Ako sa cítite po tom, čo ste si vypočuli vyhlásenia a obsah o vlastnostiach ľudskej prirodzenosti, o ktorých sa v poslednom čase hovorilo v duchovnom spoločenstve? Je vám o niečo jasnejšie, aké sú vlastnosti ľudí, ktorí skutočne majú ľudskú prirodzenosť? (Je nám to o niečo jasnejšie ako predtým.) Keď ste si to teda vypočuli, dospeli ste k nejakým záverom o tom, aké sú hlavné charakteristiky ľudí, ktorí majú vlastnosti ľudskej prirodzenosti? Ste schopní na základe podrobností a konkrétností, o ktorých sa hovorilo v duchovnom spoločenstve, rozpoznať, aké sú charakteristiky ľudskej prirodzenosti nejakého človeka? (Prostredníctvom toho, o čom Boh nedávno hovoril v duchovnom spoločenstve, teraz rozumiem tomu, že ľudia s vlastnosťami ľudskej prirodzenosti majú svedomie a rozum a sú schopní rozoznať dobré od zlého.) Človek, ktorý má vo svojej ľudskej prirodzenosti vlastnosti svedomia a rozumu, vníma ľudí a veci, počína si a koná na základe svojho svedomia a rozumu. Jeho názory na ľudí a princípy jeho počínania sú postavené na tomto základe svedomia a rozumu. To je veľmi presné, však? (Áno.) Človek, ktorý nemá svedomie ani rozum, má určité charakteristiky, pokiaľ ide o jeho názory na ľudí a princípy počínania. Ľudia, ktorí majú svedomie a rozum, majú tiež určité charakteristiky, pokiaľ ide o ich názory na ľudí a princípy ich počínania, a tieto charakteristiky vôbec nie sú prázdne; v skutočnosti sa odhaľujú a prejavujú v každodennom živote ľudí so svedomím a rozumom. Bez ohľadu na to, v akej dobe alebo v akom spoločenskom prostredí niekto žije, ak má svedomie a rozum, bude prežívať niektoré vlastnosti ľudskej prirodzenosti. V každej záležitosti svojho života alebo vo väčšine záležitostí týkajúcich sa myšlienok, názorov a princípov počínania jasne odhalí vlastnosti svedomia a rozumu; to vôbec nie je niečo prázdne. Porovnajte si to s ľuďmi okolo vás – nie je to tak? (Je.) Keď niekto má svedomie a rozum, prejavia sa uňho čestnosť a láskavosť. Keďže ho svedomie núti a pôsobí naňho, bude mať určité hranice v tom, ako si počína a koná, a vďaka funkcii svojho rozumu a obmedzujúcemu účinku, ktorý naňho má – alebo v medziach svojho rozumu –, bude mať špecifické prejavy a všetko bude prežívať špecifickým spôsobom. Preto, ak chcete zistiť, či má niekto svedomie a rozum, pozrite sa na jeho skutočné prejavy; pozrite sa, či jeho bežné pohľady, princípy a hranice toho, ako vníma ľudí a veci, ako si počína a koná, sú v súlade so štandardmi svedomia a rozumu, a či je jeho najnižšia hranica v medziach svedomia a rozumu, a či je pod kontrolou svojho svedomia a rozumu. Ak pri vnímaní ľudí a vecí, pri počínaní a konaní svedomie a rozum človeka nefungujú a on sám nie je ovládaný a obmedzovaný svojím svedomím a rozumom, potom sa často ukáže, že ide proti svedomiu a rozumu, alebo že svoje svedomie a rozum stratil. To, čo tento človek v každodennom živote prejavuje a žije, je jednoducho nedostatok svedomia a absencia rozumu. Keď narazí na nejaké záležitosti, chrlí len prekrútené uvažovanie a jeho myšlienky a názory sú obzvlášť extrémne, tvrdohlavé a nenormálne. Nezáleží mu na spôsobe, akým hovorí, a pri rozprávaní nedokáže rozlíšiť medzi ľuďmi zvnútra a ľuďmi zvonka; všetko, čo povie, je nezmyselné a zmätené. Aj jeho činy často prekračujú hranice rozumu, chýbajú mu princípy, hranice a ešte viac múdrosť a je obzvlášť impulzívny; robí len hlúpe a nerozumné veci. Či už ide o stretávanie sa s inými alebo riešenie záležitostí, nikdy nedokáže nájsť správne princípy ani smerovanie, a už vôbec nemá princípy ani hranice v tom, ako si počína. Nevie, ako si počínať; nevie, čo znamená počínať si ani akým človekom by sa mal snažiť byť, a nevie ani to, čo je pravý život ani po akej ceste by mali ľudia kráčať. V srdci nemá o týchto veciach absolútne žiadnu predstavu; prežíva svoje dni ako v hmle, bez akýchkoľvek cieľov alebo smerovania. Vždy, keď na niečo narazí, len sa tým nejako pretlčie, neschopný vziať si z toho akúkoľvek skúsenosť alebo ponaučenie, či dospieť k nejakým správnym cestám praktizovania. Bez ohľadu na to, ako dlho žije, vždy zostáva popletený a zmätený. Majú takíto ľudia svedomie a rozum? (Nie.) Zdá sa, že každý deň žijú celkom šťastne a bezstarostne, správajú sa ako ľahkovážni blázni, bez toho, aby zažívali nejaké ťažkosti. Keď však narazia na nejaké záležitosti, do riešenia ktorých musia zapojiť svoje myšlienky, názory a princípy počínania, stávajú sa zmätenejšími a bezradnejšími. Najmä keď narazia na zložité osoby, udalosti a veci, chýba im aj tá najzákladnejšia múdrosť, ako aj inteligencia a princípy počínania. Či už ide o IQ alebo princípy počínania, takýmto ľuďom chýbajú vlastnosti ľudskej prirodzenosti. Ľudia žijúci na tomto svete budú čeliť všetkým druhom osôb, udalostí a vecí, ako aj veľkým a malým záležitostiam života. Pravý človek má svedomie a rozum; keď narazí na tieto osoby, udalosti a veci, má princípy a má niektoré pomerne správne a pozitívne myšlienky a názory. Okrem toho, keď sa zaoberá týmito osobami, udalosťami a vecami, bude robiť súdy v medziach rozumnosti. Aj keď neprijal Božie dielo a nerozumie pravde, stále bude robiť rozhodnutia a riešiť tieto záležitosti v medziach svedomia a rozumu. Keď čelí situáciám, nie je popletený ani zmätený, ale je skôr poháňaný a obmedzovaný svojím svedomím a rozumom, takže bude mať základné princípy počínania na riešenie týchto záležitostí. Okrem čestnosti a láskavosti je ďalšou veľmi zjavnou charakteristikou ľudí, ktorí majú vo svojej ľudskej prirodzenosti vlastnosti svedomia a rozumu, zmysel pre hanbu. O zmysle pre hanbu som už trochu hovoril v duchovnom spoločenstve, keď som predtým hovoril v duchovnom spoločenstve o prejavoch čestnosti a láskavosti. Okrem toho, o čom som vtedy hovoril v duchovnom spoločenstve, je tu ešte veľa špecifickejšieho obsahu, a práve tomu sa budeme venovať dnes.

Keďže niekto, kto má svedomie a rozum, má fungujúce svedomie a tiež disponuje rozumom, je isté, že bude mať jednoznačne charakteristiku zmyslu pre hanbu v tom, ako si počína. Najprv si povedzme o niektorých prejavoch alebo výrokoch o zmysle pre hanbu, s ktorými ste sa stretli v každodennom živote. Existujú napríklad určité neslušné slová, ktoré sa nemôžeš prinútiť povedať; predstava, že by si také slová povedal, ti pripadá zahanbujúca – je to zmysel pre hanbu? (Áno.) Existujú tiež veci, ktoré sú škaredé a podlé; nemôžu byť vynesené na svetlo a ty sa nemôžeš prinútiť ich urobiť – je to zmysel pre hanbu? Keď robíš hanebné veci, cítiš v srdci výčitky svedomia a sám seba nenávidíš – je to zmysel pre hanbu? (Áno.) Aké sú ďalšie prejavy? (Ľudia so zmyslom pre hanbu dbajú o svoju hrdosť a vedia sa v prípade potreby cítiť zahanbene.) To sú veci, na ktoré môže prísť každý. Ako inak sa dá povedať „mať zmysel pre hanbu“? (Mať pocit hanby.) Nehovoríme často v každodennom živote: „Nemáš kúska hanby?“ (Áno.) Čo vlastne znamená mať zmysel pre hanbu? Zahŕňa to integritu a dôstojnosť? (Áno.) Keď má človek zmysel pre hanbu, obzvlášť mu záleží na jeho vlastnej integrite a dôstojnosti. Neobetuje svoju integritu ani nevymení svoju dôstojnosť za veci, ktoré ľudia považujú za dobré, ani za veci, ktoré sú preňho prospešné. Z určitého hľadiska mať zmysel pre hanbu znamená chrániť si svoju integritu a dôstojnosť, aj keby to znamenalo obetovať osobné záujmy. Svedomie ľudí, ktorí majú zmysel pre hanbu, funguje, keď konajú; to znamená, že v očiach ostatných majú pomerne viac integrity a dôstojnosti. Vo svojej reči ani v činoch nemajú čo skrývať, sú otvorení a čestní. Nerobia opovrhnutiahodné ani špinavé veci a princípy, ktorých sa držia, alebo uvažovanie, ktoré vyjadrujú, obstoja pri podrobnom skúmaní zo strany ľudí; ostatní ich nekritizujú za ich chrbtom ani o nich neklebetia. To znamená, že ak má človek zmysel pre hanbu, spôsoby a metódy jeho konania budú pomerne otvorené a čestné. Nesnaží sa robiť nič pochybné a nie je opovrhnutiahodný ani špinavý. Hranice pre činy takýchto ľudí a spôsoby, akými konajú, sú v podstate v medziach svedomia a rozumu. Princípy a spôsoby, akými si ľudia so zmyslom pre hanbu počínajú, a ciele, ktoré si vo svojom počínaní stanovujú, sú presne takéto. Okrem týchto vecí majú ľudia so zmyslom pre hanbu určite aj nejaké špecifické prejavy a žijú a odhaľujú niektoré špecifické veci. Alebo v niektorých záležitostiach majú relatívne pozitívne myšlienky a názory, počínajú si a konajú pod vedením týchto pozitívnych myšlienok a názorov. Keď cirkev napríklad volí vodcov na všetkých úrovniach, keďže ľudia so zmyslom pre hanbu majú skazené povahy, milujú postavenie a majú ambície rovnako ako ktokoľvek iný; tiež chcú byť vysoko vážení a chcú mať postavenie a vysokú prestíž medzi ľuďmi – v tomto ohľade sú rovnakí ako všetci ostatní. Spôsob, akým však človek so zmyslom pre hanbu dosahuje postavenie, nespočíva v tom, že sa snaží všetkými prostriedkami predvádzať a chváliť sa, aby si získal vysoké uznanie bratov a sestier, alebo tým, že bez hanby súperí s ostatnými, pričom používa nezvyčajné prostriedky alebo nečestné spôsoby, aby robil špinavé veci. Skôr chce byť zvolený za vodcu na základe svojich skutočných schopností; napríklad tým, že dosiahne nejaké výsledky v odbornej oblasti využitím svojich silných stránok alebo znášaním ťažkostí a zaplatením ceny – alebo tým, že prostredníctvom dobrého prežívania svojej ľudskej prirodzenosti robí veci prospešné pre bratov a sestry –, aby tak získal uznanie väčšiny bratov a sestier a následne bol zvolený za vodcu. Ak nie je zvolený, aj on cíti vo vnútri trochu rozhorčenia. Toto rozhorčenie je normálnym odhalením skazenosti a veľmi prirodzeným prejavom skazeného ľudstva. Dokáže však k tejto záležitosti pristúpiť správne: „To, že ma ľudia nezvolili, ukazuje, že v niečom stále zaostávam. Možno mám v niektorých oblastiach stále nedostatky. Nebol som zvolený – teraz sa o to nesmiem tvrdohlavo usilovať. Prinajmenšom musím mať žiaduce vlastnosti, pokiaľ ide o kvalitu, ľudskú prirodzenosť alebo pracovnú schopnosť, aby ma ľudia zvolili. Ak by som nebol zvolený, pretože by som nemal žiadne žiaduce vlastnosti, ale aj tak by som bez hanby trval na tom, že budem vodcom, bolo by to také nepoctivé!“ Hoci sa po prehre vo voľbách cíti vo vnútri trochu sklamaný a smutný, je schopný o sebe uvažovať a spoznať sa a vidieť, aké má nedostatky a slabiny. Potom sa pozrie na to, aké silné stránky zvolený človek v skutočnosti má, prečo bratia a sestry zvolili tohto človeka, v ktorých aspektoch robí prácu lepšie ako on a v akých ohľadoch je kvalita tohto človeka lepšia ako jeho. Človek so zmyslom pre hanbu k tejto záležitosti pristúpi rozumne; po prehre vo voľbách rozhodne nebude vzdorovať, sťažovať sa, vynášať súdy ani nadávať. Rozhodne tieto veci nebude robiť. Prečo tieto veci nebude robiť? Pretože tento typ človeka má rozum. Aj keď narazí na nejaké neúspechy a zlyhania, nestratí rozum; stále žije v medziach rozumu. Preto k danej záležitosti pristúpi rozumne. Aj keď ho jeho skazené povahy poháňajú alebo naňho pôsobia tak, že sa cíti rozrušený, stáva sa negatívnym alebo dokonca cíti určitý vzdor, keďže má rozum, rýchlo a v krátkom čase upraví svoje zmýšľanie a stav a potom k záležitosti prehry vo voľbách pristúpi rozumne. Nebude súperiť o pozíciu vodcu, ani nepoužije tajné prostriedky či spôsoby na dosiahnutie svojho cieľa; nebude robiť veci, ktoré zachádzajú priďaleko. To znamená, že v očiach ostatných je tento človek rovnaký ako ostatní ľudia so skazenými povahami: tiež miluje postavenie a má ambície a túžbu ho získať, ale jeho láska k postaveniu a spôsob, akým ho získava, spadajú do rámca, ktorý je obmedzovaný vlastnosťou zmyslu pre hanbu v rámci jeho ľudskej prirodzenosti. Nebude používať nezvyčajné prostriedky na získanie postavenia ani sa nebude predvádzať, aby získal postavenie alebo uspokojil svoje ambície a túžby tým, že by hovoril nehanebné veci, aby si získal vysoké uznanie. Rozhodne nebude hovoriť ani robiť takéto veci. Namiesto toho sa v tichosti usiluje o pravdu a koná svoje povinnosti. Robí viac a hovorí menej, pričom sa zo všetkých síl snaží udržať svoju ambíciu a túžbu po postavení na uzde. Dúfa, že vlastným úsilím dosiahne výsledky a bude podávať lepšie výkony, a tak si pripraví dostatočný duchovný vzrast na to, aby splnil podmienky pre službu vodcu alebo pracovníka. Tiež dúfa, že jeho úsilie bratia a sestry uvidia a uznajú a že v budúcnosti bude môcť byť zvolený za vodcu. Aj keď má niekto, kto má zmysel pre hanbu, ambíciu byť zvolený za vodcu, stále robí pomerne rozumné veci, ktoré sú v medziach svedomia a rozumu. Inými slovami, aj keď má ambície skazeného ľudstva, stále mu záleží na jeho integrite a dôstojnosti; bez toho, aby obetoval svoju integritu a dôstojnosť, robí veci, ktoré sa podľa myšlienok a predstáv skazeného ľudstva považujú za dobré, správne a pomerne pozitívne. Preto človek so zmyslom pre hanbu prejavuje tento zmysel pre hanbu mimoriadne jasne aj v otázkach postavenia a túžob. Aj keď miluje postavenie a chce byť vodcom, stále mu záleží na jeho integrite a dôstojnosti; to znamená, že jeho myšlienky a názory na tieto záležitosti, ako aj spôsoby a princípy jeho konania sú pomerne rozumné a pozitívne. V prvom rade si nevymýšľa fakty, aby nečestne získal dôveru alebo vysoké uznanie ľudí; nepoužíva ani uhladené reči, ani falošný vonkajší vzhľad, ktorým by mohol ľudí oklamať, aby si ho obľúbili s cieľom získať ich vysoké uznanie. Aj keď miluje postavenie a chce byť zvolený za vodcu, nevymýšľa si veci, nezapája sa do podvodov ani nepoužíva taktiky. Verí, že základným princípom, ktorým by sa mal riadiť najviac, je robiť veci pokorne, usilovne sa snažiť robiť všetko, čo Boh vyžaduje a čo je dobré, snažiť sa robiť to dobre a vynakladať väčšie úsilie na pravdu. Hovorí si: „Ak budem viac rozumieť pravde a budem vedieť, ako hovoriť v duchovnom spoločenstve o pravde, nezvolia ma bratia a sestry za vodcu?“ Dúfa, že získa uznanie vlastným úsilím, praktickým prežívaním týchto prejavov svedomia a rozumu, a nie vymýšľaním. Povedané bežnou rečou, chce získať uznanie tým, že sa bude spoliehať na svoje skutočné schopnosti, skutočný talent a praktickú prácu a potom bude mať príležitosť byť zvolený za vodcu. Myslíš si teda, že takíto ľudia majú zmysel pre hanbu? (Áno.) Povedali by ste, že toto je objektívne zhodnotenie tohto typu človeka? (Áno.) V akom zmysle je objektívne? (Hoci tento typ človeka tiež miluje povesť a postavenie a má ambície a túžby, stále dokáže používať štandardy svedomia na to, aby sa obmedzoval, a záleží mu na jeho integrite a dôstojnosti. Nepredstiera ani neklame, aby získal vysoké uznanie a dôveru ľudí; skôr chce získať uznanie tým, že skutočne zaplatí cenu a vynaloží úsilie. Myslím si, že takíto ľudia majú v porovnaní s ostatnými určitý zmysel pre hanbu.) Ak niekto napriek svojmu postaveniu nemá ani len prejavy svedomia ani rozumu, no ľudia aj tak hovoria, že má zmysel pre hanbu, nie sú tieto slová prázdne a nepraktické? (Áno.) Za akých okolností je potom objektívne a nie prázdne povedať, že niekto má zmysel pre hanbu? Je to vtedy, keď skutočne prejavuje svedomie a rozum pri riešení záležitostí, čo zahŕňa prejav zmyslu pre hanbu, ktorý sa nachádza v normálnej ľudskej prirodzenosti. Je zmysel pre hanbu niečo, čo by mali mať ľudia s normálnou ľudskou prirodzenosťou? (Áno.)

