Som bývalý dlhoročný člen komunistickej strany. Naša rodina kedysi patrila k chudobným roľníkom, ale vláda nám dala pôdu a nový domov, a tak som cítil, že by som mal byť komunistickej strane vďačný. Keďže som bol hlboko ovplyvnený propagandou komunistickej strany, začal som ju uctievať a viac ako tridsať rokov som pôsobil ako dedinský káder. Počas tohto obdobia som usilovne a bez reptania pracoval, a keď som bol zaneprázdnený, často som musel zanedbávať prácu na našej rodinnej farme. Moja snaha si vyslúžila chválu od más a ja som sa stal „vzorným kádrom“ a „vzorným členom strany“. Po získaní týchto vyznamenaní som bol strane ešte vernejší. Keď som vstúpil do viery, bol som presvedčený, že by som mal byť nielen zbožný vo svojej viere, ale že si musím naďalej dobre vykonávať aj všetky svoje stranícke povinnosti. Až po tom, čo ma ČKS dvakrát zatkla a prenasledovala, v dôsledku čoho som napokon ostal natrvalo zmrzačený, som ja, bývalý dlhoročný člen strany, konečne precitol.

Vo viere som bol len rok, keď ma v apríli 2004 zatkla polícia za to, že som u seba usporiadal zhromaždenie s bratmi a sestrami. Dvaja policajti ma vzali na obecný úrad a okamžite ma začali prehľadávať. Jeden z nich povedal: „Najlepšie urobíš, ak nám skrátka všetko úprimne povieš. Pokiaľ nám jasne vysvetlíš svoju vieru vo Všemohúceho Boha, môžeš ďalej pôsobiť ako káder. Ak nie, nesťažuj sa, keď na teba budeme tvrdí!“ Pomyslel som si: „Všetko, čo som urobil, bolo, že som usporiadal zhromaždenie a čítal Božie slová. Neurobil som nič nezákonné. Navyše som roky slúžil ako káder a drel som pre stranu do úmoru, aj keď som nie vždy dosiahol zásluhy. Vzhľadom na to všetko som si istý, že mi nič neurobia.“ A tak som odpovedal: „Veriť v Boha nie je nezákonné. Je mi jedno, či budem naďalej slúžiť ako káder, alebo nie.“ Jeden z policajtov zlomyseľne zasyčal: „Len buď ďalej tvrdohlavý a uvidíš, ako s tebou zatočíme!“ Potom mi nielenže urobili raziu v dome, ale dokonca odviedli aj moju ťažko chorú manželku. Moje osvedčenia „vzorného člena strany“ porozkladali na zem a povedali: „Ako môžeš veriť v Boha, keď si taký vážený člen komunistickej strany? Toto je v priamom rozpore s komunistickou stranou!“ V to popoludnie nás s manželkou policajti oddelene vypočúvali. Vo vypočúvacej miestnosti Brigády národnej bezpečnosti kapitán agresívne zreval: „Kto je vodcom vašej cirkvi? S kým si v kontakte?“ Skôr ako som stihol odpovedať, chytil ma za vlasy a tresol mi hlavu o stoličku. Spadol som na podlahu, točila sa mi hlava a pred očami sa mi zotmelo. Keďže som vedel, že ČKS dala polícii právomoc biť ľudí úplne beztrestne, bol som trochu vyľakaný a obával som sa, ako ma budú trýzniť. Volal som k Bohu a prosil Ho, nech ma chráni, aby som si mohol pevne stáť za svojím svedectvom. Po modlitbe som si spomenul na pasáž Božích slov: „Ja som tvoja podpora a tvoj štít a všetko je v Mojich rukách. Čoho sa teda bojíš?“ (Slovo, zv. I: Božie zjavenie a dielo. Výroky Krista na začiatku, 9. kapitola) Skutočne, bez ohľadu na to, akí brutálni boli policajti, všetci boli v Božích rukách. Boh bol mojím štítom, takže som sa nemal čoho báť. Pokiaľ som sa úprimne spoliehal na Boha, neexistovalo utrpenie, ktoré by som nedokázal prežiť. Božie slová mi dodali vieru a silu a bolesť poľavila. Keď policajt pri prehľadávaní môjho telefónu našiel telefónne čísla bratov a sestier s predvoľbami z iných provincií, povedal: „Len na základe tohto by ti mohlo hroziť osem až desať rokov.“ Pomyslel som si: „Svojou vierou v Boha nerobím nič zlé a neporušil som žiadne zákony. Na základe akého zákona by som mal byť odsúdený na osem až desať rokov? Bez ohľadu na to, aký trest mi naparíte, nikdy nezapredám svojich bratov a sestry.“ Keď policajti videli, že nič nepoviem, eskortovali ma do zadržiavacieho centra.

