Keď budú všetci ľudia pozorní, keď sa všetky veci obnovia a oživia, keď sa každý človek bez obáv podriadi Bohu a bude ochotný prevziať ťažkú zodpovednosť Božieho bremena – vtedy z východu vyšľahne blesk, ktorý osvieti všetko od východu až po západ a týmto svetlom naženie strach celej zemi; a v tejto kritickej chvíli Boh opätovne začne nový život. Znamená to, že v tejto chvíli Boh začne nové dielo na zemi a ľuďom celého vesmíru ohlási: „Keď z východu vyšľahne blesk, čo je tiež presne ten okamih, keď začnem vyslovovať svoje slová – keď vyšľahne ten blesk, celý vesmír sa rozžiari a vo všetkých hviezdach nastane premena.“ Kedy teda vyšľahne blesk z východu? Boh skryje svoju tvár pred svetom práve vtedy, keď nebo stmavne a zem potemnie. Práve vtedy nastane tá chvíľa, keď všetko pod nebom zasiahne silná búrka. Všetkých ľudí v tom čase zachváti panika. Boja sa hromu, žiary bleskov, no ešte viac sa ľakajú prudkej potopy, preto väčšina z nich zatvára oči a čaká, kým Boh rozpúta svoj hnev a skolí ich. A s príchodom rôznych stavov okamžite vyšľahne východný blesk. To znamená, že na východe sveta, odkedy sa začína svedectvo o samotnom Bohu, až kým začne konať a kým božstvo začne zvrchovane vládnuť nad celou zemou – to je žiarivý lúč východného blesku, ktorý odjakživa osvecuje celý vesmír. Keď sa krajiny na zemi stanú Kristovým kráľovstvom, celý vesmír sa osvetlí. Teraz nastal ten čas, keď vyšľahne východný blesk. Vtelený Boh začína konať a navyše hovorí priamo v božskej prirodzenosti. Možno povedať, že východný blesk vyšľahne vtedy, keď Boh začne hovoriť na zemi. Presnejšie povedané, formálne sa začnú výroky siedmich Duchov práve vtedy, keď z trónu začne prúdiť živá voda – na začiatku výrokov z trónu. V tomto čase začne šľahať východný blesk a vzhľadom na jeho trvanie sa mení aj stupeň osvetlenia a jeho žiara má svoj daný rozsah. S pohybom Božieho diela a so zmenami v Božom pláne – s obmenami v diele na synoch a Božom ľude – však blesk čoraz viac plní svoju prirodzenú funkciu, takže osvetľuje celý vesmír a nezanecháva po sebe žiaden odpad ani trosky. Ide o kryštalizáciu Božieho šesťtisícročného plánu riadenia a samotné ovocie, z ktorého má Boh radosť. „Hviezdy“ neoznačujú nebeské hviezdy, ale všetkých Božích synov a Boží ľud v Jeho službách. Keďže vydávajú svedectvo o Bohu v Božom kráľovstve a zastupujú Ho v ňom a keďže sú to stvorené bytosti, volajú sa „hviezdy“. Výraz „premeniť“ sa týka premeny identity a postavenia: ľudia sa premieňajú z ľudí na zemi na ľudí kráľovstva a okrem toho je s nimi Boh a v nich je Božia sláva. V dôsledku toho disponujú zvrchovanou mocou namiesto Boha, pričom jed a nečistoty v nich očisťuje Božie dielo, vďaka čomu ich môže Boh použiť a sú v súlade s Božou vôľou – to je jeden z aspektov významu týchto slov. Keď svetelný lúč od Boha osvetlí celú zem, všetky veci v nebi a na zemi sa v rôznom rozsahu zmenia. Zmenia sa aj hviezdy na oblohe, obnoví sa slnko aj mesiac a potom aj ľudia na zemi – je to Božie dielo medzi nebom a zemou a vôbec to nie je prekvapujúce.