Aké prejavy má človek so zmyslom pre hanbu, keď je medzi inými ľuďmi? Koná prakticky. Nespolieha sa na prostriedky, ako sú podlizovanie a lichotenie, vytváranie skupiniek, podnecovanie iných, vymýšľanie vecí, uchyľovanie sa k pretvárke, klamanie, lož alebo správanie sa k ľuďom inak do očí a inak za ich chrbtom, aby získal prestíž a postavenie, ktoré chce; namiesto toho sa drží poctivej práce. Čo je tu objektívnym faktom? Keďže ľudia so zmyslom pre hanbu majú skazené povahy, celkom prirodzene budú prejavovať niektoré vlastnosti, myšlienky a názory, ako aj ambície a túžby skazeného ľudstva; to je úplne normálne. Napriek tomu, že ľudia so zmyslom pre hanbu majú aj ambície a milujú postavenie, nepoužijú nezvyčajné prostriedky na získanie postavenia; skôr sa chcú spoliehať na svoje skutočné schopnosti a konať prakticky. Samozrejme, ak je tento typ človeka na požadovanej úrovni, pokiaľ ide o jeho kvalitu, ľudskú prirodzenosť a všetky ostatné aspekty, je len otázkou času, kedy bude zvolený za vodcu. Čo sa však v spoločenskej skupine alebo na pracovisku nakoniec stane s týmito ľuďmi, ktorí majú svedomie a rozum? Nielenže nebudú povýšení ani dosadení na dôležité pozície, ale budú dokonca vytláčaní a potláčaní. Nepodlizujú sa ani nelichotia, neusilujú sa získať priazeň vodcov ani im nedávajú dary, a už vôbec sa nesnažia zapáčiť svojim kolegom. Nevyužívajú taktiky ani sa nesnažia zapájať do podvodov, ani nepoužívajú prefíkané filozofie pre svetské záležitosti, aby hrali na obe strany. Ak by ste ich požiadali, aby robili tieto veci, vždy by sa cítili zahanbene; nedokázali by sa prinútiť ich urobiť. Ak by ste ich požiadali, aby sa podlizovali vodcom a hovorili o nich len dobré veci, nedokázali by sa k tomu prinútiť, pretože na vodcoch nevidia nič dobré. Ak by išli proti tomu, čo skutočne cítia, a vyslovili by podlízavú poznámku typu: „Vodcovia sa každý deň zaoberajú myriadami záležitostí a urobia pre nás aj to posledné“, cítili by sa zahanbene a po tom, čo by to povedali, by si najradšej dali zaucho. Hovoria si: „Títo vodcovia trávia celé dni jedením, pitím a radovánkami; sú tuční a majú červené líca. Ako sa môžu každý deň zaoberať myriadami záležitostí? Sú to skazení úradníci, ktorí nerobia žiadnu poriadnu prácu, len jedia, pijú, smilnia a hrajú hazardné hry. Všetci sú to diabli, ktorí jedia ľudské mäso a pijú ľudskú krv!“ Vo svojom vnútri týchto ľudí hlboko nenávidia a nechcú ísť proti tomu, čo naozaj cítia, a povedať im čo i len jediné podlízavé slovo. Cítia, že hovoriť podlízavé veci je odporné, a za žiadnych okolností by ich nevyslovili. Hoci sú do istej miery poznačení spoločenskými trendmi a dokážu povedať niektoré veci, ktoré sú v rozpore s tým, čo skutočne cítia, majú hranicu; nezájdu príliš ďaleko a nestanú sa prehnane úlisnými. Ak skutočne dávajú dary a žiadajú o láskavosti, aby niečo vybavili, je to preto, že nemali inú možnosť. Až keď sú skutočne zahnaní do kúta a nemajú iné možnosti, pôjdu proti tomu, čo skutočne cítia, a urobia takúto vec. Po tom však, čo ju urobia, budú to ľutovať, pretože budú mať pocit, že stratili svoju dôstojnosť a príliš sa hanbia na to, aby sa niekomu pozreli do očí. Zanecháva to v ich srdciach stopu a do konca života nebudú schopní sa cez túto záležitosť preniesť. Keď sa ľudia so zmyslom pre hanbu ocitnú v určitých zvláštnych situáciách, kde pre pocit bezmocnosti, tlaky života alebo vonkajší tlak nemajú inú možnosť, ako robiť veci, ktoré ich pripravia o integritu a dôstojnosť, stáva sa to pre nich zdrojom poníženia do konca života. Kedykoľvek na to pomyslia, cítia ľútosť a tupú bolesť v srdci, a zaprisahávajú sa, že už nikdy nič podobné neurobia.

Mať zmysel pre hanbu je zjavnou charakteristikou medzi vlastnosťami ľudskej prirodzenosti. Táto charakteristika dokáže ľudí obmedziť v konaní vecí, ktoré ich pripravia o integritu a dôstojnosť, alebo im pomôcť robiť takéto veci menej. Dokáže tiež chrániť ľudí pred prekročením hraníc svedomia a rozumu a pomôcť im rozhodnúť sa pre konanie pomerne pozitívnych a správnych vecí. To je veľmi dôležité. Aj tvárou v tvár postaveniu, vlastným záujmom a peniazom, ba dokonca aj v otázke prežitia a zabezpečenia života, sú ľudia so zmyslom pre hanbu vo všetkom, čo robia, stále obmedzovaní svojím svedomím a rozumom a tieto hranice neprekročia. Ak ich predsa len niekedy prekročia a urobia veci, ktoré sú v rozpore s ich svedomím a rozumom, v dôsledku čoho stratia svoju dôstojnosť a prídu o svoju integritu, potom sa ich zmysel pre hanbu ešte viac posilní a ich výčitky svedomia sa zintenzívnia. Je to preto, že len čo tento typ človeka prekročí hranice stanovené jeho zmyslom pre hanbu, alebo sa vymaní spod kontroly a obmedzenia, ktoré mu tento zmysel pre hanbu poskytuje, bude sa cítiť ešte viac nesvoj a previnilo a v srdci sa bude ešte viac obviňovať. Preto môžeš vidieť, že keď sú ľudia, ktorí majú zmysel pre hanbu, v prítomnosti ľudí s postavením a reputáciou, pôsobia veľmi izolovane a nepatrične, dokonca v iných vyvolávajú dojem, že sú tak trochu čudáci. Tí, ktorým celkom chýba svedomie a rozum, spolu vychádzajú dokonale, zatiaľ čo ľudia so svedomím a rozumom sa v spoločnosti takýchto ľudí cítia obzvlášť nepríjemne. Ľudia bez svedomia a rozumu sa vo vnútri necítia rozrušení, bez ohľadu na to, ako veľmi sú ich slová v rozpore s faktami, ani nič necítia, bez ohľadu na to, aké nehanebné sú veci, ktoré hovoria. Naopak, keďže ľudia so svedomím a rozumom majú zmysel pre hanbu, nielenže sa nedokážu prinútiť tieto veci povedať, ale tiež sa cítia nepríjemne a je pre nich neznesiteľné takéto veci počúvať. Preto je pre nich stretávanie sa s ľuďmi, ktorí nemajú zmysel pre hanbu, akýmsi druhom trýznenia. Toto trýznenie pramení na jednej strane z ich vlastného zmyslu pre hanbu a na druhej strane z toho, že sú druhými vytláčaní. Keďže ich princípy počínania a riešenia záležitostí vyvolávajú v iných pocit, že sú veľmi zvláštni a čudáci, akoby boli úplne odtrhnutí od svetských záležitostí a sú vnímaní ako pokrytci, ľudia ich preto vylučujú alebo sa od nich držia ďalej. Takýto človek bude preto medzi nevercami odstrkovaný, najmä na pracovisku; slovami nevercov, takíto ľudia nie sú nikde vítaní. Neverci sa všetci chcú vyšplhať po kariérnom rebríčku pomocou najrôznejších nekalých prostriedkov a uchyľujú sa k akýmkoľvek prostriedkom, aby dostali to, čo chcú. Naopak, ľudia so zmyslom pre hanbu si vždy chcú zarábať na živobytie férovo, rozumne a spravodlivo a spoliehajú sa na svoje schopnosti. Toto ich v žiadnej spoločenskej skupine nikam nedostane, pretože pravidlá hry v takejto skupine nie sú spravodlivé; skôr sa všetci riadia nepísanými pravidlami. Tí, ktorí prosperujú a majú prestíž, sú zbehlí v živote podľa týchto nepísaných pravidiel, zatiaľ čo ľudia so zmyslom pre hanbu, keďže si chránia svoju integritu a dôstojnosť, nikdy nedokážu tieto nepísané pravidlá spoločnosti prijať. Nechápu tieto pravidlá, nepáčia sa im a o to viac ich odmietajú používať. Preto sa v skupinách ľudí stáva, že zatiaľ čo iných môžu vodcovia povýšiť alebo vysoko uznávať, oni, keďže majú zmysel pre hanbu, vždy hovoria a konajú striktne podľa pravidiel a hovoria to, čo majú na srdci; a tak sa z času na čas stane, že urazia svojich kolegov a vodcov, zasiahnu citlivé miesta vodcov a povedia presne tie slová, ktoré chcú vodcovia najmenej počuť. Keď si to uvedomia, je príliš neskoro. A čo sa stane nakoniec? Bez ohľadu na to, koľko rokov sa snažia alebo ako dlho pracujú, nikdy nie sú povýšení ani dosadení na dôležité pozície. Je pre tých, ktorí majú svedomie, rozum a zmysel pre hanbu, život medzi takýmito ľuďmi blažený alebo bolestivý? (Bolestivý.) Keď nedokážu preniknúť do podstaty tejto spoločnosti a tohto skazeného ľudstva, snažia sa všetkými prostriedkami začleniť do tejto spoločnosti a medzi ľudí, s ktorými žijú. Keďže však majú svedomie a rozum, nedokážu sa prinútiť robiť veci, ktoré sú v rozpore s ich integritou a dôstojnosťou. Preto bez ohľadu na to, ako veľmi sa snažia, a bez ohľadu na to, koľko úsilia vynaložia alebo koľko obetí prinesú, konečným výsledkom je, že sa nikdy nedokážu začleniť do tejto spoločnosti ani medzi ľudí, s ktorými žijú; medzi tými ľuďmi sa vždy cítia nepatrične a ani nevedia prečo. Hovoria si: „Táto spoločnosť je taká nespravodlivá. Ak nevieš, ako používať taktiky ani sa podlizovať a lichotiť, a vždy si chceš chrániť svoju integritu a dôstojnosť alebo dosiahnuť svoje ciele, v žiadnej skupine ľudí sa nikam nedostaneš.“ Toto je skúsenosť, ktorú ľudia so zmyslom pre hanbu čerpajú zo snahy prežiť v spoločnosti. Aký pocit v nich napokon zostáva? Majú radi túto ľudskú spoločnosť, alebo sú z nej sklamaní? (Sklamaní.) Môžu byť len sklamaní. Vrhajú sa do spoločnosti plní nádeje s pocitom, že dobrí ľudia stále tvoria v spoločnosti väčšinu a že v spoločnosti existuje férovosť, spravodlivosť a miesto, kde sa ľudia môžu domáhať spravodlivosti. Avšak po tom, čo sa toľko rokov v spoločnosti tak namáhavo snažia presadiť, čo napokon získajú? Dospejú k uvedomeniu, že v ľudskom svete nielenže neexistuje férovosť ani spravodlivosť, ale že je aj zákerný. Keď na teba skočí tiger, prinajmenšom sa mu môžeš pokúsiť vyhnúť; ale keď po tebe idú ľudia, nebudeš mať ani len príležitosť pokúsiť sa uniknúť. S týmto nakoniec odchádzajú; končia skľúčení a sklamaní zo spoločnosti a ľudstva. Chcú napodobňovať týchto ľudí tým, že budú používať taktiky, podlizovať sa a lichotiť, zbližovať sa s vodcami a nadriadenými, dávať dary a získavať si priazeň ľudí, no bez ohľadu na to, ako sa snažia, nikdy sa tieto veci nedokážu naučiť; nedokážu ani len plynulo vysloviť niekoľko podlízavých slov a keď sa o to pokúsia, nakoniec sa strápnia a stanú sa terčom posmechu. Keďže však žijú v tejto spoločnosti, nemajú inú možnosť, ako sa takto správať. Ich svedomie je každý deň zaťažené sebaobviňovaním a pocitom nepokoja. Majú pocit, že v živote nemajú žiadnu nádej; všetko je buď stresujúce, alebo mučivé, a každý deň pociťujú frustráciu. Keď stoja pred rôznymi problémami, ktoré sa vynárajú v tejto spoločnosti a v tejto skupine ľudí, je to pre nich mučivé, a táto bolesť vyvoláva obrovský nepokoj v ich srdci. Hoci sa naučia hovoriť niektoré nehanebné veci, alebo napodobňujú iných v tom, že robia veci, ktoré sú v rozpore s ich svedomím a rozumom, vo vnútri cítia nepokoj, ako aj výčitky svedomia a sebaobviňovanie. Čím väčší nepokoj cítia, tým viac v srdci nenávidia túto spoločnosť a ľudstvo, však? (Áno. Budú mať pocit, že táto spoločnosť je nespravodlivá, a začnú ju nenávidieť.) Budú nenávidieť ľudstvo a túto spoločnosť. Dúfajú, že sa objaví férovosť a spravodlivosť, dúfajú, že sa objaví niekto, kto dokáže presadzovať spravodlivosť a férovosť, a že bude existovať miesto, kde sa ľudia budú môcť domáhať spravodlivosti. Sú to však iba želania; v skutočnom živote sa nedajú uskutočniť; v spoločnosti nie je miesto, kde by sa ľudia mohli domáhať spravodlivosti. Hoci vplyv tejto spoločnosti a život medzi rôznymi podlými skupinami ľudí spôsobujú, že sú nevedomky poznačení vecami, ktoré sú rozširované a presadzované zlými trendmi, alebo ktoré sú pomerne módne, zmysel pre hanbu hlboko v ich srdci a ich túžba po spravodlivosti a pozitívnych veciach nikdy nezmiznú ani sa nezmenia. V srdci stále dúfajú, že sa objaví férovosť a spravodlivosť, aby si nemuseli počínať spôsobom, ktorý je v rozpore s tým, čo skutočne cítia, zradiť svoju vlastnú integritu a dôstojnosť a aby sa nemuseli vzdať svojho zmyslu pre hanbu len preto, aby si zarobili na živobytie a prežili, a aby nemuseli žiť a počínať si tak nehanebne. Hoci ich dlhé pobývanie v spoločnosti a medzi skazenými ľuďmi spôsobilo, že sú poznačení niektorými zlozvykmi a viedlo ich to k prispôsobeniu sa spoločenským trendom, čo vyzerá, akoby ich svedomie a rozum boli narušené a zatemnené, ak sú to praví ľudia, ich svedomie a rozum nikdy nezmiznú. Keďže ich svedomie a rozum nezmiznú, ich zmysel pre hanbu tu bude vždy. Lenže tým, že sú v spoločnosti tak dlho, získali veľa vedomostí a naučili sa mnohé filozofie pre svetské záležitosti, osvojili si niektoré zlozvyky vo svojej ľudskej prirodzenosti a získali vo svojej povahe niektoré veci satana a diablov, takže ich svedomie a rozum sú pomerne otupené a spomalené. Pokiaľ sú to však ľudské bytosti a vo svojej ľudskej prirodzenosti majú vlastnosti svedomia a rozumu, ich zmysel pre hanbu tu bude vždy – takíto ľudia sú tí, ktorí môžu byť spasení.

Keď má človek svedomie a rozum, má tiež zmysel pre hanbu. Ten, kto má zmysel pre hanbu, je človek s integritou a dôstojnosťou, a takýto človek bude milovať férovosť, spravodlivosť a pozitívne veci. To znamená, že ak to posúdime podľa jeho prirodzenosti-podstaty, miluje pozitívne veci; ibaže predtým, ako porozumie tomu, čo sú pozitívne veci, nevie, čo by mal alebo nemal mať rád. Keď porozumie tomu, čo sú pozitívne a negatívne veci, jeho záľuba v pozitívnych veciach sa stane konkrétnejšou a presnejšou. Ak niekto má svedomie a rozum, základným prejavom vlastností jeho ľudskej prirodzenosti je láska k férovosti a spravodlivosti. Dúfa, že keď žije medzi ostatnými, bude sa s ním zaobchádzať férovo, bez toho, aby musel používať taktiky alebo úskoky a bez toho, aby sa musel riadiť akýmikoľvek nepísanými pravidlami. Dúfa, že vzťahy medzi ľuďmi môžu byť férové a že sa s ľuďmi môže zaobchádzať spravodlivo. To znamená, že dúfa, že veci môžu byť priamočiare a jasné: ak si urobil niečo zlé, tak si urobil niečo zlé a mal by si dostať trest, ktorý si zaslúžiš; ak si neurobil nič zlé a niečím si prispel, mal by si byť odmenený. Ak ľudia majú zručnosti, skutočné vedomosti a praktické poznatky, mali by byť rešpektovaní, povýšení a dosadení na dôležité pozície. Ak im chýbajú skutočné vedomosti a praktické poznatky, nemali by byť dosadení na dôležité pozície. Tí, ktorí majú svedomie a rozum, majú radi takýchto ľudí a páči sa im takéto prostredie pre život. Aj keď si po dlhom čase strávenom v spoločnosti vypestovali nejaké zlozvyky alebo pod vplyvom zlých trendov prijali nejaké mylné myšlienky a názory a zažili neúspechy a narazili na prekážky, nakoniec cítia, že je správne vrátiť sa k zmyslu pre hanbu. Vo svojich činoch sa nevedomky vrátia k princípu ochrany vlastnej integrity a dôstojnosti. Keď tento typ človeka trávi dlhý čas v spoločnosti a medzi ostatnými a je nimi ovplyvnený, je to podobné, ako keď sa kúsok vzácneho nefritu hodí na smetisko a pokryje sa špinou. Aj keď je špina veľmi hrubá a znečisťujúca, podstata nefritu zostáva nezmenená; keď sa špina odstráni, to, čo sa odhalí, je stále kúsok nefritu. Preto, keď ľudia, ktorí majú svedomie, rozum a zmysel pre hanbu, prídu do Božieho domu, tamojšie prostredie, ako aj dielo, ktoré Boh koná, a slová, ktoré vyjadruje, dokonale spĺňajú potreby hlboko v ich srdci. Aké sú potreby hlboko v ich srdci? Milujú férovosť a spravodlivosť, milujú pozitívne veci, nenávidia podlosť, nenávidia nepísané pravidlá spoločnosti a nenávidia intrigy a zákulisné boje medzi ľuďmi. Ak takíto ľudia prídu do Božieho domu a zažijú odhalenie, súd a napomínanie Božími slovami, následne podstúpia Božie skúšky a zušľachtenie, a nakoniec sa podriadia Božím slovám a prijmú súd a napomínanie Jeho slovami, postupne odvrhnú rôzne skazené povahy odhalené zo svojej ľudskej prirodzenosti, ako aj všednú špinu a zlozvyky v nich, potom sa stanú novými ľudskými bytosťami. To znamená, že keď ľudia so zmyslom pre hanbu splnia tento základný štandard ľudskej prirodzenosti – prijmú pravdu, podriadia sa Božím slovám a budú sa pozerať na ľudí a veci, ako aj počínať si a konať podľa Božích slov –, môžu na základe Božích slov spoznať svoje skazené povahy a rôzne nesprávne myšlienky a názory, ako aj svoje mylné spôsoby počínania a nesprávne cesty, ktoré si vybrali. Bez ohľadu na to, či sa tieto veci človek naučil od spoločnosti, alebo pochádzajú priamo zo satanovej skazenosti, ak má zmysel pre hanbu, potom po prijatí Božích slov bude schopný praktizovať pravdu a postupne odvrhnúť tieto skazené povahy, a bude tak mať veľkú nádej na dosiahnutie spásy.

