Pokiaľ si pamätám, moji rodičia spolu nikdy nevychádzali. Hádky boli na dennom poriadku. Otec matku občas aj udrel. Moja matka takto musela žiť roky kvôli mne a bratovi. Polovicu života strávila našou výchovou. Cítila som, že jej láska k nám je naozaj veľká, a že keď vyrastiem, musím si ju uctiť. Moja matka neskôr prijalia Božie dielo posledných dní a potom hlásala evanjelium mne a bratovi. Často sme sa stretávali, aby sme tancovali a spievali piesne na oslavu Boha a ja som bola veľmi šťastná. No moja matka sa nie veľmi usilovala o pravdu a prichádzala na stretnutia a čítanie Božích slov čoraz menej. V nasledujúcich rokoch sa otec s matkou stále často hádal a bil ju, až sa nakoniec rozviedli. Po rozvode matka pracovala, aby zaplatila za nájom a moje školné, čo ma veľmi trápilo. Sľúbila som si, že budem usilovne študovať, nájdem si dobrú prácu, kúpim mame nejaké bývanie, nech prežije zvyšok života spokojnejšie. Brala som to ako svoju povinnosť. Chodila som na stretnutia a čítania Božích slov menej, aby som sa mohla sústrediť na štúdium. Všetok svoj čas a energiu som venovala škole.

V septembri 2019 som sa dostala na odbornú školu v inej provincii. Dennodenne som sa usilovne učila a dúfala, že sa dostanem na univerzitu a skončím s diplomom, aby som matke dopriala lepší život. Študentský život ma však naozaj sklamal. Tí, ktorí sa podlizovali učiteľom, získali ich priazeň a mali pri skúškach vždy lepšie známky, ale tí naozaj schopní, nemali až také dobré známky, pokiaľ sa nepodlizovali. Spolužiaci, ktorí si naoko rozumeli, bavili sa, smiali a zabávali sa spolu, si za chrbtom okamžite podrážali nohy a menili sa na iných ľudí. Niektorí dokonca otvorene úplne bez hanby udržiavali voľné vzťahy. Študentský život ma veľmi deprimoval a nemohla som tam zostať ani o deň dlhšie, no keď som si spomenula na sľub mame, že sa budem usilovne učiť, niečo zmením a nesklamem ju, nemala som na výber a zostala som.

Keď som prišla v roku 2020 domov na zimné prázdniny, moja teta so mnou hovorila v duchovnom spoločenstve o Božom slove a ukázala mi video s názvom: „Ten, ktorý má zvrchovanosť nad všetkým.“ Toto video mnou poriadne otriaslo! Vďaka tomu som pocítila všemohúcu Božiu zvrchovanosť, že On je pánom osudu ľudstva, a že to On vždy riadil vývoj ľudstva. Myslela som na zhoršujúce sa katastrofy a pandémiu a ako sa Božie dielo chýli ku koncu, no keďže som študovala, neplnila som si povinnosť a nemohla sa zúčastňovať na živote cirkvi. Nakoniec by som nezískala pravdu, zahynula by som v katastrofách a bola potrestaná. Duchovné spoločenstvo mojej tety o Božích slovách mi pomohlo, podporilo ma a hrialo pri srdci. Pochopila som, že Boh je tu vždy so mnou, preto som chcela chodiť na viac stretnutí a plniť si povinnosť v cirkvi.

