit hanby? (Áno.) Toto všetko sú prejavy, ktoré ľudia s vlastnosťami ľudskej prirodzenosti vykazujú, podnecovaní svojím svedomím. Ak tento typ človeka dlhuje peniaze alebo láskavosť, cíti v srdci nepokoj, akoby urobil niečo hanebné. Často sa cíti odsúdený svojím svedomím a snaží sa všetkými možnými prostriedkami splatiť druhej strane dlh. Niektorí pracujú vo viacerých zamestnaniach; niektorí predajú svoju najobľúbenejšiu vec; iní rozpredajú rodinný majetok; a niektorí dokonca ochorejú, ale nie sú ochotní minúť peniaze na návštevu lekára – radšej by sami trpeli chudobou a vyčerpaním, aby ušetrili peniaze a rýchlo splatili svoje dlhy. Niektorí ľudia tomu nerozumejú a hovoria: „Keby niekto iný zarábal peniaze ako ty, už dávno by si kúpil auto a dom. Ty všetky svoje peniaze používaš na splácanie dlhov a sám žiješ ťažký život – nie je to až príliš hlúpe? Ak nemáš schopnosť peniaze splatiť, tak ich jednoducho nesplácaj.“ On si však myslí: „Ako by som si mohol takto počínať? Počínať si takýmto spôsobom by znamenalo nedostatok svedomia – bol by som potom ešte človekom? Míňať peniaze iných ľudí na dobrý život – líši sa to nejako od míňania špinavých peňazí? Mohlo by byť moje svedomie pokojné? Nárokovať si niečo, čo patrí iným, je také opovrhnutiahodné a špinavé! Nebolo pre nich ľahké zarobiť si peniaze. Už vtedy mi preukázali obrovskú láskavosť tým, že mi požičali peniaze, a ja som im za to nesmierne vďačný; musím im to rýchlo splatiť. Človek si musí počínať podľa svedomia a byť dôveryhodný; pokoj v duši môže mať len vtedy, keď míňa peniaze, ktoré si sám zarobil. Nevyužívať iných a nebyť ľuďom nič dlžný – to je tá najzákladnejšia hranica v počínaní človeka.“ Vidíš, ľudia so svedomím majú ten najzákladnejší a najsprávnejší princíp pre to, ako robiť veci. Hoci je medzi cieľmi, ktoré si stanovujú pre svoje počínanie, a pravdami-princípmi stále veľká vzdialenosť, pokiaľ ide o počínanie, princíp počínania tohto typu človeka, ktorým je nevyužívať iných, stačí na to, aby ukázal, že vo svojej ľudskej prirodzenosti má vlastnosti čestnosti a láskavosti. Pokiaľ ide o záležitosť využívania iných alebo dlhy, z princípu počínania, o ktorom títo ľudia hovoria, možno vidieť, že sú pomerne čestní a láskaví. Nepoužívajú prekrútené uvažovanie ani nekonajú nerozumne. Hovoria: „Ten človek mi podal pomocnú ruku a požičal mi peniaze, keď som prechádzal najťažším obdobím; už toto bola obrovská láskavosť. Ak mu môžem tie peniaze vrátiť, mal by som tak urobiť hneď.“ Nie je to prejav čestného počínania? (Áno.) Prinajmenšom majú ducha spravodlivosti a ich ľudská prirodzenosť nie je zlá. Naproti tomu, ako zmýšľajú zlí ľudia? „Kto ti vtedy povedal, aby si mi požičal tie peniaze? Nemohol si mi ich jednoducho nepožičať? Ty si bol ochotný mi ich požičať. Ak ich nechcem vrátiť, nevrátim ich. Použijem tvoje peniaze na podnikanie a dosiahnem veľký zisk; ty ich máš aj tak dosť. Okrem toho, keď sú raz peniaze v mojich rukách, sú moje a môžem ich minúť, ako chcem. Pokiaľ ide o to, či ich vrátim, to závisí od mojej nálady. Keď budem mať peniaze, vrátim ti ich, ak budem mať dobrú náladu – môžeš to považovať za neočakávaný zisk. Ak ti ich nevrátim, nemôžeš s tým nič urobiť; nenapísal som ti dlžobný úpis, takže aj keď ma zažaluješ, nevyhráš.“ Toto je zmýšľanie zlých ľudí. Nie je to nerozumné? (Áno.) Spôsob, akým premýšľajú zlí ľudia, je presným opakom toho, ako premýšľajú čestní ľudia. Myslenie čestných ľudí je veľmi poctivé. Slovami nevercov, sú chápaví a rozumní, sú ohľaduplní k ostatným vo všetkých ohľadoch a cenia si náklonnosť a spravodlivosť, súdnosť a ľudskú prirodzenosť. Nekonajú nerozumne a nepoužívajú prekrútené uvažovanie. Toto je čestnosť. A ako premýšľajú čestní ľudia? „Nebolo preňho ľahké zarobiť si peniaze. Aj keď má veľa peňazí, patria jemu, nie sú na to, aby si ich míňal ty. To, že ti ich požičal, bola láskavosť; keď niekomu niečo dlhuješ, vzal si na seba dlh, a preto máš zodpovednosť a povinnosť ho splatiť.“ Vidíš, nie je spôsob, akým premýšľajú, poctivý? Nie sú súdni? Nie sú chápaví a rozumní? (Sú.) Toto je prejav čestnosti. Ak má človek vo svojej ľudskej prirodzenosti vlastnosť čestnosti, bude premýšľať takto. Bude chápavý, rozumný a súdny – to je prejav toho, že má ľudskú prirodzenosť. Prejavom toho, že človek nemá ľudskú prirodzenosť je, že koná ako zlý človek: koná nerozumne, odmieta uznať rozumné argumenty, vyčíňa, je panovačný a dominantný, stále používa prekrútené uvažovanie, nerozumie ani základnému uvažovaniu ľudskej prirodzenosti, vôbec nedokáže byť chápavý a rozumný, v dôsledku čoho ešte väčšmi zlyháva v snahe dosiahnuť úroveň praktizovania pravdy. Ľudia, ktorí majú vo svojej ľudskej prirodzenosti vlastnosti čestnosti a láskavosti, sú chápaví a rozumní; veci, ktoré hovoria, sú veľmi spravodlivé a rozumné, majú ľudský rozmer a obstoja. Iba takíto ľudia spĺňajú podmienky na prijatie pravdy. Iba ľudia s takýmito vlastnosťami ľudskej prirodzenosti po vypočutí Božích slov cítia: „Božie slová sú také správne, toto je skutočne pravda! Takto by si mali ľudia počínať. Ľudia by mali mať hranicu vo svojom počínaní. Ľudia so svedomím a rozumom by mali s inými zaobchádzať takto a mali by si počínať a riešiť záležitosti týmto spôsobom. Božie slová sú také správne!“ Vidíš, vlastnosti čestnosti a láskavosti v ich ľudskej prirodzenosti im dávajú základné podmienky na prijatie pravdy, čo im umožňuje po jej vypočutí povedať amen a prijať ju bez toho, aby cítili odpor, boli ňou znechutení alebo ju odmietali. Cítia, že Božie slová sú správne, úplne v súlade s potrebami normálnej ľudskej prirodzenosti, schopné uspokojiť potreby ľudského srdca, že sú tým, čo by mali vlastniť ľudia s normálnou ľudskou prirodzenosťou, a že iba pravda ich môže uspokojiť a umožniť ich ľudskej prirodzenosti zlepšovať sa. Preto iba ľudia, ktorí majú vo svojej ľudskej prirodzenosti vlastnosti čestnosti a láskavosti, môžu túžiť po pravde, môžu spoznať, že Božie slová sú pravda, keď ich počujú, môžu potom prijať pravdu vo svojom srdci a môžu ju praktizovať, keď jej porozumejú.

V princípe počínania, ktorým je nevyužívať iných, sú vlastnosti ľudskej prirodzenosti, ktoré človek jasne prejavuje, čestnosť, láskavosť a zmysel pre hanbu. Samozrejme, okrem toho, že ľudia so svedomím a rozumom nedlhujú láskavosti ani peniaze, vykazujú aj ďalší prejav nevyužívania iných, a to ten, že keď iní ľudia využijú ich a oni utrpia stratu, nemajú im to za zlé a niekedy dokonca dokážu dať veci iným bez toho, aby ich o to niekto požiadal. Ak niekto neustále otvára záležitosť splatenia svojho dlhu, títo ľudia sa cítia trápne: „Stále to spomínaš, akoby som na teba naliehal, aby si splatil svoj dlh. V skutočnosti som to nikdy nemal v úmysle. Môžeš ho splatiť, kedykoľvek budeš mať peniaze; ak peniaze mať nebudeš a zostaneš mi dlžný navždy, aj to je v poriadku. Ak trváš na tom, že mi nezaplatíš, nebudem od teba požadovať vrátenie peňazí. Ak môžeš dlh splatiť, urob tak; ak nemôžeš, budem to považovať za charitatívny dar.“ Vidíš, aj oni majú tento druh prejavu a túto hranicu vo svojom počínaní. Predpokladajme, že si od nich niekto chce požičať niečo, čo je pre nich veľmi dôležité a čo si veľmi cenia. Aj keď nie sú veľmi bohatí, keď tá druhá osoba povie, že si to chce požičať, pomyslia si: „Musí byť v ťažkej situácii, keď si odo mňa chce niečo požičať, preto by som mu to mal požičať.“ Povedzme napríklad, že počas rušnej poľnohospodárskej sezóny si niekto chce požičať ich vozidlo. Sami vozidlo potrebujú, a ak ho tomu človeku požičajú, ich vlastná práca sa zdrží. Keďže sú však v rámci svojej ľudskej prirodzenosti láskaví, aj tak ho požičajú a iba tomu človeku povedia, aby ho rýchlo vrátil, keď ho prestane používať. O niekoľko dní neskôr ten človek vozidlo vráti, ale je poškodené a nebolo opravené, takže si ho musia opraviť sami. Sú trochu podráždení, ale nie príliš nahnevaní a pomyslia si: „Zabudnime na to, sme susedia a stále sa vídame; nebudem mu to mať za zlé.“ Takí veľkorysí sú v tom, ako sa správajú k ľuďom; aj keď utrpia stratu, nerobia z toho vedu. Hoci sú všetci rovnako ľudia, princípy a hranice v ich počínaní sú odlišné. Niektorí dokážu dávať dobročinne, zatiaľ čo iní nielenže to nedokážu, ale ešte aj chcú využívať druhých. Hoci sa tento typ pomerne čestného a láskavého človeka po utrpení straty cíti trochu podráždený, nejde sa s druhou stranou hádať ani sa s ňou neškriepi a nepožaduje náhradu škody; jednoducho takto prejavuje zhovievavosť. Ak potrebuje ísť niečo vybaviť a požičať si niekoho vozidlo, po jeho použití ho umyje a natankuje plnú nádrž. Keď ho vráti majiteľovi, vozidlo nie je vôbec poškodené a majiteľovi tiež zaplatí najvyššiu dennú sadzbu za prenájom tohto typu vozidla. Nedovolí, aby sa ten človek cítil využitý. Myslí si, že toto by mal urobiť. Niektorí ľudia hovoria: „Záleží tomuto typu človeka len na jeho hrdosti?“ Koľkí z členov skazeného ľudstva dokážu dosiahnuť túto úroveň len pre svoju hrdosť? Neverci často hovoria: „Akú hodnotu má niečia hrdosť?“ a „Akú hodnotu má svedomie?“ Nikto by nevytiahol peňaženku len preto, aby si zachoval tvár alebo aby si iní mysleli, že má svedomie a ľudskú prirodzenosť. Pre každého človeka sú materiálne veci a peniaze dôležitejšie ako samotný život. Povedať niečo pekné, úctyhodné alebo neúprimné a lichotivé len preto, aby si zachovali tvár, je niečo, čoho sú ľudia schopní, ale nie je ľahké skutočne sa rozlúčiť so svojimi peniazmi, aby pomohli iným – to dokáže len veľmi málo ľudí. Toto môžu dosiahnuť iba tí, ktorí majú vo svojej ľudskej prirodzenosti vlastnosti čestnosti a láskavosti. Takíto ľudia konajú na základe princípu „Radšej by som utrpel malú stratu, ako by som ťa mal využiť“. Ak tak nekonajú, v srdci sa pre to cítia zle. Často, keď si takýto typ človeka niečo požičia, nielenže veriteľa nevyužije, ale niekedy dokonca zaplatí niečo navyše z vlastného vrecka. Keď si napríklad požičia niečie vozidlo, natankuje ho, umyje a nakoniec majiteľovi zaplatí najvyššiu dennú sadzbu za prenájom tohto typu vozidla. Keď si to takto spočítame, nevyjde to drahšie, ako keby si vozidlo iba prenajal? (Áno.) Keď vozidlo vracia a majiteľ si ho dobre prezrie a párkrát skontroluje, ten, kto si ho požičal, cíti vnútri nepokoj a obáva sa, že by si majiteľ mohol všimnúť nejaké miesta, kde je vozidlo poškodené, a požadovať odškodnenie. Nakoniec, po kontrole, majiteľ povie, že nie sú žiadne problémy, je celkom spokojný a tiež spomenie, že si vozidlo môže v budúcnosti požičať, kedykoľvek bude chcieť. Až potom tento človek cíti v srdci pokoj a pomyslí si: „Ach, dôveruje mi; to je všetko, čo potrebujem počuť!“ Vidíš, o čo sa usiluje vo svojom počínaní? Neusiluje sa využívať iných; usiluje sa len o to, aby si počínal dôveryhodne a aby sa naňho iní nepozerali zvrchu. Povedz Mi, je človek schopný konať takto, lebo mu záleží na jeho hrdosti, lebo je zbabelý, chudobný a nemá ambície, alebo preto, lebo sa bojí, že sa naňho budú pozerať zvrchu? Dôvodom nie je ani jedna z týchto vecí. Najzákladnejším princípom pre vzájomný kontakt s inými, ktorý má človek so svedomím, je nevyužívať iných ľudí. To, o čo sa usiluje, je pokoj v duši. Aj keď sám utrpí stratu alebo v dôsledku nej žije ťažký život, neobviňuje iných ani sa s nimi nesnaží vyrovnať účty. Usiluje sa len o to, aby konal správne podľa vlastného svedomia a aby nikomu nič nedlhoval. Nech robí čokoľvek, cíti, že musí konať tak, aby sa necítil vinný, aby ho svedomie neobviňovalo a aby nikoho nevyužíval; nerobí nič, čo by z neho urobilo dlžníka voči druhým a spôsobilo, že ho budú ľudia za jeho chrbtom kritizovať. Dokáže takto konať nie preto, že je chudobný, alebo preto, že má slabú osobnosť, a už vôbec nie preto, že je márnivý; skôr ho k tomu ženú vlastnosti jeho ľudskej prirodzenosti – čestnosť a láskavosť. Najmä pokiaľ ide o záležitosť toho, aby nevyužíval druhých, keď s inými príde do kontaktu, správa sa obzvlášť láskavým a čestným spôsobom.