Keď Boh zachraňuje ľudí – to sa nevzťahuje na tých, čo nie sú prirodzene vyvolení –, zároveň ich aj očisťuje a súdi. Všetci trpko nariekajú, pokorení padajú na svoje lôžka alebo sú v dôsledku Božích slov skolení a uvrhnutí do pekla smrti. Len vďaka Božím výrokom ľudia začínajú poznávať samých seba. Ak by to tak nebolo, mali by oči ropuchy – pozerali by nahor, ani jeden z nich by nebol presvedčený, ani jeden z nich by nedospel k sebapoznaniu, netušil by, koľko presne váži. Satan naozaj skazil ľudí do veľkej miery. Práve pre Božiu všemohúcnosť je škaredá ľudská tvár vyobrazená tak živo, že po prečítaní ju musí človek porovnávať so svojou vlastnou pravou tvárou. Všetci ľudia vedia, že Boh má zrejme úplne jasno v tom, koľko mozgových buniek sa nachádza v ich hlave, nehovoriac o tom, že pozná ich škaredé tváre či najhlbšie myšlienky. Tieto slová ukazujú, že raz, keď sa Božie dielo skončí, bude Boh súdiť celé ľudstvo: „Celá ľudská rasa bude akoby roztriedená. V žiari tohto svetelného lúča z východu sa celé ľudstvo odhalí vo svojej pôvodnej podobe, oči sa mu rozžiaria, nevie, čo má robiť.“ Nik neunikne; Boh sa bude zaoberať všetkými ľuďmi rad za radom, pričom neprehliadne ani jedného človeka. Iba vtedy sa Božie srdce uspokojí. Boh teda hovorí: „Ľudia sú tiež ako zvieratá, ktoré utekajú pred Mojím svetlom a ukrývajú sa v horských jaskyniach, ale ani jeden človek sa nedokáže ukryť pred Mojím svetlom.“ Ľudia sú nízke a menejcenné zvieratá. Keďže žijú v satanových rukách, akoby našli útočisko v prastarých lesoch hlboko v horách – no keďže nič neunikne spáleniu v Božích plameňoch, hoci sú pod „ochranou“ satanových síl, ako by na nich mohol Boh zabudnúť? Keď prijmú príchod Božích slov, Božie pero znázorní rôzne bizarné podoby a groteskné stavy všetkých ľudí; Boh hovorí podľa potrieb a mentality človeka. Ľuďom sa teda zdá, že je zbehlý v psychológii. Akoby bol psychológom, ale aj odborníkom na vnútorné lekárstvo – niet divu, že tak dobre chápe človeka, ktorý je „zložitý“. Čím väčšmi tak ľudia zmýšľajú, tým skôr pociťujú Božiu vzácnosť a umocňuje sa v nich pocit, že Boh je hlboký a nepochopiteľný. Akoby bola medzi človekom a Bohom neprekročiteľná nebeská hranica, ale aj akoby sa títo dvaja na seba dívali z opačných brehov rieky Chu^[a], pričom jediné, čo môžu urobiť, je pozorovať sa navzájom. To znamená, že ľudia na zemi hľadia na Boha len očami; nikdy Ho nemali možnosť bližšie preskúmať a prechovávajú voči Nemu iba pocit náklonnosti. V srdci stále cítia, že Boh je nádherný, no keďže je taký „bezcitný a necitlivý“, nikdy nemali možnosť hovoriť pred Ním o mukách vo svojom srdci. Sú ako krásna mladá žena pred svojím manželom, ktorá pre jeho počestnosť nikdy nemala možnosť prejaviť svoje ozajstné pocity. Ľudia sú úbožiaci, čo pohŕdajú sami sebou, a tak