Po príchode do centra som bol policajtmi neustále vypočúvaný a nútený, aby som zapredal svojich bratov a sestry. Nikdy som sa však nepoddal. V máji 2004 mi policajt podal oznámenie o prevýchove prácou a povedal mi, aby som ho podpísal. Vykonštruovali obvinenie z „narušovania spoločenského pokoja“ a odsúdili ma na dva a pol roka prevýchovy prácou. Bol som rozzúrený a naliehal som na policajta: „Aký zákon som porušil tým, že verím v Boha? Prečo ste ma zatkli? A prečo taký prísny trest?“ Zdalo sa však, že sa vyžíva v mojom utrpení, a povedal: „Stále odmietaš priznať vinu? Tak to si azda ešte dobre obišiel. Usporiadať u seba zhromaždenie je to isté ako ukrývať zločincov a ide to priamo proti ČKS. To z teba robí politického zločinca.“ V tú noc som neustále premýšľal, prečo som dostal taký prísny trest len za to, že verím v Boha. Aj keď vláda zakazuje členom komunistickej strany praktizovať náboženstvo, nemali by pre mňa urobiť výnimku vzhľadom na to, že som bol toľko rokov kádrom a mal som vyznamenanie vzorného člena? Keď som si to uvedomil, zostal som z ČKS veľmi sklamaný a ľutoval som, že som im v minulosti tak svedomito slúžil. Dvaja bratia, ktorých zatkli spolu so mnou, dostali ešte prísnejšie tresty. Bol som zúrivý a jednoducho som nedokázal pochopiť, prečo ČKS tak veľmi nenávidí tých, ktorí veria v Boha. Bolo skrátka nesmierne ťažké praktizovať našu vieru v Číne – niet divu, že Boh povedal: „Veľký červený drak prenasleduje Boha a je Jeho nepriateľom, a preto sú ľudia v tejto zemi vystavení ponižovaniu a prenasledovaniu pre svoju vieru v Boha.“ (Slovo, zv. I: Božie zjavenie a dielo. Je Božie dielo také jednoduché, ako si človek predstavuje?) Až keď som mal priamo pred sebou predostreté fakty, začal som si niečo uvedomovať. Videl som, že ČKS hlboko nenávidí Boha a zbesilo Mu odporuje. Bez ohľadu na to, ako strane slúžiš a obetuješ sa pre ňu, pokiaľ veríš v Boha, nedajú ti pokoj. Sú to skutočne démoni odporujúci Bohu! V tom čase, keď bol policajt preč, jeden brat so mnou potichu hovoril v duchovnom spoločenstve a povedal: „To, že nás zatkli, sa udialo s Božím dovolením. Toto hrozné utrpenie dokáže lepšie zdokonaliť našu vieru. Musíme sa spoliehať na Boha, aby sme si pevne stáli za svojím svedectvom.“ Vtedy som si uvedomil, že som bol odsúdený na prevýchovu prácou s Božím dovolením. Boh používal toto utrpenie, aby zdokonalil moju vieru. Keď som pochopil Boží úmysel, pocítil som obnovené odhodlanie a viac som sa svojím trestom netrápil. Ak si musím odkrútiť dva a pol roka, nech sa tak stane! Spoliehal som sa na Boha a veril som, že mi dá silu, aby som pevne stál.