Predpokladajme, že niekto je vo finančnej tiesni, a keď príde do kontaktu s niekým dobre zabezpečeným, ten človek mu ako prejav dobročinnosti dá nejaké veci, ktoré už doma nepoužíva. Obdarovaný si pomyslí: „To, že mi dal tieto veci, znamená, že sa na mňa nepozerá zvrchu; urobil mi láskavosť. Ako by som sa mu teda mal odvďačiť? Nemôžem si dovoliť drahé dary – mám len čerstvú zeleninu z poľa a vajcia od našich sliepok, ktoré doma chováme. Možno o tieto veci veľmi nestojí, ale sú to tie najlepšie veci, ktoré my chudobní máme, to najhodnotnejšie, čo môžeme ponúknuť. Dám mu z nich niečo, aby ochutnal niečo čerstvé; je to zároveň prejav mojej vďačnosti.“ Ten dobre zabezpečený človek mu v skutočnosti dával veci, ktoré sám nevyužije, ale ten obdarovaný dokázal túto záležitosť správne pochopiť. Nepovedal by: „Dal si mi veci, ktoré nepoužívaš a o ktoré nestojíš – nie je to len spôsob, ako ma odbiť ako žobráka? Dal by si mi tie veci aj vtedy, keby si ich používal? Prečo si mi nedal tie pekné veci, ktoré vlastníš?“ Človek, ktorý má skutočne svedomie a rozum, by takto nerozmýšľal. Len by si pomyslel: „To, že mi dal tieto veci, znamená, že sa na mňa nepozerá zvrchu.“ Aj keby iní ľudia utrúsili nejaké nepríjemné poznámky a on by sa tým vo svojom vnútri trochu trápil, stále by dokázal k tejto záležitosti pristupovať správne a nesnažil by sa obhajovať svoju pravdu; navyše je schopný odvďačiť sa svojmu dobrodincovi tým, čo považuje za to najkrajšie, čo má vzhľadom na svoju rodinnú situáciu a finančné podmienky. Vidíš, jeho princípom pri kontakte s inými a zaobchádzaní s nimi je nevyužívať ich. Hoci tento princíp nepôsobí nijako výnimočne a je to bežná pravda, na ktorú si väčšina ľudí zvykla, nie každý ho dokáže dodržiavať a nie každý ho považuje za najzákladnejší princíp počínania – a už vôbec to nie je niečo, čo si každý cení. Ľudia, ktorí sú skutočne čestní a láskaví, si počas styku a kontaktu s ľuďmi vysoko cenia, že im nie sú nič dlžní ani ich nevyužívajú. Bez ohľadu na to, či si užívajú pohodlný život alebo trpia chudobou, to, o čo sa snažia vo svojom počínaní a riešení záležitostí, je pokoj v duši a to, aby ich neobviňovalo svedomie. Iba ľudia tohto druhu sa snažia počínať si týmto spôsobom. Bez ohľadu na to, v akej dobe alebo v akom sociálnom prostredí sa nachádzajú, alebo do akej skupiny ľudí patria, tí, ktorí si dokážu počínať takýmto spôsobom, tak robia preto, lebo vo svojej ľudskej prirodzenosti majú čestnosť, láskavosť a zmysel pre hanbu. Naopak, ak niekto tieto vlastnosti vo svojej ľudskej prirodzenosti nemá, nebude mať vo svojom počínaní si hranicu, a aj keby ju mal, nebude schopný si ju udržať. Z akého dôvodu si vo svojom počínaní nedokáže zachovať hranicu? Je to hlavne preto, že vo svojej ľudskej prirodzenosti nemá čestnosť, láskavosť a pocity hanby. Niektorí ľudia hovoria: „Nedokážu si takíto ľudia aspoň niekedy zachovať hranicu vo svojom počínaní?“ Za zvláštnych okolností môžu. Niekedy sa zdá, že sú si schopní túto hranicu udržať; sú to však zvláštne okolnosti. Občas sa im podarí nevyužívať iných ani im nič nedlžiť, pretože okolnosti nie sú priaznivé, alebo preto, lebo nedokážu nájsť vhodnú príležitosť. Ak si napríklad požičajú veci alebo peniaze a nevrátia ich, bude to mať následky: budú čeliť odsúdeniu verejnosti alebo budú braní na právnu zodpovednosť, ľudia ich budú za ich chrbtom kritizovať, alebo dokonca nebudú môcť zostať vo svojej dedine, osade alebo komunite. Takéhoto konania sa zdržia len preto, že sú k tomu donútení a nemajú iné východisko; z bezmocnosti neochotne splácajú svojmu dobrodincovi alebo sa dočasne zdržia jeho využívania. Avšak tento typ človeka, ktorý si nedokáže udržať hranicu vo svojom počínaní si, nikdy nekoná takto aktívne, pretože vo svojej ľudskej prirodzenosti jednoducho nemá vlastnosti ako čestnosť, láskavosť a zmysel pre hanbu. Naopak, typ človeka, ktorý sa dokáže skutočne zdržať využívania iných, tak robí aktívne a je to niečo, čo prirodzene odhaľuje, alebo si vo svojom počínaní si sám stanovil takýto princíp a hranicu. Je zrejmé, že skutočnosť, že má takýto princíp vo svojom počínaní si, je prirodzeným odhalením, ktoré pochádza z jeho svedomia a rozumu, a toto prirodzené odhalenie je plne založené na tom, že má čestnosť a láskavosť; nie je ovplyvnený inými, ani nie je donútený svojím prostredím. Je to jednoducho niečo, čo prirodzene odhaľuje, čo jeho ľudská prirodzenosť potrebuje a čo potrebuje jeho vnútorný svet. To je dostatočný základ na to, aby sme povedali, že tento typ človeka má vo svojej ľudskej prirodzenosti vrodenú čestnosť a láskavosť. Ak takto nekoná, nebude schopný vyrovnať sa so svojím svedomím a vnútri bude cítiť nepokoj; bude sa cítiť príliš zahanbený na to, aby žil, a príliš ponížený na to, aby sa niekomu ukázal na oči. Preto si takto počína celkom prirodzene. Povedzte Mi, myslíte si, že tento princíp počínania si, ktorým je nevyužívať iných, je dôležitý? (Áno.) Nevyužívať iných sa javí ako základný princíp počínania si, ktorý nie je ničím výnimočný, ale je to dôležitý ukazovateľ toho, aké vlastnosti má niekto vo svojej ľudskej prirodzenosti. Nie je to tak? (Je.)

Ľudia, ktorí nevyužívajú iných, majú ďalší druh prejavu. Predpokladajme napríklad, že relatívne dobre zabezpečený človek im ponúkne niečo, čo má nazvyš, alebo čo mu len tak leží doma. S pocitom, že nemôžu využiť iných bez toho, aby im niečo vrátili, a nechcú byť nikomu dlžní láskavosť, povedia: „Teraz to naozaj nepotrebujem, ale ďakujem za tvoju láskavosť.“ Myslíš si, že ľudia sú chamtiví? Keď ľudia vidia pekné veci, páčia sa im a chcú si ich užívať? Každému sa páčia a chce si ich užívať, ale medzi ľuďmi existujú rozdiely. Väčšina ľudí napríklad rada používa značkové počítače, ktoré sú kvalitné, rýchle a majú ostrý obraz. Niektorí ľudia nemajú peniaze a nemôžu si ich dovoliť, takže vždy chcú využívať iných. Keď vidia, že niekto používa značkový počítač, často si ho chcú požičať a dokonca ho používajú bez dovolenia majiteľa alebo keď majiteľ nie je prítomný. Keď ho majiteľ potrebuje použiť, dokonca si vymýšľajú výhovorky a prinútia ho použiť namiesto toho ich vlastný počítač. Keď majiteľ vidí, že ho budú naďalej používať a nevrátia mu ho, nemá inú možnosť, ako si kúpiť ďalší. Takto sa zmocnia počítača pôvodného majiteľa bez toho, aby cítili čo i len najmenšiu výčitku svedomia. Má takýto človek ľudskú prirodzenosť? Má svedomie? (Nie.) Je to čestný a láskavý človek? (Nie.) Čestný a láskavý človek by niečo také určite neurobil. Predpokladajme, že si niekto iný kúpi nový počítač a keď vidí, že tento čestný a láskavý človek používa pomalý počítač, ponúkne mu svoj starý. Čestný a láskavý človek má pocit, že keby ho prijal, tak by tohto človeka využil, a odmietne. Ten druhý mu povie, že stačí, ak mu zaň zaplatí len niekoľko desiatok jüanov, ale čestný človek vie, že ide jednoznačne o akt dobročinnosti, a cíti, že to nemôže zneužiť. Preto premýšľa o spôsoboch, ako ušetriť peniaze, pričom si myslí, že aj keby si našetril niekoľko stoviek jüanov, aby si ho kúpil, bolo by to ako kúpiť počítač za zníženú cenu. Ak ten druhý peniaze odmietne, potom s ponukou nesúhlasí; v žiadnom prípade neprijme milodary. Povedz Mi, je tvrdohlavý? Neverci hovoria, že takýto človek je tvrdohlavý a nekompromisný, ale v tejto neochote robiť kompromisy sa odráža istá cnosť v rámci vlastností ľudskej prirodzenosti. Aká cnosť? Verí, že bez ohľadu na okolnosti si musí vo svojom počínaní zachovať svoje princípy a hranice; len tak môže mať pokoj v duši a cítiť pevnú zem pod nohami. Myslí si, že keby mal využívať iných, bolo by to nespravodlivé a nedokázal by sa im pozrieť do očí a že keby mal používať veci iných ľudí, cítil by sa nesvoj, tvár by mu horela a vo svojom vnútri by sa cítil nepríjemne. Niektorí ľudia hovoria: „Ale ten druhý človek mu predsa dovolil, aby to používal.“ Znamená to, že keď je ten druhý človek ochotný, nešlo by o jeho využívanie? Aj keby bol ten druhý ochotný, stále by to bolo jeho využívanie. Využívanie je vždy využívanie; jeho povaha sa nemení v dôsledku ochoty toho druhého – podstata zostáva rovnaká. Myslí si: „Kúpiť taký dobrý počítač za niekoľko desiatok jüanov by bolo jasné využívanie. Rozhodne to nemôžem prijať. Ak si našetrím dosť peňazí, kúpim si ho. Ak nie, budem proste používať svoj starý počítač, len pre pokoj v duši.“ Vidíš, nie je toto hranica v jeho počínaní si? (Áno.) Túto hranicu si dokáže udržať za každých okolností. Niekto mu chce dať niečo také skvelé, má možnosť získať niečo také dobré – neverci to vidia takto: „Si hlupák, ak si to nevezmeš. Bola by škoda nevyužiť to!“ On si to však nemyslí. Verí, že to nie je hlúposť a že nemôže klamať sám seba – využívanie je využívanie. Myslí si, že ak by to využil, cítil by v srdci nepokoj, nedokázal by žiť pokojne a pri používaní počítača by sa cítil nepríjemne a že takto si počínať nemôže. Vidíš, túto hranicu vo svojom počínaní neprekročí – nie je to svedomie, ktoré v ňom pôsobí? (Áno.) Vo svojej ľudskej prirodzenosti má čestnosť a láskavosť a jeho svedomie plní svoju funkciu, takže si dokáže túto hranicu udržať. To znamená, že dôvod, prečo si dokáže udržať túto hranicu, je ten, že jeho svedomie neustále plní svoju funkciu, poskytuje mu uvedomenie a vyvoláva v ňom pocit: „Robiť to je zlé, robiť to je nevhodné. Nemôžem to urobiť.“ Jeho svedomie ho neustále nabáda, obmedzuje a usmerňuje, čo mu umožňuje udržať si hranicu vo svojom počínaní si. Nakoniec si možno môže dovoliť kúpiť to, čo mu bolo ponúknuté, a potom to používa, alebo si to možno nikdy nemôže dovoliť a používa to niekto iný, v takom prípade sa necíti rozrušený. Prinajmenšom si v tejto záležitosti zachoval túto hranicu a princíp vo svojom počínaní si. Človek s vlastnosťami ľudskej prirodzenosti si stanovuje princípy a hranice vo svojom počínaní si a neustále ich dodržiava. Aj keď sa stretne so situáciou, ktorá sa týka jeho záujmov, a v tej chvíli cíti pokušenie, jeho svedomie ho bude neustále nabádať a obmedzovať. Nakoniec, aj keď si ostatní myslia, že záujmy tohto človeka boli poškodené alebo že ho využil niekto iný, a tento človek sa môže na chvíľu cítiť trochu rozrušený alebo nespokojný, vďaka funkcii jeho svedomia sa jeho srdce rýchlo upokojí. Bude uvažovať: „Vždy je lepšie nevyužívať iných. Aspoň mám pokoj v duši a necítim sa obviňovaný svojím svedomím.“ Toto je to, o čo sa usiluje. Toto je funkcia, ktorú v ľuďoch plní svedomie: neustále ich usmerňuje a obmedzuje, čo im umožňuje robiť správne rozhodnutia. Tvárou v tvár vlastným záujmom, morálke alebo dokonca niektorým pokušeniam bude svedomie človeka neustále obmedzovať, usmerňovať a naprávať jeho správanie. Ľudia s vlastnosťami ľudskej prirodzenosti sa nakoniec v drvivej väčšine prípadov rozhodnú zanechať vlastné záujmy, aby získali pokoj a mier pre svoje svedomie. Aj niektorí z týchto ľudí mávajú za zvláštnych okolností chvíle, keď prekročia hranicu svojho svedomia, ale to, čo nasleduje, je obviňovanie a nepokoj v ich svedomí; niektorí si tento nepokoj a vinu dokonca nesú so sebou po zvyšok života. Toto je funkcia svedomia. To znamená, že ľudia s čestnosťou a láskavosťou vo svojej ľudskej prirodzenosti občas urobia chyby a za zvláštnych okolností tiež prekročia hranicu svojej ľudskej prirodzenosti a porušia princípy počínania si, ktoré si sami stanovili. V dôsledku toho však budú trpieť odsúdením zo strany svojho svedomia. Ak nenájdu príležitosť na nápravu alebo im to okolnosti nedovolia, budú žiť s vnútorným obviňovaním, nepokojom, výčitkami svedomia a vinou. Toto sú normálne prejavy, ktoré má za každých okolností človek, ktorý má svedomie a rozum a vo svojej ľudskej prirodzenosti má čestnosť a láskavosť.