Ak niekto nemá zmysel pre hanbu, potom jednoducho nemá túto základnú podmienku ľudskej prirodzenosti – prijať Božie slová, podriadiť sa Božím slovám a pozerať sa na ľudí a veci, ako aj počínať si a konať podľa Božích slov. Prečo nespĺňa túto základnú podmienku? Pretože ľudia bez zmyslu pre hanbu nemajú odpor k negatívnym veciam, k rôznym zlým trendom spoločnosti ani k satanovým filozofiám; skôr sú pre tieto veci nadšení a dokonca dokážu tieto názory prijímať, obhajovať a šíriť. Nemajú pocit, že je to hanebné, ani nemajú pocit, že je to v rozpore so svedomím a rozumom. To znamená, že nemajú vôbec žiadny pocit hanby. Bez ohľadu na to, ako používajú taktiky alebo robia veci, ktoré sú v rozpore s tým, ako sa skutočne cítia, necítia sa zahanbene. Ľudia s ľudskou prirodzenosťou a zmyslom pre hanbu sa za nich hanbia, ale ľudia bez zmyslu pre hanbu nielenže nie sú vôbec znechutení tým, že robia tieto veci, ale sa v nich dokonca vyžívajú. Ľudia bez zmyslu pre hanbu sú ako doma v tej obrovskej stoke, ktorou je spoločnosť, bez akýchkoľvek pocitov znechutenia alebo nenávisti – práve tam sa cítia vo svojom živle. Nenávidia férovosť a spravodlivosť a tiež nenávidia, keď s nimi iní zaobchádzajú spravodlivým spôsobom. Jednoducho sa im páčia tieto neférové a nespravodlivé spôsoby v spoločnosti, pretože im to dáva príležitosť prostredníctvom rôznych nevhodných prostriedkov získať to, čo chcú. Majú pocit, že nespravodlivosť je skvelá a že tieto zlé trendy a nepísané pravidlá sú úžasné. Prečo ich považujú za také skvelé? Pretože rôzne trendy a nepísané pravidlá tohto podlého ľudského sveta im umožňujú získať čokoľvek, čo chcú, čím uspokojujú svoje ambície a túžby, ako aj svoje rôzne podlé požiadavky. Preto majú pocit, že tento svet je úžasný. Ak by sa v spoločnosti objavili férovosť a spravodlivosť, nemali by priestor na prežitie a neboli by schopní realizovať svoje ambície a túžby. Práve preto, že spoločnosť je neférová a má nepísané pravidlá, majú príležitosť prosperovať a vyčnievať nad ostatnými. Keby mal tento svet férovosť a spravodlivosť, títo podlí ľudia bez zmyslu pre hanbu by nedokázali vyniknúť. Preto, keď počujú slová o férovosti a spravodlivosti, sú nimi veľmi znechutení a zachvacuje ich hnev. Naopak, keď ľudia so zmyslom pre hanbu počujú slová o férovosti a spravodlivosti, v srdci cítia, že život je plný svetla a majú nádej. Keď vidia svetlo, ich srdce je oslobodené. Ak vidia, že spoločnosť je plná podlosti a že všetci ľudia žijú podľa satanových filozofií a konajú podľa nepísaných pravidiel, majú pocit, že cesta pred nimi je pochmúrna a bez svetla. Preto pre ľudí so zmyslom pre hanbu sú Božie zjavenie a dielo, ako aj pravdy vyjadrené Bohom presne tým, čo ich vnútorný svet potrebuje, a tiež tým, po čom vo svojom srdci túžia a v čo dúfajú. Božie zjavenie, Božie dielo a skutočnosť, že v Božom dome vládne pravda, umožňujú ľuďom so zmyslom pre hanbu a vlastnosťami ľudskej prirodzenosti vidieť nádej a svetlo. Hoci ich slová a činy stále ovládajú ich skazené povahy, keď prídu do Božieho domu, v srdci túžia po pozitívnych veciach a sú ochotní prijať pravdu. Pokiaľ ide o potreby ich ľudskej prirodzenosti, riadia sa svedomím a rozumom, dokážu sa obmedzovať v tom, čo hovoria a ako konajú, a dokážu spoznať samých seba, keď odhalia skazenosť. Ak dokážu porozumieť pravde a konať podľa princípov, môžu získať Božie schválenie. Keď žijú v Božom dome, cítia nádej; vidia pred sebou svetlú budúcnosť a ich srdcia sú naplnené nádejou. Kedykoľvek sa povie, že „v Božom dome vládne pravda, Boh je spravodlivý a všade tam, kde vládne Boh, sú férovosť a spravodlivosť“, ľudia so svedomím a rozumom cítia vo svojom srdci radosť a útechu a, samozrejme, tiež po tom túžia. Čo znamená „túžiť“? Znamená to, že keď sa povie, že „v Božom dome vládne pravda“, cítia sa v srdci šťastní a oslobodení; hlboko vo vnútri povedia na tieto slová amen a cítia isté potešenie. Keď sa povie, že „v Božom dome vládne pravda a všade tam, kde Boh koná dielo, vládnu férovosť a spravodlivosť“, ľudia, ktorí majú vo svojej ľudskej prirodzenosti vlastnosti svedomia a rozumu, sa vo vnútri cítia obzvlášť uspokojení. Tieto dve vyhlásenia prinášajú do ich životov smerovanie a zároveň uspokojujú potreby ich ľudskej prirodzenosti. Nemusia nevyhnutne rozumieť mnohým pravdám a nemusia byť nevyhnutne schopní praktizovať mnohé z Božích slov, ale už len to, že počujú frázu „v Božom dome vládne pravda“, im prináša pocit mimoriadnej útechy a uspokojenia v srdci. Táto fráza v nich silne rezonuje a dojíma ich srdce; to je prejav potrieb ich ľudskej prirodzenosti. Postoj človeka k tejto fráze a to, čo cíti hlboko vo svojom srdci, veľa hovorí o jeho podstate a klasifikácii. Vidíš, keď satani a diabli počujú, že „v Božom dome vládne pravda“, sú znechutení: „Čo tým myslíš, že ‚pravda vládne‘? Nevidel som, že by pravda vládla!“ Keď počujú, že „v Božom dome vládne pravda“, majú pocit, akoby ich to odsudzovalo a ohrozovalo ich životy, preto sú tým znechutení; takto reagujú satani a diabli, keď počujú tieto slová. Naopak, keď tieto slová počujú popletení ľudia a tí, ktorí sú zo zvierat, ústami síce uznávajú, že v Božom dome vládne pravda, no v srdci necítia absolútne nič. Necítia žiadne šťastie ani radosť, ani to v nich nevyvoláva žiadnu odozvu. Hoci s týmto vyhlásením môžu súhlasiť a neoponujú mu, nie je to niečo, čo by potrebovali vo svojom srdci. Pravý človek je však iný. Túži a prahne po férovosti a spravodlivosti, takže keď počuje, že v Božom dome vládne pravda, jeho srdce prekypuje nádejou. Aj keď narazí na nejaké zvláštne ťažkosti a neúspechy, alebo trpí nespravodlivým zaobchádzaním zo strany antikristov a zlých ľudí, keď premýšľa o tom, ako v Božom dome vládne pravda, jeho srdce prekypuje nádejou, jeho stav sa stále zlepšuje a niektorých dokonca naplní bezhraničná radosť. Pocity, ktoré má pravý človek, keď počuje slová „v Božom dome vládne pravda“, sú iné ako pocity ľudí, ktorí sú zo satana a diablov, alebo ktorí sú zo zvierat. Vidíš, keď králik vidí mrkvu a trávu, chutia mu a neustále ich chrumká. Keď však vlk vidí mrkvu a trávu, cíti znechutenie a hovorí: „Čo je na tomto také chutné? Myslím si, že králiky a sliepky sú oveľa chutnejšie!“ Bez ohľadu na to, koľkokrát mu povieš, že mrkva a tráva sú výživné, vlk zostáva úplne ľahostajný. Keď teda ľudia, ktorí sú reinkarnovaní zo zvierat, počujú slová „v Božom dome vládne pravda“, hoci z hľadiska učenia uznávajú, že tieto slová sú správne, v srdci k nim cítia znechutenie. Tieto slová ani v najmenšom neprijímajú a nikdy neuznajú, že sú pravdivé. Naopak, keď pravý človek počuje, že „v Božom dome vládne pravda a u Boha sú férovosť a spravodlivosť“, cíti sa vo svojom srdci obzvlášť naplnený. Cíti, že teraz má cestu a že preňho ako človeka existuje nádej. Vidíš, ľudia rôznych klasifikácií majú rôzne prejavy v tom, ako pristupujú k rovnakej záležitosti. Keďže pravý človek má k fráze „v Božom dome vládne pravda“ také zjavné pocity, pokiaľ ide o iné pravdy – zahŕňajúce niektoré konkrétne spôsoby praktizovania a konkrétne Božie učenia pre ľudí –, tí, ktorí majú svedomie a rozum, po nich budú obzvlášť prahnúť. Aj keď je pre nich v súčasnosti, keď ich skazené povahy zostávajú úplne nezmenené, praktizovanie pravdy trochu náročné, pretože ich duchovný vzrast je malý a boli príliš hlboko skazení satanom, vždy keď čítajú tieto Božie slová, sú v srdci dojatí a cítia sa inšpirovaní. Rozhodnú sa podriadiť Božím slovám a praktizovať ich. Božie slová sú pre nich hnacou silou, ktorá ich inšpiruje, aby vytrvali, a, samozrejme, predstavujú pre nich aj praktickú cestu, ako sa usilovať stať niekým, koho Boh miluje. Keď Boh napríklad hovorí o príbehoch Noema, Jóba, Abraháma a Petra, ľudia s vlastnosťami ľudskej prirodzenosti po ich vypočutí najprv pocítia závisť. Ako veľmi im závidia? Povedané nie celkom vhodne, doslova nad nimi „slintajú“. To znamená, že keď počujú, že títo ľudia by mohli mať takú bázeň pred Bohom a podriadenosť voči Nemu, aj oni chcú byť takým človekom a myslia si: „Chcem uctievať Boha ako Jób a Noe a dúfam, že dosiahnem absolútnu podriadenosť Bohu ako Abrahám, bez akéhokoľvek osobného poškvrnenia.“ Majú akúsi túžbu; to znamená, že keď počujú príbehy a svedectvá týchto postáv, ich srdce je dojaté a cítia sa inšpirovaní. Čo to znamená, že ich srdce je dojaté? Znamená to, že chcú byť takým človekom. Cítia, že byť takým človekom je dobré a že je to ich vnútorná potreba; cítia, že to, že sú takým človekom, im umožňuje uspokojiť Boha, podriadiť sa Bohu a svedčiť o Bohu a že to je tá najúžasnejšia, najzmysluplnejšia a najhodnotnejšia vec. V ich očiach sú tieto veci najvzácnejšie a hodné toho, aby si ich vážili. Keď teda počujú o týchto pozitívnych veciach, sú vo svojom srdci dojatí; obzvlášť ich milujú, mimoriadne sa o ne zaujímajú a sú nimi hlboko ohromení. Keďže tieto veci dokonale spĺňajú ich vnútornú potrebu férovosti a spravodlivosti a ich smäd po pozitívnych veciach, sú to práve tie veci, o ktoré sa zaujímajú a bez ktorých sa vo svojom živote nezaobídu. Pokiaľ ide o veci, ktoré sú bezcenné a nezmyselné, o tie sa nezaujímajú. Predtým, ako prišli do kontaktu s pravdou a Božími slovami, možno čítali nejaké svetské literárne diela alebo články o pohľadoch na život a filozofiách života, no po tom, čo uverili v Boha a stretli sa s Božími slovami, keď tieto veci porovnajú s príbehmi postáv spomenutých v Božích slovách alebo s pravdami Božích slov, už sa im tie veci neveriaceho sveta nepáčia; najviac sa im páči tento obsah, ktorý sa týka pravdy. To znamená, že v srdci majú smäd a túžbu po pozitívnych veciach, po Božích slovách a po príbehoch postáv, ktoré sa týkajú pravdy. Práve na tomto základe môžu ľudia krok za krokom porozumieť pravde a vstúpiť do pravdy-reality. Pre začiatok sú pozitívne veci, pravda, férovosť a spravodlivosť potrebami ich ľudskej prirodzenosti. S týmito potrebami vo svojej ľudskej prirodzenosti sú schopní prejavovať smäd a túžbu po pravde, keď ju počujú, až potom môžu urobiť ďalší krok, aby ju prijali, podriadili sa jej a vstúpili do nej. Iba takíto ľudia majú nádej, že budú očistení a spasení. Preto je veľmi dôležité mať vo svojej ľudskej prirodzenosti zmysel pre hanbu.

Ak by si požiadal niekoho so zmyslom pre hanbu, aby išiel proti svojej integrite a dôstojnosti, cítil by sa vo vnútri trýznený; žiť s dôstojnosťou a integritou je potrebou jeho ľudskej prirodzenosti. Na základe toho možno povedať, že je preňho veľmi prirodzené prijať pravdu; mohli by sme tiež povedať, že je to samozrejmosť a prirodzene niečo, čo je preňho pomerne jednoduché. Dôvod, prečo by sme mohli povedať, že je to pomerne jednoduché, je ten, že ľudia v sebe stále majú skazené povahy, no len z hľadiska ľudskej prirodzenosti je pre ľudí so zmyslom pre hanbu jednoduchšie prijať pravdu. Navyše, ak majú ľudia so zmyslom pre hanbu nejaké silné stránky, zásluhy a dary a pri konaní svojej povinnosti v cirkvi niečím prispejú a dosiahnu nejaké výsledky, budú sa o ne celkom prirodzene deliť s ostatnými v súlade so svojím svedomím a rozumom. Všetci ľudia boli skazení satanom a keď sa ľudia so zmyslom pre hanbu delia o svoje skúsenosti, porozumenie a to, čo získali, občas sa predvádzajú svojimi silnými stránkami a zásluhami. Keďže však majú zmysel pre hanbu, sú vo svojich činoch zdržanliví a rozvážni. Čo im umožňuje byť rozvážni? Vychádza to z ich svedomia a rozumu. Hoci sa niekedy predvádzajú a nevedomky chcú, aby si ich iní vysoko vážili, ich zmysel pre hanbu a obmedzenie rozumom ich ľudskej prirodzenosti spôsobujú, že aj keď sa predvádzajú, nikdy to nebude také prehnané, nemravné ani nespútané. Ich reč je teda pomerne objektívna a rozumná. Keď napríklad ich predvádzanie dosiahne bod, v ktorom je v rozpore s ich zmyslom pre hanbu, stiahnu sa a prestanú, namiesto toho, aby sa bez hanby a bezohľadne vystatovali, predvádzali, vyvyšovali sa a svedčili o sebe, alebo aby sa nehanebne akýmikoľvek prostriedkami snažili získať vysoké uznanie, obdiv a uctievanie ľudí. Napriek tomu, že ľudia so zmyslom pre hanbu majú aj odhalenia a prejavy skazených pováh a myšlienky či túžby diktované skazenými povahami, pri konaní svojej povinnosti budú konať na základe svedomia a rozumu a na základe ochrany svojej vlastnej integrity a dôstojnosti. Aj keď odhalia skazenú povahu, má to svoje hranice. Naopak, ľudia bez zmyslu pre hanbu sa snažia všetkými možnými prostriedkami predvádzať a vyvyšovať sa za akýchkoľvek okolností a v akomkoľvek prostredí. Hovoria bez zábran a rozprávajú všelijaké veci. Dokonca si nárokujú zásluhy za dobré veci, ktoré urobili iní, alebo využívajú reči o nedostatkoch a chybách druhých na to, aby ukázali, že sú nadradení a lepší ako ostatní, a hovoria o tom, akí sú dobrí a ako prevyšujú ostatných, pričom ich potláčajú a znevažujú. U niektorých ľudí platí, že čím viac ľudí je prítomných, tým väčšia je ich túžba predvádzať sa; keď je ľudí málo, cítia, že ich túžba nemôže byť uspokojená. Preto čím viac ľudí je prítomných, tým viac sa chcú predvádzať a ukazovať; čím viac ľudí je prítomných, tým sú bezočivejší a majú menší zmysel pre hanbu – vedú nekonečné monológy a nedokážu sa ovládať. Hľadajú každú príležitosť, aby sa predvádzali a vystatovali, a chvália sa tým, aké vznešené sú ich postavenie a pozícia, aké vysoké je ich vzdelanie, aké bohaté sú ich vedomosti, aké vysoké je ich postavenie v spoločnosti, na akej úrovni vodcu boli v Božom dome, čím prispeli a tak ďalej. Hľadajú každú príležitosť, aby sa vystatovali svojimi výnimočnými vlastnosťami a predvádzali, že sú iní ako ostatní. Neustále sa predvádzajú a čím viac hovoria, tým viac sú vzrušení. Ak ich požiadaš, aby hovorili v duchovnom spoločenstve o svojom poznaní pravdy alebo o svojich skúsenostiach so životom-vstupom, ich slová sú bez inšpirácie a povedia len niekoľko vecí. Keď však dôjde na vystatovanie sa, rozprávanie o tom, čím sa líšia od ostatných a čím prispeli, hovoria neprestajne a donekonečna, a pokračujú ďalej, dookola bez najmenšieho zmyslu pre hanbu. Keď tieto veci dopovedia a už nemajú čo povedať, hovoria o tom, ako boli v mladosti najtvrdšími bitkármi, ako ich nikto nedokázal zbiť a ako dokonca inému dieťaťu oslepili jedno oko. Dokonca hovoria: „Všetci dospelí hovorili: ‚Toto dieťa nie je obyčajné; keď vyrastie, nebude obyčajným človekom!‘“ Nie sú ľudia, ktorí hovoria takéto veci, bez zmyslu pre hanbu? Nemajú žiadny zmysel pre hanbu; je to len chvastanie a predvádzanie sa. Ľudia bez zmyslu pre hanbu sa chopia každej príležitosti, aby sa predvádzali a vyvyšovali sa, a sú ochotní za to zaplatiť akúkoľvek cenu. Bez ohľadu na to, ako sa na nich pozerajú ostatní, nemajú vôbec žiadnu hanbu. Naopak, ľudia, ktorí majú zmysel pre hanbu, sa tiež budú predvádzať a vyvyšovať, no aj keď nerozumejú pravde a neprešli napomínaním a súdom, sú pri takomto konaní rozvážni. Ich slová sú prinajmenšom objektívne. Nepovedia, že dokážu urobiť veci, ktoré urobiť nedokážu, nebudú mať silácke reči ani sa nebudú chváliť, a už vôbec si nebudú pripisovať zásluhy za dobré veci, ktoré urobili iní. Nebudú hovoriť veci, ktoré sú úplne vymyslené, ani si nebudú vymýšľať fakty. Prečo? Nedokážu sa prinútiť povedať takéto veci. Myslia si: „Ak som to neurobil, prečo by som mal hovoriť, že som to urobil?“ Cítili by, že ich obviňuje vlastné svedomie. Ak napríklad niekto so svedomím, rozumom a zmyslom pre hanbu mal v škole zlé známky, hoci by sa chcel pochváliť, že má dobrú kvalitu a nie je o nič horší ako priemerný človek, nanajvýš povie: „Tvrdo som študoval. Prijímacie skúšky na nižšiu a vyššiu strednú školu som zvládol sám bez toho, aby som minul nejaké peniaze na úplatky, a neskôr sa mi ledva podarilo dostať sa na vyššiu odbornú školu.“ Povie len: „Aj ja som chodil na vysokú školu,“ a ničím sa nechváli. To sa nedá považovať za predvádzanie sa, pretože to, čo hovorí, je objektívne a pravdivé. Možno vynechá veci, ktoré ho privádzajú do rozpakov alebo pre ktoré by stratil tvár, ale rozhodne nepovie: „Bol som skvelý študent; vždy som patril medzi desať najlepších v triede.“ Nebude si vymýšľať fakty, vytvárať niečo z ničoho ani hovoriť veci, ktoré sa nikdy nestali. Prečo takéto veci nehovorí? Pretože má v sebe svedomie a zmysel pre hanbu. Niektorí ľudia hovoria: „Je to preto, že niekto v jeho okolí o ňom pozná skutočnú pravdu?“ Aj keby nikto nepoznal skutočnú pravdu o ňom, aj tak sa nedokáže prinútiť povedať tieto veci, pretože má zmysel pre hanbu a záleží mu na jeho hrdosti. Má pocit, že vymýšľať si niečo z ničoho a vytvárať nepravdivé fakty je príliš hanebné a chýbajú v tom integrita a dôstojnosť. Niektorí ľudia hovoria: „Ak iní nepoznajú skutočnú pravdu o ňom, mohol by to trochu prikrášliť. Čo je na tom zlé, že si to trochu prikrášli?“ On by to však aj tak neurobil. Je to záležitosť prirodzenosti človeka; v podstate to súvisí s jeho klasifikáciou. Ak si niekto so zmyslom pre hanbu, tvoja reč a činy vždy zostanú v medziach zmyslu pre hanbu. Nemôžeš tieto hranice prekročiť; ak ich občas predsa len prekročíš, ide o veľmi zvláštnu situáciu. Len čo ich prekročíš, pocítiš vo svojom svedomí nepokoj a sebaobviňovanie; vo vnútri sa cítiš nepríjemne. Preto aj keď sa ľudia so zmyslom pre hanbu predvádzajú a chvastajú, vždy existujú určitá miera a hranica, ktoré zachovávajú. Rozhodne nebudú nehanebne a bezočivo hovoriť prázdne slová ani mať silácke reči, aby sa chvastali a predvádzali, ani si nebudú vymýšľať niečo z ničoho a vytvárať nepravdivé fakty, aby si pripísali zásluhy za všetku dobrú prácu. V žiadnom prípade nie sú takými ľuďmi. Keď už hovoríme o zmysle pre hanbu, tento zmysel pre hanbu plní v ľuďoch určitú funkciu; nie je to nič prázdne. Keďže zmysel pre hanbu je vlastnosťou ľudskej prirodzenosti, je to niečo, čo je ľuďom vrodené; rozhodne to nie je dôsledok obmedzovania zo strany vonkajších osôb, udalostí a vecí. Vonkajšie veci nedokážu obmedziť tvoje myšlienky a činy; myšlienky človeka, jeho vnútorné potreby, podstata a klasifikácia sú preňho vnútornými záležitosťami. Aj keď sa niekto so zmyslom pre hanbu chce predvádzať alebo vyvyšovať a svedčiť o sebe, aby získal medzi ľuďmi trochu prestíže, keďže má zmysel pre hanbu, pri konaní týchto vecí existujú určitá miera a hranica. To znamená, že jeho svedomie ho v srdci neustále varuje: „Toto už zachádza príliš ďaleko a je to nehanebné. Nerob to! Ak to urobíš, bude to také zahanbujúce a nedôstojné, keď ľudia neskôr odhalia tvoju pravú tvár! Ak si takto počínaš, si ešte vôbec človekom?“ Tieto myšlienky a názory ho neustále obmedzujú, takže pri takomto konaní má vždy určitú mieru. Vidíš, keď sa ľudia so zmyslom pre hanbu obliekajú, aj keď si myslia, že nejaký kúsok oblečenia vyzerá dobre, ak sa pozrú do zrkadla a vidia, že je trochu priesvitný, majú pocit, že by nebolo dobré nosiť ho vonku. Iní hovoria: „Čo na tom záleží, že je to priesvitné? Všetci ľudia sa dnes takto obliekajú. Je to len trochu odhaľujúce a ty sa cítiš trápne – iní nosia oveľa odhaľujúcejšie oblečenie a vôbec im to neprekáža.“ Oni však povedia: „V žiadnom prípade; nemôžem v tom ísť von.“ Ani za nič by sa takto neukázali na verejnosti. Prečo? Jednoducho im to nedovolí ich zmysel pre hanbu; ich zmysel pre hanbu ich obmedzuje. Ľudia so zmyslom pre hanbu budú vo svojom počínaní a riešení záležitosti, ako aj vo svojom obliekaní a úprave zovňajšku rozvážni, zatiaľ čo ľudia bez zmyslu pre hanbu sú iní. Je to podobné ako v prípade niektorých ľudí, ktorí sa medzi bratmi a sestrami obliekajú slušne, no keď prídu domov, obliekajú sa inak a nosia to, čo radi nosia neverci – niektorí si dokonca hneď po návrate domov strhnú zo seba oblečenie, ktoré mali na zhromaždení, a povedia: „Naozaj nerád nosím tieto šaty. Sú príliš staromódne; vyzerám ako úplný vidiečan. Kto by chcel nosiť takéto oblečenie!“ Bez ohľadu na to, či sú medzi bratmi a sestrami alebo nie, obliekanie a úprava zovňajšku ľudí, ktorí skutočne majú zmysel pre hanbu, sú vždy dôstojné a slušné. Aj keby neverili v Boha, stále by sa obliekali takto a neprekračovali by hranice.