V pracovnom tábore nás nútili pracovať ako stroje. Krátko po príchode nás jeden policajt pokarhal so slovami: „Podľa pravidiel máte ľudské práva, ale v skutočnosti nemáte vôbec žiadne ľudské práva. Plňte rozkazy a robte, čo sa vám povie! Tu nie je priestor na argumenty ani vyjednávanie a nesmiete mať žiadne požiadavky ani prosby! Nesmiete hovoriť, že nesúhlasíte, že ste dostali prísny trest alebo že by ste tu nemali byť. A neopovážte sa povedať: ‚Nie je tu žiadna sloboda‘, ‚Život je tu ťažký‘, alebo ‚Fyzická práca je únavná‘ a podobne. Nič z vyššie uvedeného nie je dovolené. Plňte rozkazy!“ V pracovnom tábore nebola žiadna sloboda. Po prvom mesiaci v tábore ma pridelili do tehelne. Teplota v tehliarskej peci sa pohybovala okolo 50 °C. Tehly pri vyberaní z pece pálili tak, že sa k nim nedalo priblížiť bez toho, aby sa človek popálil. Táboroví dozorcovia nás nútili pracovať a nosiť premočené roztrhané bavlnené odevy ako chabú ochranu. V tehelni sa na vypaľovanie tehál používalo uhlie a celá továreň bola plná dymu. V dôsledku toho sme boli od hlavy po päty vždy špinaví, smradľaví a pokrytí sadzami. Na veriacich v Boha boli obzvlášť prísni. Každý deň nás nútili vykonávať ťažké a špinavé práce viac ako desať hodín v kuse. Ak sme spomalili tempo, dozorcovia kričali: „Robte rýchlejšie, robte rýchlejšie!“ Na konci dňa som bol taký unavený a tak ma bolel chrbát, že som dokázal len ležať na zemi a nechcel som sa ani pohnúť. Navyše sme nikdy nemali dosť jedla, takže som čoraz viac slabol, cítil som sa bez síl a často sa mi točila hlava. Po nociach som ležal v posteli a premýšľal: „Veľký červený drak sa k nám nespráva ako k ľuďom, keď nás núti vykonávať takúto ťažkú prácu. Mám vyše päťdesiat rokov, a ak to takto pôjde ďalej, nie som si istý, či dokážem prežiť tieto dva a pol roka vo väzení!“ Pri takýchto myšlienkach som bol trochu skormútený, a tak som potichu volal k Bohu a hovoril: „Ó, Bože! Život tu je príliš ťažký. Obávam sa, že ho nedokážem zniesť. Ó, Bože! Prosím, daj mi silu a vieru, aby som mohol prežiť dlhý čas vo väzení.“ Po modlitbe mi napadlo, že Božie slová sú miazgou môjho života a musím sa na ne spoliehať, aby som vytrval. Nemal som pri sebe žiadne Božie slová na čítanie a pamätal som si len niekoľko chválospevov, takže som sa musel uistiť, že ich nezabudnem. V noci som si zvykol cez hlavu prehodiť deku a v duchu som si potichu spieval Božie chválospevy, pričom som si na prstoch počítal, koľko si ich pamätám. Vždy, keď som spieval chválospevy, cítil som veľké povzbudenie. V jednom chválospeve sa spieva: „Viera je ako most z jedného brvna: tí, ktorí lipnú na živote a boja sa smrti, budú mať ťažkosti cezeň prejsť, ale tí, čo sú pripravení položiť život, môžu prejsť istým krokom a bez obáv.“ (Slovo, zv. I: Božie zjavenie a dielo. Výroky Krista na začiatku, 6. kapitola) Uvedomil som si, že Boh používa toto utrpenie na to, aby zdokonalil našu vieru. Veril som, že s Bohom po mojom boku neexistuje ťažkosť, ktorú by som nedokázal prekonať. Spieval som aj tento chválospev: „Boh zažíva utrpenie človeka a stojí pri ňom počas napomínania. Neustále myslí na život človeka. Len Boh miluje človeka najviac. Ticho znáša bolesť zo zavrhnutia a sprevádza človeka súžením.“ (Nasledujme Baránka a spievajme nové piesne, Aké skvelé je, že prišiel Všemohúci Boh) Tento chválospev bol veľmi povzbudzujúci a dojímavý. Napriek tomu, že som bol vo väzení, Boh bol so mnou, a tak som mal vieru a silu postaviť sa tým dvom a pol rokom vo väzení čelom. Bez ohľadu na to, aký ťažký alebo únavný bol život, musel som sa spoliehať na Boha, aby som išiel ďalej. Vedel som, že keď si odpykám trest, mal by som ísť domov, čítať viac Božích slov a dobre praktizovať svoju vieru.