pre ich krehkosť a nedostatok sebaúcty nevedome narastá Moja nenávisť k človeku a prepuká zúrivosť v Mojom srdci. V Mojej mysli sa to prejavuje tak, akoby som zažil traumu. Už dávno som stratil nádej v človeka, no keďže „Môj deň s ľudstvom sa opäť blíži, opäť prebudí ľudskú rasu a dá jej ďalší nový začiatok“, znova som nazbieral odvahu na to, aby som si podmanil celé ľudstvo, dolapil a porazil veľkého červeného draka. Pôvodný Boží úmysel bol tento: okrem podmanenia si potomkov veľkého červeného draka v Číne neurobiť nič iné; len to by sa dalo považovať za porážku a prehru veľkého červeného draka. Iba to by dostatočne dokazovalo, že Boh vládne ako Kráľ na celej zemi. Bol by to aj dôkaz, že sa uskutočnil veľký Boží počin, že Boh má na zemi nový začiatok a získal tam slávu. Pre poslednú, nádhernú scénu si Boh nemôže pomôcť a musí vyjadriť vášeň vo svojom srdci: „Moje srdce bije a do rytmu tlkotu Môjho srdca hory poskakujú od radosti, voda veselo tancuje a vlny bijú o skalnaté útesy. Je ťažké vyjadriť, čo je v Mojom srdci.“ Z toho je jasné, že Boh už svoje plány uskutočnil; vopred to predurčil a presne to dáva ľuďom zažiť a uzrieť. Perspektíva kráľovstva je nádherná; Kráľ kráľovstva je víťazom, pričom od hlavy po päty nikdy nemal ani stopu tela alebo krvi, ktoré by sa skladali výlučne z božských prvkov. Celé Jeho telo sa skvie posvätnou slávou, ktorú vôbec nepoškvrnili ľudské predstavy; celé Jeho telo, zhora až nadol, prekypuje spravodlivosťou a aurou neba, vydáva podmanivú vôňu. Je dokonca ešte krajší ako všetci svätí, vyšší ako dávni svätci, rovnako ako milovaný v Piesni piesní; je vzorom medzi všetkými ľuďmi a nedá sa porovnať s človekom; ľudia nie sú hodni toho, aby na Neho hľadeli priamo. Nik nemôže dosiahnuť slávnu Božiu tvár, Boží vzhľad ani obraz; nik s nimi nemôže súperiť ani ich ľahko ústami velebiť.

Božie slová nemajú konca – ako voda vytryskujúca z prameňa –, nikdy nevyschnú, takže nik nemôže pochopiť záhady Božieho plánu riadenia. Pre Boha sú však tieto záhady nekonečné. Boh pomocou rôznych prostriedkov a jazyka veľakrát hovoril o svojej obnove a absolútnej premene celého vesmíru, pričom zakaždým šiel ešte viac do hĺbky: „Chcem, aby všetko nečisté pod Mojím pohľadom zhorelo na popol; chcem, aby všetci synovia vzbury zmizli spred Mojich očí a nikdy viac neexistovali.“ Prečo Boh opakovane hovorí takéto veci? Nebojí sa, že ľudí unavia? Tí iba tápu medzi Božími slovami, chcú tak spoznať Boha, no nikdy si nespomenú, že majú preskúmať aj seba. Boh teda používa túto metódu, aby im to pripomenul, aby všetci dosiahli sebapoznanie a na sebe spoznali ľudskú vzburu, a tak vyhubili svoju vzburu pred Bohom. Keď si ľudia prečítajú, že ich chce Boh „roztriediť“, zrazu ich to znepokojí a ich svaly sa tiež zdanlivo prestanú hýbať. Ihneď sa vrátia