Jedného dňa som si počas pobožnosti prečítala pár úryvkov z Božieho slova. Všemohúci Boh hovorí: „Len čo prídeš s plačom na tento svet, začneš plniť svoju povinnosť. Vykonávaš svoju úlohu a nastúpiš na svoju životnú cestu pre Boží plán a pre Jeho predurčenie. Bez ohľadu na to, z akého prostredia pochádzaš a aká cesta je pred tebou, nikto nemôže uniknúť ovládaniu a usporiadaniam neba. Nikto nemá kontrolu nad svojím osudom, pretože len ten, kto vládne nad všetkým, je schopný takéhoto diela. Boh takto pôsobí, riadi vesmír, určuje pravidlá pre zmenu všetkých vecí a trajektóriu ich pohybu odo dňa, keď človek začal existovať. Tak ako všetky veci, aj človeka v tichosti a nevedomky živí sladkosť, dážď i rosa od Boha. Tak ako všetky veci, aj človek nevedome žije pod ovládaním Božej ruky.“ (Slovo, zv. I: Božie zjavenie a dielo. Boh je zdrojom života človeka) „Ani jeden z tohto ľudstva, o ktoré sa Boh stará dňom i nocou, sa nepodujme Ho uctievať. Boh len pokračuje v práci na človeku, od ktorého nič neočakáva, ako si to naplánoval. Robí tak v nádeji, že raz sa človek prebudí zo sna a zrazu si uvedomí hodnotu a zmysel života, cenu, ktorú Boh zaplatil za všetko, čo mu dal. Uvedomí si ustarostenosť Boha, ktorý dychtivo čaká, že sa k Nemu človek vráti.“ (Slovo, zv. I: Božie zjavenie a dielo. Boh je zdrojom života človeka) Keď som premýšľala nad Božím slovom, bola som veľmi dojatá. Spomenula som si, ako som ako dieťa prijala Božie dielo posledných dní spolu s matkou, no kvôli štúdiu som prestala chodiť na stretnutia a čítanie Božích slov, ešte viac som sa vzďaľovala Bohu. Práve keď som si myslela, že môj život pôjde takto ďalej, zrazu ma oslovila moja teta, aby mi prečítala Božie slovo a ukázala mi evanjelizačné video. Bolo mi jasné, že toto zariadil Boh. Môj osud bol vždy v rukách Božích. Od narodenia žijem pod Jeho vládou a predurčením. Hoci som sa na tejto ceste vzdialila od Boha, On zariadil, aby ľudia a okolnosti prebudili môjho ducha a priviedol ma späť do svojho príbytku. Videla som Božiu lásku a ochranu. Opäť raz som počula Božie slová a nemohla som Mu vzdorovať ani Ho zase raniť. Chcela som skutočne veriť v Boha a plniť povinnosť stvorenej bytosti.

Neustále som však premýšľala, aká je skutočná hodnota a význam života? Mohla by to byť naozaj honba za diplomami a titulmi? Keď som nad tým premýšľala, spomenula som si na Božie slovo. „Keď sa niekto ponorí do bahna slávy a zisku, už nehľadá to, čo je svetlé, to, čo je spravodlivé, ani veci, ktoré sú krásne a dobré. Je to preto, lebo zvodná moc, ktorú majú sláva a zisk nad ľuďmi, je príliš veľká. Stanú sa z nich veci, o ktoré sa ľudia usilujú počas celého života, a dokonca aj počas celej večnosti bez akéhokoľvek konca. Nie je to pravda? Niektorí ľudia povedia, že osvojovať si vedomosti znamená len čítať knihy alebo sa naučiť zopár vecí, ktoré ešte nevedia, aby nezaostávali za dobou alebo nestratili krok so svetom. Osvojujú si vedomosti, len aby mohli položiť jedlo na stôl, pre svoju budúcnosť alebo aby si zabezpečili základné potreby. Existuje nejaký človek, ktorý by desať rokov tvrdo študoval len preto, aby si zabezpečil