V júni 2004 bolo mimoriadne horúce počasie. Jedného dňa som sa cítil trochu omámený a točila sa mi hlava, ruky a nohy som mal bez síl, a keď som schádzal z viac ako meter vysokej hromady tehál, zrazu som stratil rovnováhu a zrútil som sa dolu s tehlami, pričom som dopadol rovno chrbtom na kopu rozdrvených tehál. V momente, keď som dopadol, zacítil som ostrú bolesť, ktorá mi vystrelila do zadku a ľavého stehna. Bolesť bola taká intenzívna, že ma oblial studený pot, srdce mi začalo prudko biť a skrútil som sa do klbka, neschopný postaviť sa. Keď si dozorca všimol, že tam ležím, ani sa neobťažoval zistiť, či mi niečo nie je, a len zareval: „Vstávaj a pokračuj v práci!“ Mal som také bolesti, že som sa nemohol hýbať, a ešte ďalšie dve minúty som ležal na zemi, kým som dokázal lapiť dych. Bál som sa, že ma zbijú, a tak som premohol takmer neznesiteľnú bolesť, pomaly som vstal zo zeme a pokračoval v práci. V tú noc som ležal na posteli skrútený od bolesti a neodvážil som sa ani trochu pohnúť ľavou nohou, pretože inak by mnou prešla pálivá bolesť, akoby som mal zlomenú kosť. Bolelo to tak veľmi, že som celú noc nemohol spať. V tom čase o mňa nikto nejavil žiadny záujem a premohol ma pocit opustenosti. Tiež som sa obával: „Toto je vážne zranenie – ak naozaj zostanem ochrnutý, ako sa v budúcnosti postarám o svoju rodinu? …“ Čím viac som na to myslel, tým horšie som sa cítil, a tak som so slzami v očiach volal k Bohu: „Ó, Bože! Nie som si istý, či sa ešte vôbec dokážem postaviť. Ty si všetko, na čo sa spolieham. Prosím, daj mi vieru a silu.“ Po modlitbe som si spomenul na tieto Božie slová: „Osud človeka ovládajú Božie ruky. Nedokážeš sa sám ovládať: Aj keď sa človek kvôli sebe vždy náhli a je zaneprázdnený, nie je schopný ovládať seba samého. Ak by si poznal svoje vlastné vyhliadky, ak by si mohol ovládať svoj vlastný osud, bol by si naďalej nazývaný stvorenou bytosťou?“ (Slovo, zv. I: Božie zjavenie a dielo. Obnoviť normálny život človeka a priviesť ho do nádherného konečného osudu) Náš osud je skutočne v Božích rukách. Bolo na Bohu, aby rozhodol, či zostanem ochrnutý alebo nie, takže nemalo zmysel sa tým trápiť, pretože by ma to len viac rozrušilo. Bol som pripravený zveriť sa do Božích rúk – bez ohľadu na to, čo sa stane, a bez ohľadu na to, či by som naozaj zostal ochrnutý, nasledoval by som Boha až do samého konca! Neskôr som požiadal dozorcov o práceneschopnosť, ale moju žiadosť zamietli, a tak mi neostávalo nič iné, len vydržať tú ukrutnú bolesť, tlačiť si ľavou rukou na ľavé stehno a dokrivkať do tehelne. Keď jeden z dozorcov v tehelni videl, v akom som stave, zlomyseľne vyhŕkol: „Len predstieraš zranenie, aby si sa vyhol práci! Viera v Boha je v rozpore s ČKS a robí z teba politického zločinca. To je horší zločin ako krádež. Zaslúžiš si, aby ťa trýznili!