pred Boha, aby samých seba podrobili kritike a spoznali tak Boha. Keď sa už rozhodli, Boh využije príležitosť, aby im ukázal podstatu veľkého červeného draka; tak ľudia priamo nadviažu kontakt s duchovnou sférou a vďaka úlohe, ktorú zohralo ich rozhodnutie, začína zohrávať úlohu aj ich myseľ, čo umocňuje cit medzi človekom a Bohom – pre Božie dielo v tele je to prospešnejšie. Ľudia sú tak podvedome náchylní vracať sa v mysli do čias minulých: v minulosti verili celé roky v hmlistého Boha, celé roky nezakúsili v srdci slobodu, nedokázali sa naozaj tešiť a aj keď verili v Boha, ich životy neboli vôbec usporiadané. Pôsobili rovnako ako predtým, než uverili – ich životy boli stále prázdne a beznádejné a ich vtedajšia viera sa podobala na akýsi pletenec, ktorý nebol o nič lepší než neviera. Odkedy dnes uzreli samotného praktického Boha, akoby sa nebo a zem obnovili; ich životy sa rozžiarili, už necítia beznádej a vďaka príchodu praktického Boha sa cítia v srdci neochvejní a v duši pokojní. Už sa vo všetkom, čo robia, neženú za vetrom a nechytajú tiene; ich úsilie už nie je bezcieľne a už sa len tak neponevierajú. Súčasný život je ešte krajší, pričom ľudia neočakávane vstúpili do kráľovstva a stali sa Božím ľudom, a následne… Čím viac na to myslia, tým väčšiu sladkosť majú v srdci; čím viac na to myslia, tým sú šťastnejší a tým viac ich to motivuje milovať Boha. Týmto spôsobom sa upevňuje priateľstvo medzi Bohom a človekom bez toho, aby si to ľudia uvedomovali. Viac milujú Boha, viac Ho poznajú a Božie dielo v človeku je čoraz ľahšie – už ľudí nenúti ani na nich nevyvíja nátlak, ale necháva to prirodzene plynúť a človek plní svoju vlastnú, jedinečnú funkciu. Iba tak budú môcť ľudia postupne spoznávať Boha. Len to je Božia múdrosť – nevyžaduje ani najmenšie úsilie a uplatňuje sa tak, ako je človeku prirodzené. Boh preto teraz hovorí: „Počas Môjho vtelenia v ľudskom svete ľudstvo pod Mojím vedením nevedomky dospelo až do dnešného dňa a nevedomky Ma aj spoznalo. No pokiaľ ide o to, ako kráčať po ceste, ktorá je pred nami, nik nemá tušenie, nik si nie je vedomý a už vôbec nik netuší, akým smerom ho táto cesta povedie. Len so Všemohúcim, ktorý nad ľudstvom bdie, bude môcť ktokoľvek kráčať po ceste až do konca; sprevádzaný len bleskom na východe bude môcť ktokoľvek prekročiť prah, ktorý vedie do Môjho kráľovstva.“ Nie je to podrobné zhrnutie toho, čo som opísal vyššie v ľudskom srdci? V tom sa ukrýva tajomstvo Božích slov. Človek si vo svojom srdci myslí presne to, čo Bohu vychádza z úst, a to, čo Bohu vychádza z úst, je presne to, po čom človek prahne. Práve tu je Boh najzdatnejší v odhaľovaní ľudského srdca; ak by to tak nebolo, ako by mohli byť všetci úprimne presvedčení? Nechce Boh podmanením si veľkého červeného draka dosiahnuť práve toto?