základné potreby a vyriešil otázku stravy? Nie, takí ľudia neexistujú. Tak prečo potom človek celé tie roky znáša tieto útrapy? Je to pre slávu a zisk. Sláva a zisk na neho v diaľke čakajú, mávajú mu a človek verí, že len vďaka vlastnej usilovnosti, útrapám a snaženiu môže ísť po ceste, ktorá ho dovedie k sláve a zisku. Takýto človek musí prežiť tieto útrapy kvôli svojej budúcej ceste, svojmu budúcemu potešeniu a získaniu lepšieho života. Čo sú to za vedomosti – viete Mi to povedať? Nie sú to pravidlá a filozofia života ako ‚Milujte stranu, milujte štát a milujte svoje náboženstvo‘ a ‚Múdry človek sa podrobí okolnostiam‘, ktoré satan vštepuje človeku? Nie sú to ‚vznešené ideály‘ života, ktoré satan vštepuje človeku? Zoberte si, napríklad, myšlienky veľkých ľudí, bezúhonnosť slávnych, odvážneho ducha hrdinských postáv či rytierskosť a vľúdnosť protagonistov a šermiarov v románoch o bojových umeniach – nie sú to všetko spôsoby, ktorými satan vštepuje tieto ideály? Tieto myšlienky ovplyvňujú jednu generáciu za druhou a ľudia z každej generácie sú vedení k tomu, aby tieto myšlienky prijali. Neustále sa snažia o ‚vznešené ideály‘, za ktoré dokonca obetujú aj svoje životy. To je spôsob a prístup, ktorým satan využíva vedomosti, aby skazil ľudí. Keď teda satan vedie ľudí po tejto ceste, dokážu sa podriadiť Bohu a uctievať Ho? A dokážu prijať Božie slová a hľadať pravdu? Vôbec nie – pretože satan ich zviedol na scestie. Pozrime sa opäť na vedomosti, myšlienky a názory, ktoré ľuďom vštepil satan – obsahujú pravdy o podriadenosti voči Bohu a o uctievaní Boha? Sú v nich pravdy o strachu z Boha a o vyhýbaní sa zlu? Sú v nich nejaké slová Božie? Je v nich niečo, čo súvisí s pravdou? Vôbec nie – tieto veci úplne chýbajú.“ (Slovo, zv. II: O poznávaní Boha. Sám Boh, jedinečný VI) Z Božích slov som pochopila, že satan vštepuje ľuďom svoje myšlienky tým, že ich núti neustále sa učiť vedomostiam, a núti ľudí, aby mali potrebu vyniknúť a priniesť česť menu svojej rodiny. Presvedčí ich, že osud majú vo vlastných rukách a že vedomosť im ho umožní zmeniť. Ľudia žijú život podľa týchto predstáv a vzpierajú sa Bohu a stále viac sa od Neho vzďaľujú. Keď sme študovali, učitelia nám často hovorili: „Ak sa chcete dobre uplatniť, musíte mať bakalársky titul a postgraduálne štúdium. Len tie dokážu, že ste schopní.“ Keď som uverila týmto názorom, začala som premýšľať ako zlepšiť svoje zručnosti, zapájať sa do súťaží a pripravovať sa na odborné certifikačné skúšky. Myslela som si, že takto môžem zmeniť svoj osud. Ale v mojom slepom akademickom úsilí a v mojej cieľavedomej snahe využiť vzdelanie a vedomosti, aby som vynikla, sa moje srdce pomaly vzďaľovalo Bohu. Prestala som čítať Božie slovo a zriedkakedy som sa modlila. Nelíšila som sa od neveriaceho. Videla som, že nerozumiem pravde a že som vždy túžila vyniknúť tým, že som sa učila a naberala vedomosti. Až potom som pochopila, že honba za poznaním je spôsob, ako nás satan kazí a zavádza a čím viac bažíme po vedomostiach, tým viac sa vzďaľujeme Bohu a odolávame Mu. Pri pomyslení na tento dôsledok som začala prehodnocovať cestu, ktorú som zvolila.