Keď ľudia hovoria v duchovnom spoločenstve a delia sa o svoje skúsenostné porozumenie na zhromaždeniach, ak sa niekto, kto má integritu a dôstojnosť predvádza a vyvyšuje, vo vnútri pocíti hanbu, akoby ho sledovalo množstvo ľudí, a tento pocit ho nabáda: „Nie je dobré to hovoriť, však? Nie je dobré to robiť, však?“ Bude sa cítiť zahanbený. To znamená, že bez ohľadu na to, čo hovorí alebo ako koná, alebo kam až jeho slová či činy zachádzajú, zmysel pre hanbu hlboko v jeho srdci ho neustále nabáda, obmedzuje a ovláda. Preto slová, ktoré hovorí, a veci, ktoré koná, do istej miery odrážajú určitú úroveň integrity a dôstojnosti. Aj keď má tento typ človeka skazené povahy alebo určité nedostatky vo svojej ľudskej prirodzenosti, alebo je ovplyvnený zlými trendmi, vďaka svojej vrodenej klasifikácii je stále schopný podvedome sa porovnávať s Božími slovami, keď počuje Jeho slová, ktoré odhaľujú a súdia ľudí. Myslí si: „Boh v tomto vyhlásení hovorí o mne. Mal som takýto stav a odhalenie a mal som aj takýto prejav.“ Bude vykazovať stav a prejav vedomého porovnávania sa s Božími slovami. Inými slovami, keď človek so zmyslom pre hanbu počuje Božie slová, ktoré odhaľujú a súdia ľudí, podvedome ich prijme a podvedome sa s nimi bude porovnávať. Bude o sebe uvažovať na základe Božích slov a prizná, že je v tomto smere skazený a že má tieto odhalenia a prejavy. Hlboko vo svojom vnútri pocíti nepokoj: „Ukazuje sa, že aj ja mám v sebe skazenosť. Ukazuje sa, že som niekto s arogantnou povahou, ako to odhaľujú Božie slová. Som tiež vzdorovitý a neposlušný a nie som dobrý človek. Ako môžem byť taký skazený? Kedysi som si myslel, že som slušný, že som dobrý človek so svedomím a rozumom, ktorý rád dáva druhým a ktorý má sklon súcitiť s ostatnými a ľutovať ich. Myslel som si, že po prijatí Božieho diela môžem byť priamo pozdvihnutý. Ani som nepomyslel na to, že som tiež členom skazeného ľudstva.“ Pretože má tento základný predpoklad, ktorým je zmysel pre hanbu, prirodzene a normálne prijme skutočné fakty o ľuďoch odhalené Božími slovami a potom sa s nimi porovná, aby o sebe uvažoval a spoznal sám seba. To mu dáva skvelú príležitosť správne čeliť Božím slovám, prijať Božie slová bez odporu a potom postupne dosiahnuť podriadenosť. Na čom je to všetko založené? Je to založené na tom, že má zmysel pre hanbu. Vďaka tomu je schopný si uvedomiť, že aj v ňom existujú nejaké hanebné a podlé odhalenia skazenosti, a potom, keď naňho pôsobí jeho zmysel pre hanbu, je schopný dobrovoľne odmietnuť to, čo považuje za negatívne a hanebné veci. Keď počuje vyhlásenia, stavy, konkrétne odhalenia a dokonca aj konkrétne udalosti v Božích slovách, ktoré odhaľujú skazené povahy ľudstva, je schopný si uvedomiť, že má tieto skazené povahy v sebe. Prijme ich, aby o sebe uvažoval a spoznal sám seba. Ak sa neskôr, keď opäť narazí na takéto záležitosti postaví proti Božím slovám alebo znova prejaví stavy odhalené v Božích slovách, jeho zmysel pre hanbu ho v srdci stále bude nabádať: „Nestaviaš sa týmto konaním proti Božím slovám? Nie si dobrý človek, ani nie si niekto, kto sa podriaďuje Božím slovám alebo miluje pravdu!“ Pretože má zmysel pre hanbu, je schopný prijať odhalenie a súd Božích slov. Božie slová potom majú naňho obmedzujúci účinok a dokážu napraviť jeho myšlienky a názory. Vidíš, nemá zmysel pre hanbu veľmi veľkú úlohu? (Áno.) Keď tento človek nerozumie pravde, má základnú morálnu hranicu. Keď porozumie pravdám-princípom alebo pochopí detaily Božích slov, štandard, ktorým ho jeho zmysel pre hanbu obmedzuje, už nie je jeho morálnou hranicou, ani to nie je len hranica jeho svedomia a rozumu; namiesto toho sa jeho hranicou stávajú pravdy-princípy. Nie je táto hranica nadradená hranici svedomia a rozumu človeka? Nebol štandard tejto hranice pozdvihnutý? (Áno.) Je to tak, že keď ľudia so zmyslom pre hanbu nerozumejú pravde, majú vo svojich myšlienkach a názoroch základnú morálnu hranicu. Po tom, čo porozumejú pravde, sa ich morálna hranica pozdvihne a postupne sa približuje k pravdám-princípom. Nemyslíš si, že tento typ človeka sa zmenil? Uvediem príklad a pochopíte. Pôvodne napríklad pri kontakte s inými ľuďmi ich nezneužíval, nebil ich ani im nenadával, zámerne nerobil veci s cieľom podvádzať a ubližovať druhým a neklamal ani neokrádal iných. Myslel si, že konať takto je celkom dobré. Je zdržanie sa bitia alebo nadávania ľuďom a zdržanie sa podvádzania či ubližovania druhým pravdou-princípom pre zaobchádzanie s ľuďmi? (Toto je len základný prejav ľudskej prirodzenosti; nie je to pravda-princíp.) Toto je len morálna hranica toho, ako si ľudia so svedomím a rozumom počínajú: snažia sa zo všetkých síl nebiť ľudí ani im nenadávať a nekonať veci, ktorými by ich podvádzali alebo im ubližovali. Je to iba zdržanie sa konania zla. Pravdy-princípy sú však vyššie ako morálna hranica človeka. Zaobchádzanie s ľuďmi podľa právd-princípov už nie je len dodržiavaním morálnej hranice; je to niečo oveľa vznesenejšie. Čo potom vyžadujú Božie slová, pokiaľ ide o tento princíp zaobchádzania s ľuďmi, ktorý je oveľa vznesenejší ako morálna hranica človeka? (Zaobchádzať s ľuďmi férovo podľa princípov.) Presne tak, zaobchádzať s ľuďmi férovo. Toto je pravda-princíp. Je potom tento pravda-princíp morálnou hranicou? (Nie, tento princíp je nadradený morálnej hranici.) Toto nie je morálna hranica; je to pravda-princíp, ktorý je založený na morálnej hranici a ktorý je jej zároveň nadradený. Toto je skutočný princíp zaobchádzania s ľuďmi. Zdržanie sa bitia alebo nadávania ľuďom a zdržanie sa konania veci, ktorými človek podvádza druhých či ubližuje im, nie je pravdou-princípom; je to iba zdržanie sa konania vecí v negatívnom zmysle. To, že sa zdržíš ich konania, však ešte neznamená, že máš princípy, ako zaobchádzať s ľuďmi; to, že ľudí nebiješ ani im nenadávaš, neznamená, že tvoje princípy zaobchádzania s ľuďmi sú správne. Rovná sa to, že sa zdržíš ich bitia, nadávania im, ich podvádzania a ubližovania im, tomu, že s nimi zaobchádzaš férovo? Nerovná, však? Ak ide o niekoho, kto ťa kedysi urazil alebo s kým si nevychádzal, alebo je to niekto, koho nemáš rád, ale na základe jeho ľudskej prirodzenosti a kvality je vhodný byť vodcom, zvolil by si ho? Ak by si to meral princípom nebiť ľudí, nenadávať im a nepodvádzať ich ani im neubližovať, čo by si urobil? Nemal by si žiadnu cestu, ktorú by si mohol nasledovať. Ako skazená ľudská bytosť bez presných princípov zaobchádzania s ľuďmi by si nanajvýš povedal: „Nebil som ho ani som mu nenadával, ani som nepovedal, či je dobrý alebo zlý. Nebrzdil som ho, takže nemôžeš povedať, že som ho podviedol alebo mu ublížil. Každopádne ho nemám rád, takže ho nezvolím.“ Je to, že ho nezvolíš, férové zaobchádzanie s ľuďmi? (Nie.) V skutočnosti, ak je vhodným kandidátom na vodcu, mal by si ho zvoliť; iba toto je férové zaobchádzanie s ľuďmi. Jeho zvolenie nie je založené na princípe nebiť ľudí, nenadávať im, nepodvádzať ich ani im neubližovať, ale na čom? Je založené na princípe férového zaobchádzania s ľuďmi, ako to vyžadujú Božie slová; len toto je pravda-princíp. Niektorí ľudia si preto myslia: „Nebijem ľudí ani im nenadávam, nepodvádzam ich ani im neubližujem, nerobí to teda zo mňa dobrého človeka?“ Na to odpovedám: „Nie si dobrý človek. Prinajlepšom máš šťastie, že ťa vôbec považujú za človeka.“ Skutočne dobrý človek je niekto, kto dokáže praktizovať podľa právd-princípov. To znamená, že pokiaľ ide o to, ako zaobchádzať s ľuďmi, nielenže sa zdržíš bitia, nadávania, podvádzania alebo ubližovania druhým, dokážeš s nimi aj zaobchádzať férovo a spravodlivo; až potom si dobrým človekom. Je to jasné, keď sa o tom takto hovorí v duchovnom spoločenstve? (Áno.) Morálna hranica je základným princípom počínania pre ľudí, ktorí majú vo svojej ľudskej prirodzenosti svedomie a rozum. Hoci je tento princíp počínania v súlade so svedomím a rozumom ľudskej prirodzenosti, nedokáže nahradiť pravdy-princípy; v porovnaní s pravdami-princípmi tu stále existuje rozdiel. Niekto, kto má morálnu hranicu, je prinajlepšom štandardný človek, ale nemožno ho nazvať dobrým človekom. Len tí, ktorí si dokážu počínať a konať podľa právd-princípov, sú dobrí ľudia. Ak napríklad priemerný človek pri zaobchádzaní s ostatnými ich dokáže nepodvádzať a neubližovať im, nebiť ľudí ani im nenadávať, už to je samo osebe veľmi dobré. Princípy zaobchádzania s ľuďmi, ktoré má dobrý človek, sú nad toto povýšené: je schopný s ľuďmi zaobchádzať férovo a podľa právd-princípov. To znamená, že pravý človek má morálnu hranicu a zmysel pre hanbu a má základné podmienky pre to, ako si správne počínať. Takýto človek má teda príležitosť dosiahnuť to, že bude s ľuďmi zaobchádzať férovo, počínať si podľa právd-princípov a praktizovať podľa nich. Existuje rozdiel medzi morálnou hranicou a pravdami-princípmi? (Áno.)