“ Bol som zúrivý – trýznili ma a zneužívali len preto, že som veril v Boha. Boli naozaj odporní. Spomenul som si na nasledujúcu pasáž Božích slov: „Aká náboženská sloboda? Aké legitímne práva a záujmy občanov? Všetko sú to triky, ktoré majú zamaskovať zlo! … Prečo tak naskrz klásť Božiemu dielu prekážky? Prečo používať rôzne triky na oklamanie Božieho ľudu? Kde je skutočná sloboda a zákonité práva a záujmy? Kde je spravodlivosť? Kde je útecha? Kde je vrelosť? Prečo podvádzať Boží národ klamlivými intrigami? Prečo potláčať Boží príchod silou?“ (Slovo, zv. I: Božie zjavenie a dielo. Dielo a vstup (8)) „Teraz je ten správny čas: človek už dávno pozbieral všetky svoje sily a venuje tomu všetku krv svojho srdca a zaplatí každú cenu za to, aby odkryl ohavnú tvár tohto diabla a umožnil ľuďom, ktorí boli zaslepení a znášali všemožné útrapy a biedu, aby povstali zo svojej bolesti a vzdorovali tomuto starému zlému diablovi chrbtom.“ (Slovo, zv. I: Božie zjavenie a dielo. Dielo a vstup (8)) Prostredníctvom Božích slov som rozpoznal démonickú podstatu nepriateľstva ČKS voči Bohu. ČKS o sebe tvrdí, že je veľká, slávna a neomylná. Tvrdí, že podporuje náboženskú slobodu a legitímne práva a záujmy, ale to všetko sú len klamlivé a diabolské slová. Keďže som osobne zažil zatýkanie a prenasledovanie zo strany ČKS, videl som, ako klamú a brutálne zaobchádzajú s ľuďmi. ČKS je temná a zlá – sú to démoni v pravom zmysle slova. Božie slová to všetko odhalili tak presne a prakticky! Dôvod, prečo ČKS tak zbesilo zatýka veriacich v Boha a tak brutálne s nimi zaobchádza, je ten, že ich chce donútiť, aby Boha zapreli a zradili Ho. Ja by som sa im však nikdy nepodvolil. Nenávidel som sa za to, že som sa nechal tak dôkladne oklamať, tak slepo som uctieval ČKS ako nejakého veľkého dobrodincu a bol jej vďačný len preto, že mi dala kúsok pôdy. Všetko stvoril Boh a aj pôdu dáva Boh. Ako som mohol mylne pripisovať Božiu milosť diablovi satanovi? Až vtedy som si uvedomil, že ten, koho som vždy uctieval a komu som bol vďačný, bol démon, ktorý odporoval Bohu a aktívne sa ma snažil stiahnuť do pekla!