Tieto prejavy ľudí, ktorí majú čestnosť a láskavosť, sú z pohľadu ľudskej prirodzenosti relatívne bežné a všedné, nie sú vznešené ani nadprirodzené, ani vyslovene ušľachtilé, a v očiach človeka znamenajú len to, že niekto má trochu integrity a žije s určitou dôstojnosťou. V Božích očiach sú však čestnosť a láskavosť v rámci ľudskej prirodzenosti, ktoré takíto ľudia žijú, vzácne. Pretože toto ľudstvo uctieva podlosť a nikto sa nestará o svedomie ani rozum, ľudia, ktorí sú čestní a láskaví, sú v spoločnosti vytláčaní na okraj. Základným princípom počínania, ktoré dodržiavajú a podľa ktorých žijú, sa masy spoločnosti vysmievajú, opovrhujú nimi a odsudzujú ich. Ako sa im ľudia vysmievajú? (Hovoria, že sú to hlupáci, že sú nepružní a nechápaví.) Presne tak to je. V tejto spoločnosti sa ľuďom s normálnou ľudskou prirodzenosťou iní vysmievajú, zosmiešňujú ich, opovrhujú nimi a odsudzujú ich; nedokážu si získať uznanie ani schválenie iných ľudí. Ak sa v skupine ľudí vždy držíš svojich princípov počínania si, žiješ veľmi vyčerpávajúci život. Každý deň, bez ohľadu na to, s čím sa stretneš, sa cítiš stiesnene a rozhorčene a uvažuješ: „Čo je zlé na tom, že si takto počínam? Prečo sa mi ostatní vysmievajú? Ľudia vždy hovoria: ‚Akú hodnotu má svedomie?‘ Svedomie je tá najcennejšia vec. Je niekto vôbec človekom, ak nemá svedomie?“ Ľudia ako ty sú terčom posmechu a vylúčenia v akejkoľvek skupine nevercov; nikto ťa neschvaľuje a nikto sa nepostaví na tvoju stranu. Si čestný a vo svojom počínaní sa držíš princípov a ľudia hovoria: „Dajú sa tvoje princípy použiť ako peniaze? Získaš si dodržiavaním princípov uznanie nadriadených? Budú ťa všetci uznávať, ak sa budeš držať princípov? Ak sa v tejto spoločnosti držíš princípov, si ten najväčší hlupák v okolí; budú ťa utláčať a nakoniec sa nebudeš mať ani ako uživiť!“ Takže uvažuješ: „Čo je zlé na tom, že sa držím princípov? Prečo sa mi za to, že som čestný a láskavý človek, vysmievajú, odstrkujú ma a utláčajú?“ Nakoniec dospeješ k záveru, že ľudia sú skazení až do špiku kostí, že medzi nimi nie je ani jeden dobrý, že sú to všetko diabli a satani! Hovoríš, že si počínaš s čistým svedomím, že si chceš počínať dôstojne a čestne, chceš všetko riešiť podľa pravidiel a spoliehať sa na vlastné schopnosti, aby si si zarobil na živobytie bez toho, aby si sa uchýlil k niečomu nečestnému, ale tým, že si takto počínaš, si v spoločnosti vystavený šikanovaniu; ľudia si s tebou poradia len s trochou manipulácie. Bez ohľadu na to, aké máš schopnosti, si vytláčaný na okraj a utláčaný. Cítiš, že v tomto ľudskom svete nie je miesto, kde by si sa mohol dovolať spravodlivosti, a že takýto život je príliš dusivý. Žiť medzi týmito ľuďmi nie je ako byť v obrovskej žumpe, ale v mlynčeku na mäso – zomelú ťa zaživa. Aj keď ťa nezomelú na smrť, zomrieš od vyčerpania, každý deň svojho života pôjdeš proti svojej vôli v stave fyzickej a psychickej únavy, každé slovo, ktoré povieš, a každá vec, ktorú urobíš, budú zradou tvojej vlastnej vôle. Pri takomto neustálom balansovaní na lane sa ti stále vysmievajú ako hlupákovi a ako niekomu, kto je nepružný, kto nevie dávať dary svojim nadriadeným ani si budovať vzťahy so svojimi kolegami. Počínaš si na základe princípu nevyužívať iných, no iní ľudia sa ťa snažia všetkými možnými prostriedkami využiť a ty sa tomu ani nedokážeš vyhnúť. Nakoniec urobíš veľa práce, ale nadriadení si ťa nevšimnú a všetky zásluhy ti uchmatnú iní. Keď uveríš v Boha, uvidíš, že v Božom dome je spravodlivosť, že Boh je spravodlivý a že aj keď niektorí ľudia konajú nespravodlivo, v Božích slovách je pravda, v Božích slovách je spravodlivosť, Boh má spravodlivú povahu a práve pravda a spravodlivosť majú moc v Božom dome. Hovoríš: „Dobrí ľudia teda môžu v Božom dome prosperovať. Môžem otvoriť svoje srdce a povedať všetky slová, ktoré som v sebe dusil. Môžem využiť všetky silné stránky a talenty, ktoré mám. Život v Božom dome je skutočne pokojný a radostný; už nikdy ma iní ľudia nebudú utláčať a vytláčať na okraj. Je také úžasné veriť v Boha a prísť do Božieho domu! Keby som neveril v Boha, žil by som ako živá mŕtvola a čím dlhšie by som žil, tým viac by som sa cítil vyčerpaný a zúfalý; nevedel by som v živote nájsť smer, moje srdce by sa zatemnilo a nebol by som schopný vidieť svetlo ani budúcnosť. Bolo by to naozaj bolestivé!“ Kým takíto ľudia uveria v Boha a získajú pravdu, cítia, že v živote nemajú žiadnu cestu a že ich budúcnosť je pochmúrna a bez svetla. Po tom, čo utrpia nejaké neúspechy a zlyhania a zažijú veľa ťažkostí, nielenže pochybujú o svojom živote, ale ešte viac cítia, že život nemá zmysel. Cítia, že aj smrť by bola lepšia ako žiť medzi takýmito ľuďmi a žiť v takomto svete! Ľudia nežijú ani tak šťastne ako vtáky na oblohe, ani tak slobodne ako ryby v mori – vtáky si aspoň môžu štebotať, keď chcú, lietať na oblohe bez akýchkoľvek prekážok a majú svoj vlastný kúsok nedotknutej zeme. Ľudia žijúci v tomto svete nemajú ani právo, ani slobodu hovoriť pravdu; každý deň nosia masku a môžu hovoriť len veci, ktoré nechcú povedať, čo je v rozpore s tým, čo skutočne cítia vo svojom vnútri – nemajú inú možnosť, ako hovoriť takéto veci, ale keď ich povedia, cítia znechutenie. Prečo musí byť život taký ťažký? Ľudia tohto druhu cítia znechutenie, keď sa pozerajú na tváre ľudí okolo seba, s pocitom odporu a nenávisti v srdci, ale nedokážu sa im vyhnúť ani sa ich strániť a stále sa s nimi musia aj stýkať. Niekedy sa pohrávajú s myšlienkou, že sa budú len takto pretĺkať, aby uživili seba a svoje rodiny, ale stále sa s tým nedokážu zmieriť. Cítia, že ľudia sa musia v živote usilovať o niečo zmysluplné, že musia žiť ľudskú podobu, hovoriť pravdu a udržiavať si hranicu vo svojom počínaní a že toto je to najmenej, čo by ľudia mali dosiahnuť. Cítia, že ak človek nedokáže dosiahnuť ani toto, potom nie je človekom. Bez cesty, po ktorej by mohli kráčať, sú však bezmocní a môžu sa len zmätene a omámene pretĺkať životom a len ako-tak prežívať. Najmä keď narazia na nejaké ťažkosti a sú na konci so silami, cítia sa vo vnútri intenzívne trýznení: „Prečo žijeme? Je to len preto, aby sme každý deň klamali a stýkali sa s týmito ľuďmi, ktorí sa ani nepodobajú na ľudí, a len sa pretĺkali a čakali na smrť? Keďže skôr či neskôr aj tak zomriem, namiesto toho, aby som sa pretĺkal a čakal na smrť, mohol by som rovno zomrieť teraz a byť od toho všetkého skôr oslobodený.“ Hoci ľudia chcú byť od toho všetkého oslobodení, len veľmi zriedka sa niekto odváži podľa toho konať; obávajú sa, že ak takto zomrú, nebudú sa mať ako zodpovedať svojim rodičom a blízkym, a v srdci majú aj pochybnosti: „Naozaj ma takáto smrť oslobodí? Ak ma skutočne oslobodí, bolo by to dobré, ale ak nie, bolo by to ešte horšie.“ Ľudia sa teda takto v bolestiach trápia. Presne takí úbohí sú tí, ktorí nezískali pravdu. Ľudia cítia, že v živote vždy existuje nádej a niečo, na čo sa môžu tešiť, ale hlboko v srdci cítia, že tieto veci sa stávajú čoraz nejasnejšími a vzdialenejšími. Čím viac ľudia vnímajú tieto veci ako nejasné a vzdialené, tým viac v srdci bojujú a trpia. Všetci takíto ľudia dúfajú, že si udržia hranicu svojho svedomia a svoje princípy počínania si a že nebudú žiť spôsobom, ktorý je proti ich vôli. Nekladú na seba prísne požiadavky ani si nestanovujú pre svoj život veľmi vysoké ciele – nesnažia sa o veľké bohatstvo a vysoké postavenie, ale len o to, aby žili s pokojom v duši. Vo svojom počínaní však nedokážu dodržiavať ani takéto jednoduché princípy a takúto jednoduchú hranicu, takže každý deň žijú ako živé mŕtvoly a cítia sa veľmi vyčerpaní. Toto vyčerpanie nie je fyzická únava, ani to nie je bolesť spôsobená chorobou, ale vyčerpanie tela aj mysle. Toto vyčerpanie je pocit ťažoby spôsobený tým, že ich srdce upadá; ťaží ich srdce ako balvan, preto sa vnútri cítia stiesnene a ubolene. Ale aj tak musia stále čeliť životu a všetkým druhom osôb, udalostí a vecí, takže sa len vzchopia a pokračujú deň za dňom, trávia svoje dni v ťažkostiach a žijú mimoriadne bolestivý život. Niektorí ľudia chcú ísť na pekinskú operu. Vidia, že zápletky v pekinskej opere sú vždy o tom, že život hlavného hrdinu je ťažký a plný prekážok a neúspechov, pričom herec na konci nakoniec zvolá: „Aké utrpenie...“ a tých, ktorí majú v srdci bolesť, sa to hlboko dotýka. Prečo sa ich to tak dotýka? Pretože herec vyjadruje to, čo majú v srdci. Ak žiješ podľa svojho svedomia, život v tomto svete nie je jednoduchý a nikam ťa nedostane; budeš narážať na múry, trpieť neúspechmi a na každom kroku ťa budú trýzniť. Ak sa snažíš byť zlým človekom, zlosynom alebo podlým človekom, bude sa ti dariť všade, kam pôjdeš, a nenarazíš na žiadne prekážky. Ak si čestný a láskavý človek a vo svojej ľudskej prirodzenosti máš čestnosť a láskavosť, potom aj keď sa tvoja čestnosť a láskavosť po tom, čo v spoločnosti zažiješ rôzne veci, znečistia alebo dokonca poškvrnia a budú obsahovať nejaké prímesi, čestnosť a láskavosť v tvojej ľudskej prirodzenosti sa nikdy nezmenia a nikto nebude schopný ich zmeniť. Aj keď sa už neodvážiš hovoriť pravdu ani dodržiavať princípy a hranice vo svojom počínaní, hlboko vo svojom srdci budeš túžiť po tom, aby si hovoril pravdu, dodržiaval svoje princípy v počínaní si, udržiaval hranicu svojho svedomia a získal pocit vnútorného pokoja a vyrovnanosti.

Keď tento typ čestného a láskavého človeka uverí v Boha, Boží dom – cirkev – je preňho miestom čistoty a pokoja, ako aj miestom, kde jeho srdce môže nájsť pokoj a oslobodenie. Samozrejme, možno tiež povedať, že je to miesto, kde sa môže usilovať o realizáciu svojich životných ašpirácií, a miesto, ktoré mu umožňuje vidieť svetlo vo svojom živote a už sa necítiť stratený v tom, ako by mal smerovať svoje počínanie. Takže pre niekoho so svedomím a rozumom je Boží dom jeho skutočným domovom. Tento domov nie je domovom v telesnom alebo materiálnom zmysle; je to skôr bezpečné miesto, kde môže veriť v Boha a podriadiť sa Mu s jednoduchým, odhaleným a otvoreným srdcom. Možno to tiež nazvať aj bezpečným útočiskom. Ako sa hovorí? Boží dom je prístav, kde môžu zakotviť čestní a láskaví ľudia, ktorí majú vlastnosti ľudskej prirodzenosti. To znamená, že tu môžu zakotviť; už sa nemusia nikam ponáhľať a sú schopní prijať pravdu a nájsť svoj smer a cestu v živote, takže ich srdcia sú spokojné. Pravý človek sa teda cíti v srdci naozaj spokojný iba vtedy, keď príde do Božieho domu; človek so svedomím a rozumom cíti, že našiel svoj pravý domov, miesto, ktoré jeho srdcu umožňuje získať pokoj a vyrovnanosť, keď sa vráti do Božieho domu a pred Stvoriteľa. Hoci jeho ašpirácie týkajúce sa počínania a princípy, podľa ktorých si počína, sú ďaleko od praktizovania pravdy, prinajmenšom cíti, že v Božom dome a že v cirkvi jeho srdce získalo pokoj a útechu. Takýto rozdiel cíti tento typ človeka medzi tým, keď je v Božom dome, a tým, keď je vo svete; je to rozdiel v jeho srdci. Preto, keď tento typ človeka príde do Božieho domu, jeho srdce získa útechu a pokoj; cíti, že iba Boží dom je miestom, kde sa môže usilovať o svoj smer v živote, a je to tiež prostredie, ktoré najviac potrebuje, a, samozrejme, miesto, po ktorom túži. Miluje to tu a je ochotný žiť a počínať si v takomto prostredí; samozrejme, je to jeho osobné želanie. Pokiaľ ide o toto jeho osobné želanie, prostredie Božieho domu, spôsob, akým Boh koná dielo, Božie požiadavky na ľudí a všetky ostatné aspekty už stačia na uspokojenie potrieb jeho ľudskej prirodzenosti, takže sa s pokojom v duši usiluje o pravdu a praktizuje podľa Božích požiadaviek. Preto to, či sa človek dokáže usilovať o pravdu, závisí výlučne od jeho ľudskej prirodzenosti. Iba ak má jeho ľudská prirodzenosť láskavosť a čestnosť, ak miluje férovosť a spravodlivosť, ak miluje prichádzať do Božieho domu a získavať vnútorný pokoj a vyrovnanosť, alebo ak jeho srdce získalo po príchode do Božieho domu a predstúpení pred Boha úplnú útechu, môže sa stíšiť, aby počúval Božie slová, prijímal ich a podriaďoval sa im; len vtedy sa môže stíšiť, aby sa usiloval o pravdu a bol riadnou stvorenou bytosťou. To znamená, že iba vtedy, keď človek príde do prostredia Božieho domu a získa v srdci útechu, cíti sa vnútorne naplnený v dôsledku porozumenia pravde a dosiahne životné ašpirácie a ciele, o ktoré sa usiluje – iba za týchto základných podmienok má príležitosť usilovať sa o pravdu. Toto je konkrétny prejav tých, ktorí majú vlastnosti ľudskej prirodzenosti. Samozrejme, pokiaľ ide o usilovanie sa o pravdu, to, či má niekto vlastnosti ľudskej prirodzenosti, je veľmi dôležité. Ak niekto nemá vlastnosti ľudskej prirodzenosti, v podstate nespĺňa podmienky na usilovanie sa o pravdu.

Povedzme si teraz o ďalších prejavoch čestnosti a láskavosti v ľudskej prirodzenosti ľudí. Práve som hovoril o tom, ako si ľudia, ktorí majú vo svojej ľudskej prirodzenosti vlastnosti čestnosti a láskavosti, stanovujú základný princíp pre svoje vzťahy a kontakt s inými a pre spôsob, akým si počínajú a riešia záležitosti – nevyužívajú iných ľudí. Samozrejme, toto je tiež hranica v ich počínaní. Okrem toho, že tento typ človeka nevyužíva iných, prejavuje sa aj inak: je ochotný súcitiť s inými ľuďmi a pomáhať im a je tiež ochotný dávať. V očiach iných sú takíto ľudia trochu hlúpi – sú príliš dobrosrdeční, ľahko dôverujú iným a súcitia s nimi, a hoci sami nie sú na tom dobre, radi dávajú iným. Radi sa stavajú proti nespravodlivosti; keď vidia niekoho, kto čelí ťažkostiam, nezostanú stáť bokom ani nepredstierajú, že nič nevidia, ale aktívne sa snažia pomôcť. Aj keď nemajú schopnosť pomôcť, stále majú dobré úmysly. Keď vidia niekoho, kto čelí ťažkostiam, cítia, že ak by mu nepodali pomocnú ruku, neboli by schopní urovnať to so svojím svedomím. Hoci ten druhý o pomoc nepožiada, aj tak cítia, že by mu mali pomôcť. Keď ten druhý prijme ich pomoc, jednoducho sa poďakuje a nechá to tak, ale čestnému a láskavému človeku to nevadí; neskôr, keď niekto iný skutočne čelí ťažkostiam, aj tak mu pomôže. Ľuďom sa to zdá trochu nerozumné alebo hlúpe; iní mu radia, aby prestal konať skutky láskavosti, a hovoria mu, že keď už pomáha ľuďom, mal by si aspoň získať ich vďačnosť. Keď to počuje, uvažuje: „Mali by sme si získať vďačnosť ľudí za to, že im pomáhame? Koľko úsilia stojí podať pomocnú ruku? Prečo veci tak komplikovať?“ Taký je nekomplikovaný; je jednoducho ochotný pomáhať iným. Povedz Mi, myslíš si, že ochota pomáhať iným má niečo spoločné s ľudskou prirodzenosťou človeka? (Áno.) Naozaj nehľadá nijakú odmenu. Existuje na tomto svete niekto, kto je bez túžob a prianí? (Nie.) Ako potom môže takýto človek pomáhať iným bez toho, aby za to niečo očakával? Aké špeciálne okolnosti musia u väčšiny ľudí nastať alebo aký musí byť ich vzťah s niekým, aby mu pomohli? Jedným z nich je ten najužší druh vzťahu – pokrvné príbuzenstvo. Okrem toho človek, ktorému pomáhajú, musí byť schopný, alebo z toho, že mu pomôžu, musí vyplynúť nejaký úžitok, pričom z toho musia mať iba výhody a žiadne nevýhody. Toto sú jediné scenáre. Ak odhliadneme od týchto scenárov, kto by pomáhal iným bezdôvodne? Aby sme boli presní, nepomáhajú iným bez príčiny; musí z toho byť nejaký úžitok. Aj keď to neprináša okamžitý úžitok, stále musí existovať nejaký dlhodobý. V každom prípade pomáhajú iba vtedy, keď z toho môžu niečo získať. Pokiaľ ide o ľudí, ktorí sú ochotní pomáhať druhým, a ak odhliadneme od toho, koľko pomoci poskytujú alebo či má vec, s ktorou pomáhajú, nejakú hodnotu – či už ide o niečo veľké alebo o niečo banálne –, odkiaľ pochádza ich ochota pomáhať iným? Má to niečo spoločné s ich ľudskou prirodzenosťou? (Áno.) S ktorým aspektom ľudskej prirodzenosti to súvisí? (S láskavosťou.) Súvisí to s láskavosťou; keď majú ľudia vo svojej ľudskej prirodzenosti vlastnosť láskavosti, sú ochotní pomáhať iným. Povedzme napríklad, že vidia, ako sa nejaký brat alebo sestra stáva negatívnym a slabým. V skutočnosti sami nie sú cirkevnými vodcami a s týmto bratom alebo sestrou majú len bežný vzťah, ale keď ich vidia negatívnych a slabých, cítia sa rozrušení a majú v srdci bremeno. Nedá im to, ak nepomôžu, a myslia si: „Hoci môj vlastný duchovný vzrast nie je veľký a nerozumiem mnohým pravdám, predsa je dobré, ak sa pokúsim splniť si svoje povinnosti. Možno po tom, ako si vypočujú, čo hovorím, budú schopní o sebe uvažovať a prestanú byť negatívni – nebolo by to dobré?“ Takže, ak sa niekto stane negatívnym a slabým – pokiaľ to neunikne ich pozornosti –, len čo si to všimnú, hľadajú príležitosť, aby s tým človekom hovorili v duchovnom spoločenstve. Ak sami nedokážu hovoriť v duchovnom spoločenstve jasne, nájdu si úryvok Božích slov, o ktorom s ním budú hovoriť v duchovnom spoločenstve. Skrátka, ten človek vďaka spojeniu nabádania, vedenia a čítania Božích slov nakoniec porozumie Božím úmyslom, prestane byť negatívny a môže normálne konať svoju povinnosť, čo dáva láskavému človeku pocit uspokojenia. Jednoducho neznesie pohľad na ľudí, ktorí sú negatívni a poľavujú vo svojom úsilí alebo žijú v bolesti a utrpení; chce ich len utešiť a podporiť. Ak ten druhý zostáva negatívny, cíti, že by si mal splniť svoju zodpovednosť. Keď vďaka jeho radám a vedeniu ten človek už nie je negatívny, cíti vnútri veľkú radosť a má pocit, že počínať si takto je celkom dobré. Nehľadá žiadny úžitok; ide len o to, že keď je schopný niekomu pomôcť, keby to neurobil, cítil by nepokoj a hrýzlo by ho svedomie. Povedzte Mi, myslíte si, že toto hryzenie svedomia a tento pocit nepokoja sú prejavom a odhalením vlastností ľudskej prirodzenosti? (Áno.)