Ak niekto má vo svojej ľudskej prirodzenosti zmysel pre hanbu, potom má integritu a dôstojnosť v tom, ako si počína a koná. Jeho hranicou je, že si musí chrániť svoju integritu a dôstojnosť a nesmie ich stratiť. Povedané bežnou rečou, takýto človek v podstate nestratil svoje svedomie; je dôsledný v tom, ako koná veci, cení si integritu a charakter a má ľudský prístup. Bez ohľadu na to, čo robí, pokiaľ ide o osobné záujmy, postavenie alebo peniaze, má svoju hranicu. Táto hranica chráni jeho integritu a dôstojnosť; to znamená, že takýto človek neprekročí to, čo mu jeho integrita a dôstojnosť dovoľujú, aby bezohľadne robil veci, ktoré sú neospravedlniteľné z hľadiska morálnej spravodlivosti alebo ľudskej etiky. Toto znamená mať zmysel pre hanbu. Navyše, ľudia, ktorí majú vo svojej ľudskej prirodzenosti vlastnosti svedomia a rozumu, majú vlastné názory a voľby týkajúce sa jedenia, pitia a radovánok a rôznych zlých trendov v spoločnosti. Rozhodne nebudú nasledovať zlé trendy, aby žili zmätený a zhýralý život, svojvoľne sa oddávali pôžitkom a konali zvrátene. Majú vlastné voľby týkajúce sa záležitostí ľudského sveta alebo zlých trendov. Tieto voľby môžu byť založené na ich čestnosti a láskavosti, alebo môžu byť založené na ich zmysle pre hanbu; závisí to od danej záležitosti. Bez ohľadu na to, aké populárne sú rôzne veci, ktoré sa objavujú vo svete, a bez ohľadu na to, ako veľmi ich spoločnosť a verejnosť schvaľujú, hlboko vo vnútri majú takíto ľudia stále svoje vlastné myšlienky a názory na tieto veci a stále urobia svoje vlastné správne voľby. V srdci veria: „Za žiadnych okolností nemôžeš stratiť svoju ľudskú prirodzenosť. Vždy si ľudská bytosť. Nemôžeš robiť veci, ktoré robia zvieratá. Nemôžeš robiť veci, ktoré robia diabli. Nemôžeš sa stať rovnakým ako zvieratá a diabli.“ Preto bez ohľadu na to, čo robia, sú obmedzovaní svojím svedomím a rozumom. Konkrétne toto obmedzenie znamená, že ich svedomie a rozum ich neustále nabádajú a ovládajú. Povedzme napríklad, že niekto ako tento podniká spolu s iným človekom. Ten druhý neustále klame a podvádza ľudí, predáva vec v hodnote desiatich jüanov za tristo až päťsto jüanov, no on ju predáva len za päťdesiat jüanov, pričom si zarobí len toľko, aby sa ledva uživil. Keď vidí, ako ten druhý dosahuje obrovské zisky, zatiaľ čo on už toľko rokov usilovne pracuje iba preto, aby si zarobil dosť na živobytie, v srdci sa vždy cíti nespokojný. Tiež chce byť bezohľadný ako ten druhý, ale potom si pomyslí: „Keby som to urobil, bolo by to priveľmi v rozpore s mojím svedomím. Nedokážem sa prinútiť to urobiť! Čo ak by ma potom odhalili? Bolo by to porušenie zákona? Išiel by som do väzenia?“ Vidíš, veľa o tom premýšľa, a keď o tom takto uvažuje, neustále cíti výčitky svedomia. Hoci je zavádzaný a ovplyvňovaný rôznymi zlými trendmi sveta a tiež chce zarobiť viac peňazí, aby si užíval dobrý materiálny život, keď o tom napokon premýšľa, stále sa nedokáže prinútiť klamať a okrádať ostatných. Niektorí ľudia hovoria: „Takíto ľudia sú len bojazliví, nie je tak?“ Niektorí z nich sú bojazliví, ale iní nie; sú jednoducho obmedzovaní svojím svedomím a rozumom a cítia, že nemôžu klamať a okrádať iných. Aj keď to občas urobia, neskôr to ľutujú a každý deň žijú v strachu, že sa niečo pokazí a že im niekto zaklope na dvere. Hovoria si: „Tieto peniaze som nezarobil čestne. Ak to ľudia zistia, budú ma za mojím chrbtom kritizovať? Určite to už nikdy neurobím. Len keď som si peniaze, ktoré miniem, zarobil vlastnou tvrdou prácou, mám pokoj v duši a môžem spať bez nočných môr.“ Keď takto raz niekoho oklamú, ešte dlho potom je to pre nich ťažké; zle spia, nedokážu do seba dostať žiadne jedlo a v srdci neustále pociťujú nepokoj. Samozrejme, tento typ človeka v spoločnosti v podstate neexistuje. Spoločnosť je plná ľudí, ktorí sú z diablov a zvierat; keď takto klamú a podvádzajú druhých, necítia vôbec nič.

Aj keď niekto so svedomím a rozumom často prichádza do kontaktu s rôznymi záležitosťami týkajúcimi sa jedenia, pitia a radovánok, jeho svedomie a rozum budú stále plniť svoju funkciu. Nebude nasledovať telo ani zlé trendy, aby naplno uspokojoval svoje rôzne túžby. Namiesto toho má všetko, čo je, pije alebo si užíva, svoje hranice. Myslí si: „Jesť dobré jedlo, nosiť pekné oblečenie a užívať si najlepšie telesné pôžitky je len márnosť. Je toto naozaj to, pre čo ľudia žijú?“ Telesné pôžitky, jedenie, pitie a radovánky nedokážu v srdci tohto typu človeka uspokojiť potreby jeho vnútorného sveta. Hovorí si: „Ľudia sa vždy usilujú o to, aby si užívali dobré veci. Teraz som si ich užil aj ja a necítim žiadne šťastie. Čo je vlastne šťastie? Ako by mal človek žiť, aby mal pravé šťastie? Užíval som si všetko toto jedenie, pitie a radovánky, ako aj rôzne telesné pôžitky – nespočíva ľudský život práve v tomto? Je toto život? Ak niekto žije celý svoj život iba preto, aby sa usiloval o jedenie, pitie, radovánky a telesné pôžitky, v čom sa potom líši od zvieraťa? Ak ľudia, rovnako ako zvieratá, žijú len pre tri jedlá denne, nerozumejú, o čom je život, zostávajú nenaplnení vo svojich myšlienkach, vo svojom duchovnom svete a v srdci a nerozumejú mnohým veciam o živote, aký má zmysel, že generácia za generáciou žije takto?“ Keď sú ľudia mladí, sú plní zvedavosti o svete. Existuje veľa vecí, o ktorých nevedia a ktoré nevideli, a veľa vecí, ktoré nezažili, a cítia, že ak vyjdú von a postavia sa svetu, ich život by mohol byť veľmi šťastný a naplnený, alebo by mohli žiť úžasný a jedinečný život. Keď však skutočne zažijú spoločnosť, vidia, že ľudstvo žije takto z generácie na generáciu. Od mladíckej nevedomosti a hlúposti až po množstvo utrpenia a získanie istých životných skúseností po tom, čo si v spoločnosti všeličo prežijú – takto prechádza životom každý človek. Všetci prechádzajú procesom usilovania sa o vyhliadky, slávu a zisk a zameriavajú sa na jedenie, pitie, radovánky a telesné pôžitky. V neskoršom veku, hoci získali nejaké životné skúsenosti, zdá sa, že nezískali nič, ani nerozumejú, o čom je život. Nie je potom dosť nezmyselné, aby človek takto prežil celý svoj život? Ľudia často pociťujú nevysvetliteľnú prázdnotu. To znamená, že keď v srdci skutočne uvažujú o živote a snažia sa myslieť na niečo zmysluplné a hodnotné, nedokážu si na nič spomenúť a ich srdce je úplne prázdne. Nevedia, prečo je to tak, ani nevedia, čo by ich srdce malo potrebovať alebo kde by malo spočinúť. Majú pocit, že sa nemajú o čo oprieť, a sú hlboko zmätení, pričom si myslia: „V tomto živote som toho zažil celkom dosť a zakúsil som rôzne ťažkosti a bolesti. Končí sa život skutočne takto?“ Keď sa pozrú na starších ľudí, zdá sa, že aj oni prešli životom takýmto spôsobom. Potom majú pocit, že životy ľudí sú bezvýznamné. Vždy sa usilovali o slávu a zisk, postavenie a telesné pôžitky. Keď ich nemajú, sú odhodlaní ich získať; keď ich získajú, cítia chvíľkové šťastie a na chvíľu sa radujú, ale z dlhodobého hľadiska o žiadnom skutočnom šťastí nemôže byť ani reč. Po tom, čo sa väčšinu svojho života naháňali, stále cítia prázdnotu a nemajú nič, čo by stálo za to si udržať. Stále majú pocit, akoby oboma rukami chytali vzduch a pritom dúfali, že z neho niečo získajú. Povedali by ste, že tento pocit je dobrý? (Nie.) Ako potom tento pocit vzniká? (Je to tým, že všetko to jedenie, pitie a radovánky na svete nedokážu uspokojiť vnútorné potreby ľudí.) Myslí si to každý? Akí ľudia takto premýšľajú? (Ľudia so svedomím a rozumom takto premýšľajú.) Povedzte Mi, premýšľali by takto ľudia bez myšlienok, bez logického myslenia a tí, ktorí sú bezduchí? (Nie.) Bezduchí ľudia sú tí, ktorí nemajú svedomie a rozum; sú zo zvierat. Nepremýšľajú o týchto záležitostiach ľudskej prirodzenosti, ani neberú ohľad na ľudský život, budúcnosť ani na to, po akej ceste kráčať. Týmto veciam nevenujú žiadnu pozornosť. Pokiaľ môžu jesť a piť, sú spokojní. Len tak sa pretĺkajú zo dňa na deň, radujú sa každý deň, čo žijú, a užívajú si každý deň, kým môžu. Neberú ohľad na záležitosti týkajúce sa života. Čo potom majú tieto veci spoločné so svedomím a rozumom ľudskej prirodzenosti? Ak niekto má svedomie a rozum, bude vo svojom konaní preukazovať rozumnosť. Mať rozumnosť je pre ľudí veľmi dôležité. Keď ľudia majú rozumnosť, väčšinu času nežijú podľa sentimentu, ale žijú rozumne, žijú rozumne v prítomnom okamihu. Budú uvažovať: „Získal som v tomto živote vôbec niečo? Stálo za to žiť tento život? Urobil som niečo zmysluplné a hodnotné? Sú veci, o ktoré sa usilujem, tým, čo vo vnútri potrebujem? Boli moje vnútorné potreby uspokojené? Neboli uspokojené a cítim sa veľmi prázdny. Ani jedna materiálna vec, ani rodinná náklonnosť či priateľstvo ma nedokážu hlboko vo vnútri uspokojiť. Nič z toho nie je to, čo moja ľudská prirodzenosť potrebuje.“ O týchto veciach budú premýšľať rozumne. To znamená, že čím viac dospievajú, tým rozumnejšie sa budú na tieto veci pozerať, a čím menej sa im darí získať odpovede, tým väčšiu bolesť budú cítiť. Predtým, ako ľudia zažijú tieto veci, budú v rámci rozumu plánovaným spôsobom posudzovať a predstavovať si niektoré veci, pričom budú používať normálnu rozumnosť. Keď si však týmito vecami prejdú a obzrú sa späť, stanú sa rozumnejšími. Rozumne sa pozrú na veci, ktoré zažili a prežili, a uvidia, že všetky tieto veci sú len márnosť a že ani jedna z nich nemá zmysel. Prečo to hovorím? Pretože všetko, čo ľudia robia, je pre jedlo a oblečenie, pre udržanie troch jedál denne pre svoje telo a pre zabezpečenie telesných pôžitkov. Súperia o slávu a zisk a súťažia medzi sebou. Ak niekto žije celý svoj život len pre tieto veci a žije ako zviera, potom nie je o nič vyspelejší ako zviera; takýto život nemá žiadnu hodnotu. Ľudia s ľudským rozumom budú o týchto veciach uvažovať vo svojom srdci. Preto, keď dosiahnu určitý vek, tieto neustále sa opakujúce spôsoby života, pravidlá hry a spôsoby riešenia záležitostí spôsobia, že sa budú cítiť unavení, budú k nim pociťovať odpor, budú znechutení a budú ich mať plné zuby. Nakoniec začnú pociťovať prázdnotu, pocit, že si všetky tieto veci užili a zažili, no napriek tomu nič nenadobudli a nezískali žiadne reálne, hmatateľné veci, ktoré by naozaj uspokojili potreby ich ľudskej prirodzenosti. Za týchto okolností budú ľudia so svedomím a rozumom ďalej skúmať, hľadať a tápať: čo je to vlastne pravý ľudský život? Ako presne by mal človek žiť svoj život? Niektorí bystrí ľudia budú hľadať cestu v živote a pokúsia sa nájsť náboženskú vieru. Práve v tomto kontexte niektorí ľudia prichádzajú do Božieho domu. Zisťujú, že len Božie slová a pravda, cesta a život, ktoré Boh poskytuje ľudstvu, dokážu uspokojiť ich potreby. Keď skúmajú otázky, aká je hodnota a zmysel života, len Božie slová im môžu poskytnúť odpovede. Až vtedy začnú prahnúť po Božích slovách, následne ich prijmú a potom urobia ďalší krok a podriadia sa im. Ich smäd po Božích slovách, ich prijatie Božích slov a ich podriadenie sa Božím slovám sú založené na ich životnej skúsenosti a pramenia z ich úvah o niektorých veciach, ktoré v živote zažili.

Máte pocit, že to, o čom sme práve hovorili v duchovnom spoločenstve, je abstraktné? Dokážete tomu porozumieť? (Nie je to abstraktné. Dokážeme tomu porozumieť.) Tento obsah nie je ani abstraktný, ani prázdny; sú to všetko veci, ktoré ľudia môžu vidieť a s ktorými môžu prísť do kontaktu v reálnom živote. Ak si niekto myslí, že hovoriť v duchovnom spoločenstve o svedomí a rozume ľudskej prirodzenosti je odtrhnuté od reálneho života, a má pocit, že tento obsah je veľmi prázdny a abstraktný, akoby sa to dialo v inom svete a príliš ďaleko od ľudí, potom má ten človek problém, však? Nerozumieš záležitostiam týkajúcim sa počínania a vo svojom počínaní nemáš žiadne svedomie ani rozum. Čo teda vlastne si – diabol alebo zviera? Ťažko povedať, ale v každom prípade nie si ľudská bytosť. Ľudia so svedomím a rozumom dokážu vnímať myšlienky alebo prejavy týkajúce sa svedomia a rozumu ľudskej prirodzenosti a stotožniť sa s nimi. Ak sa niekto nedokáže stotožniť s týmito pozitívnymi myšlienkami alebo prejavmi, ale dokáže sa stotožniť s tými negatívnymi, ukazuje to, že v sebe nemá žiadne svedomie ani rozum. Niektorí ľudia, ktorí nemajú svedomie a rozum, dokonca pociťujú hlboký odpor k myšlienkam, názorom a spôsobom počínania, ktoré zahŕňajú svedomie a rozum ľudskej prirodzenosti, a majú pocit, že sú hanebné, odporné alebo opovrhnutiahodné – to sú ľudia, ktorí nemajú vlastnosti ľudskej prirodzenosti. Ľudia, ktorí nemajú vlastnosti ľudskej prirodzenosti, pociťujú silný odpor k prejavom svedomia a rozumu ľudskej prirodzenosti a nedokážu ani vnímať rôzne špecifické myšlienky, správanie a princípy praktizovania, ktoré prejavuje ľudská prirodzenosť ľudí, ktorí svedomie a rozum majú. Keďže nie sú rovnakého druhu, nedokážu ich vnímať. Povedzte Mi, dokážu zvieratá porozumieť tomu, podľa akých princípov ľudia konajú alebo prečo konajú tak, ako konajú? (Nie.) Zvieratá to nevedia. Čo zvieratá vedia? Vedia, čo majú robiť a kedy to majú robiť – len tie pevne stanovené veci: kedy jesť, ako dlho sa hrať a kam ich majitelia zvyčajne berú. Pokiaľ ide o to, prečo ich tam majitelia berú alebo prečo nie, to sú veci, ktoré nevedia. Nevedia ani to, prečo dostávajú v zime menej jedla ako v lete, ani nepoznajú úmysly svojich majiteľov za tým, čo pre ne robia. Vedia len: „Môj majiteľ je ku mne dobrý. Môj majiteľ mi každý deň dáva chutné jedlo, robí mi spoločnosť a chráni ma. Je ku mne dobrý, takže je mojím majiteľom. Iní ľudia ma nekŕmia ani so mnou nezaobchádzajú dobre, takže nie sú mojimi majiteľmi a ani k nim nemám blízko.“ Zvieratá poznajú iba tieto jednoduché veci. Podobne ani ľudia, ktorí sú zo zvierat, nikdy nebudú schopní porozumieť alebo pochopiť tieto záležitosti týkajúce sa ľudskej prirodzenosti, počínania, myšlienok a názorov. Aj keď ich to učíš, všetko, čo sa od teba naučia, sú len učenia. Rozumieť niečomu z hľadiska učenia však neznamená skutočne tomu rozumieť; nerozumejú dôsledkom ani hodnote vecí, o ktorých ich učíš. Preto ľudia, ktorí sú zo zvierat, nedokážu porozumieť, keď sa hovorí o záležitostiach týkajúcich sa svedomia a rozumu ľudskej prirodzenosti. Diabli dokážu týmto veciam porozumieť ako učeniu, ale neprijímajú ich. Tieto vyhlásenia ich odpudzujú a sú nimi znechutení, a myslia si, že chrlíš vznešené slová a že sú to vyhlásenia odtrhnuté od reálneho života ľudstva. Bez ohľadu na to, či ich neprijímajú, alebo im nedokážu porozumieť, nehovorím tieto veci o počínaní tým, ktorí sú z diablov alebo zo zvierat. Ak sú ochotní prijať ich ako učenia, je to v poriadku; ak nie sú ochotní, nemám žiadne námietky. Ľudia sú zatriedení podľa svojho druhu – nemožno ich k ničomu nútiť. Tvoja klasifikácia rozhoduje o tom, aké veci máš rád. Ak nemáš žiadnu ľudskú prirodzenosť a nie si z ľudstva, potom nebudeš rozumieť slovám týkajúcim sa pravdy a nebudeš ochotný kráčať po ceste, po ktorej by mali kráčať ľudia. Iba ľudia, ktorí patria do klasifikácie ľudí, budú ochotní počúvať tieto témy týkajúce sa počínania a pravdy. Ak niektorí ľudia nie sú ochotní počúvať a nedokážu to prijať, nemusia počúvať. Takíto ľudia nepatria do klasifikácie ľudí a pravda sa nehovorí preto, aby ju počúvali oni.

Práve sme spomenuli, že ľudia, ktorí majú vo svojej ľudskej prirodzenosti svedomie a rozum, keď príde na ich fyzické potreby v živote – ako jedenie, pitie a radovánky –, tak čím viac tieto veci zažívajú a narážajú na ne, tým viac o nich budú uvažovať. Čím viac v živote zažívajú jedenie, pitie, radovánky a telesné pôžitky, tým viac v srdci cítia, že tieto veci sú bezvýznamné a prázdne. Aj keď nedokážu prestať takto žiť, nenachádzajú v tom radosť; skôr sa cítia bezmocní. Tento stav ich ďalej podnecuje k tomu, aby sa snažili porozumieť otázkam, ako sú zmysel života a prečo ľudia žijú. Preto, keď prijmú Božie dielo a dostanú odpovede na tieto otázky, cítia v srdci veľký pocit uspokojenia a myslia si, že toto je skutočne tá správna cesta v ľudskom živote. Keď takýto človek prijme zaopatrenie pravdou Božích slov, cíti, že rôzne pozitívne veci a rôzne požiadavky na ľudí spomenuté v Božích slovách dokonale uspokojujú potreby v rámci jeho ľudskej prirodzenosti, alebo sú s nimi do určitej miery v zhode. Preto ochotne prijme Božie slová a Božie požiadavky na ľudí; verí, že toto je skutočne cesta, po ktorej by ľudia mali kráčať, a že toto sú skutočne princípy počínania, ktoré by ľudia mali mať. Keďže má takéto potreby a takéto úvahy, Božie slová sú jeho zaopatrením a môžu sa stať jeho včasnou pomocou. Keď prijme zaopatrenie Božích slov, bude mať túžbu a odhodlanie uspokojiť Boha a stať sa skutočnou ľudskou bytosťou podľa Božích požiadaviek. Príkladom sú spravodliví ľudia, ktorých spomína Boh, ako Noe, Abrahám, Jób a Peter – príbehy o tom, ako sa podriadili Bohu a prijali Jeho poverenia, sú tým, po čom tento typ človeka vo svojom srdci obzvlášť túži a čo obdivuje. Dúfa, že jedného dňa bude môcť mať aj on skutočnú a úplnú podriadenosť Bohu, rovnako ako Noe, Abrahám a ostatní, a tiež očakáva, že jedného dňa bude môcť získať Božie schválenie a stať sa jedným zo spravodlivých ľudí, o ktorých Boh hovorí. Túži byť dobrým človekom, spravodlivým človekom. Príbehy týchto spravodlivých ľudí, ktoré rozpráva Boh, sa ho hlboko dotýkajú a jeho srdce je často dojaté a inšpirované ich príbehmi a ich postojmi k Bohu. Keďže vo svojej ľudskej prirodzenosti má vlastnosti svedomia a rozumu, je schopný si vziať tieto postavy spomenuté v Božích slovách za vzory a príklady, ktoré môže napodobňovať; to je tiež znakom toho, že má svedomie a rozum. Samozrejme, tento druh prejavu je tiež základnou podmienkou toho, aby bol človek schopný prijať Božie slová a podriadiť sa im a aby bol očistený a spasený. Prinajmenšom, súdiac podľa prejavov takéhoto človeka a toho, čo odhaľuje počas procesu zažívania života, nie je otupený ani necitlivý. Nie je niekým bez myšlienok ani niekým, kto nemá žiadne názory na život, realitu ani na veci ako jedenie, pitie a radovánky. Má názory, má vlastné pohľady, a čo viac, má pozitívne myšlienky a pohľady. To znamená, že nie je otupený ani necitlivý voči rôznym veciam v živote, ale skôr o nich premýšľa. Najmä po tom, čo zažil všetky možné ťažké obdobia, neúspechy a zlyhania a okúsil radosti a strasti života, ešte viac cíti, že ak jeho život bude takto pokračovať, bude prázdny a bezcenný; že ak len prejde týmto svetom a bude si takto počínať, nebude to mať žiadnu hodnotu ani zmysel; a že takýmto počínaním nakoniec nič nezíska. Bude cítiť neochotu zmieriť sa s tým a bude mu to pripadať nepochopiteľné: „Naozaj by ľudia mali žiť takto a stráviť takto celý svoj život? Aký má zmysel, keď takto žije generácia za generáciou?“ Vidíš, hoci napokon nedospeje k záveru, ako by mali ľudia žiť, prinajmenšom o tom premýšľa. Nie je ponorený do jedenia, pitia, radovánok a užívania si telesného pohodlia, náklonnosti svojej rodiny ani do šťastia rodinného života, aby takto v otupení prežíval svoje dni. Jeho postoj k životu rozhodne nespočíva v tom, že sa len nejako pretĺka, pretože, vedený rozumom, často uvažuje. Veci ako jedenie, pitie, radovánky a telesné potešenia rozhodne neuspokoja potreby jeho srdca. Za týchto okolností bude hľadať veci, ktoré dokážu uspokojiť potreby jeho srdca. Nakoniec iba Božie slová a Božie dielo môžu poskytnúť odpovede na tieto otázky o živote, o ktorých premýšľa, a uspokojiť potreby jeho srdca.