Až o deväť dní neskôr si väzenský lekár našiel čas, aby ma vyšetril a diagnostikoval mi nekrózu hlavice stehennej kosti. Keď som počul diagnózu, okamžite som si pomyslel: „Až také vážne? Ak naozaj ochrniem, nebudem úplne nanič? Potom sa môj život skončí!“ Lekár mi len predpísal lieky na niekoľko dní, ale nielenže sa ukázali ako úplne neúčinné, v skutočnosti som cítil ešte väčšiu bolesť. V tom čase som už nemohol chodiť – keď som potreboval ísť na záchod, musel som sa zohnúť v páse, držať sa steny a posúvať sa po centimetroch malými krôčikmi. Cesta, ktorá by mi pôvodne trvala len pár minút, si teraz vyžadovala viac ako pol hodiny. Musel som sa spoliehať na ostatných väzňov, že mi prinesú jedlo, a keď zabudli, musel som jednoducho hladovať alebo vypiť trochu vody, aby som zahnal hlad. Len som ležal na posteli, hodiny sa vliekli slimačím tempom a ja som sa utápal v utrpení. Pomyslel som si: „Lieky nezaberajú a nechcú ma pustiť do nemocnice, hoci je môj stav takýto vážny. Možno tu nakoniec jednoducho zomriem…“ Čím viac som premýšľal, tým horšie som sa cítil a z očí sa mi liali slzy. Dokonca som uvažoval nad tým, že jednoducho ukončím svoj život, aby som to mal za sebou. Potom som si zrazu spomenul, že všetko je v Božích rukách a ja sa musím spoliehať na Boha! Neustále som k Nemu volal, a potom som si spomenul na tento chválospev Božích slov „Nástup choroby je Božia láska“: „Tvárou v tvár chorobe nestrácaj nádej, pokračuj v hľadaní znova a znova a nevzdávaj sa, a Boh ťa osvetlí a osvieti. Aká bola Jóbova viera? Všemohúci Boh je všemocný lekár! Prebývať v chorobe znamená byť chorý, ale prebývať v duchu znamená byť zdravý.“ (Slovo, zv. I: Božie zjavenie a dielo. Výroky Krista na začiatku, 6. kapitola) Keď som uvažoval nad Božími slovami, moje srdce sa naplnilo silou. Áno, Boh je všemohúci, a len ak by som v Neho mal vieru, mohol by som byť svedkom Jeho skutkov. Uprostred svojho utrpenia som však túžil ukončiť svoj život – nemal som skutočnú vieru v Boha a stal som sa terčom posmechu satana. Moje duchovné postavenie bolo skutočne slabé. Nasledujúcich niekoľko dní som sa často modlil k Bohu, pohmkával si chválospevy a cítil som sa povzbudený a dojatý. Zdalo sa, že tá strašná bolesť, ktorá sužovala moje telo, pomaly ustupuje. Na dvanásty deň ma konečne vzali do nemocnice na ďalšie vyšetrenia. Pre závažnosť môjho stavu mi vybavili dočasné prepustenie na kauciu za účelom liečby. Policajt, ktorý ma sprevádzal, predložil falošnú správu, v ktorej tvrdil, že som spadol zo starej stoličky, keď som pozeral televíziu v učebni. Keď som sa snažil vysvetliť, že som v skutočnosti spadol pri práci v tehelni, policajt sa zamračil a povedal: „Ak budeš trvať na tejto verzii, prepustenie na liečenie nedostaneš. Budeš musieť ďalej trpieť vo väzení!“ Bál som sa, že ak budem liečbu ešte dlhšie odkladať, skončím ochrnutý, a tak mi neostávalo nič iné, len tú falošnú správu podpísať. Po návrate domov som išiel na operáciu, ale keďže sa liečba odkladala príliš dlho, zostal som natrvalo zmrzačený.

Keď som sa prvýkrát vrátil domov z nemocnice, bol som pripútaný na lôžko, nemohol som sa hýbať a bol som odkázaný na to, že ma manželka kŕmila a dávala mi lieky lyžičkou. Asi dva týždne po návrate domov k nám prišiel zástupca tajomníka strany v obci a podal mi dva papiere s chladným konštatovaním: „Tvoje členstvo v strane bolo zrušené, tu to podpíš.“ Pomyslel som si: „Dobre, zrušte mi členstvo! Určite už viac nechcem obetovať svoj život pre stranu!