Niektorí ľudia majú sklon súcitiť s ostatnými. Samozrejme, ak sa na to pozrieme z určitej perspektívy ľudskej prirodzenosti, môže to byť aj ľudská slabosť, pretože niekedy môžu súcitiť so zlými ľuďmi a pomáhať im, ale túto slabosť nedokážu zmeniť. Keď pomôžu zlému človeku, zlý človek sa z toho dostane a prosperuje, ale stále sa na nich pozerá zvrchu a ignoruje ich. Vnútri sú z toho rozrušení a hovoria: „Prečo je taký? Keď bol na dne a požiadal ma o pomoc, súcitil som s ním a pomohol som mu – ale teraz, keď prosperuje a žije dobrý život, ignoruje ma.“ Vo svojom srdci to nedokážu pochopiť; nedokážu preniknúť do podstaty zlých ľudí. Ak ich po nejakom čase požiada o pomoc iný zlý človek, možno s ním budú stále súcitiť, ale najprv sa pozrú, či je tento človek zlý. Ak ten človek nie je až taký odporný a je skôr poľutovaniahodný, stále s ním budú súcitiť. Keď vidia niektorých bratov a sestry, ktorí konajú svoju povinnosť na plný úväzok, ale ich rodiny sú chudobné a čelia v živote ťažkostiam, pomyslia si: „Hoci sú takí chudobní, stále dokážu konať svoju povinnosť – to sú naozaj dobrí ľudia! Ja sám žijem v bohatstve; ak im nepomôžem, budem mať pocit, že som sa k nim nezachoval dobre. Mal by som im niečo dať a pomôcť im, aby si mohli kúpiť nejaké oblečenie alebo veci dennej potreby.“ Vidíš, sú dobrosrdeční; keď vidia ľudí, ktorí zažívajú ťažkosti, neubránia sa súcitu a pomáhajú im. Medzi ľuďmi sú dobrí ľudia, zlí ľudia a tiež nerozumní ľudia. Dobrí ľudia sú schopní dávať a pomáhať iným, zlí ľudia sú schopní robiť všelijaké zlé veci a rôzni nerozumní ľudia sú neustále využívaní a ovládaní inými a môžu robiť všelijaké hlúposti; sú nerozumní v rôznej miere. Skrátka, existujú rôzne druhy ľudí. Ľudia, ktorí majú vlastnosti ľudskej prirodzenosti, majú sklon súcitiť s inými. Vždy vidia iných ako poľutovaniahodných, vždy dokážu vidieť, čo je na ľuďoch poľutovaniahodné, a vždy dokážu vidieť, v čom si ľudia zaslúžia súcit; ich svedomie má v sebe prvok jemnosti. To znamená, že keď vidia niekoho, kto čelí ťažkostiam, naráža na bolestivé situácie, alebo ho zlí ľudia šikanujú či s ním zaobchádzajú nespravodlivo, vnútri pociťujú rozhorčenie a súcitia s takýmito ľuďmi; vždy majú súcitné srdce. V skutočnosti ich vlastné okolnosti nemusia byť o nič lepšie ako okolnosti iných a nemusia byť o nič menej šikanovaní, ale pretože majú vo svojej ľudskej prirodzenosti láskavosť, nikdy sa neubránia súcitu s inými. Keď ľudia čelia ťažkostiam alebo trpia bolesťou, neostanú stáť bokom ani ich neignorujú. Niekedy, ovplyvnení spoločenským prostredím – keď vidia, že ľudia sa starajú len o seba a ignorujú svojich blížnych –, sa budú chcieť zdržať pomoci ľuďom, ale nikdy sa im to nepodarí; keď vidia chudobného človeka, ktorý si nedokáže zohnať jedlo, po dlhom zvažovaní mu nakoniec aj tak pomôžu. Predpokladajme napríklad, že niekto dostane silnú nádchu – kašle, kýcha a má vysokú horúčku. Niektorí ľudia sa boja, že sa nakazia, a tak sa od neho držia ďalej. Dobrosrdeční ľudia si naopak nemôžu pomôcť a prejavujú oňho záujem: „Prechladol si; užil si nejaké lieky?“ Ak ten človek nemá peniaze na lieky, minú vlastné peniaze, aby mu ich kúpili. Vidíš, keď dobrosrdečný človek vidí, že je niekto chorý a trpí, neostane stáť bokom. To znamená, že keď ľudia čelia ťažkostiam, keď stoja zoči-voči utrpeniu či zložitej situácii, ľudia s vlastnosťami ľudskej prirodzenosti to vždy dokážu vycítiť a vždy si dokážu uvedomiť, že takíto ľudia potrebujú pomoc. Sú v rovnakom prostredí ako všetci ostatní, ale sú obzvlášť citliví na veci, ktoré iní nedokážu cítiť. Prečo je to tak? Jednoducho preto, lebo ľudské srdcia nie sú rovnaké. Ľudia, ktorým chýba ľudské cítenie, sa nezaujímajú o utrpenie druhých bez ohľadu na to, aké je veľké, akoby to ani nedokázali vnímať. Ľudia, ktorí majú ľudské cítenie, sa však pre prvok láskavosti prítomný v ich vlastnostiach ľudskej prirodzenosti neubránia súcitu s tými vo svojom okolí, ktorí zažívajú bolesť a ťažkosti, a potom, riadení svojím svedomím, podajú pomocnú ruku – nedokázal by si ich zastaviť, ani keby si sa o to pokúsil. Nerobia to v očakávaní, že si ostatní budú pamätať ich láskavosť, ani v nádeji, že budú veľmi chváliť ich ľudskú prirodzenosť a ich charakter; jednoducho majú ochotu tak konať a práve takéto konanie im prináša vnútorný pokoj. Toto sú myšlienky a správanie, ktoré pramenia z vlastností ľudskej prirodzenosti; nikto ich nedokáže zmeniť ani obmedziť. Veci, ktoré robia, alebo spôsoby, akými si počínajú, a princípy, podľa ktorých tak robia, sú čisto prirodzenými odhaleniami normálnej ľudskej prirodzenosti. Tieto prirodzené odhalenia ľudskej prirodzenosti pochádzajú výlučne z ich sŕdc. Konajú tak dobrovoľne; nikto im to neprikazuje a neženú sa za nejakým úžitkom. Sú jednoducho ochotní tak konať a iba konanie takýchto vecí im prináša pokoj v duši; ak ich nekonajú, cítia vnútri nepokoj. Dokonca aj keď stretnú zlého človeka, ktorý čelí ťažkostiam, vedia, že by nemali zlým ľuďom pomáhať, ale zároveň si pomyslia: „Stávam sa krutým?“ Aj keď tomuto zlému človeku nepomôžu, ich súcit zostáva nezmenený a vo vhodnom prostredí a pri správnych ľuďoch sa opäť prirodzene odhalí. Toto je vlastnosť ľudskej prirodzenosti. Vlastnosti ľudskej prirodzenosti sú vrodené a samozrejme sa môžu odhaliť kedykoľvek a kdekoľvek; sú veľmi prirodzené, veľmi čisté a veľmi jednoduché. Preto, keď niekto má vo svojej ľudskej prirodzenosti vlastnosti čestnosti a láskavosti, nepochádza to z toho, čo ho naučili rodičia alebo spoločnosť, ani to nie je ovplyvnené žiadnym prostredím; sú to vrodené vlastnosti ľudskej prirodzenosti človeka.

Niektorí ľudia radi dávajú. Myslíš si, že ľudia, ktorí radi dávajú, musia byť aj bohatí? Musia to byť ľudia, ktorí prečkali mnohé životné búrky a stratili ilúzie o pozemskom svete? Musia to byť ľudia, ktorí si užili všetko bohatstvo a nádheru sveta – a prenikli do ich podstaty – a začali sa pozerať na užívanie si materiálnych vecí s ľahostajnosťou? Musia to byť ľudia, ktorých osobnosť je pomerne bezstarostná a veľkorysá? Nie, nemusia byť takí. Medzi ľuďmi, ktorí majú vo svojej ľudskej prirodzenosti vlastnosti čestnosti a láskavosti, existuje typ človeka, ktorý žije mimoriadne skromne. Ak mu pri jedle spadne zrnko ryže, musí ho zdvihnúť a zjesť, pretože neznesie pomyslenie na to, že by sa jedlom plytvalo. Pri čistení zubov a umývaní tváre používa len trochu vody. Keď sa jeho oblečenie opotrebuje, nedokáže ho vyhodiť; vyperie ho a nosí ďalej. Pri nakupovaní vecí starostlivo plánuje a zostavuje rozpočet, kupuje lacné veci, pokiaľ je ich kvalita prijateľná. Keďže tento typ človeka je taký skromný, znamená to, že je lakomý? (Nie.) Tento typ človeka je mimoriadne skromný, pokiaľ ide oňho samého, ale nie je lakomý, pokiaľ ide o iných. Keď napríklad vidí niekoho, kto vedie ťažký život, dá mu nejaké svoje veci, napríklad oblečenie alebo spotrebiče. Niektorí ľudia hovoria: „Je to nejaký dobročinný chudák?“ Tak to nie je – len cíti, že ostatní sú dosť poľutovaniahodní, a tak im vždy chce pomôcť. V skutočnosti sám nie je dobre zabezpečený ani bohatý a keď poskytuje pomoc iným, nič tým nesleduje. Má jednoducho takúto ľudskú prirodzenosť; rád pomáha iným a to je tiež jeho princíp pre to, ako si počína. Je toto tiež vlastnosť ľudskej prirodzenosti? (Áno.) Základným princípom tohto typu človeka v zaobchádzaní s inými je pomáhať vtedy, keď by mal pomôcť, a súcitiť vtedy, keď by mal súcitiť. Keď iní ľudia čelia ťažkostiam, ponúkne im svoju lásku a použije praktické činy, aby im pomohol; keď iným chýbajú veci, dá im svoje vlastné. V rámci jeho vlastností ľudskej prirodzenosti vždy existuje takáto ochota; tieto myšlienky sa v ňom môžu vždy objaviť alebo môže vždy cítiť bolesť tých vo svojom okolí, ktorí potrebujú pomoc a súcit. Je to svedomie, ktoré v ňom pôsobí? (Áno.) Takáto vlastnosť ľudskej prirodzenosti nie je určená osobnosťou, ale je spôsobená funkciou svedomia. Preto má toto zmýšľanie – alebo túto vlastnosť ľudskej prirodzenosti –, a tou je ochota pomáhať iným. Keď ľudia potrebujú pomoc a požiadajú ho o ňu, nielenže cíti súcit, ale aj úprimne pomáha; aj keď mu to zaberie nejaký čas a musí im dať nejaké veci, je ochotný. Táto ochota je prinajmenšom založená na láskavosti v ľudskej prirodzenosti človeka. Ak niekto nemá vo svojej ľudskej prirodzenosti žiadnu láskavosť, jednak nebude mať subjektívnu ochotu pomáhať druhým a jednak nebude cítiť súcit, keď ho požiadajú o pomoc, ani nebude ľuďom úprimne pomáhať. Ak niekto túto úprimnosť nemá, bude len slepo vykonávať úkony a bude sa k tebe správať povrchne. Možno pre teba niečo neochotne urobí, aby si zachoval tvár alebo zo slušnosti, alebo preto, že ho vedie vlastný záujem, pre prípad, že by sa jedného dňa dostal pod tvoje velenie alebo ťa potreboval využiť – dokáže sa zmieriť s tým, že ti pomôže z rôznych dôvodov. Avšak človek, ktorého ľudská prirodzenosť skutočne obsahuje vlastnosť láskavosti, nepomáha druhým pasívne, a už vôbec nie neochotne ani zdráhavo; táto ochota prirodzene existuje v rámci vlastností jeho ľudskej prirodzenosti. Pomáha iným ochotne, úprimne a aktívne. Predpokladajme napríklad, že potrebuješ s niečím pomôcť. Keď ho požiadaš o pomoc, bude s tebou mať veľký súcit a pomôže ti s veľkým nadšením, úprimnosťou a ochotou. Môže sa stať, že mu zveríš, aby niečo vybavil za teba, alebo za teba odovzdal odkaz, alebo sa môže stať, že potrebuješ nejakú vec – bez ohľadu na to, aký druh pomoci od neho potrebuješ, skrátka, k tejto záležitosti bude pristupovať úprimne, svedomito, seriózne a zodpovedne.

Ľudia, ktorí majú vo svojej ľudskej prirodzenosti vlastnosti čestnosti a láskavosti, sú veľmi seriózni a zodpovední, keď im iní zveria vybavovanie vecí. Ak takýto človek napríklad ide do mesta niečo zariadiť a niekto iný ho požiada, aby mu pomohol kúpiť nejaké lieky, pri nakupovaní uvažuje: „Mám vziať lieky západnej medicíny alebo lieky čínskej medicíny? Západná medicína účinkuje rýchlo, ale dráždi žalúdok. Možno bude mať vedľajšie účinky, ak ich užije? V tom prípade sa opýtam, či existujú nejaké čínske lieky, ktoré sú pomerne účinné a nedráždia žalúdok.“ Vidíš, veci zvažuje veľmi starostlivo. Keď niekto, kto je zodpovedný a má vlastnosť láskavosti, súhlasí s tým, že pomôže inému človeku niečo vybaviť, pomôže mu vybrať veci, ktoré potrebuje, spôsobom, ktorý je úprimný, seriózny a zodpovedný. Možno nie je až taký seriózny, keď rieši svoje vlastné záležitosti, a keď kupuje veci pre seba, jednoducho kúpi to, čo sa zdá byť v poriadku, ale keď vybavuje záležitosti pre iných, je mimoriadne pozorný a mimoriadne zodpovedný. Pomyslí si: „Keďže mi zveril túto záležitosť, znamená to, že si ma veľmi váži; musím sa o ňu postarať správne. Navyše, nie je to nič ťažké. Je to také jednoduché, ako pohnúť prstom. Musím sa uistiť, že bude spokojný s tým, čo urobím. Ale neviem, aký druh lieku je preňho ten pravý, a on súrne potrebuje liek na liečbu svojej choroby, takže mu jednoducho kúpim nejaké lieky čínskej aj západnej medicíny.“ Keď lieky kúpi a prinesie ich späť, dotyčný si vyberie práve ten liek, ktorý potrebuje. Vidíš, vkladá do toho, čo robí, svoje srdce a robí to seriózne, takže záležitosť je vybavená dokonale. No ak niekoho, kto je nezodpovedný a nemá vlastnosť láskavosti, požiadaš, aby ti pomohol kúpiť lieky, takisto bude súhlasiť, ale po príchode do lekárne jednoducho náhodne kúpi nejaký liek, ktorý zodpovedá chorobe, a potom sa vráti. Opýtaš sa ho, koľko lieku máš denne užívať a či existujú nejaké kontraindikácie, a on povie: „Neviem. Prečítaj si návod sám. Každopádne, išiel som a zohnal som ti ten liek.“ Nakoniec sa ukáže, že liek západnej medicíny, ktorý kúpil, nemôžu užívať ľudia náchylní na alergické reakcie, čo je práve tvoj prípad. Takže liek bol kúpený zbytočne a ty aj tak musíš ísť sám kúpiť iný liek. Záležitosť nevybavil, a ty mu ešte aj dlhuješ láskavosť. Si vo svojom vnútri spokojný? (Nie.) Aké bolo riešenie tejto záležitosti? Nebolo to vybavené dobre. Zveril si to nesprávnemu človeku; nenašiel si toho správneho človeka. Musíš nájsť niekoho, kto má vlastnosti ľudskej prirodzenosti. Ak je ťažké nájsť takého človeka, potom keď niekoho poveríš, aby ti pomohol kúpiť lieky, musíš mu dať niekoľko ďalších pokynov a veci jasne vysvetliť. Ak si mu nedal pokyny a človek, ktorého si tým poveril, je niekto, kto nemá žiadnu ľudskú prirodzenosť, potom táto záležitosť určite nebude vybavená dobre; nehovoriac o plytvaní peniazmi, budeš mu tiež dlžiť láskavosť. Ak nájdeš niekoho, kto má ľudskú prirodzenosť, urobí všetko, čo je v jeho silách, aby to pre teba vybavil. Pretože má úprimné srdce a dokáže prevziať zodpovednosť a vo svojej ľudskej prirodzenosti má vlastnosť láskavosti, keď pre teba vybavuje záležitosti, dokáže dbať na tvoje záujmy a zohľadniť tvoje potreby, pričom ti kúpi veci, ktoré potrebuješ, za rozumnú cenu. Naopak, niekto bez vlastností ľudskej prirodzenosti bude pri vybavovaní vecí pre teba len slepo vykonávať úkony a bude sa k tebe správať povrchne. Bude pekne hovoriť, ale pri vybavovaní záležitosti sa vôbec neopýta na cenu, ani nebude hľadať najlepšiu ponuku; jednoducho ti náhodne niečo kúpi. Ak tieto dva druhy ľudí neporovnáš, zdá sa, že obaja dokážu veci vybaviť. Ľudia s vlastnosťami ľudskej prirodzenosti ťa však pri vybavovaní vecí dokážu uspokojiť. Majú prejavy ľudskej prirodzenosti; dokážu uspokojiť tvoje potreby a zvažovať veci za teba. Majú tento druh úprimnosti. To dokazuje, že sú láskaví, sú skutočnými ľudskými bytosťami a sú hodní toho, aby si im niečo zveril. Na druhej strane, keď zveríš vec niekomu bez vlastností ľudskej prirodzenosti, nevybaví ju dobre. Aj keď občas veci vybaví v poriadku, nerobí to úprimne – je to len náhoda. Povieš: „Ten liek bol dobrý. Krátko po jeho užití sa mi polepšilo.“ Bolo by to v poriadku, keby si to nepovedal, ale teraz, keď si mu to povedal, tvoj pocit vďačnosti voči nemu ešte vzrástol. Je zjavné, že si išiel vybaviť niečo pre seba, a predsa ti musí povedať: „Vidíš? Pre teba som si urobil osobitnú zachádzku.“ Požiada ťa o láskavosť a ty nebudeš schopný splatiť tento skromný pocit vďačnosti do konca života; v podstate si sa nechal chytiť do pasce zlého démona. Niekto s ľudskou prirodzenosťou ťa však nebude žiadať o láskavosti, bez ohľadu na to, ako dobre pre teba nejakú záležitosť vybavil. Keď mu vyjadríš svoje poďakovanie, povie: „Nebolo to nič výnimočné. Mal som to po ceste.“ Vidíš, hovorí len pravdu. V skutočnosti už odviedol skvelú prácu a veľmi ti pomohol. Dokonca ani ľudia, ktorí sú ti najbližší, s tebou možno nebudú zaobchádzať takýmto spôsobom, no človek s vlastnosťami ľudskej prirodzenosti dokáže urobiť to, čo nedokážu ani tvoji milovaní. Záležitosť vybaví celkom dobre a na oplátku nič nežiada. Vždy máš pocit, že mu dlhuješ láskavosť, a tak mu z času na čas dáš nejaké ovocie alebo niečo iné a vždy naňho myslíš, keď sa objaví niečo dobré. On to však nepovažuje za nič veľké, má pocit, že pomôcť ti niečo vybaviť ho nestálo prakticky žiadnu námahu a bola to úplne bežná vec. Tiež ti povie, že ak budeš v budúcnosti s niečím potrebovať pomôcť, stále ti pomôže. Vidíš, nie sú medzi ľuďmi rozdiely? (Áno, sú.) Poviem ti, ľudia s ľudskou prirodzenosťou majú vlastnosti čestnosti a láskavosti a bez ohľadu na situáciu sú ľudia tohto druhu najspoľahlivejší. Iba takíto ľudia sú dôveryhodní, pretože majú hranicu pre svoje činy. Dôvodom, prečo majú hranicu pre svoje činy, je to, že majú také vlastnosti ľudskej prirodzenosti, ako sú čestnosť a láskavosť.