Ak niekto len takto trávi svoje dni deň za dňom, rok za rokom, a nikdy neuvažuje o tom, po akej ceste by mal kráčať alebo ako by mal žiť; ak ani po tom, čo zažil neúspechy, zlyhania, ťažké obdobia a súženia a okúsil radosti a strasti života, o týchto veciach stále vôbec neuvažuje, nemá žiadne názory na život ani na to, ako si počínať, a naďalej sa usiluje o slávu, zisk, postavenie a potešenie, dokonca sa s obľubou vrhá do rôznych zlých trendov – a nie je si toho vedomý, necíti zármutok ani bolesť a necíti, že takýto život je prázdny –, potom takýto človek rozhodne nie je ľudskou bytosťou. Keby bol ľudskou bytosťou, len čo by dosiahol určitý vek, premýšľal by o týchto otázkach týkajúcich sa života. Niektorí ľudia začínajú uvažovať o záležitostiach života vo svojej dvadsiatke: „Generácia mojich starých rodičov a generácia mojich rodičov žili takto. Budem aj ja žiť ako oni, v určitom veku uzavriem manželstvo, budem mať deti a tým sa celý môj život naplní? Naozaj žijem len preto, aby som vychovával deti a rozmnožoval sa? Ak človek takto prežije celý svoj život, nemá to zmysel. Ak takto žije generácia za generáciou, nie je to stále prázdne?“ V srdci slabo cítia, že budúcnosť je prázdna a neistá. Majú pocit: „Ak sa človek celý život usiluje len o jedenie, pitie, radovánky a telesné potešenia, a potom má a vychováva deti, aby sa oňho postarali v starobe a vystrojili mu dôstojný pohreb, a on si mohol v pokoji užívať posledné roky – ak sa ženie za týmto cieľom, potom by jeho život bol úplne bezvýznamný!“ Skôr ako vôbec začnú skutočne zažívať život, vidia, že cesta pred nimi je temná a bez svetla; už videli každú vopred naplánovanú etapu života, ktorá leží pred nimi. Vo vnútri slabo cítia, že žiť takto nemá zmysel, a že sa nemajú na čo tešiť! Niektorí ľudia začínajú po dovŕšení dvadsiatky premýšľať o založení rodiny, budovaní kariéry a dobrom živote a o tom, ako dopriať dobrý život svojim rodičom. Sú aj takí ľudia, ktorí majú stále ambície; vždy chcú zbohatnúť alebo stať sa úradníkom, vyniknúť nad ostatnými a priniesť česť svojim predkom. Či už sú ovplyvnení svojimi rodičmi alebo spoločnosťou, skrátka, nevedia uvažovať o živote. Pevne veria, že život je len o dobrom jedle, peknom oblečení a dobrom živote a o ničom inom neuvažujú. Niektorí ľudia zažijú mnoho neúspechov, kým jasne uvidia, že táto spoločnosť a ľudstvo nie sú také dobré, ako si ľudia predstavujú, a začnú uvažovať o tom, ako žiť hodnotný a zmysluplný život, ktorý nie je prežitý nadarmo. Takíto ľudia tvoria veľmi malú menšinu. Skrátka, všetci tí, ktorí uvažujú o hodnote života a uvedomujú si, že ľudia sa počas života musia venovať praktickým záležitostiam, sú ľudia, ktorí majú svedomie a rozum. Skutočnosť, že dokážu o týchto veciach premýšľať, ukazuje, že ich hodnoty sa líšia od hodnôt ostatných. Ich hodnoty nie sú o tom, aby sa dobre najedli, užívali si pekné veci, prosperovali, vynikali nad ostatnými a mali v tomto živote dobré vyhliadky – a tým sa to aj končí. Existuje veľa ľudí s dobrými vyhliadkami, ako napríklad tí vysokopostavení úradníci – čaká ich nakoniec niečo dobré? Žijú šťastne? Keď sa pozrieš bližšie na ich životy v zákulisí, ani oni nie sú šťastní. To v tebe vyvoláva pocit, že ak sa aj ty budeš usilovať o postavenie a vyhliadky, budeš rovnako nešťastný ako oni. Ľudia s myšlienkami normálnej ľudskej prirodzenosti budú uvažovať: „Tí vysokopostavení úradníci nie sú šťastní, čo dokazuje, že cesta, po ktorej kráčajú, je zlá. Aká je potom správna cesta, po ktorej by mali ľudia kráčať, aby ich srdce našlo skutočnú útechu?“ Ľudské srdce potrebuje niečo, čo by ho utešilo. Týmto zdrojom útechy nie sú materiálne potešenia ako peniaze, luxusné domy alebo drahé autá, ani dôverník, ktorý s nimi dokáže prekonávať súženia, a už vôbec nie dokonalé manželstvo ani oddané deti. Žiadna z týchto vecí nedokáže skutočne utešiť ľudské srdce. To, čo dokáže skutočne utešiť ľudské srdce, sú veci, ktoré ich srdce potrebuje. Potrebuje dostať nejaké odpovede; to znamená, že existujú určité veci, ktorým ľudia chcú v priebehu života porozumieť: odkiaľ ľudia pochádzajú? Kedy zomrú? Kto riadi smrť? Existuje v živote niečo ako osud? Kto je zodpovedný za osud? Ak sú zaň zodpovední rodičia, kto je potom zodpovedný za osud rodičov? Rodičia nedokážu riadiť ani svoj vlastný osud, môžu teda riadiť osud svojich detí? Okrem toho, ako by si mali ľudia počínať? Ako by si mali počínať, aby ich životy mali hodnotu a aby neprešli týmto svetom nadarmo? Ak majú ľudia dušu, kam ide ich duša po smrti? Ak má duša kam ísť, súvisí to s týmto životom? Čo musia ľudia v tomto živote urobiť, aby ich duša po smrti mohla ísť na nejaké dobré miesto? Ako sa môžu vyhnúť tomu, aby išla na nejaké zlé miesto, alebo ako môžu zmeniť smer? Toto všetko sú otázky, o ktorých by mali ľudia premýšľať. Keď ľudia o týchto otázkach premýšľajú, ale nedokážu získať odpovede, cítia sa vo vnútri trýznení? (Áno.) Čím menej odpovedí získavaš, tým viac sa vo vnútri cítiš trýznený a tým menej máš náladu užívať si život, rodinnú náklonnosť alebo romantickú lásku, pretože bez ohľadu na to, ako si ich užívaš, tieto veci dokážu iba dočasne zaplniť prázdnotu v tvojom srdci. Keď si tieto veci prestaneš užívať, hlboko vo vnútri sa budeš cítiť ešte prázdnejší, pretože veci, ktoré dočasne vlastníš alebo si ich užívaš, iba otupujú tvoje srdce a uspokojujú tvoje dočasné potreby; nedokážu poskytnúť odpovede na otázky, o ktorých uvažuješ. Nakoniec, bez ohľadu na to, koľko máš peňazí, aký dobrý materiálny život si užívaš, alebo koľko detí máš po svojom boku, ktoré si ťa ctia, nič z toho nedokáže odpovedať na tie otázky hlboko v tvojom srdci, ani ti nič z toho nedokáže pomôcť nájsť odpovede, ktoré chceš. To znamená, že veci, ktoré si užívaš v tomto živote, veci, ktoré si už získal, ti nedokážu povedať, aká bude tvoja budúcnosť, kam pôjdeš po skončení tohto života, alebo či budeš potrestaný alebo odmenený. Nikto ti nedokáže dať presnú odpoveď na tieto otázky a presné odpovede nenájdeš v knihách ani v žiadnych iných zdrojoch. Ak pri uvažovaní o týchto otázkach dokážeš slabo cítiť, že život je prázdny – že užívanie si rodinnej náklonnosti je prázdne, že užívanie si romantickej lásky, manželstva a vlastnej rodiny je prázdne, že užívanie si oddanosti vlastných detí je prázdne a že užívanie si vecí ako jedenie, pitie a radovánky je prázdne –, a čím viac si tieto veci užívaš a získavaš ich, tým silnejším a ťažším sa tento pocit prázdnoty stáva – potom budeš čoraz viac cítiť, že tvoje srdce potrebuje pre útechu niečo iné ako tieto veci. To ťa bude ďalej podnecovať k tomu, aby si hľadal veci, ktoré dokážu priniesť útechu tvojmu srdcu, a aby si hľadal odpovede na život a cestu života. Keď tieto veci nemožno získať, ľudia zaujmú k svetským záležitostiam bezmocný, povrchný postoj: „Jednoducho budem žiť takto. Tak či onak, takto ľudia žijú celý svoj život.“ Bez ohľadu na to, aké pekné sú veci, ktoré niekto so svedomím a rozumom vlastní alebo si ich užíva, preňho sú prázdne. On nie je ako tí ľudia, ktorí sú ako zvieratá, ktorí nie sú nikdy sýti bez ohľadu na to, koľko zjedia, a nikdy nie sú spokojní bez ohľadu na to, ako veľmi si užívajú, a ktorí si dokonca myslia: „Pre ľudí je najlepšie, keď si takto užívajú celý svoj život. V tomto živote je choroba to najhoršie, čo človek môže mať, a peniaze sú to najhoršie, čo človeku môže chýbať.“ Toto je logika ľudí, ktorí sú reinkarnovaní zo zvierat. Toto príslovie – „V tomto živote je choroba to najhoršie, čo človek môže mať, a peniaze sú to najhoršie, čo človeku môže chýbať.“ – je životná filozofia, ktorú si odvodzujú po tom, ako zažijú život. Keď však niekto, kto má svedomie a rozum, počuje tieto slová, pomyslí si: „Byť chudobný sa naozaj zdá byť zlé; keď potrebujete peniaze, ale nemáte ich, dostáva vás to do úzkych. Môže však dostatok peňazí vyriešiť problém prázdnoty? To ani v najmenšom nedokáže. Mať príliš veľa peňazí je tiež starosť. Vždy sa nájdu ľudia, ktorí po nich túžia, a nevieš, kde je bezpečné ich uschovať. Nezdá sa byť bezpečné dať ich do banky, pri investovaní necítiš žiadnu istotu a aj tak ich toľko nedokážeš minúť. Ak minieš peniaze na potešenie z jedenia, pitia a radovánok, na život v luxusnom dome, jazdenie v drahých autách a užívanie si podlizovania, obdivu a vysokého uznania ľudí, pričom ťa ľudia nasledujú a obklopujú, kamkoľvek ideš, ako roj mäsiarok, ktoré neustále bzučia okolo teba a neopustia ťa ani na chvíľu – po tom, čo si tieto veci budeš nejaký čas užívať, budeš k nim cítiť vo vnútri odpor a pomyslíš si, aké úžasné by bolo nájsť si miesto, kde by si sa na chvíľu utíšil a upokojil svoju myseľ. Aj keď môžeš cestovať po svete a rozširovať si obzory, potom, keď sa vo vnútri stíšiš, budeš mať stále pocit, že takýto život je bezvýznamný a budeš sa cítiť ešte prázdnejší.“ V skutočnosti, keď ľudia pocítia prázdnotu vo vzťahu k všetkým týmto veciam, ich srdce potrebuje útechu. To znamená, že keď dosiahnu určitý vek a dostanú sa do určitej etapy na ceste životom, budú mať mnoho otázok a nejasností o živote, ktorým nerozumejú a na ktoré budú potrebovať získať odpovede a vyriešiť ich. Ak sa tieto otázky nedajú vyriešiť, môžu žiť len ako živé mŕtvoly, ku všetkému pristupovať s nechuťou a ich názory na všetko budú mimoriadne negatívne a pasívne, nie aktívne. Toto sú niektoré z pocitov o živote, ktoré majú ľudia, ktorí majú vo svojej ľudskej prirodzenosti svedomie a rozum.