V skutočnosti jestvuje mnoho slov, ktorých povrchový význam Boh nezamýšľa dať najavo. V mnohých svojich slovách chce skrátka úmyselne zmeniť predstavy ľudí a odpútať ich pozornosť. Týmto slovám vôbec neprikladá význam, a tak mnohé nestoja za vysvetlenie. Keď si Božie slová podmanili človeka do takej miery ako dnes, ľudská sila dospela do určitého bodu. Preto Boh následne vyslovuje ďalšie varovné slová – ústavu, ktorú predkladá Božiemu ľudu: „Hoci ľudí, ktorí obývajú zem, je toľko ako hviezd, poznám ich všetkých ako vlastnú dlaň. A hoci ľudských bytostí, ktoré Ma ‚milujú‘, je tiež nespočetne veľa ako zrniek piesku v mori, iba niekoľko z nich som si vyvolil: iba tých, ktorí sa usilujú o jasné svetlo, a to okrem tých, ktorí Ma ‚milujú‘.“ Mnohí vskutku tvrdia, že milujú Boha, no len málo ľudí Ho miluje vo svojom srdci. Zdalo by sa, že sa to dá jasne rozlíšiť dokonca aj so zavretými očami. Tak naozaj vyzerá celý svet veriacich v Boha. Na tom vidíme, že Boh sa teraz zameral na dielo „triedenia ľudí“, čo značí, že to, čo Boh chce a čo Ho uspokojuje, nie je dnešná cirkev, ale kráľovstvo po roztriedení. Teraz vydáva ďalšie varovanie adresované všetkým „nebezpečným tovarom“: pokiaľ Boh nekoná, hneď ako konať začne, títo ľudia budú z kráľovstva vyňatí. Boh nikdy nekoná povrchne. Vždy koná na základe princípu „jeden je jeden a dva sú dva“ a v prípade, že sa na niektorých ľudí nechce pozerať, urobí všetko pre to, aby ich odstránil a aby už v budúcnosti nespôsobovali problémy. Volá sa to „vynášanie smetí a dôkladné upratovanie“. Práve vtedy, keď Boh človeku ohlási správne ustanovenia, predstaví aj svoje zázračné skutky a všetko, čo je v Ňom. Následne teda povie: „V horách je nespočetné množstvo divých zvierat, ale všetky sú predo Mnou krotké ako ovečky. Pod vlnami sa ukrývajú nevyspytateľné tajomstvá, ale zjavujú sa Mi tak jasne ako všetko na zemi. V nebesiach nad nami sú svety, ktoré človek nikdy nedosiahne, ale ja sa v nich voľne pohybujem.“ Boh tým myslí toto: aj keď je ľudské srdce nadovšetko klamlivé a pôsobí nekonečne tajomne ako peklo ľudských predstáv, Boh pozná skutočné ľudské stavy ako svoju dlaň. Spomedzi všetkých vecí je človek zvieraťom divokejším a krutejším ako divá šelma, Boh si ho však podmanil do takej miery, že sa nik neopováži povstať a odporovať. To, čo si ľudia myslia vo svojom srdci, je v skutočnosti podľa Božieho úmyslu zložitejšie ako všetky veci medzi všetkými vecami; je to nepochopiteľné, no Boh i tak neberie ľudské srdce na zreteľ. Správa sa k nemu ako k malému červíkovi pred svojím zrakom. Podmaní si ho jediným slovom, ktoré vyjde z Jeho úst. Skolí ho, kedykoľvek sa Mu zachce; nepatrným pohybom ruky ho napomenie; podľa vlastnej vôle ho odsúdi.

Všetci ľudia dnes žijú v temnote, no vďaka Božiemu príchodu konečne spoznávajú podstatu svetla tým, že uzreli Boha. Situácia na celom svete vyzerá tak, akoby bol nad zemou prevrátený veľký čierny hrniec, pričom nik sa nemôže nadýchnuť. Všetci chcú situáciu napraviť, no hrniec nikto nikdy nenadvihol. Iba vďaka Božiemu vteleniu sa ľuďom náhle otvorili oči a uzreli praktického Boha. Preto im Boh spytujúcim tónom kladie otázku: „Človek Ma nikdy nevidel vo svetle, ale iba vo svete temnoty. Nie ste dnes presne v rovnakej situácii? Veď práve pri vyvrcholení besnenia veľkého červeného draka som oficiálne prijal telo, aby som vykonal svoje dielo.“ Boh neskrýva skutočné okolnosti duchovnej sféry ani skutočný stav ľudského srdca, a tak ľuďom opakovane pripomína: „Môjmu ľudu nielen umožním spoznať vteleného Boha, ale zároveň ho aj očistím. Pre prísnosť Mojich správnych ustanovení je veľká väčšina ľudí stále v ohrození, že ich odvrhnem. Ak sa nebudeš usilovať o to, aby si orezal sám seba a aby si ovládol svoje telo, určite budeš patriť k tým, ktorých zavrhujem, a uvrhnem ťa do pekla, tak ako aj Pavol dostal napomínanie z Mojich rúk, z ktorých nebolo úniku.“ Až keď Boh povie toto, až vtedy si ľudia začnú viac dávať pozor a budú sa viac báť Božích správnych ustanovení; až vtedy sa bude môcť uplatniť Božia autorita a Jeho majestát. Znova sa tu spomína Pavol, aby ľudia pochopili Božiu vôľu: nesmú byť tými, ktorých Boh napomína, ale tými, ktorí dbajú na Božiu vôľu. Len to môže ustráchaných ľudí donútiť, aby si spomenuli, že ich minulé rozhodnutie pred Bohom Ho nedokázalo úplne uspokojiť, v dôsledku čoho pociťujú ešte väčšiu ľútosť a viac spoznávajú praktického Boha. Len tak potom nebudú pochybovať o Božích slovách.