Raz som si prečítala úryvok Božích slov: „Ako príslušníci ľudskej rasy a oddaní kresťania máme všetci zodpovednosť a povinnosť ponúknuť svoje mysle a telá pre naplnenie Božieho poverenia, pretože celé naše bytie pochádza od Boha a existuje vďaka Jeho zvrchovanosti. Ak naše mysle a telá nebudú za Božie poverenie a spravodlivej veci ľudstva, potom naše duše budú cítiť, že nie sú hodné tých, ktorí boli umučení kvôli Božiemu povereniu, a že sú oveľa viac nehodné Boha, ktorý nám dal všetko.“ (Slovo, zv. I: Božie zjavenie a dielo. Dodatok 2: Boh vládne osudu celého ľudstva) Po prečítaní Božieho slova ma premkol silný pocit zodpovednosti. Človek bol stvorený Bohom. Viera v Boha, uctievanie Boha a plnenie povinností stvorenej bytosti je správne a prirodzené. Je to aj úctyhodné. Božou vôľou je, aby sme šírili Jeho evanjelium a priviedli pred Neho viac ľudí, aby prijali Jeho spásu. Mala som to šťastie, že som najprv prijala Božie dielo, preto som si myslela, že by som mala dbať na Jeho vôľu a vziať na seba túto zodpovednosť. Neplnenie povinnosti je naozaj vzdorovité a robí človeka nehodným žiť na tejto zemi. Len ak človek plní povinnosti stvorenej bytosti, môže sa nazývať človekom. Približne v tom čase som si vypočula chválospev Božieho slova s názvom „O čo musia usilovať mladí“. Je v ňom niekoľko riadkov, ktoré hovoria: „Mladí ľudia by hlavne nemali byť bez odhodlania rozlišovať veci a hľadať spravodlivosť a pravdu. Mali by ste hľadať všetky krásne a dobré veci a získať realitu všetkých pozitívnych vecí. Mali by ste byť zodpovední voči svojmu životu, ktorý nesmiete brať ľahkovážne.“ (Nasledujme baránka a spievajme nové piesne) Božie slová mi ukázali cestu praktizovania. Ako človek by som sa mala usilovať o pravdu, plniť povinnosť stvorenej bytosti a žiť zmysluplný život. Musela som niesť zodpovednosť za svoj život. Nechcela som pokračovať v štúdiu. Chcela som si plniť svoju povinnosť v cirkvi.

Neskôr som sa zdôverila mame. Bola zúrivá. Povedala: „Za tie roky som toľko minula na tvoje štúdium, len aby si mala lepšiu budúcnosť a aby si si po skončení školy našla dobrú prácu, čo by na mňa vrhalo dobré svetlo. Je mi jedno, čo vravíš, nedovolím ti odísť zo školy. Chcem pre teba len to najlepšie.“ Mamine slová ma veľmi nahnevali. Nečakala som takú reakciu. Na druhej strane sa to vo mne bilo, nedalo sa zabudnúť, čo všetko mi dala. Ak si vyberiem povinnosť, sklamem ju a zradím ju. No ak by som ostala v škole a vzdala sa svojej viery a povinnosti, cítila by som vinu, a tak som žiť nechcela. Hoci váhavo, stále som trvala na odchode zo školy. Keď videla, že som rozhodnutá, súhlasila, že pôjde so mnou vybaviť výstupné papiere. No v škole mi môj odborný poradca povedal: „Premysli si to. Za rok dokončíš štúdium a po získaní titulu už si môžeš robiť, čo chceš. Bez diplomu sa ti bude ťažšie hľadať práca…“ Keď videli, že to so mnou nehlo, mama mi úprimne povedala: „Nechceš, prosím, zostať v škole? Vkladám do teba veľké nádeje. Nebudeš sa musieť starať o peniaze. Vždy sa postarám o tvoje vzdelanie. S tvojím otcom sme sa rozviedli a ty si jediné, čo mi ostalo. Si moja jediná nádej…“ Mama pri tom plakala. Vidieť moju mamu plakať, ma naozaj dostalo. Hlavou mi šlo: „Do ukončenia štúdia mi chýba už len rok. Mala by som si dokončiť školu? Ak sa pustím do povinnosti po ukončení štúdií, mama nebude namietať.