Ľudia so svedomím a rozumom, okrem toho, že majú určité pocity o živote, si po dosiahnutí určitého veku uvedomia niečo o ľudskom živote a budú uvažovať o rôznych otázkach. Pretože majú svedomie – alebo presnejšie povedané, pretože takíto ľudia majú srdce a ducha – pod neustálym vplyvom svojho svedomia a rozumu budú v rôznych etapách života uvažovať o rôznych otázkach: ako by sa malo zaobchádzať so všetkými druhmi ľudí? Ako by sa mal človek správať k svojim rodičom a deťom? O čom vlastne život je? Čo skutočne v živote znamenajú jedenie, pitie a potešenie, ako aj sláva, zisk, postavenie a vyhliadky? Po tom, čo zažijú rôzne etapy života, aj keď nerozumejú pravde, vyvodia si o živote určité závery. Pretože uvažujú, vyvodia si závery. Tieto závery môžu byť objektívne alebo to môžu byť len osobné poznania. Ľudia so svedomím a rozumom si však prinajmenšom už v priebehu zažívania života prešli určitými vecami. S určitým množstvom životných skúseností budú mať pocit: „V tomto živote veľa vecí nejde tak, ako by človek chcel; veľa vecí je mimo jeho kontroly. Akoby to všetko niekde v neviditeľnom svete usporiadalo samotné Nebo.“ Toto je poznanie, ktoré čerpajú zo zažívania života, a je to tiež jeden z ich ziskov. Z hľadiska ľudskej prirodzenosti je tento zisk veľmi pozitívnym a prirodzeným druhom uvažovania, ktorý vzniká pôsobením svedomia a rozumu. Prečo takto uvažujú? Je to preto, lebo v priebehu zažívania života existuje veľa vecí, ktoré idú podľa ich želaní, a vecí, ktoré nejdú, vecí, ktoré sú v zhode s ich túžbami, a vecí, ktoré nie sú. V procese zažívania týchto vecí si budú neustále brať ponaučenia a nakoniec dospejú k záveru: ľudia majú osud. Bez ohľadu na to, či život človeka ide hladko a podľa jeho želaní, alebo je plný ťažkých období a sklamaní, či už prináša utrpenie alebo blaženosť, niečo ako osud existuje. Na tomto základe budú uvažovať o niektorých otázkach: „Je isté, že ľudia majú osud, ale vyberajú si ľudia svoj vlastný osud sami? Formujú ho rodičia? Nezdá sa, že by to tak bolo. Ak by osud detí formovali a určovali ich rodičia, potom by každý rodič dúfal, že jeho deti budú prosperovať a vynikať nad ostatnými, že budú mať šťastný život, ktorý pôjde podľa ich želaní. Prečo však môj život neprebieha podľa želaní mojich rodičov ani podľa mojich vlastných túžob? Je zrejmé, že o osude nerozhodujú ľudia. Tvrdiť, že osudy ľudí formuje príroda, sú prázdne reči; to je úplne nemožné. Určite existuje Zvrchovaný, Nebo, ktoré túto záležitosť zariaďuje v neviditeľnom svete.“ Po tom, čo zažijú niektoré etapy života, majú ľudia určité poznania. Alebo v niektorých etapách života, ktoré ešte nezažili, čerpajú určité porozumenie a vhľady od svojich rodičov alebo predchodcov; samozrejme, aj to sú poznania o živote. V prvom rade veria v osud a na tomto základe veria, že Nebo existuje. Je to objektívne? (Áno.) Niektorí ľudia možno povedia: „To, čo hovoríš, nie je objektívne. Aj my sme ľudské bytosti, ale takto nezmýšľame.“ Keď hovoríme, že ľudia so svedomím a rozumom uvažujú o otázkach života, neznamená to, že len tak sedia so založenými rukami a premýšľajú o tom štyridsaťpäť minút, akoby boli na vyučovaní, a potom prídu s odpoveďou. Skôr je to tak, že ako starnú a zažívajú čoraz viac vecí, bez toho, aby si to vôbec uvedomovali, získavajú poznania o živote. Tieto poznania nevzniknú zo dňa na deň ani neprídu po roku. Možno od tridsiatky začínajú zažívať život, zapájať sa do spoločnosti a stretávať sa s inými ľuďmi; po postupnom zažívaní rôznych vecí sa v nich tieto poznania hromadia, až ich privedú k takémuto záveru. To znamená, že po dosiahnutí určitého veku, po tom, čo prejdú niektorými cestami života, ľudia so svedomím a rozumom najprv uveria, že ľudia majú osud a že ich osudy sú pod zvrchovanosťou a usporiadaniami Neba; vyvodia si tento záver. K čomu ešte dospejú? „Či si človek v tomto živote užíva požehnania alebo trpí ťažkosťami, či je chudobný alebo bohatý, či sa stane vysokopostaveným úradníkom alebo je len obyčajným človekom, nič z toho nezávisí od neho.“ Ak sa nad tým zamyslíš z ľudského hľadiska, kto by nechcel byť úradníkom, užívať si dobrý materiálny život a mať šťastný, bezproblémový život, kde všetko ide podľa jeho želania? Takéto ašpirácie sa však nemusia nevyhnutne naplniť; osud každého je iný. Niektorí ľudia napríklad vyzerajú v mladosti nenápadne a zanedbane, ale keď vyrastú, dosiahnu úspech; ľudia to nedokážu pochopiť. Povedzme napríklad, že existuje dievča, ktoré sa od útleho veku mimoriadne snaží vyniknúť; darí sa mu v štúdiu a výnimočne dobre vyzerá. Čo sa však s ním nakoniec stane? Vydá sa za chuligána, ktorý ho každý deň bije, a deti, ktoré má, nie sú také pekné, ako si predstavovalo; všetky vyzerajú zvláštne a sú neatraktívne. Je také cieľavedomé, tak dobre vyzerá a má toľko nápadníkov, no po tom, čo prešlo všetky možnosti, si nakoniec vybralo chuligána; to je niečo, čo by ľudia nikdy nečakali. Alebo povedzme, že existuje niekto iný, kto je obzvlášť ambiciózny a sníva o tom, že keď vyrastie, stane sa generálom alebo guvernérom provincie. A čo sa s ním stane? Keď vyrastie, živí sa farmárčením. Je pomerne vzdelaný, celý deň nosí okuliare a vie výrečne rozprávať. Kamkoľvek ide, rozpráva ostatným historické príbehy a povesti. Dokonca vie všetko od astronómie po geografiu a dokáže veštiť. Nakoniec však nič nedosiahne a celý život zostane farmárom. Z týchto vecí je vidieť, že osud človeka počas celého jeho života je usporiadaný Nebom. Aj keď máš dobré ašpirácie a želania, nemusia sa nevyhnutne naplniť; a aj keď ich nemáš, možno ťa nečakane stretne šťastie. To napĺňa príslovie nevercov, že Nebo má oči. Toto je úplne pod zvrchovanosťou a usporiadaniami Stvoriteľa. Okrem toho, každý, kto je teraz chudobný, nemusí byť chudobný celý život. Keď je niekto chudobný, jeho manželka sa naňho môže pozerať zvrchu a opustiť ho. O niekoľko rokov neskôr však jeho podnikanie prosperuje a stane sa z neho milionár, jazdí v luxusných autách, žije v sídle a nosí zlato a striebro. Jeho manželka sa potom chce vrátiť, ale on by sa radšej už nikdy neoženil, než aby ju prijal späť. Vidíš, jeho manželka jednoducho nemá šťastie; je jej súdené byť chudobnou. Či je človek v tomto živote chudobný alebo bohatý, je mimo jeho kontroly. Nikdy nevieš, kedy môžeš zbohatnúť, a nikdy nevieš, čo môže spôsobiť, že schudobnieš. Niektorí bohatí ľudia si myslia, že budú bohatí celý život, a tak sa na chudobných ľudí pozerajú zvrchu a ignorujú ich. O niekoľko rokov neskôr však schudobnejú a tí, ktorých kedysi šikanovali a ignorovali, sú teraz bohatší ako oni a nemajú chuť venovať im pozornosť. Okrem poznania, že to, či je človek bohatý alebo chudobný, je mimo jeho kontroly, k akým ďalším poznaniam o živote dospievajú ľudia so svedomím a rozumom? Niektorí ľudia hovoria: „V tomto živote, aj keď nerobíš dobré veci, nepáchaj zlo. Nebo má oči! Pozri sa na tú rodinu; sú skazení už od generácie svojich starých rodičov, vždy podvádzajú a ubližujú iným. A čo sa s nimi nakoniec stalo? Ich vnuka postihla odplata; narodil sa postihnutý. Preto nepáchaj zlo. Nebo má oči; ak budeš páchať zlo, skôr či neskôr budeš čeliť odplate!“ Ľudia so svedomím a rozumom zažijú veľa vecí a veľa trpia, keď nerozumejú pravde. Kým dosiahnu päťdesiatku alebo šesťdesiatku, budú mať rôzne poznania o živote. Všetky tieto poznania sa nakoniec týkajú existencie osudu a Neba, toho, že v neviditeľnom svete sú osudy ľudí pod zvrchovanosťou a usporiadaniami Neba, že ľudia po smrti čelia odplate, že človek by nemal páchať zlo a že bez ohľadu na to, aké zlo človek spácha, Nebo má oči a sleduje to. Nemysli si, že ostatní nemajú potuchy o tom, že si spáchal zlo; ľudia to možno nevedia, ale Nebo to určite vie. Dlhy, ktoré človek má v tomto živote, musia byť splatené v ďalšom živote, a môže dokonca trvať niekoľko životov, kým ich splatí. Vidíš, od staroveku až po súčasnosť všetci tí, ktorí spáchali príliš veľa zla, skončili zle a čelili odplate. Niektorí spáchali priveľa vrážd a boli potrestaní; stovky rokov sa ani raz nereinkarnovali ako ľudia. Neustále sa reinkarnovali ako kravy a ošípané a po tom, čo ich zabili, sa znova reinkarnovali ako ošípané a kravy, pričom týmto cyklom prechádzali generáciu za generáciou. Toto znamená čeliť odplate. Aj keď ľudia so svedomím a rozumom nerozumejú pravde, stále môžu mať určité pocity o záležitostiach života, uvedomiť si niektoré pozitívne veci a nakoniec získať niektoré pozitívne odpovede. Tieto pozitívne odpovede im umožňujú odvodiť si niektoré princípy počínania, ktoré by ľudia mali mať, a cestu počínania, po ktorej by mali kráčať. Ak takto žijú celý svoj život, môžu aspoň spáchať menej zla a byť ušetrení nejakého trestu. Čím viac životných skúseností ľudia majú a čím viac poznaní o živote získajú, tým správnejšie dokážu čeliť svojim vyhliadkam a budúcnosti a tým viac dokážu nechať veciam voľný priebeh, a dovoliť, aby sa všetko dialo tak, ako sa má, namiesto toho, aby sa nasilu a zámerne snažili všetky tieto veci ovládať. Keď napríklad ide o veci, ako sú vyhliadky a manželstvo vlastných detí, alebo ako sa vlastné deti správajú k starším, rodičia nechajú veciam voľný priebeh a budú týmto veciam čeliť správne, namiesto toho, aby používali umelo vytvorené prostriedky alebo extrémne správanie na to, aby tým všetkým manipulovali. Preto keď má niekto tieto poznania o živote, do určitej miery sa dokáže podriadiť usporiadaniam Neba a usporiadaniam osudu a robiť menej hlúpych vecí alebo ich nerobiť vôbec.

O živote možno získať mnoho poznaní. Okrem tých, o ktorých sme práve hovorili v duchovnom spoločenstve, aké ďalšie poznania ste získali? (Že narodenie, starnutie, choroba a smrť sú tiež mimo kontroly ľudí.) Áno, narodenie, starnutie, choroba a smrť sú mimo kontroly ľudí. Vidíš, niektorí ľudia majú vynikajúce zdravie, ale potom prechladnú a o niekoľko dní zomrú. Na druhej strane sú niektorí ľudia chorľaví, celoročne užívajú lieky, a predsa sa dožijú osemdesiatky. To, kedy človek zomrie, je tiež mimo jeho kontroly; nie je to niečo, čo si môže vybrať. Aké ďalšie poznania o živote existujú? (Že romantická láska a manželstvo sú tiež mimo kontroly človeka.) Ľudia v tom čase nedokážu preniknúť do podstaty mnohých vecí, ale keď dosiahnu určitý vek, dospejú k určitým poznaniam. Existuje napríklad veľa vecí, ktoré ľudia nedokážu vyrobiť; nemenia sa podľa ľudskej vôle ani o nich ľudská vôľa nerozhoduje. Povedz Mi, keď človek, ktorý dokáže uvažovať o týchto otázkach a má tieto poznania o živote, či sa jeho srdce nerozjasní, keď počuje Božie slová? (Áno.) Ak dokáže získať odpovede z Božích slov, dokáže potom prijať Božie slová? Uzná pravdivosť Božích slov? (Uzná.) Keď ľudia so svedomím a rozumom zažijú niektoré etapy života, dospejú k určitým poznaniam o živote. Najzákladnejším z týchto poznaní sú viera v osud a viera, že Boh existuje. Keď predstúpia pred Boha, Božie slová im na tomto základe dajú odpovede a tiež im dajú cestu, čím potvrdia poznania, ktoré získali v procese zažívania života, a tiež im poskytnú konkrétne odpovede. To znamená, že Božie slová dokonale dopĺňajú niektoré konkrétne detaily, ktoré si v procese zažívania života neuvedomili, pomáhajú im lepšie porozumieť a pevnejšie veriť, že Boh existuje a že je nepochybné, že Boh má zvrchovanosť nad osudmi ľudí. Tento základ mali už od začiatku a takéto odpovede už získali v procese zažívania života. Keď predstúpia pred Boha a porozumejú pravde z Božích slov, Božie slová ich vedú k tomu, aby ešte pevnejšie verili v Jeho existenciu a v skutočnosť, že On má zvrchovanosť nad osudmi ľudí. To znamená, že Božie slová im umožňujú potvrdiť, že ich poznania sú dobré a presné. Preto na základe toho, že majú poznania o živote, ešte pevnejšie veria, že Boh skutočne existuje, a že hoci Ho nemožno vidieť ani sa Ho dotknúť, Jeho existencia je nepopierateľná. V skutočnosti si to uvedomovali a cítili to už predtým, ako predstúpili pred Boha. Keď dostanú potvrdenie z Božích slov, ich viera prirodzene rastie; namiesto toho, aby začali viac pochybovať, majú väčšiu vieru v Boha a pevnejšiu vieru v Jeho existenciu. Preto majú menšie ťažkosti s prijatím Božích slov ako väčšina ľudí. Rovnako ako Jób – aké bolo jeho poznanie o živote? „Jahve dal a Jahve vzal; nech je požehnané Jahveho meno.“ (Jób 1, 21) Cítil to už predtým, ako ho Boh skúšal a ako sa s ním Boh stretol tvárou v tvár. Preto keď ho Boh skúšal, vo svojom srdci ešte pevnejšie veril, že to bolo Božie dielo a že o tom nemožno pochybovať. To znamená, že keď ho Boh skúšal, nezačínal od nuly v poznávaní Boha, v kontakte s Božími skutkami a v ich poznávaní a v poznávaní Božej zvrchovanosti; namiesto toho už predtým porozumel Božím skutkom a Božej zvrchovanosti a vnímal ich. Na tomto základe ďalej potvrdil, že jeho vedomosti a poznania boli dobré a že Boh skutočne koná týmto spôsobom. Pokiaľ ide o ľudí so svedomím a rozumom, keď predstúpia pred Boha po tom, čo získali poznania o živote, nemajú takmer žiadne ťažkosti s prijatím Božích slov. Dokážu ešte pevnejšie veriť, že Božie slová sú pravdivé. Lenže v ich poznaniach o živote chýba mnoho detailov, a práve to spôsobí, že veria ešte pevnejšie a potvrdia si, že ich poznanie je dobré, takže nemajú o Bohu žiadne pochybnosti. Keďže nemajú žiadne pochybnosti o Bohu a pevne veria v Jeho existenciu, je pre nich ťažké prijať Božiu zvrchovanosť a Jeho slová? Je to pre nich menej ťažké v porovnaní s tými, ktorí vôbec neveria v Božiu existenciu alebo ju neuznávajú, alebo ktorí ju spochybňujú? (Áno.) Aj keď im bránia ich skazené povahy, ich postoj k Božím slovám a pravde je prinajmenšom postavený na základe toho, že bez akýchkoľvek pochybností pevne veria, že Boh je Zvrchovaný ľudstvu. To znamená, že keď ich Boh skúša alebo ich napomína a súdi, po prvé, prinajmenšom nepopierajú Božiu existenciu; po druhé, nespochybňujú Božiu zvrchovanosť; a po tretie, neodmietajú Božiu zvrchovanosť. Namiesto toho sa len zameriavajú na riešenie svojich vlastných skazených pováh. Tento stav sa líši od stavu ľudí, ktorí vôbec neveria, že Boh existuje, alebo sú voči Bohu skeptickí. Pokiaľ ide o tých, ktorí vôbec neveria v Božiu existenciu, keď na nich príde Božie napomínanie a súd alebo Boh vytvorí prostredie, aby ich disciplinoval, v prvom rade Bohu odolávajú. Popierajú Božiu existenciu a hovoria: „Toto nie je božie dielo; Boh by nikdy takto nekonal!“ alebo „Kde je boh? Toto je dielo ľudí!“ Prejavujú správanie a robia vyhlásenia typické pre pochybovačov. Na druhej strane tí, ktorí sú voči Bohu skeptickí, sa vždy pýtajú: „Je toto Božie dielo? Jednoducho neverím, že by Boh takto konal. Boh miluje ľudí a prejavuje o nich záujem; uplatňoval by svoju zvrchovanosť takto? Nemyslím si, že by to urobil. Každopádne, nechcem to prijať; ak niečo nezodpovedá mojim predstavám, neprijmem to!“ Vidíš, postoje týchto dvoch typov ľudí k Božiemu napomínaniu a súdu, disciplíne a skúškam sú odlišné. Pokiaľ ide o ľudí, ktorí majú vo svojej ľudskej prirodzenosti vlastnosti svedomia a rozumu a skutočne veria v Božiu existenciu, keď Boh vytvorí prostredie, aby ich skúšal, najprv s prostredím, ktoré Boh zariadil, zaobchádzajú z perspektívy stvoreného ľudstva. So Stvoriteľom a Bohom zaobchádzajú s postojom podriadenosti v srdci. Ich postoj nie je postojom spochybňovania, odmietania ani popierania; skôr veria: „Toto je Božie dielo; je to pod Božou zvrchovanosťou.“ Hoci sa v nich môžu tiež vyvinúť vzdorovitosť a predstavy či snaha argumentovať, ich postoj k prostrediam je prinajmenšom tento: „Toto je Božie dielo; Boh má zvrchovanosť nad všetkým.“ A čo je najdôležitejšie, nebudú pochybovať o tom, či Boh skutočne existuje; to sa jednoducho nestane. Preto, bez ohľadu na to, aké dielo na nich Boh koná, ich postoj k Bohu je postojom stvorenej ľudskej bytosti k Bohu, a nie postojom k obyčajnému človeku. Nelíši sa postoj k Bohu ľudí so svedomím a rozumom od postoja pochybovačov a ľudí, ktorí o Ňom pochybujú? (Áno.)

Pochybovači zaobchádzajú s Bohom, akoby bol iba vzduch, a dokonca s Ním zaobchádzajú ako s obyčajným človekom na rovnakej úrovni, na akej sú oni sami. Tí, ktorí pochybujú o Bohu, majú prázdne a nejasné domnienky o Bohu, keď sa im nič nedeje; keď narazia na problémy, prechovávajú voči Bohu všelijaké podozrenia, pochybnosti, ba dokonca aj skepticizmus. Avšak tí, ktorí majú svedomie a rozum – keďže sú si v srdci istí, že Boh existuje, a sú si istí Božou identitou a podstatou –, prinajmenšom zaobchádzajú s Bohom s postojom stvorenej bytosti voči Stvoriteľovi, a to bez ohľadu na to, akú vzdorovitosť voči Bohu si vypestujú alebo aké predstavy si o Ňom vytvoria. Je rozdiel medzi týmto človekom a predchádzajúcimi dvoma druhmi veľký? (Áno.) Tento človek nebude voči Bohu skeptický ani s Ním nebude zaobchádzať ako s obyčajným človekom. Prečo hovoríme o tomto rozdiele? Pretože u človeka s ľudskou prirodzenosťou – bez ohľadu na to, aké skazené povahy odhaľuje, a bez ohľadu na to, či si o Bohu vytvorí predstavy alebo si voči Nemu vypestuje vzdorovitosť – sa to všetko deje v rámci svedomia a rozumu jeho ľudskej prirodzenosti. Po prvé, nebude preklínať Boha; po druhé, nebude vynášať súd nad Bohom ani sa Bohu rúhať; a po tretie, nebude odolávať dielu, ktoré na ňom Boh koná. Nanajvýš sa môže pokúsiť argumentovať, prípadne môže byť neochotný prijať danú situáciu alebo takéto Božie dielo. Prinajmenšom však zaobchádza s Bohom ako s Bohom, a aj keď má nejaké prejavy vzdorovitosti, sú obmedzené a zostávajú v medziach svedomia a rozumu. Naopak, ľudia, ktorí popierajú Boha, nemajú žiadne povedomie o tom, či Boh existuje, keď nečelia žiadnym situáciám. Keď však na nejakú narazia, veria, že Boh urobil niečo, čo je pre nich nepriaznivé – možno ich disciplinuje alebo ich o niečo pripravuje, takže prichádzajú o určité osobné záujmy – a v srdci budú bezohľadne vynášať súd nad Bohom, preklínať Boha a rúhať sa Bohu, pričom vôbec nemajú bohabojné srdce. Ich postoj k Bohu sa líši od postoja ľudí so svedomím a rozumom. Odvažujú sa preklínať Boha a toto preklínanie nie je len vzdorovitosť; preklínajú Boha bez akejkoľvek zdržanlivosti alebo zábran. Prečo nemajú žiadnu zdržanlivosť ani zábrany? Pretože to nie sú ľudia a nemajú svedomie ani rozum; zaobchádzajú s Bohom, akoby bol tým najobyčajnejším človekom v okolí. A keď sa Božie slová dotknú ich problémov, zaobchádzajú s Bohom ako s nepriateľom a myslia si: „Ak sú tvoje slová pre mňa nepriaznivé, nahnevám sa a vrátim ti to! Pokiaľ sa tvoje slová a činy netýkajú mňa, nebudem s tebou mať žiadny problém. Ak sa stane niečo, čo poškodí moje záujmy, alebo ak budem čeliť zatknutiu, potom boha v okamihu zapriem a odmietnem ho!“ V srdci si tiež povedia: „Veriť v Boha je zbytočné – musíme dokonca trpieť prenasledovanie a útlak. Ja teda takéto ťažkosti znášať nebudem!“ Vidíš, neustále prechovávajú myšlienky na to, že sa vzdajú svojej viery v Boha a zanechajú Ho. Keď narazia na veci, ktoré nejdú podľa ich želania, majú tieto myšlienky a chcú sa od Boha vzdialiť. Toto je najbežnejší stav diablov a pochybovačov. Keď títo ľudia narazia na veci, ktoré sú pre nich nepriaznivé, chcú Boha zaprieť, prestať v Neho veriť, odmietnuť Božie meno a utiecť. Nielenže zanechávajú Božie meno, ale sa aj sťažujú, že Boh ich nedokáže ochrániť ani zabezpečiť ich záujmy. Niektorí ľudia dokonca hovoria: „Existuje Boh naozaj? Môže mať skutočne nad všetkým zvrchovanosť?“ Iní hovoria: „Slúžiť Bohu nie je jednoduché; byť v blízkosti kráľa je rovnako nebezpečné, ako žiť s tigrom!“ Vidíš, odvažujú sa hovoriť neuveriteľne vzdorovité veci. Keby si skutočne zaobchádzal s Bohom ako s Bohom a skutočne veril, že Boh existuje, zvažujúc to z hľadiska svedomia a rozumu normálneho človeka, súdil by si Boha a rúhal by si sa Mu takto, keď by si narazil na veci, ktoré sú pre teba nepriaznivé? Neurobil by si to, pretože tvoje svedomie by ti to jednoducho nedovolilo, a preto by si si takéto myšlienky vôbec nevytvoril. Povedal by si potom ešte takéto veci? Takéto slová by ti nikdy nevyšli z úst. Keď títo diabli a pochybovači narazia na veci, ktoré sú pre nich nepriaznivé, budú Boha preklínať a rúhať sa Mu, a nakoniec Boha zanechajú a prestanú veriť. Sú aj takí ľudia, ktorí, keď narazia na veci, ktoré nejdú podľa ich želania, protestujú tak, že začnú štrajkovať, odhodia svoju prácu a odmietajú konať svoje povinnosti. Kedysi bol jeden pochybovač, ktorý páchal zlo a spôsobil Božiemu domu vážne straty. Boží dom ho prepustil, a keď bol pridelený do bežnej cirkvi, odmietol to so slovami: „Ak ma pridelíte do bežnej cirkvi, nebudem jesť. Zomriem priamo tu!“ Niektorí bratia a sestry ho potom orezávali a boli s ním v duchovnom spoločenstve. Povedal som: „Nie si hlupák, keď sa znižuješ na úroveň takého človeka? Toto je diabol, ktorý ukazuje svoju pravú tvár, tak prečo ho berieš tak vážne?“ Keby bol ľudskou bytosťou, mohol by niečo také urobiť? Proti komu sa stavia? Ak odhliadneme od skutočnosti, že spáchal toľko zla a spôsobil Božiemu domu také vážne straty – pričom v takom prípade je úplne oprávnené a správne, že ho Boží dom rieši –, tak aj keby nespáchal žiadne zlo, nebolo by rovnako správne, aby ho Boží dom prepustil, pretože nebol schopný konať prácu? Toto je konanie podľa princípov. Aký nehanebný trik sa teda pokúšal použiť? Tým, že sa pokúsil o tento nehanebný kúsok, bol odhalený, a to bol o to väčší dôvod poslať ho preč. Môže ísť, kam chce; cirkvi stačí vymazať jeho meno, a tým je vec vybavená. Toto je diabol, tak prečo ho berieš tak vážne? Brať ho vážne je hlúpe; dá sa s diablom hovoriť rozumne? Tento pochybovač nemá svedomie ani rozum, robí rôzne nízke veci a pokúša sa o nehanebné kúsky, mysliac si, že ak to urobí, Boží dom nebude schopný zareagovať. Takéhoto človeka je ľahké vyriešiť; jednoducho ho pošlite preč a je to – zíde z očí, zíde z mysle. Nie je hlúpe zaobchádzať s pochybovačom, ktorý je diablom, ako s normálnym človekom? Diabol ani v najmenšom neprijíma pravdu, a bez ohľadu na to, ako verí, pravdu nezíska. Ak s ním hovoríš v duchovnom spoločenstve o pravde, nie je to zbytočná námaha? Ak chceš, aby bol očistený a spasený, je to nemožné. Je to jednoducho diabol, ktorý ukazuje svoju pravú tvár, a mal by byť vyčistený. Takto by sa mali riešiť pochybovači.