Pokiaľ ide o ľudí, ktorí nemajú vlastnosti ľudskej prirodzenosti, aj keď je to niekto, koho si nikdy neurazil, pokiaľ urobíš niečo, čo sa týka jeho záujmov, bude hľadať príležitosť, aby sa ti pomstil. Naopak, keď ide o niekoho, kto má vlastnosti ľudskej prirodzenosti, aj keď si mu predtým ublížil, alebo dokonca poškodil jeho záujmy, určite ťa nebude nenávidieť ani sa ti nepomstí. Aj keď má pri rozhovore s tebou trochu zlý postoj, alebo jeho slová znejú trochu drsne, alebo ťa trochu poučuje, sú to normálne prejavy prameniace z ľudskej prirodzenosti – určite sa nebude donekonečna snažiť pomstiť alebo ťa navždy nenávidieť, ako by to urobil zlý človek. Na čom je to založené? Je to založené na hranici, ktorú má vo svojom počínaní. Práve preto, že má svedomie a rozum a vo svojej ľudskej prirodzenosti má vlastnosti čestnosti a láskavosti, nikdy neprekročí svoju hranicu vo svojom počínaní. Ak ho niekto urazí, aj keď sa chce pomstiť, jeho svedomie mu to rozhodne nedovolí. Ak sa cíti nahnevaný, povie len niekoľko nahnevaných slov, aby si trochu uľavil, a tým sa to skončí – rozhodne neurobí nič, aby sa pomstil. Toto je vlastnosť človeka s ľudskou prirodzenosťou. Vidíš, niektorí ľudia chcú trýzniť druhých, aj keď ich nikto neurazil; chcú s nimi súperiť a bojovať, vždy premýšľajú, ako proti nim intrigovať za ich chrbtom. Toto je tiež vlastnosť ľudskej prirodzenosti – je to vlastnosť, ktorú majú vo svojej ľudskej prirodzenosti zlí démoni a zlí diabli. Naopak, niekto, kto má vo svojej ľudskej prirodzenosti vlastnosti čestnosti a láskavosti, sa nedokáže prinútiť trýzniť iných. Keby mal robiť takéto veci, jeho svedomie by ho karhalo a disciplinovalo. Aj keď ho Boh nedisciplinuje, Duch Svätý ho nekarhá ani bratia a sestry ho nekarhajú, jeho svedomie ho drží na uzde. Keď je človek obmedzovaný svojím svedomím, nezachádza vo svojich činoch priďaleko a má hranicu pre to, čo robí. Aj keď ho urazíš, ublížiš mu, alebo dokonca urobíš niečo, čo zašlo priďaleko, nebude si to chcieť s tebou vybavovať. V najhoršom prípade sa ti jednoducho bude vyhýbať, bude ťa ignorovať a nebude s tebou prichádzať do kontaktu, komunikovať s tebou ani s tebou pracovať. Ale určite ti neublíži ani sa ťa nepokúsi zničiť; nebude proti tebe intrigovať za tvojím chrbtom ani nepoužije taktiky, aby ťa chytil do pasce – takéto veci určite nebude robiť. Pozrite sa a zistite, ktorí z ľudí vo vašom okolí sú ľudia tohto typu – to sú dobrí ľudia najvyššej kvality. Pri kontakte s nimi sa môžeš cítiť úplne uvoľnene. Aj keď im ublížiš do takej miery, že sú úplne zdrvení, nanajvýš ťa budú vo svojom vnútri nenávidieť, už ti nebudú chcieť venovať žiadnu pozornosť a nikdy sa s tebou nebudú priateliť, ale nebudú proti tebe spriadať plány, ani nebudú hľadať príležitosť, aby sa ti pomstili, a už vôbec nepovedia: „Pre džentlmena nikdy nie je príliš neskoro na pomstu.“ Toto je skutočná čestnosť a láskavosť. Schopnosť dosiahnuť to rozhodne nie je niečo, čo sa dá predstierať; toto je skutočná vlastnosť ľudskej prirodzenosti. Iba človek, ktorý má vlastnosti ľudskej prirodzenosti, bude mať správne princípy a hranice vo svojom počínaní. Keď s ním prídeš do kontaktu a budeš s ním komunikovať, budeš schopný v ňom vidieť toto jeho správanie a tieto prejavy, ako aj tieto prirodzené odhalenia jeho ľudskej prirodzenosti.

Keďže klasifikácia ľudí je odlišná, aj ich reakcie na rôzne veci sú odlišné. Vidíš, keď tí zlí ľudia, tí, ktorí sú reinkarnovaní z diablov, využívajú iných, aká je ich reakcia, keď ich niekto odhalí? Povedia: „Kto nevyužíva iných? Nie sú výhody na to, aby sa využívali? Čo je zlé na tom, keď človek trochu využije situáciu? Ak je možnosť získať výhodu a ty ju nevyužiješ, nie si azda hlupák a somár?“ Toto je logika banditu. Vo svojom srdci nemajú žiadne uvedomenie svedomia, žiadny zmysel pre hanbu ani žiadny pocit hanby. Keďže nemajú svedomie, nemajú žiadny štandard na hodnotenie problematiky využívania iných. Ich princípom je, že výhody sú určené na to, aby sa ich zmocnili, a ak si sa ich zmocnil, patria tebe. Nezmocniť sa ich by bola škoda a bol by si za hlupáka. Nie je toto logika banditu? A ako sa na problém využívania iných pozerajú ľudia reinkarnovaní zo zvierat? Ak im povieš: „To, čo robíš, je využívanie – nie je dobré využívať iných ľudí a nie je dobré im niečo dlžiť,“ čo si pomyslia? „Táto výhoda patrí mne. Nič im nedlžím, ak ich využijem. Čo je zlé na tom, keď ich využijem? Schopnosť niekoho využiť je zručnosť; ak túto zručnosť nemáš, prerobíš.“ Toto je logika darebáka. Nemajú žiadnu hranicu, žiadny zmysel pre hanbu, žiadny pocit hanby a už vôbec nie pocit svedomia. Nemajú žiadny štandard na posudzovanie čohokoľvek. Aj keď im povieš, aký je správny štandard, nepovažujú ho za štandard a nevedia, že tento štandard je správny. Nemajú rozumnosť normálneho človeka a nedokážu rozoznať, čo je správne a čo nesprávne. Celé dni trávia v akomsi opojení; nič, čo povieš, im nemôže poskytnúť jasnosť ani ich priviesť k porozumeniu. Sú to len popletení ľudia. Ľudia so svedomím a rozumom však majú vlastnosti ľudskej prirodzenosti. Ak niekoho neúmyselne využijú a ty ich na to upozorníš, vo vnútri znervóznejú a začervenajú sa: „Využil som ho? Ako to, že som si to neuvedomil? A keď ma na to ešte musí upozorniť niekto iný – aké trápne!“ Povedia: „Bez ohľadu na to, ako veľmi som ho využil, musím mu to v plnej výške splatiť – mohol by som dokonca pridať nejaký úrok.“ Musia nájsť spôsob, ako situáciu zachrániť. Nechcú mať povesť niekoho, kto rád využíva iných. Ak by to urobili, cítili by sa úplne zahanbení. Preto, keď niekto skutočne poukáže na ich problém, nebudú sa snažiť ospravedlňovať – nepovedia: „Nevyužil som ho, ani som to nechcel.“ Nepoužijú logiku darebáka na to, aby argumentovali a ospravedlňovali sa. Keďže v sebe majú prvok čestnosti, keď niekto spomenie ich konanie, postavia sa k tomu správne, urobia všetko, čo je v ich silách, aby to vynahradili a odškodnili druhú stranu, a už nikdy takúto vec neurobia; ak ju urobia, sami si dajú zaucho. Cítia, že je ponižujúce, keď niekto odhalí, čo urobili, a že ich teraz ľudia kritizujú za ich chrbtom a nadávajú im do očí. Nemajú kam skryť svoju hanbu a najradšej by sa prepadli pod zem; radšej by boli, keby celý ich život prešiel bez toho, aby sa niečo také stalo. Keďže majú svedomie, po tom, čo využijú iných, cítia v srdci hanbu. Sú príliš v rozpakoch na to, aby sa ospravedlňovali, pretože majú pocit, že to, čo urobili, je príliš hanebné, takže sú bez slov a nemajú čo povedať na svoju obranu; chcú len odškodniť druhú stranu. Takíto ľudia sa líšia od zlých ľudí a diablov. Bez ohľadu na to, aké hanebné sú veci, ktoré diabli robia, necítia žiadnu hanbu. Keď o takýchto veciach počujú ľudia s vlastnosťami ľudskej prirodzenosti, okamžite sa začervenajú: „Toľko ľudí o tom vie; aké ponižujúce!“ Sú v rozpakoch a úplne zahanbení a vo svojom srdci sú obzvlášť rozrušení a nepokojní. Vidíš, hlboko vo svojom srdci majú ľudia rôznej klasifikácie rôzne pohľady a postoje k rovnakej záležitosti. Pre rozdiely vo vlastnostiach ich ľudskej prirodzenosti majú rôzne druhy ľudí rôzne postoje k rovnakej záležitosti. Ak má niekto pocit hanby, dokazuje to, že má aj zmysel pre hanbu, čo zasa dokazuje, že má vlastnosti ľudskej prirodzenosti. Naopak, ak niekto nemá zmysel pre hanbu a po spáchaní zlých skutkov a hanebných vecí sa snaží argumentovať na svoju obranu, alebo dokonca odmieta priznať, čo urobil, a hrá hlúpeho, je to človek bez vlastností ľudskej prirodzenosti. Ľudia, ktorí nemajú vlastnosti ľudskej prirodzenosti, nie sú ani čestnými, ani láskavými ľuďmi; nemajú žiadnu ľudskú prirodzenosť ani rozum a nie sú hodní nazývať sa ľuďmi. Keď zlí ľudia a diabli robia zlé veci a páchajú zlé skutky a ich nepriatelia na nich ukazujú prstom a zasypávajú ich urážkami, oni im urážky vracajú a cítia sa byť úplne v práve. Dokonca robia všetko pre to, aby sa ospravedlnili a obhájili, vyjadrujú prekrútené uvažovanie, akoby to bolo skutočne zdravé uvažovanie, bezočivo tárajú a neprestajne rozprávajú – sú skrátka neprístupní rozumu a úplne bez hanby! Pokiaľ ide o ľudí reinkarnovaných zo zvierat, keď využívajú iných ľudí a sú za to kritizovaní, cítia sa vo vnútri ukrivdení a tiež robia všetko, čo je v ich silách, aby si našli výhovorky a dôvody. Keď sa ospravedlňujú, hovoria tiež s podrezaným jazykom a neprestajne rozprávajú, a rovnako ako zlí ľudia nemajú žiadny pocit hanby. Keďže sú to zvieratá bez uvedomenia svedomia, ktoré celé dni trávia v akomsi opojení a nie sú v žiadnej veci schopní rozlíšiť dobré od zlého, nemajú teda žiadne uvedomenie, pokiaľ ide o tento druh vecí; uvedú nejaké falošné výhovorky, aby sa pokúsili zakryť to, čo urobili, a potom majú pocit, že je to vyriešené. Nemyslia si, že je to problém s ich počínaním; myslia si, že pokiaľ poskytnú dostatok výhovoriek a dôvodov, môžu sa vyhnúť zodpovednosti a nikto sa nedozvie, čo urobili. Budú klamať sami seba a myslieť si: „Už je to za mnou. Nikdy som takú vec neurobil, nikdy som neurobil takú chybu. Nemyslite si, že som zlý človek. Ja osobne nie som niekto, kto využíva iných. Pozrite sa, aký som dobrosrdečný a láskavý a aký som chápavý voči iným!“ Vidíš, toto je človek, ktorý je popletený. Iba ľudia, ktorí majú vlastnosti ľudskej prirodzenosti, sú mimoriadne citliví na takéto veci, ktoré sa týkajú dôstojnosti. Aj keď nikto nevie, čo urobili, ak si to sami uvedomia, budú vo vnútri cítiť nepokoj a vinu, a dokonca budú mať pocit, akoby ich ľudia sledovali. Ak sa niekoľko ľudí, ktorí ich celkom dobre poznajú, skutočne dozvie, čo urobili, budú sa cítiť ešte nepokojnejšie a budú príliš zahanbení na to, aby sa pokúsili ospravedlniť. Urobia všetko pre to, aby to rýchlo napravili, a už nikdy takúto vec neurobia, pretože to budú považovať za príliš trápne! Takto sa v tej istej záležitosti prejavujú tri rozdielne klasifikácie ľudí.