“ Nato som tie dokumenty o zrušení členstva odhodlane podpísal. Spomenul som si na svojich viac ako tridsať rokov práce dedinského kádra. Ospevoval som stranu, verne som jej dal všetko a rôznymi podvodmi som od ľudí vymáhal ťažko zarobený majetok. Pracoval som tak tvrdo, že som nemal ani čas venovať sa hospodárstvu vlastnej rodiny, v dôsledku čoho bola moja manželka prepracovaná a ochorela. Predtým som si myslel, že ako člen strany by som mal byť strane verný. Keby som nezažil zatknutie, prenasledovanie, vylúčenie zo strany a zbavenie funkcie kádra, naďalej by som strane dával všetko, čo som mal. Napriek tomu, že som si prešiel istým utrpením a ľavá noha mi zostala zmrzačená, prekukol som Bohu odporujúcu démonickú podstatu ČKS a už som sa ňou nenechal zavádzať ani klamať. Z celého srdca som ČKS nenávidel a opustil ju a úplne som sa oddal Bohu. To všetko bolo výsledkom Božej lásky a spásy! V tú noc, keď som manželke povedal všetko, čo som si uvedomil a čo som sa naučil, a ona videla, ako som sa zmenil, zasmiala sa a povedala: „Predtým si chcel nasledovať Boha a zároveň zostať verný strane. Teraz, keď už nie si súčasťou ČKS, môžeme všetku našu energiu venovať usilovaniu sa o pravdu a konaniu našich povinností.“

Počas tohto obdobia bola moja manželka nútená vziať na seba bremeno všetkých domácich prác. Už vtedy trpela veľmi vážnym ochorením žalúdka, a teraz mala navyše zodpovednosť starať sa o mňa a robiť všetky domáce práce. Niekedy bola taká vyčerpaná, že keď mi prišla podať jedlo, videl som, ako sa jej trasú ruky. Bolo mi veľmi ľúto vidieť moju manželku v takomto stave a často som sa neubránil plaču. Ani po štyroch mesiacoch som nohou nedokázal vôbec pohnúť a začal som premýšľať, či nezostanem trvalo ochrnutý. „Keby som naozaj zostal ochrnutý, ako by som ďalej žil? Neskončil by sa tým prakticky môj život?“ Kedysi som bol pilierom našej domácnosti, ale stal som sa úplne neužitočným a dokonca som bol odkázaný aj na pomoc manželky pri chodení na záchod. Bolo mi jej tak veľmi ľúto. Stal som sa pre ňu len bremenom – tieto myšlienky ma viedli k úvahám o ukončení môjho života. Keď ma manželka prišla nakŕmiť, odmietal som jedlo prehltnúť s myšlienkou, že budem jednoducho hladovať a zomriem od hladu. V mojej najťažšej chvíli som so slzami v očiach neustále volal k Bohu a hovoril: „Ó, Bože! Práve teraz nesmierne trpím. Prosím, otvor mi cestu, prosím, zachráň ma…“ Po modlitbe som si spomenul na Božie slová, ktoré hovoria: „Počas týchto posledných dní musíte svedčiť pre Boha. Nehľadiac na veľkosť vášho utrpenia, mali by ste kráčať až do úplného konca a aj pri poslednom nádychu musíte byť verní Bohu a vydať sa na milosť Božiemu ovládaniu. Iba to znamená skutočne milovať Boha a iba to je silné a hlasné svedectvo.“ (Slovo, zv. I: Božie zjavenie a dielo. Iba ak zažiješ bolestné skúšky, môžeš spoznať Božiu milotu) Božie slová mi dodali vieru a silu a zároveň vo mne vyvolali pocit hanby a rozpakov. Chcel som ukončiť svoj život po tom, čo som zažil len trochu utrpenia – čo to bolo za svedectvo? Spomenul som si na Jóba, ktorý v čase, keď čelil obrovskej skúške, keď prišiel o všetky svoje deti a majetok a telo sa mu posialo vredmi, stále velebil Božie meno a vydal slávne svedectvo napriek svojmu veľkému utrpeniu. Ja som však upadol do negativity po tom, čo som zažil trochu utrpenia z choroby. Nehľadal som Boží úmysel; namiesto toho som chcel len ukončiť svoj život. Keby ma Boh neosvietil v pravej chvíli, padol by som do satanovej pasce. Keď som si to uvedomil, moja túžba ukončiť svoj život ustúpila a odhodlal som sa nasledovať Boha až do svojho posledného dychu a vydať o Ňom svedectvo! O mesiac neskôr som zrazu mohol opäť zdvihnúť ľavú nohu. Bol som taký šťastný a nadšený, že sa mi z očí liali slzy a neustále som ďakoval Bohu. Neskôr som opäť postupne začal chodiť. Nikdy by som si nepomyslel, že sa ešte niekedy dokážem postaviť. Za to všetko naozaj vďačím Bohu!