„Človek Ma nielenže nepozná v Mojom tele, ale navyše nepochopil svoje vlastné ja, ktoré prebýva vo fyzickom tele. Ľudia Ma už toľké roky klamú a považujú Ma za hosťa z iného sveta. Toľkokrát…“ Výraz „toľkokrát“ zahŕňa skutočnosti ľudského odporu voči Bohu, ktoré ľuďom ukazujú skutočné príklady napomínania; je to dôkaz hriechu a nik to už nemôže znova poprieť. Všetci ľudia používajú Boha ako akýsi predmet každodennej potreby, akoby bol nejakou základnou domácou potrebou, ktorú môžu používať podľa ľubovôle. Nik si Boha nectí, nik nepreukázal snahu spoznať Božiu krásu ani Jeho slávnu tvár a už vôbec nik sa Mu nezamýšľa podriadiť. Nik sa dokonca nikdy na Boha nepozrel ako na niečo milované vo svojom srdci; všetci Ho vytiahnu len vtedy, keď Ho potrebujú. Keď Ho nepotrebujú, odhodia Ho nabok a nevšímajú si Ho. Akoby bol Boh pre človeka bábkou, ktorou môže manipulovať, ako sa mu zachce, a ktorej môže klásť požiadavky podľa momentálnej túžby. Boh však hovorí: „Keby som počas svojho vtelenia nesúcitil s ľudskou slabosťou, celé ľudstvo by sa len pre Moje vtelenie vyľakalo a prepadlo do podsvetia.“ To značí, aký veľký význam má Božie vtelenie. Boh si prišiel podmaniť ľudstvo v tele namiesto toho, aby zničil celé ľudstvo z duchovného sveta. Takže keď sa Slovo stalo telom, nik o tom nevedel. Ak by sa Boh nestaral o ľudskú krehkosť, ak by sa nebo a zem obrátili hore nohami, keď sa stal telom, všetci ľudia by boli zničení. Keďže ľudia prirodzene obľubujú nové veci a nenávidia tie staré, pričom v dobrých časoch často zabúdajú na tie zlé, a nik z nich nevie, ako veľmi je požehnaný, Boh im opakovane pripomína, že si musia vážiť dnešok a jeho drahocennosť; v záujme zajtrajška si musia ešte viac vážiť dnešok a nesmú po vzore zvieraťa vyliezť na vyvýšené miesto bez toho, aby ocenili pána, a musia si všímať požehnania, uprostred ktorých žijú. Takto ľudia získajú dobrú výchovu, nebudú vystatovační ani arogantní a zistia, že nie je pravda to, že ľudská prirodzenosť je dobrá, ale že na človeka zostúpili Božie milosrdenstvo a láska. Všetci sa boja napomínania, preto sa už neopovážia urobiť nič iné.

Poznámky pod čiarou:

a. „Rieka Chu“ obrazne odkazuje na hranicu medzi bojujúcimi mocnosťami.