Práve sme spomenuli, že ľudia s vlastnosťami ľudskej prirodzenosti majú zvyčajne princípy v tom, ako zaobchádzajú s inými. Keď podávajú správu alebo poskytujú informácie o situácii niekoho iného, alebo keď niekoho hodnotia, dokážu ho vnímať a zaobchádzať s ním na základe svojej čestnej a láskavej ľudskej prirodzenosti. Aj keď nerozumejú pravde, stále majú určité základné hranice. Priemerného človeka napríklad zhodnotia takto: „Neurobil nič zlé. Žije slušný život. Je to obyčajný človek na svete a možno ho považovať za prostoduchého človeka.“ Vidíš, priemerného človeka správne zhodnotia na základe vlastného svedomia. Dokážu dokonca správne zaobchádzať s tými, ktorí ich v minulosti urazili, ublížili im alebo poškodili ich záujmy, a správne ich hodnotiť. To ešte viac odhaľuje vlastnosti čestnosti a láskavosti, ktoré títo ľudia majú vo svojej ľudskej prirodzenosti. To znamená, že dokážu správne zhodnotiť priemerného človeka – ak je dobrý, povedia, že je dobrý, a ak nie je dobrý, pomenujú to rovnako priamo. Ak sú požiadaní, aby klamali, nemôžu to urobiť; cítia, že by to bolo v rozpore s ich svedomím. Jednoducho povedia veci tak, ako sú, a nazvú ich pravým menom. Podľa tohto princípu môžu konať aj voči ľuďom, ktorí ich urazili. Aj keď existuje niekto, koho nemajú radi alebo ku komu cítia odpor, ak sa od nich vyžaduje, aby o tomto človeku podali správu alebo ho zhodnotili, radšej nezaujmú postoj a povedia: „Obávam sa, že moje hodnotenie tohto človeka by nebolo objektívne, pretože voči nemu mám osobné krivdy a som voči nemu zaujatý, preto sa zdržím hodnotenia. Môžete ho posúdiť vy na základe hodnotenia všetkých ostatných.“ Toto sú v podstate schopní dosiahnuť ľudia s vlastnosťami ľudskej prirodzenosti. Najmä keď niekto s postavením dokáže stále zaobchádzať s inými spravodlivo, ešte viac to odhaľuje vlastnosti jeho ľudskej prirodzenosti. To, ako zaobchádza s ľuďmi, keď má postavenie, skutočne umožňuje iným jasne vidieť, či má vo svojej ľudskej prirodzenosti vlastnosti čestnosti a láskavosti. Keď niekto nemá postavenie, zdá sa, že je schopný zaobchádzať s ľuďmi spravodlivo a jeho hodnotenia sú pomerne objektívne. To samo osebe nemusí nič naznačovať – keď má postavenie, pozri sa, ako zaobchádza s tými, ktorí ho urazili alebo mu ublížili, a ako zaobchádza s tými, ktorí ho predtým vylúčili alebo dokonca úmyselne potláčali. Pretože ľudia, ktorí skutočne majú vlastnosti ľudskej prirodzenosti, majú vo svojej ľudskej prirodzenosti čestnosť a láskavosť, keď majú postavenie, dokážu správne zaobchádzať s tými, ktorí ich v minulosti urazili, ublížili im alebo ich dokonca úmyselne potláčali. Je možné, že keď nerozumejú pravde, nemôžu s ľuďmi zaobchádzať podľa právd-princípov s úplnou presnosťou, ale majú aj svoje vlastné hranice a princípy v tom, ako s ľuďmi zaobchádzajú. Ak si napríklad ostatní bratia a sestry v cirkvi zvolia určitého jednotlivca za kandidáta alebo za vodcu a tento človek je náhodou niekto, kto ich predtým urazil, určite nebudú úmyselne zasahovať do volieb alebo im brániť, keď uvidia, že všetci bratia a sestry hovoria, že tento človek nie je zlý a zmenil sa. Možno tohto človeka osobne nemajú veľmi radi, ale ak ho Boží dom použije a bratia a sestry ho zvolia, budú riešiť záležitosti podľa predpisov a konať podľa princípov, aj keď si o tomto človeku neurobili úplne jasný obraz. Určite nebudú s týmto človekom zaobchádzať nespravodlivo, pretože voči nemu majú osobné krivdy, ani ho nebudú úmyselne šikanovať alebo ho trýzniť. Občas môžu pre svoju skazenú povahu alebo slabosti svojej ľudskej prirodzenosti – za zvláštnych okolností – naňho zaútočiť slovami, ktoré by sa nemali hovoriť, pretože každý má skazenú povahu a nikto nie je bezchybný. Dokážu však dodržiavať základné princípy; to znamená, že nebudú prenasledovať, potláčať ani sa mstiť ľuďom, voči ktorým cítia nepriateľstvo, len preto, že sami majú postavenie. Ak by sa to predsa len občas stalo, ich svedomie ich potom bude obviňovať a povie im: „Nebolo správne, že si to urobil. Teraz, keď máš postavenie, využil si moc, ktorou disponuješ, aby si sa pomstil týmto ľuďom – to je nevhodné!“ Budú o sebe uvažovať, ich svedomie ich bude obviňovať a navyše ich rozum im bude brániť v tom, aby potláčali iných ľudí a mstili sa im, a bude usmerňovať ich správanie, pričom im bude neustále pripomínať: „To je nevhodné.“ Preto budú vo svojich slovách zdržanliví a vo svojom konaní neprekročia hranice. Toto sú niektoré základné prejavy ľudí so svedomím a rozumom normálnej ľudskej prirodzenosti v tom, ako zaobchádzajú s inými. Aj keby dočasne mali chuť konať podľa svojej nálady a zamerať sa na ľudí, voči ktorým sú zaujatí alebo ktorí im v minulosti ublížili, a aj keby iní ľudia považovali za úplne rozumné, aby sa teraz pomstili, stále sú vo svojom konaní zdržanliví a majú hranicu, ktorú rozhodne neprekročia. Ak by dokázali prekročiť svoju hranicu a bezhlavo sa pomstiť, neboli by niekým, kto má vo svojej ľudskej prirodzenosti vlastnosti čestnosti a láskavosti. Práve preto, že majú slabosti ľudskej prirodzenosti a žijú v rámci normálnej ľudskej prirodzenosti, cítia aj nenávisť a zúrivosť voči tým, ktorí im ublížili, a tiež sa chcú pomstiť. Keďže však ich ľudská prirodzenosť má vlastnosti čestnosti a láskavosti a sú obmedzovaní a usmerňovaní svojím svedomím a rozumom, keď sa chcú niekomu pomstiť, bude im to ich svedomie vyčítať a budú ovládaní svojím rozumom, pričom si pomyslia: „Zabudnite na to. To by bolo nevhodné. To, čo urobili predtým, mi v skutočnosti neublížilo, a aj keby som sa im teraz pomstil, nevyrieši to žiadne problémy.“ Použijú rozumné prostriedky, aby sa ovládli a udržali sa na uzde, pričom sami seba presvedčia a privedú samých seba k rozumu. Ak okrem toho porozumejú niektorým pravdám, potom sa ich správanie v tomto ohľade ešte zlepší a bude viac v súlade s pravdami-princípmi. Skrátka, pokiaľ ide o to, ako zaobchádzajú s inými, z času na čas odhalia vlastnosti čestnosti a láskavosti vo svojej ľudskej prirodzenosti a často odhalia určité myšlienky a správanie, ktoré sú vedené vlastnosťami ľudskej prirodzenosti. Často ich počujete hovoriť: „Zabudnite na to. Ak klesnem na ich úroveň, nebudem rovnaký ako oni? Okrem toho, to, čo sa stalo, je minulosťou. Všetci sme dospelí – má zmysel takto si to navzájom oplácať?“ Budú mať určité myšlienky a názory prameniace z vlastností ľudskej prirodzenosti, ktoré ich budú obmedzovať. Samozrejme, ide aj o to, že ich myšlienky a názory vznikajúce pod vedením ich svedomia a rozumu neustále usmerňujú, obmedzujú, ovládajú a krotia ich slová a činy. Následne budú tie myšlienky na pomstu, ktoré prekračujú hranice rozumu, v ich srdciach čoraz slabšie. Vďaka neustálemu usmerňovaniu zo strany svedomia a rozumu, spolu s tým, že sa usilujú o pravdu a dozrievajú vekom, sa budú myšlienky a činy tých, ktorí majú vo svojej ľudskej prirodzenosti také vlastnosti, ako sú čestnosť a láskavosť, počas ich usilovania sa o pravdu čoraz viac prikláňať k pozitívnemu, čoraz viac sa zhodovať s pravdami-princípmi a budú čoraz viac usmerňované. To znamená, že ľudia prostredníctvom tohto procesu postupne zanechajú nenávisť, zanechajú krivdy a zanechajú rôzne osobné problémy, ktoré vznikajú z ich vlastného úzkoprsého myslenia. Ak je človek ovládaný a obmedzovaný iba svedomím a rozumom, môže len jednoducho zanechať nenávisť a krivdy a jednoducho povedať: „Zabudnite na to, je to minulosť.“ Ak sa však niekto dokáže usilovať o pravdu a porozumieť pravde, nebude sa obmedzovať iba na to, že veci nechá tak a pustí ich z hlavy; skôr bude schopný uplatňovať pravdy-princípy a, poháňaný svedomím a rozumom, žiť správnejšie, riešiť tieto problémy a zaobchádzať s tými, voči ktorým mal rôzne krivdy, tak, ako to učí Boh. Preto iba ak má človek základné princípy pre zaobchádzanie s inými a na tomto základe aj rozumie pravde, môže postupne vstúpiť do pravdy-reality a začať praktizovať podľa právd-princípov.

Princípy, podľa ktorých ľudia so svedomím a rozumom zaobchádzajú s inými, sú obmedzované vlastnosťami čestnosti a láskavosti v ich ľudskej prirodzenosti. Ľudia, ktorí tieto vlastnosti čestnosti a láskavosti vo svojej ľudskej prirodzenosti nemajú, nemajú žiadne princípy v tom, ako zaobchádzajú s inými. Vidíš, keď niektorí ľudia nemajú postavenie, ak im niekto ublíži alebo sa na nich pozerá zvrchu a pomsta je nad ich schopnosti, pôsobia veľmi krotko, akoby boli vo svojom počínaní celkom veľkorysí. Môžeš mať pocit, že sú celkom dobrí, a nikdy si ich nevidel pomstiť sa niekomu, kto ich urazil. To však ešte neurčuje, aké vlastnosti ich ľudská prirodzenosť v skutočnosti má. Mal by si sa pozrieť na to, ako zaobchádzajú s ľuďmi vtedy, keď majú postavenie, kontrolu nad tým, čo sa hovorí, a rozhodovaciu právomoc: či dokážu s ľuďmi zaobchádzať spravodlivo, či dokážu na základe svedomia a rozumu zaobchádzať s tými, ktorí ich v minulosti urazili, a či dokážu mať princípy v tom, ako zaobchádzajú s ľuďmi. To ti napovie, aká je v skutočnosti klasifikácia niekoho. Ľudia bez vlastností ľudskej prirodzenosti predstierajú, že sú veľmi slušní, keď nemajú žiadne postavenie. Keď je pomsta nad ich schopnosti, neodvážia sa o ňu usilovať, ale vo svojom srdci si pamätajú každú urážku. Ich myseľ je plná nenávisti, pomsty a spôsobov, ako ľudí trýzniť a intrigovať proti nim. Budú čakať na správny čas a hľadať príležitosti na pomstu, čakať na chvíľu, keď uvidia pád tých, ktorí ich v minulosti urazili. Keď majú postavenie a keď si toto postavenie upevnia, ich postoj k tým, ktorí ich v minulosti urazili alebo s ktorými sú v rozpore, je úplne iný ako postoj, ktorý by mali ľudia so svedomím a rozumom. Jednoducho sa musia pomstiť a budú si lámať hlavu nad spôsobmi, ako to urobiť. Rozhodne nezanechajú svoju nenávisť ani nezanechajú žiadne krivdy. Rozhodne nebudú ako ľudia s vlastnosťami ľudskej prirodzenosti, ktorí by povedali: „Zabudnite na to. Prešlo toľko rokov. Darí sa mi celkom dobre a to, čo urobili, mi v skutočnosti neublížilo. Okrem toho, čo by sa pomstou dosiahlo?“ Rozhodne nepovedia „Zabudnite na to“; vo svojom srdci si to budú zapisovať. Keď majú postavenie, povedia: „Myslel si si, že som zabudol na svoju nenávisť? Predtým si ma urazil, ublížil si mi a potláčal si ma – myslel si si, že to len tak prejde? To je nemožné! Teraz mám postavenie; veci sú iné ako predtým – ako by som sa ti mohol nepomstiť? Využijem moc, ktorou disponujem, aby som ti ukázal, čoho som schopný, aby si vedel, že nie som obyčajný človek!“ Ich vnútorný svet je plný nenávisti a ich myseľ je plná spôsobov, ako sa pomstiť a ako premeniť porážku na víťazstvo, pričom sa snažia zariadiť to tak, aby nikto nezabudol, akí sú hroziví, a aby ich ľudia nešikanovali ako predtým, ale namiesto toho sa ich báli. Vidíš, nie je tento typ človeka iný ako človek s vlastnosťami ľudskej prirodzenosti? (Áno.) O čom neustále premýšľa vo svojej hlave? „Ukážem ti, aký som hrozivý. Ukážem ti, že so mnou sa netreba zahrávať. Zariadim to tak, aby si sa ma bál, keď ma uvidíš, a zariadim to tak, aby si sa už nikdy neodvážil šikanovať ma!“ Povedz Mi, myslíš si, že dokáže konať podľa týchto myšlienok? (Áno.) Určite to dokáže. Jeho srdce je naplnené nenávisťou a navyše jeho klasifikácia je klasifikáciou diabla a nemá žiadny štandard, podľa ktorého by mohol merať, či je takéto myslenie dobré alebo zlé. Keď takto premýšľa, nemá svedomie a rozum, ktoré by ho obmedzovali – nič ho nemôže obmedzovať ani usmerňovať. Zatiaľ čo tieto podlé, surové veci v ňom neustále narastajú a prekypujú, zároveň neustále intriguje a hľadá príležitosti, ako urobiť veci, ktoré chce urobiť. Teraz má postavenie – konečne nastala jeho príležitosť. Povedz Mi, myslíš si, že poľaví? Určite nepoľaví. Chopí sa tejto príležitosti a využije moc, ktorou teraz disponuje, aby premenil všetky svoje myšlienky na skutočnosť, čím prinúti tých, ktorí mu v minulosti ublížili, a svojich nepriateľov, aby sa ho báli. Všetkým im ukáže, aký je kompetentný a schopný, prinúti všetkých týchto ľudí, aby ho vo svojom srdci obdivovali, a zariadi to tak, aby mal v ich očiach postavenie. Ďalšia vec, ktorú urobí, bude, že týchto ľudí zahanbí a použije slová a činy, aby ich potláčal a prenasledoval. Pozrie sa na to, kto ho v minulosti urazil, a bude uvažovať: „Musím ich poslať preč, aby kázali evanjelium na tom najnáročnejšom a najnebezpečnejšom mieste, aké existuje. Ak nebudú chcieť ísť, orežem ich. Ak ani potom nepôjdu, očiernim ich a vypudím! A každého, kto sa ich zastane, postihne rovnaký koniec!“ Niektorí ľudia ho v minulosti urazili a teraz boli vybraní za vodcov, ale stále sú jeho podriadenými. Uvažuje: „Akú kázeň môžem kázať, aby som úplne zničil ich prestíž? Ak sa budú správať dobre a budú ma vo všetkom počúvať, začnem s nimi s čistým štítom. Ak však budú neposlušní, budú ma považovať za odporného a budú so mnou nespokojní a dokonca budú chcieť nahlásiť moje problémy, budem im musieť ukázať, čo dokážem! Urobím všetko pre to, aby ich bratia a sestry odstránili a prepustili a zariadim to tak, aby už nikdy nemohli veci zvrátiť! Pošlem ich na farmu obrábať pôdu alebo chovať ošípané. Ak ma stále nebudú počúvať, nájdem im to najnebezpečnejšie miesto, kam by mohli ísť a konať svoju povinnosť, kde by ich mohla kedykoľvek zatknúť polícia!“ Už len to, že sa zaoberá takýmito myšlienkami, je veľmi vážne; už to prekračuje hranice. To, že dokáže takto premýšľať, dokazuje, že v skutočnosti nemá žiadne svedomie ani rozum. A ak tieto veci skutočne dokáže robiť, potom okrem toho, že nemá svedomie a rozum, má v sebe aj prvok démonickej prirodzenosti. Jeho srdce nie je len zbavené ľudskej prirodzenosti, ale obsahuje aj démonickú prirodzenosť. Nie je to diabol? Keď tento typ človeka nemá postavenie, vie sa veľmi dobre pretvarovať a znášať poníženie. Osvojil si, ako „prehltnúť horkosť a vytrvať“. Poučil sa z fráz: „pre džentlmena nikdy nie je príliš neskoro na pomstu“ a „pokiaľ žiješ, stále máš šancu“, ako aj „srdce premiéra je dosť veľké na to, aby sa v ňom plavila loď“. Doteraz sa pretvaroval a nakoniec sa odhalila jeho pravá tvár. Čo je to za naničhodníka? Nie je to človek, je to diabol. Len sa pozri, ktorí ľudia sú slušní, kým nemajú postavenie, no len čo ho získajú, akoby sa z nich stali úplne iní ľudia. Okamžite začnú zisťovať, kde sa nachádzajú tí, ktorí ich urazili, v akej sú situácii a aké povinnosti práve konajú. Potom hľadajú príležitosti, aby im začali robiť problémy, zveličovať ich nedostatky a prenasledujú ich dovtedy, kým sa nestanú poslušnými a nepoddajú sa a vtedy uveria, že práca cirkvi bola vykonaná dobre. Takíto ľudia sú zlí démoni a musia byť rýchlo prepustení. Ak nebudú prepustení, budeš trpieť spolu s ostatnými – skôr či neskôr pôjdu aj po tebe.