V roku 2008 začala ČKS pod zámienkou „udržiavania spoločenskej stability v rámci príprav na olympijské hry v Pekingu“ potláčať cirkev a zatýkať všetkých bratov a sestry, ktorí už boli v minulosti odsúdení. Deň pred olympiádou prišli ku mne domov dvaja dozorcovia z pracovného tábora a povedali mi, že som nevyplnil formuláre o prepustení z tábora a že musím ísť s nimi vybaviť potrebné dokumenty. Povedali mi, že celý proces nezaberie viac ako tri dni, a tak som im uveril a súhlasil som, že pôjdem s nimi. Na moje prekvapenie sa z toho, čo mali byť tri dni, vykľulo štvormesačné zadržanie. Počas môjho zadržania ma dozorcovia nútili každý deň vykonávať 12 hodín fyzickej práce v slabo osvetlenej továrni. Ak som svoje úlohy nedokončil včas, bol som potrestaný. Pre zranenie, ktoré som mal stále na ľavej nohe, som mohol sedieť vždy len asi 20 minút, a potom som sa musel postaviť, inak by sa mi v nohe zastavil krvný obeh. Musel som neustále meniť polohy, aby som zmiernil bolesť. A keďže som musel pracovať dlhé hodiny v tom slabo osvetlenom prostredí, začal sa mi vážne zhoršovať aj zrak. Po štyroch mesiacoch a až po tom, čo moja dcéra potiahla za všetky nitky, ma konečne prepustili a dovolili mi vrátiť sa domov. Keď som sa vrátil domov, prišiel k nám policajt a výhražne poznamenal: „Pozorne ťa sledujeme. Ak zistíme, že si znova praktizoval vieru, zatkneme ťa a naparíme ti prísny trest!“ Pomyslel som si: „Vy prekliati démoni. Môžete ovládať moje telo, ale nemôžete ovládať moje srdce. Aj keď ma znova zatknete, naďalej budem veriť v Boha!“

Spomenul som si na to, ako napriek tomu, že som pre stranu drel do úmoru viac ako polovicu svojho života, mi aj tak spôsobili trvalé zranenie a viackrát ma priviedli k tomu, že som chcel ukončiť svoj život. Boli to Božie slová, ktoré mi dodali vieru a silu, krok za krokom ma priviedli späť z pokraja smrti, umožnili mi rozpoznať zlú podstatu veľkého červeného draka, a vďaka nim som si skutočne uvedomil, že Boh je zdrojom života človeka, iba Božie slová môžu slúžiť ako život človeka, a iba veriť v Boha a nasledovať Ho má ten najväčší zmysel. Božie slová to dobre vystihujú: „Si stvorená bytosť – samozrejme, mal by si uctievať Boha a usilovať sa o zmysluplný život. Ak Boha neuctievaš, ale žiješ vo svojom špinavom tele, nie si len zviera odeté do ľudských šiat? Keďže si ľudská bytosť, mal by si sa vydať Bohu a znášať všetko utrpenie! S radosťou a istotou by si mal prijať tú trochu utrpenia, ktorej si dnes vystavený, a žiť zmysluplný život, tak ako Jób a Peter. V tomto svete nosí človek diablovo šatstvo, jedáva potravu od diabla a pracuje a slúži diablovi pod palcom, pričom je ním ušliapaný až tak, že je pokrytý špinou. Nepochopil zmysel života ani nedosiahol pravú cestu – aký má význam takto žiť? Ste ľudia, ktorí sa usilujú o správnu cestu, ľudia, ktorí hľadajú zlepšenie. Ste ľudia, ktorí povstali v krajine veľkého červeného draka, ľudia, ktorých Boh nazýva spravodlivými. Nie je to snáď ten najzmysluplnejší život?“ (Slovo, zv. I: Božie zjavenie a dielo. Praktizovanie (2))