Títo popletení ľudia, ktorí patria do klasifikácie zvierat, v hĺbke srdca neuznávajú Boha a nezaobchádzajú s Ním ako s Bohom, nemajú úctu k Božiemu telu ani bázeň pred Bohom v nebi. Pre nich má význam jedine osobný prospech. Ak dnes dostanú požehnania, ktoré sú pre nich prospešné, povedia: „Boh je dobrý, boh je veľký, boh je spravodlivý, boh je vznešený!“ Ak im však Boh jedného dňa vezme ich výhody a dopustí, aby trpeli, zaprú a zradia Ho, ba dokonca povedia: „Nie je nevyhnutne pravda, že boh je vždy dobrý; už v boha neverím!“ Ak Boží dom rozdeľuje nejaké výhody a dovolí im získať niečo zadarmo, cítia sa šťastní a hovoria: „Boh tak veľmi miluje ľudí, boh je taký milý! V srdci chválim boha!“ Sú takí šťastní, až skáču od radosti a v noci sa dokonca môžu zobudiť na to, že sa smejú zo sna. Ak im niekto povie, že to už nie je zadarmo, okamžite zmenia tón a sú nešťastní. Už nehovoria, že Boh je milý ani že Boh sa stará o ľudí, a namiesto toho vynášajú súd, že Boží dom je príliš lakomý a nemá žiadnu lásku; ich vystupovanie sa mení veľmi rýchlo. Majú takíto ľudia svedomie a rozumnosť? (Nie.) Ľudia bez svedomia a rozumu nemajú zmysel pre hanbu. Keď majú z niečoho prospech, hovoria, že Boh je dobrý; keď z toho nemôžu získať žiadnu prospech, zmenia tón a povedia: „Boh nie je dobrý, boh neexistuje.“ Skutočne dokážu povedať takéto veci. Hovoria raz tak, inokedy onak, akoby mali rozdvojenú osobnosť; sú tými, ktorí hovoria, že Boh je dobrý, a sú aj tými, ktorí hovoria, že Boh nie je dobrý. Na čom sú založené ich slová? Sú založené výlučne na tom, či niečo získajú; ak nemajú čo získať, hovoria, že Boh nie je dobrý – skutočne dokážu povedať takéto veci. Ak niekto so svedomím a rozumom povie takéto veci, vo všeobecnosti sa bude vo vnútri cítiť previnilo: „Ach, nemám svedomie. To, čo som práve povedal, bolo nevhodné. V budúcnosti to už nemôžem povedať. Keď raz niečo vyslovíš, nemôžeš to vziať späť; tým, že som to povedal, som odhalil svoju ľudskú prirodzenosť.“ Potom bude o sebe uvažovať a spozná samého seba. Ľudia, ktorí sú reinkarnovaní zo zvierat, nebudú o sebe uvažovať ani nespoznajú samých seba. Myslia si, že sú v práve bez ohľadu na to, čo hovoria; keď sú šťastní, hovoria jedno, a keď sú nešťastní, hovoria niečo iné. Nemajú zmysel pre hanbu, nemajú žiadnu integritu ani dôstojnosť a nestarajú sa o to, ako ich vnímajú ostatní. Majú teda skutočne Boha vo svojom srdci? Presne povedané, nemajú. Objektívne vzaté, keď Ho potrebujú, hovoria, že Boh existuje, že Boh je s nimi, že im udeľuje milosť a pomáha im a že Boh na nich dohliada a chráni ich. Keď ich však Boh karhá a disciplinuje, takže stratia tvár a cítia sa zahanbení, a majú pocit, že to, čo Boh robí, je pre nich nepriaznivé, hovoria, že Boh nie je dobrý, a začnú byť voči Bohu skeptickí. Povedzte Mi, aké svedomie a rozum majú takíto ľudia? Zaobchádzajú s Bohom rovnako ako s ľuďmi, bez toho, aby dodržiavali hranice svedomia. Dokonca sa odvažujú s Bohom hádať a sporiť, odvažujú sa na Neho chrliť urážky, a to bez najmenšieho strachu či bázne pred Bohom. Neskôr to ľutujú: „Ach, sklamal som Boha!“ Keď však na takéto veci narazia znova, konajú rovnako. Nikdy nebudú mať v srdci skutočnú bázeň pred Bohom; Boh nemá v ich srdci miesto. Avšak niekto, kto má skutočne svedomie a rozum, má vo svojom srdci pre Boha pevné miesto, a práve toto pevné miesto spôsobuje, že je k Bohu úprimnejší, vážnejší a úctivejší než ku komukoľvek inému. Táto úprimnosť, vážnosť a úcta tvoria jeho postoj k Bohu, čo je výsledkom pôsobenia základného svedomia a rozumu, ktoré má. Preto túto hranicu nikdy neprekročí, či už je slabý alebo negatívny, či zlyhal, alebo bol disciplinovaný. Bez ohľadu na to, na aké veľké ťažkosti narazí alebo koľko bolesti vytrpí, túto hranicu neprekročí, pretože je skutočnou ľudskou bytosťou. Verí, že Boh existuje a že má zvrchovanosť nad osudmi ľudí, takže keď si je vedomý toho, čo robí, neprekročí hranicu svedomia a nedopustí sa urážky voči Bohu, ani nebude Boha úmyselne preklínať, odporovať Mu ani Mu vzdorovať. To, že sa úmyselne zdrží takého konania, znamená, že je obmedzovaný svojím svedomím a rozumom. Samozrejme, pod vplyvom svojho svedomia a rozumu dokáže robiť aj niektoré veci, ktoré by mal robiť niekto s normálnou ľudskou prirodzenosťou. Bez ohľadu na to, aké dielo Boh koná alebo aké slová Boh hovorí, ktoré nie sú v súlade s jeho predstavami, nebude napríklad úmyselne vynášať súd ani mať pripomienky. S týmto vecami dokáže zaobchádzať správne alebo hľadať pravdu, aby vyriešil svoje vlastné predstavy; vo svojom podvedomí má základnú hranicu. Keďže verí, že Boh existuje, pod vplyvom svojho svedomia a rozumu bude o týchto veciach uvažovať. Po uvažovaní bude mať základný postoj a základné princípy pre to, ako s Bohom zaobchádza. Iba na základe týchto základných princípov si ľudia môžu udržať svoj vzťah s Bohom ako vzťah stvorenej bytosti k Stvoriteľovi, a takýto správny, normálny a náležitý vzťah si udržať. Iba ak majú ľudia takýto vzťah, môžu normálne prijímať Božie slová, normálne sa im podriaďovať a praktizovať ich. Povedzte Mi, môžu ľudia, ktorí často preklínajú Boha, ľudia, ktorí chcú prestať veriť v Boha pri najmenšej príležitosti, a ľudia, ktorí sa sťažujú na Boha a nenávidia Ho len tak, prijať Božie slová? Môžu praktizovať Božie slová? (Nie.) Postoj, ktorý majú títo ľudia k Bohu, je postoj, aký majú k Bohu diabli. Keďže diabli majú k Bohu takýto postoj, môžu zaobchádzať s Božími slovami ako s pravdou? Nikdy. Iba stvorené ľudské bytosti môžu zaobchádzať s Božími slovami ako s pravdou. Iba vtedy, keď ľudia zaobchádzajú s Božími slovami ako s pravdou, môžu byť ochotní ich prijať, a potom sa im ďalej podriaďovať, praktizovať ich a vstupovať do nich, a nakoniec byť očistení a spasení.

Niekto, kto má vo svojej ľudskej prirodzenosti vlastnosti svedomia a rozumu, má základný princíp v tom, ako zaobchádza s Bohom, a tým je úmysel podriadiť sa. Bez ohľadu na to, čo sa mu stane, rozhodne nebude svojvoľne vynášať súd, ale bude sa modliť k Bohu a hľadať pravdu; toto je prejav, aký by mal mať normálny človek. Ak sú prejavy človeka v súlade so svedomím a rozumom normálnej ľudskej prirodzenosti, alebo ak má usmernenie, obmedzenie a kontrolu svedomia a rozumu, potom je tento človek skutočnou ľudskou bytosťou a je to niekto, koho má Boh v úmysle spasiť. Ak koná bez usmernenia, a tobôž bez obmedzenia svedomia a rozumu, a je popletený; ak chce mať dobrý postoj k Bohu, no nikdy toho nie je schopný, nevie, ako by mal zaobchádzať s Bohom, ani akými princípmi by sa mali ľudia pred Bohom riadiť, aby to bolo správne – ak nič z toho nevie a je len popletený a zmätený, správa sa dobre medzi dobrými ľuďmi a zle medzi zlými ľuďmi, aký je to človek? Keď je obklopený ľuďmi, ktorí majú svedomie a rozum, nerobí zlé veci, ale to neznamená, že je niekým s ľudskou prirodzenosťou. Ak je obklopený zlými ľuďmi, bude robiť zlé veci. Keď zlí ľudia preklínajú Boha, aj on začne byť voči Bohu skeptický; keď zlí ľudia zapierajú Boha a vynášajú nad Ním súd, nepociťuje odpor, neprejavuje žiadnu schopnosť rozoznávania a naďalej sa so zlými ľuďmi stretáva. Nikdy nechráni dielo Božieho domu, Božie svedectvo ani záujmy cirkvi, iba sa nečinne prizerá, pričom ani nevie, čo je správne a čo nesprávne. Takýto človek je jedným z tých, ktorí sú reinkarnovaní zo zvieraťa; určite to nie je ľudská bytosť. Naopak, človek so svedomím a rozumom má ešte predtým, ako narazí na Božie dielo, základný rešpekt, bázeň alebo úctu k Nebu – také, aké môžu ľudia dosiahnuť. Prinajmenšom je preňho Nebo posvätné, spravodlivé a vznešené. Keď prijme Božie dielo a porozumie niektorým pravdám, ktoré Boh od ľudí vyžaduje, aby mali, pod vplyvom svojho svedomia a rozumu – aj keď ešte nerozumie mnohým pravdám – dokáže pochopiť, aký rozum a aký postoj by ľudia mali voči Bohu zaujať. Či už ide o Božiu identitu alebo rôzne aspekty Jeho tela, bude mať určitú mieru rešpektu, úcty a bázne. Ešte lepšie je, že na základe porozumenia niektorým pravdám môže mať bázeň pred Bohom. Nezaobchádza s Bohom ľahkovážne, ľahostajne, svojvoľne ani neúctivo, ale zaobchádza s Ním s veľkou starostlivosťou a opatrnosťou. Najmä keď ide o Božie dielo, Jeho svedectvo, Jeho meno, Jeho identitu a postavenie a Jeho obety, ako aj o Božie slová, Božie požiadavky a konkrétny návod od Boha, je obzvlášť opatrný a obozretný. S týmito vecami zaobchádza s bohabojným srdcom a úctivým postojom. Nepristupuje k nim povrchne, ani nerobí veci len naoko a na obdiv, ale je schopný zaobchádzať s nimi vážne, s pokorným srdcom a postojom ku všetkým viditeľným aj neviditeľným veciam, ktoré sa týkajú Boha. Predovšetkým takýto postoj by mal mať k Bohu niekto, kto má svedomie a rozum. Keď nerozumieš pravde, možno nemáš presné porozumenie slovu „Boh“, nerozumieš Božej identite a Jeho podstate ani Božej povahe, ale máš určitú mieru rešpektu a bázne voči Nebu. Keď však porozumieš Božiemu dielu, zažiješ Božie dielo a prijmeš Božie slová, na čo sa tvoja úcta a bázeň pred Bohom premenia? Premenia sa na úprimnosť, vážnosť a strach, alebo na hrôzu a chvenie; toto je postoj k Bohu, ktorý by si mal vypestovať človek so svedomím a rozumom normálnej ľudskej prirodzenosti. Ak niekto verí v Boha mnoho rokov, tvrdí, že verí v Božiu existenciu, a slovne túto existenciu uznáva, no napriek tomu si nikdy pod vplyvom svedomia a rozumu nevypestoval postoj, aký by mal mať voči Bohu, potom je ľahké si predstaviť, čo tomuto človeku vo vnútri chýba. Ak mu chýbajú len úprimnosť a serióznosť voči Bohu, ale stále má v sebe trochu strachu a bázne pred Bohom, potom možno povedať len to, že tento človek nie je veľmi dobrý; hoci je ľudskou bytosťou, nie je veľmi dobrý. Možno bol príliš vážne znečistený a ovplyvnený satanovými zlými trendmi v spoločnosti, alebo bol príliš hlboko otrávený a príliš vážne mu vymyli mozog. Napriek tomu, ak máš bázeň pred Bohom, potom si prinajmenšom stále ľudskou bytosťou. Ak nemáš voči Bohu ani najmenšiu úprimnosť, ani strach a nemáš ani najmenšiu bázeň pred Bohom, potom možno povedať, že nie si ľudskou bytosťou; nie si hodný nazývať sa ľudskou bytosťou a nespĺňaš ani základný štandard ľudskej bytosti. Ak so všetkými viditeľnými alebo neviditeľnými vecami, ktoré sa týkajú Boha, zaobchádzaš nedbalo, ľahostajne a povrchne, alebo s nimi dokonca zaobchádzaš hrubým a barbarským spôsobom, potom nie si ľudskou bytosťou. Je to preto, lebo ti chýba aj základné usmernenie a obmedzenie svedomia a rozumu v tom, ako zaobchádzaš s Bohom, čo úplne stačí na to, aby sa ukázal problém a na to, aby bolo možné niekoho, ako si ty, charakterizovať ako niekoho, kto nie je ľudskou bytosťou. Keď si neveril v Boha a neprišiel si do Božieho domu, dalo sa ospravedlniť, že ti chýbal jasný rešpekt alebo správny postoj k Bohu a neboli nad tebou vynesené žiadne prísne súdy; ale teraz, keď veríš v Boha, ak si počas toho, ako nasleduješ Boha a prijímaš zaopatrenie Jeho slov života, stále nedokážeš vypestovať voči Bohu úprimnosť, vážnosť a bázeň, a tvoj postoj k Nemu zostáva hrubý a barbarský – nielenže ti chýba bázeň, ale si veľmi ľahkovážny a ľahostajný, presne ako satanov postoj k Bohu –, potom možno povedať len to, že niekto ako ty nemá svedomie ani rozum. Ak takýto človek dokonca zaobchádza s Bohom takýmto spôsobom, bez obmedzenia svedomia a rozumu, je ešte stále ľudskou bytosťou? Nie je to ľudská bytosť.

To je viac-menej všetko, o čom budeme hovoriť v duchovnom spoločenstve, pokiaľ ide o rôzne aspekty ľudského svedomia a rozumu. Bez ohľadu na to, o akých prejavoch svedomia a rozumu hovoríme, všetky zahŕňajú určité ľudské myšlienky, názory a správanie. Žiadny z týchto aspektov nie je prázdny – niektoré sa týkajú toho, ako zaobchádzať s osobami, udalosťami a vecami; niektoré sa týkajú toho, ako pristupovať k filozofiám pre svetské záležitosti a k rôznym aspektom života; a iné sa týkajú toho, ako zaobchádzať s pravdou a s Bohom. Bez ohľadu na to, na ktorý aspekt sa zameriaš, výraznou črtou niekoho so svedomím a rozumom je, že jeho počínanie a činy sú obmedzované a ovládané svedomím a rozumom. Vo svojich činoch má limity a hranice – to je jeho definujúca črta. Iba ak má túto črtu, spĺňa základnú podmienku na dosiahnutie spásy. Rozumiete? (Áno.) Je niečo, čomu nerozumiete? Pokiaľ ide o tri aspekty, o ktorých sa dnes hovorilo v duchovnom spoločenstve – že ľudia so svedomím a rozumom majú zmysel pre hanbu, sú schopní uvažovať o živote a majú základnú úctu voči Bohu a strach z Neho –, máte pocit, že je medzi nimi niektorý, s ktorým sa nedokážete stotožniť? Máte pocit, že niektorý z nich je prázdny? (Nie. Cítime, že so všetkými z nich sa dokážeme stotožniť.) Potom naše dnešné duchovné spoločenstvo týmto ukončíme. Dovidenia!

1. júna 2024