Aký človek by mal byť zvolený za cirkevného vodcu? Na jednej strane by mal niesť bremeno za konanie svojej povinnosti a mať dostatočnú kvalitu. Na druhej strane by jeho ľudská prirodzenosť mala byť čestná a láskavá a mal by byť schopný zaobchádzať s ľuďmi spravodlivo. Keď nemal postavenie, v skutočnosti sa našli bratia a sestry, ktorí ho urazili alebo s ktorými bol v rozpore, ale po tom, čo sa stal vodcom, dokáže s týmito ľuďmi zaobchádzať správne, povýšiť ich, ak by mali byť povýšení, a použiť ich, ak by mali byť použití. Niektorí ľudia mu povedia: „Ten človek o tebe predtým hovoril zle,“ ale on to dokáže nechať tak. Uprednostňuje prácu Božieho domu a hovorí: „Boží dom práve teraz potrebuje ľudí. Ak sú vhodní na konanie tejto povinnosti, mali by sme ich použiť.“ Bez ohľadu na to, kto sa snaží zasiať nezhody, nenechá sa tým ovplyvniť. Aj keby to bol človek, ktorý s ním zaobchádza najhoršie, ak tento človek spĺňa princípy Božieho domu pre používanie ľudí, vodca ho podľa potreby použije. Ak odhliadneme od toho, či je takýto človek ohľaduplný k Božím úmyslom, aká je jeho kvalita alebo či dokáže dobre vykonávať prácu, len z hľadiska klasifikácie ľudí je to rozhodne pravý človek. Dokáže s ľuďmi zaobchádzať spravodlivo, najmä s tými, ktorí s ním boli v rozpore, alebo s tými, ktorí ho v minulosti potláčali, ublížili mu, alebo ho dokonca urážali či ho šikanovali – so všetkými dokáže zaobchádzať správne a spravodlivo. To nám stačí na to, aby sme povedali, že tento človek je dostatočne čestný a láskavý; riadi sa princípmi a spĺňa podmienky na to, aby bol Bohom zdokonalený. Niektorí ľudia hovoria: „Je teda tento človek niekým, kto sa usiluje o pravdu? Ak sa neusiluje o pravdu, bol by schopný takto zaobchádzať s ľuďmi?“ Je to správne? Povedz Mi, aj keď sa niekto neusiluje o pravdu, ak prirodzene disponuje vlastnosťami čestnosti a láskavosti vo svojej ľudskej prirodzenosti, bude schopný mať základný princíp v tom, ako zaobchádza s ľuďmi? (Áno.) Keď bude mať postavenie, bude schopný zanechať osobné krivdy, nepripomínať ľuďom minulé previnenia a nezaobchádzať s ľuďmi na základe svojich osobných krívd? Bude schopný to dosiahnuť. Ak ty nedokážeš dosiahnuť ani toto, ako môžeš vôbec dúfať, že budeš praktizovať pravdu a podriadiš sa Božím slovám? Ak je aj toto nad tvoje sily, nie si čestný a láskavý človek; dalo by sa tiež povedať, že nie si človek, ktorý má vlastnosti ľudskej prirodzenosti – nie si človek. Ak nie si človekom a nemáš svedomie ani rozum, na základe čoho sa chceš usilovať o pravdu? Ak nespĺňaš základné podmienky na podriadenie sa Božím slovám a usilovanie sa o pravdu, nemôžeš získať pravdu a nie si hodný toho, aby ťa nazývali človekom. Ak nedokážeš s ľuďmi zaobchádzať spravodlivo, dokážeš milovať pravdu? Dokážeš praktizovať Božie slová? Ak nedokážeš zanechať ani drobné osobné krivdy a dokážeš sa pomstiť každému, kto ti škodí alebo ťa predtým urazil, a nemáš ani žiadne štandardy svedomia a rozumu, budeš schopný praktizovať Božie slová? V žiadnom prípade! Preto by si sa pri voľbe vodcu mal najprv pozrieť na to, ako daný človek zaobchádza s inými; to je jeden zo štandardov na meranie toho, či má niekto vlastnosti ľudskej prirodzenosti. To znamená, že bez ohľadu na to, kto ho v minulosti urazil, neprechováva nevraživosť a nikdy sa nikomu nepomstil, a zostáva rovnaký aj po získaní postavenia. Možno sa bude správať povýšenecky, bude túžiť po postavení alebo si bude užívať výhody postavenia, ale tých, ktorí ho v minulosti urazili, použije podľa potreby a bude s nimi komunikovať tak, ako by mal – možno si v srdci tieto krivdy pamätá, ale neurobí nič pomstychtivé. To je niečo, čo nemôže dosiahnuť nikto bez vlastností ľudskej prirodzenosti; zvieratá to nemôžu dosiahnuť a diabli už vôbec nie. Dosiahnuť to môžu iba ľudia, ktorí majú svedomie. Keď ľudia so svedomím niečo robia, svedomie ich nabáda a usmerňuje ich správanie zvnútra a ich rozum obmedzuje ich nutkania a impulzívnosť; ešte viac obmedzuje a usmerňuje ich nerozumné myšlienky a správanie. Aj keď majú postavenie, nebudú robiť veci, aby sa pomstili iným. Toto je jasný znak toho, že niekto má vlastnosti ľudskej prirodzenosti. Pozrite sa na ľudí okolo seba – ktokoľvek je takýto, je to pravý človek. Možno je jeho kvalita priemerná, nie je veľmi vzdelaný a je stále dosť mladý; možno navonok nepôsobí nadšene, ani sa nezdá, že by sa nejako zvlášť usiloval, a možno sa ani v budúcnosti nebude usilovať o pravdu – no takýto človek je prinajmenšom niekto, na koho sa môžeš spoľahnúť, však? (Áno.)

Keďže sme v duchovnom spoločenstve už hovorili o prejavoch čestných a láskavých ľudí, pokiaľ ide o to, ako zaobchádzajú s inými, teraz sa porozprávajme o tom, aké špecifické prejavy a charakteristiky má tento typ človeka, keď urobí niečo zlé a dopustí sa priestupkov. Ako skazený človek, ak má vo svojej ľudskej prirodzenosti vlastnosti čestnosti a láskavosti, keď urobí niečo zlé, bez ohľadu na to, či si to dokáže uvedomiť alebo nie, bude uvažovať o svojich vlastných slovách a činoch a skúmať ich. Ak niekomu spôsobil ujmu alebo ak mu niekto poskytne negatívnu spätnú väzbu či negatívne hodnotenie, bude sám seba skúmať: „Ktoré z mojich slov boli zlé? Čo som urobil zle? Mal som vtedy, keď som hovoril, nejaké úmysly? Zameral som sa na toho človeka? Je to naozaj moja vina, že som mu privodil zlé následky? Je ten človek príliš precitlivený, alebo som ja nebol v tej chvíli dostatočne ohľaduplný a nevhodne som volil slová?“ Často bude sám seba skúmať a bude mať postoj pokory vo svojom počínaní. Tento postoj pochádza z jeho čestnosti a láskavosti a, samozrejme, pochádza aj z jeho rozumnosti. To je jeden aspekt. Okrem toho, ak prostredníctvom sebareflexie zistí, že má nejaké problémy, alebo ak iní poukážu na jeho problémy, bude sa cítiť znepokojený a zovrie mu srdce: „Mýlil som sa v tom, ako som k tomu pristúpil? Nemal som to urobiť takým spôsobom? Vtedy som to neurobil naschvál a nemal som žiadne úmysly.“ Ako skazený človek môže za určitých zvláštnych okolností alebo v súvislosti s určitými zvláštnymi záležitosťami povedať: „Neurobil som to naschvál ani s nejakými úmyslami,“ aby si zachránil hrdosť, ale vnútri sa bude cítiť previnilo. Ak počas procesu neustáleho skúmania a uvažovania o sebe zistí, že to, čo urobil, bolo skutočne zlé, opäť pocíti nepokoj a bude mať pocit, že to tak nemal urobiť; bude cítiť ľútosť a znepokojenie a bude sa snažiť nájsť spôsoby, ako vynahradiť to, čo urobil, alebo príležitosti na nápravu, dokonca sa dobrovoľne ospravedlní a prizná si chybu. Keď ľudia s vlastnosťami ľudskej prirodzenosti zistia, že urobili niečo zlé, najprv pocítia v srdci znepokojenie, začervenajú sa a bude im búšiť v hlave; to sú normálne reakcie vychádzajúce zo svedomia. Na čom sú založené tieto normálne reakcie? Sú založené na tom, že človek má vo svojej ľudskej prirodzenosti vlastnosti čestnosti, láskavosti a rozumnosti. Tieto prejavy nemá preto, že si chce zachrániť svoju vlastnú hrdosť, ani preto, že sa pred druhými strápnil alebo sa naňho iní pozerali zvrchu, ale preto, že sa cíti vinný a vyčíta si, že urobil niečo zlé, pričom má pocit, že to tak nemal urobiť. Toto je postoj priznania si vlastných chýb a zároveň reakcia vyplývajúca z odsúdenia jeho svedomím a z pôsobenia jeho rozumnosti. Tento človek zareaguje; určite nebude celkom necitlivý ani sa nebude snažiť bez hanby hádať a ospravedlňovať sa, ani sa nebude snažiť nájsť spôsoby, ako sa vyhnúť zodpovednosti. Naopak, bude mať postoj aktívneho priznania a prijatia, a bude ochotný niesť zodpovednosť. Pretože tento typ človeka má vo svojej ľudskej prirodzenosti vlastnosti čestnosti a láskavosti, jeho pocity hanby sú veľmi zjavné. Ak urobí niečo čo i len trochu zlé, vo chvíli, keď na to niekto poukáže, nebude schopný skryť svoju hanbu. Ak by sa chcel trochu hádať, cítil by: „Je to jednoznačne moja chyba a on to už jasne vysvetlil, tak o čom sa tu ešte hádam?“ Priamo prizná svoju chybu, bude sa cítiť úplne zahanbený a bude si priať, aby sa pod ním prepadla zem. Sú toto následky pôsobenia svedomia a rozumu? (Áno.) Ak o tom, čo urobil, vie veľa ľudí, bude sa cítiť ešte viac zahanbený, nebude sa vedieť ukázať ľuďom na oči a bude sa snažiť nájsť spôsoby, ako to vynahradiť a napraviť to, čo urobil. To znamená, že keď človek so svedomím a rozumom urobí niečo zlé, jeho základným postojom je priznať si svoju chybu; je schopný túto skutočnosť prijať a cíti hanbu. Navyše to nie je tak, že by si svoju chybu iba priznal a nechal to tak; bude sa tiež snažiť nájsť spôsoby, ako to vynahradiť. Pretože má svedomie, vkladá do toho, čo robí, svoje srdce; keď sa ocitne v nejakej situácii, berie si ju k srdcu a pristupuje k nej vážne a zodpovedne. Premýšľa o danom probléme a zaoberá sa ním s plnou vážnosťou, nie povrchne, nie len formálne, a už vôbec sa nesnaží zbaviť zodpovednosti. Dokáže niesť zodpovednosť, prijať svoju chybu s vážnosťou a celým srdcom a potom hovoriť a konať zodpovedne, pričom sa snaží minimalizovať stratu. Vôbec nie je ako ľudia diabolského druhu, ktorí vybuchnú od zlosti v momente, keď ich niekto kritizuje za to, že urobili niečo zlé, ktorí premýšľajú nad každým možným spôsobom, ako sa vyhnúť zodpovednosti a zbaviť sa jej, všetkými prostriedkami sa snažia hodiť vinu na iných a ktorí sa tvária ako svätci, čo nikdy neurobia nič zlé. V prípade tých, ktorí sú reinkarnovaní zo zvierat, platí ešte viac, že pri ničom, čo robia, nevedia, čo je správne a čo nesprávne. Ak poukážeš na to, že urobili niečo zlé, priznajú to, ale ak sa ich opýtaš, kde urobili chybu, povedia: „Neviem, ale keďže hovoríš, že sa mýlim, tak sa mýlim.“ No keď sa s rovnakou situáciou stretnú znova, urobia to presne tak ako predtým. Bez ohľadu na to, koľko zlých alebo hriešnych vecí urobia, alebo koľko skazených pováh odhalia, nakoniec sa vždy uchýlia k tým istým niekoľkým frázam: „Čo som urobil zle? Bolo zlé, že som toľko rokov trpel a platil cenu? Keby som neveril v Boha a nemal svedomie a rozum, bol by som schopný toľko trpieť?“ Tí, ktorí sú reinkarnovaní zo zvierat, sú prostoduchí a vždy skončia pri tých istých niekoľkých frázach. Ľudia diabolského druhu sú však oveľa prefíkanejší ako tí, ktorí sú reinkarnovaní zo zvierat; použijú rôzne prostriedky a metódy, aby páchali zlo a zavádzali ľudí, a niektorí ľudia, ktorí majú malý duchovný vzrast a nemajú schopnosť rozoznávania, sa dajú skutočne oklamať. V skratke, diabli rozhodne nikdy nepriznajú, keď urobia niečo zlé. Nielenže nepriznajú, že sú ľuďmi so skazenými povahami, ale dokonca chcú, aby si ľudia mysleli, že sú posvätní a neporušiteľní a bezchybní ľudia, ktorí nikdy nerobia chyby. Bez ohľadu na to, aké zlo páchajú, vždy uvádzajú dôvody, prečo to urobili, a vždy sa snažia ospravedlniť sami seba. Nakoniec vyhlasujú, že nie sú schopní konať zlo, že aj keď urobia niečo zlé, majú na to dôvod, že nemajú skazené povahy, že nikdy neurobia nič zlé a že sú jednoducho svätci a bezchybní ľudia. Ľudia, ktorí majú vo svojej ľudskej prirodzenosti vlastnosti svedomia a rozumu, sú však iní. Pretože sú to čestní ľudia, ktorí nie sú nepoctiví ani ľstiví, ak povieš, že urobili niečo zlé, aj keď to neurobili alebo to s nimi nemá nič spoločné, sú ochotní to najprv prijať. Keď im iní povedia: „Si hlúpy? Ak to prijmeš, budeš musieť niesť zodpovednosť“, povedia: „Aj ja som mal podiel na tom, čo sa stalo; tiež som bol do toho zapojený.“ Sú schopní to prijať; ich postoj je úprimný a čestný. Niekedy sa tiež budú chcieť vyhnúť zodpovednosti, ale potom uvažujú: „Prečo sa vyhýbať zodpovednosti za niečo, čo môže vidieť každý, kto má oči? Navyše, Boh podrobne skúma najhlbšie vnútro človeka. Ak si do toho, čo sa stalo, zapletený, Boh ťa nenechá len tak vyviaznuť. Pred Bohom sú všetci ľudia odhalení a všetky ich činy a skutky sú zjavené. Dokážeš pred Bohom ujsť? Preto by sa táto záležitosť mala riešiť podľa pravidiel; zodpovednosť musí pripadnúť tomu, komu patrí. Ak som v tejto záležitosti vinný, ponesiem zodpovednosť. Som ochotný prijať trest a som tiež ochotný prijať orezávanie. Prijmem akýkoľvek spôsob, akým sa Boží dom rozhodne voči mne konať; koniec koncov, bol som to ja, kto sa rozhodol urobiť niečo zlé.“ Vidíš, keď urobia niečo zlé a čelia orezávaniu, na jednej strane majú postoj prijatia; na druhej strane sú schopní to správne pochopiť. V ďalšom ohľade, pretože tento typ človeka sa po tom, čo urobil niečo zlé, zamyslí nad situáciu a uvažuje nad sebou samým, keď sa znova stretne s tou istou vecou, bude premýšľať o tom, ako sa vyhnúť chybám. Pretože cíti hanbu a záleží mu na jeho hrdosti, je schopný kajať sa, keď urobí niečo zlé.

Neverci často hovoria: „Človek môže žiť aj na smetisku a ani necíti, že zapácha.“ Ľudia bez svedomia a rozumu nemajú pocit hanby a viny, aj keby tú istú chybu urobili stokrát. Nie sú to ľudia! Ak je niekto človek, po tom, čo raz alebo dvakrát urobí tú istú zlú vec, bude mať pocit: „Teraz som to naozaj pokašľal. Kedy sa už zmením?“ Začne sa obávať a znepokojovať a predstúpi pred Boha, aby sa modlil a vyznal svoje hriechy. Dokonca si bude klásť otázku, či existuje preňho ešte nejaká nádej na záchranu – bude mať túto mylnú predstavu. Pretože mu záleží na jeho hrdosti a cíti hanbu, pomyslí si: „Už niekoľkokrát som urobil takúto chybu; bude sa mnou Boží dom zaoberať? Vzdal to so mnou Boh? Príliš sa hanbím na to, aby ma Boh spasil!“ Bez ohľadu na to, ako veľmi nerozumie Bohu, skrátka, po tom, čo tento typ človeka urobí niečo zlé, určite si z toho odnesie nejakú skúsenosť a vyvodí nejaké poučenie, a bude hľadať všetky možné spôsoby, ako vynahradiť a napraviť svoje chyby, pričom sa bude usilovať, aby ich už neopakoval. Pomyslí si: „Nesnažím sa uspokojiť druhých, ale prinajmenšom musím mať pokoj vo svojom vlastnom srdci. Iba keď budem mať pokoj vo svojom srdci, môžem sa zodpovedať Bohu v Jeho prítomnosti. Ak nemám pokoj ani vo svojom srdci, ako by som mohol mať tú bezočivosť predstúpiť pred Boha?“ Ak má niekto takéto myšlienky, je celkom poháňaný vlastnosťami svedomia a rozumu vo svojej ľudskej prirodzenosti. Ak nemáš takéto myšlienky, budeš robiť tie isté chyby znova a znova, a navyše nebudeš chcieť počúvať ani prijať, čo ti ktokoľvek povie; možno nikdy nebudeš mať postoj pokánia ani nikdy nebudeš chcieť priznať fakty alebo svoje chyby, nieto ešte niesť zodpovednosť. Sú aj takí, ktorí nenávidia každého, kto poukáže na ich chyby; sporia sa s ním, strpčujú mu život a dokonca naňho útočia a mstia sa mu. Takýmto ľuďom už niet pomoci; sú to ľudia bez vlastností ľudskej prirodzenosti. Ľudia, ktorí vlastnosti ľudskej prirodzenosti majú, sa však takto rozhodne nebudú správať. Po tom, čo raz alebo dvakrát urobia tú istú chybu, zamyslia sa: „Ako je možné, že stále dokážem urobiť túto chybu?“ Sú schopní hľadať pravdu, aby to vyriešili. Povedal by si, že toto je postoj obrátenia? (Áno.) Schopnosť uvažovať nad sebou samým, keď človek urobí niečo zlé, a ochota napraviť svoje chyby – to je postoj obrátenia. Akí ľudia teda majú postoj obrátenia? Nie je to postoj, ktorý môže vzniknúť iba u ľudí, ktorých ľudská prirodzenosť má vlastnosti svedomia a rozumu? (Áno.) Ak ľudia nemajú svedomie a rozum ľudskej prirodzenosti, obrátia sa niekedy k lepšiemu? (Nie.) Budú cítiť výčitky svedomia a nenávidieť sa? (Nie.) Vezmú si k srdcu zlé veci, ktoré urobili, a priestupky, ktorých sa dopustili? Určite nie, však? Aby sme boli presní, ľudia bez svedomia nemajú srdce, preto nevkladajú svoje srdce do toho, čo robia, ani si nevezmú k srdcu, keď urobia niečo zlé. Keďže nemajú srdce, nebudú o sebe uvažovať ani neprijmú pravdu; nemajú túto schopnosť. Iba ľudia so svedomím dokážu – keď počujú iných hovoriť, že urobili niečo zlé – pristupovať k tejto záležitosti vážne a celým srdcom, vziať si ju k srdcu a potom cítiť vinu a výčitky svedomia. Iba na základe pocitu viny a výčitiek svedomia sa môžu obrátiť k lepšiemu a iba vtedy, keď sa obrátia k lepšiemu, môžu mať príležitosť podriadiť sa Božím slovám a praktizovať a počínať si podľa Božích slov a právd-princípov. Ľudia bez svedomia však nikdy necítia vinu ani výčitky svedomia; nikdy si to neberú k srdcu, bez ohľadu na to, akého zla sa dopustia. Bez ohľadu na to, ako iní odhaľujú ich problémy, neberú to vážne a sú voči tomu hluchí. Pretože nemajú svedomie, nebudú k záležitosti pristupovať vážne a celým srdcom, ani o nej nebudú celým srdcom premýšľať a uvažovať. Bez toho, aby vložili svoje srdce do uvažovania o sebe, nebudú cítiť výčitky svedomia ani vinu, a bez výčitiek svedomia a viny sa neobrátia k lepšiemu. V tom prípade je celkom nemožné, aby tento typ človeka prijal pravdu a podriadil sa Božím slovám; je to jednoducho človek bez akejkoľvek nádeje na dosiahnutie spásy. Z ľudského pohľadu teda nejde o to, že Boh nespasí týchto ľudí, ktorí nemajú vlastnosti ľudskej prirodzenosti; skôr ide o to, že človek, ktorý nemá vlastnosti ľudskej prirodzenosti – nevyhnutnú podmienku na dosiahnutie spásy – nedokáže prijať pravdu ani sa jej podriadiť, čím sa jeho nádej na dosiahnutie spásy znižuje prakticky na nulu. Keď si toto uvedomíme, vidíme, že medzi disponovaním vlastnosťami ľudskej prirodzenosti a dosiahnutím spásy existuje priamy vzťah; presne tak to je. Ak nemáš vlastnosti ľudskej prirodzenosti, ani si nepriznáš, keď urobíš niečo zlé, ani si to nevezmeš k srdcu, nebudeš k tomu pristupovať uvážlivo ani o tom vážne premýšľať, nebudeš cítiť vinu ani výčitky svedomia, a teda to ani nenapravíš, ani nezmeníš. Ak sa nedokážeš obrátiť ani v takej jednoduchej veci, ako urobiť chybu, potom budeš ešte menej schopný obrátiť sa, pokiaľ ide o odhalenie skazených pováh. Keďže skazené povahy sú svojou prirodzenosťou a podstatou v priamom rozpore s Bohom, sú oveľa závažnejšie ako to, keď človek urobí niečo zlé. Ak nespoznáš svoje skazené povahy a nebudeš hľadať pravdu, aby si ich vyriešil, potom bude veľmi ťažké tvoje skazené povahy vyriešiť. Keďže skazené povahy sú vo svojej podstate hlboko zakorenené, ak nie si niekto, kto sa usiluje o pravdu, nebudeš mať spôsob, ako vyriešiť svoje skazené povahy, a v dôsledku toho nebudeš mať spôsob, ako uskutočniť zmenu vo svojom živote-povahe. V takom prípade dosiahnutie spásy nebude pre teba otázkou náročnosti – bude nemožné. Preto postoj a reakcia človeka po tom, čo urobí niečo zlé alebo sa dopustí priestupku, priamo závisia od toho, či má vlastnosti ľudskej prirodzenosti. Je veľmi dôležité si to jasne uvedomiť.

Pozrite sa na ľudí okolo seba a rozpoznajte, či po tom, čo urobili niečo zlé, to dobrovoľne priznajú a prijmú to, či cítia výčitky svedomia a sú rozrušení a či sa po určitom čase obrátia – to znamená, či sa obrátia vo svojich myšlienkach, postojoch a správaní. Ak sa neobrátia, potom na sto percent nie sú ľuďmi. Ak sa však človek – či už prostredníctvom čítania Božích slov, osvietenia Duchom Svätým, vplyvom prostredia alebo pomoci bratov a sestier – akokoľvek dostane k tomu, že sa obráti, a v srdci má úprimný postoj prijatia pravdy, ak sa čoraz menej ospravedlňuje, až napokon prestane úplne, a ak z jeho slov a činov vidieť, že cíti výčitky svedomia a je rozrušený z chyby, ktorú predtým urobil, a chce nájsť príležitosť, ako ju vynahradiť, potom takýto človek má nádej na dosiahnutie spásy; je to človek, ktorý má vlastnosti ľudskej prirodzenosti. Niektorí ľudia si to však po tom, čo urobili chybu, nevezmú k srdcu. Nikdy nehovoria o chybe, ktorú urobili, ani si ju nepriznajú, neanalyzujú sami seba ani sa necítia rozrušení. Zdá sa, že nemajú vôbec v úmysle obrátiť sa; sú necitliví a nechápaví, celé dni trávia v bezstarostnej ľahkomyseľnosti a vôbec nemajú pocit, že urobili chybu. Aj keď si to priznajú, urobia to len povrchne a tým sa to končí. Sú ako nehanební darebáci: v jednej chvíli priznajú svoje chyby, v ďalšej ich urobia znovu, a priznávajú si ich zakaždým, len čo ich spáchajú. Je to, akoby si robili žarty alebo sa hrali; neberú túto záležitosť vážne. Zaobchádzajú s ňou ako s detskou hrou, ako s procedúrou a formalitou, namiesto toho, aby prijali, čo sa stalo, a zmenili sa hlboko vo svojom srdci. Čo je to za človeka? Toto nie je ľudská bytosť. Nevie, ako si počínať, ani nevie, akú cestu si zvoliť pre svoje počínanie. Týmto veciam nerozumie; považuje ich za veľmi jednoduché a povrchné. Keď urobí niečo zlé, aj keď v tej chvíli nič nepovie, vždy premýšľa o spôsoboch, ako sa ospravedlniť a očistiť svoje meno. Využíva príležitosť na zhromaždeniach alebo chvíle, keď ostatní túto tému otvoria, a vždy chce, aby všetci vedeli a porozumeli veciam, ktoré chce povedať na svoju obranu – čo si vtedy myslel, ako konal, že jeho úmysly boli dobré, že jeho ciele boli správne a že neurobil nič zlé. Nielenže necíti žiadne výčitky svedomia za svoje chyby a priestupky, ale ani si ich nechce priznať, ba dokonca sa chce vyhnúť a zbaviť zodpovednosti v nádeji, že si zachráni svoj obraz v očiach všetkých. Hoci takíto ľudia znejú milo, keď hovoria, súdiac podľa ich prejavov vo všetkých oblastiach, nepriznávajú ani neprijímajú skutočnosť, že urobili chybu. Povedal by si teda, že sa obrátia k lepšiemu? Neobrátia. Z času na čas túto záležitosť spomenú a dokonca ju musia vyrozprávať každému, kto o nej nevie. Po jej vyrozprávaní premýšľajú, ako podať čo najlepší výkon pri iných činnostiach, aby si napravili svoj obraz, ktorý bol pri tej predchádzajúcej záležitosti poškodený, a tak si získali ľudí na svoju stranu. Keď sa nejaký čas správajú dobre a všetci zabudnú, čo urobili predtým, opäť začnú premýšľať o tom, ako sa vyvyšovať a podávať svedectvo o sebe samých. Neustále si počítajú, koľko príspevkov priniesli Božiemu domu, koľko dobrých vecí urobili pre Boží dom a pred koľkými stratami Boží dom uchránili. Jednoducho nemajú v úmysle obrátiť sa k lepšiemu; nemajú zmysel pre hanbu. Keď ľudia, ktorým chýba zmysel pre hanbu, robia chyby a dopúšťajú sa priestupkov, nielenže sa neobrátia, ale stanú sa ešte horšími. Pomyslia si: „Kto neurobil chyby? Tá chyba, ktorú som urobil predtým, to v podstate nič nebolo. A okrem toho, nebol som jediný, kto bol do toho zapojený. To však povedať nemôžem. Musím všetkým ukázať, že môj výkon je prijateľný a že mám postoj ľútosti, a potom urobím nejaké dobré veci, aby som to vynahradil, aby som odviedol pozornosť všetkých a trochu si ich získal – nebude to stačiť?“ V srdci neveria, že Boh všetko podrobne skúma. Chcú robiť tieto veci pred ostatnými; myslia si, že Boh nevidí, čo majú v srdci – to, že Boh podrobne skúma najhlbšie vnútro ľudských sŕdc, je pre nich len učenie. Nevedia, že Boh podrobne skúma, a neuznávajú ani neveria, že Boh dokáže podrobne skúmať najhlbšie vnútro ľudských sŕdc, takže všetko, čo robia, je len na to, aby to videli iní. V hĺbke duše sú neoblomní a odolávajúci. Odolávajú pravde, odolávajú prijatiu faktov, odolávajú priznaniu si svojich chýb a ešte viac odolávajú tomu, aby sa obrátili k lepšiemu. Neobrátia sa – nenaznačuje to problém? Bez ohľadu na to, aké veľké chyby urobia alebo akých veľkých priestupkov sa dopustia, neobrátia sa. Sú ako Pavol, ktorý sa postavil Bohu a bol Bohom priamo zrazený, no napriek tomu si myslel, že je celkom dobrý. Tento typ človeka si myslí: „Ak budem behať sem a tam a vydám zo seba všetko, získam veľa ľudí a prinesiem veľa ovocia z kázania evanjelia, ak svojimi príspevkami odčiním svoje hriechy, potom by mi Boh mal dať korunu. Koruny patria ľuďom, ako som ja. Ak ju nedostanem ja, kto potom? Čo je na tom také hrozné, že urobím chybu? Ak som po tom, čo som sa postavil Bohu, ochotný to napraviť, je to v poriadku. Ak budem v budúcnosti len viac kázať evanjelium, Boh si nebude pamätať moje priestupky.“ Vidíš, aký je jeho postoj k Bohu? Aký je jeho postoj k pravde? Je to postoj, ktorému chýba ľudská prirodzenosť; je to postoj diabla. Nikdy nevníma Božie slová, pravdu ani správnu cestu v živote ako niečo, čo by si mal vybrať a o čo by sa mal usilovať. Nikdy nemal v úmysle obrátiť sa a rozhodne nikdy neskloní hlavu a nevyzná svoje hriechy, ani nikdy neprizná svoje chyby a neuzná porážku. Slová „zlyhanie“ a „chyba“ v jeho slovníku neexistujú, nieto ešte slovo „priestupok“, takže tento typ človeka sa nebude kajať. Povedal by si teda, že tento typ človeka má svedomie a rozum? Má vo svojej ľudskej prirodzenosti vlastnosti čestnosti, láskavosti a pocity hanby? (Nie.) V žiadnom prípade. Bez ohľadu na to, akého veľkého priestupku sa dopustil, aj keď má fakty priamo pred očami, necíti v srdci žiadnu vinu. To je hrozné! Ak si človek so svedomím, určite sa budeš cítiť vinný, keď urobíš niečo zlé a dopustíš sa priestupku. Ak skutočne urobíš veľkú chybu a spôsobíš škodu Božiemu domu, budeš cítiť taký zármutok, že si budeš želať smrť, budeš preklínať sám seba a budeš cítiť, že si nehodný žiť pred Bohom; ale ľudia, ktorí sú ako Pavol, nemajú takéto výčitky svedomia. V Božom dome často vidíme, že niektorí ľudia cítia neustále výčitky vo svojom srdci po tom, čo povedia jedinú lož alebo urobia jedinú vec, ktorá porušuje princípy, a až po tom, čo si priznajú svoju chybu pred inými, majú pocit, akoby z nich spadlo ťažké bremeno. Takýchto ľudí je celkom dosť. Bez ohľadu na to, aké chyby urobia, sú schopní uvažovať o sebe a zároveň to môžu brať ako varovanie a napomenutie, aby tú istú chybu už nikdy nezopakovali. Ak človeku záleží na jeho hrdosti, má zmysel pre hanbu a navyše má rozum, keď urobí niečo zlé, cíti sa príliš zahanbený na to, aby sa snažil ospravedlniť alebo sa vyhnúť zodpovednosti a zvaliť vinu na iných. Namiesto toho je ochotný prevziať zodpovednosť, z času na čas sa cíti vinný a rozrušený a potom sa obráti. Niektorí ľudia sa cítia potupení, keď urobia niečo zlé a dopustia sa priestupkov, cítia sa príliš zahanbení, aby sa postavili pred Boha a bratov a sestry, zatiaľ čo tí, ktorí nemajú vlastnosti ľudskej prirodzenosti, tieto pocity nemajú. Vidíš, hoci oba typy ľudí sú ľudské bytosti, je medzi nimi rozdiel. Ak sa napríklad o niekom rozšíri klebeta, že sa s niekým zaplietol – a možno je to len niečo, s čím sa len krátko pohrával vo svojej hlave –, len čo začuje niekoľko ľudí, ako sa o tom rozprávajú, cíti sa celkom potupený a príliš sa hanbí na to, aby sa niekomu pozrel do očí. Ľudia so zmyslom pre hanbu budú mať takéto prejavy. Niektorým ľuďom je to však jedno, aj keď ich prichytia s niekým v posteli: „Čo som urobil zle? Nešlo len o trochu zábavy? Čo je na tom také hrozné? Nie je to v dnešnej dobe bežný jav?“ Vidíš, toto je očividný rozdiel, však? Ak ľudia s vlastnosťami ľudskej prirodzenosti počujú, že sa o nich ostatní len rozprávajú, cítia sa takí zahanbení a smutní, že nedokážu jesť, príliš sa hanbia ukázať svoju tvár a majú pocit, že nemôžu ďalej žiť, zatiaľ čo niektorým ľuďom je jedno, aj keď ich prichytia v posteli s iným človekom. Ľudia sa od seba jednoducho líšia; ak človek nemá zmysel pre hanbu, nie je človekom. Môžu ľudia bez zmyslu pre hanbu získať pravdu? Ľudia bez svedomia a rozumu nemilujú pravdu. Je to preto, že nemajú odpor k hriechu, podlým veciam ani k negatívnym veciam. Okrem toho nemajú žiadny zmysel pre hanbu, keď urobia niečo zlé, a nehanebne sa snažia vyhnúť zodpovednosti. V dôsledku toho tento typ človeka nikdy dobrovoľne nepredstúpi pred Boha, aby prijal súd a napomínanie Božími slovami, nikdy dobrovoľne neprizná svoju skazenosť ani sa ochotne nepodriadi pravde; nemá takúto potrebu, myslí si, že je to zbytočné a že to nepotrebuje. Naopak, ľudia, ktorí skutočne majú svedomie a rozum, cítia, že Božie slová a Božie požiadavky na ľudí sú to, čo potrebujú, pretože ich princípy a hranice, ktoré ich riadia v ich počínaní, ich k tomu vedú. Sú ochotní praktizovať podľa Božích slov; ak tak neurobia, cítia vnútri nepokoj. Ak počujú Božie požiadavky a rozumejú im, ale nekonajú podľa nich, v istom ohľade majú pocit, že ich bratia a sestry sledujú, a v inom, dôležitejšom ohľade majú pocit, že ich Boh tajne pozoruje a že nemôžu uniknúť Jeho podrobnému skúmaniu, nech idú kamkoľvek. Myslia si: „Boh vie, čo hovoríš. Ak urobíš niečo zlé, ale nepriznáš si to, necítiš výčitky svedomia, nevezmeš si to k srdcu, nenapravíš to a vôbec sa neobrátiš, ako sa na to bude Boh pozerať?“ Táto otázka – „Ako sa na to bude pozerať Boh?“ – pochádza v istom ohľade z ich viery v Boha a Jeho uznania a v inom ohľade pochádza najmä z fungovania ich svedomia a rozumu. Takže v konečnom dôsledku svedomie a rozum človeka určujú potreby jeho ľudskej prirodzenosti, cestu, po ktorej kráča, a ešte viac jeho princípy a postoje k najrôznejším veciam. Samozrejme, určujú aj to, či sa človek môže vydať na cestu usilovania sa o pravdu, a v ešte väčšej miere určujú, či človek môže napokon dosiahnuť spásu.

Dnešné duchovné spoločenstvo sa celé týkalo rôznych drobných záležitostí v živote, ktoré súvisia s ľudskou prirodzenosťou. Hovorili sme aj o tom, či človek vo svojom počínaní a zaobchádzaní s vecami rád využíva iných, či je srdečný a ochotný pomáhať iným a súcitiť s nimi, či je ochotný dávať, aké sú jeho princípy pre zaobchádzanie s inými a aké sú jeho postoje a názory, keď urobí niečo zlé. Hoci sú tieto veci drobné záležitosti života, nenápadné prejavy ľudskej prirodzenosti v každodennom živote ľudí, to, čo odrážajú v pozadí, sú vlastnosti ľudskej prirodzenosti človeka. Ľudia s vlastnosťami ľudskej prirodzenosti, poháňaní svedomím a rozumom, budú dodržiavať základné morálne hranice, zatiaľ čo ľudia bez vlastností ľudskej prirodzenosti jednoducho nechápu, čo sú hranice ľudskej prirodzenosti a princípy počínania. To, či má človek svedomie a rozum, teda určuje cestu, po ktorej kráča. Dalo by sa tiež povedať, že to určuje budúcnosť a konečný osud človeka – tak to jednoducho je. Dobre, týmto naše dnešné duchovné spoločenstvo ukončíme. Dovidenia!

18. mája 2024