“ Tak som urobila kompromis a ostala v škole. Kým som študovala, nemohla som si plniť povinnosť a cítila som veľkú vinu. Preto som sa modlila k Bohu: „Bože, som taká slabá a neviem, ako kráčať po ceste, ktorá je predo mnou. Prosím, veď ma.“

Jedného dňa som si prečítala úryvok z Božieho slova. „Pod vplyvom čínskej tradičnej kultúry vychádzajú tradičné predstavy Číňanov z toho, že človek musí voči svojim rodičom prechovávať synovskú zbožnosť. Kto neprechováva synovskú zbožnosť, je dieťa, ktoré sa správa nesynovsky. Tieto predstavy sa ľuďom vštepujú od detstva a učia sa v podstate v každej domácnosti, ako aj v každej škole a v celej spoločnosti. Keď človeku do hlavy vštepili takéto myšlienky, povie si: ‚Synovská zbožnosť je dôležitejšia než čokoľvek iné. Keby som ju neprechovával, nebol by som dobrým človekom – bol by som dieťaťom, ktoré sa správa nesynovsky, a spoločnosť by ma odsúdila. Bol by som človekom, ktorému chýba svedomie.‘ Je tento názor správny? Ľudia videli toľko Bohom vyjadrených právd – vyžadoval Boh, aby človek prechovával synovskú zbožnosť voči svojim rodičom? Je to jedna z právd, ktoré musia veriaci v Boha pochopiť? Nie, nie je. Boh len v duchovnom spoločenstve zdieľal niektoré princípy. Na základe akého princípu by sa podľa Božích slov mali ľudia správať voči ostatným? Milujte to, čo Boh miluje, a nenáviďte to, čo Boh nenávidí. To je princíp, ktorým sa treba riadiť. Boh miluje tých, čo hľadajú pravdu a dokážu nasledovať Jeho vôľu; týmto ľuďom by sme aj my mali preukazovať lásku. Boh neznáša tých, ktorí nedokážu nasledovať Božiu vôľu, prejavujú nenávisť voči Bohu a vzdorujú Mu, a aj my by sme ich mali neznášať. To od človeka žiada Boh. Ak tvoji rodičia neveria v Boha, ak dobre vedia, že viera v Boha je správna cesta a môže viesť k spáse, a napriek tomu ju neprijímajú, potom niet pochýb o tom, že sú to ľudia, ktorí majú odpor k pravde a nenávidia ju. Sú to tiež ľudia, ktorí vzdorujú Bohu a nenávidia Ho – a Bohu sa prirodzene hnusia a nenávidí ich. Mohol by si pohŕdať takýmito rodičmi? Odporujú Bohu a zlorečia Mu – a v tom prípade sú to iste démoni a satani. Mohol by si ich nenávidieť a preklínať? To všetko sú skutočné otázky. Ak ti tvoji rodičia bránia veriť v Boha, ako by si sa k nim mal správať? Ako žiada Boh, mal by si milovať to, čo Boh miluje, a nenávidieť to, čo Boh nenávidí. Vo Veku milosti Pán Ježiš povedal: ‚Kto je Moja matka? A kto sú Moji bratia?‘ ‚Každý, kto nasleduje vôľu Môjho Otca na nebi, je Môj brat, sestra i matka.‘ Tieto slová existovali už vo Veku milosti a teraz sú Božie slová ešte zreteľnejšie: ‚Milujte to, čo Boh miluje, a nenáviďte to, čo Boh nenávidí.‘ Tieto slová sú bez okolkov, no ľudia aj tak často nepochopia ich skutočný význam. Ak niekto popiera Boha a odporuje Mu, ak je Bohom prekliaty, ale je to tvoj rodič či príbuzný, a pokiaľ vieš, nie je to zlý človek, a správa sa k tebe dobre, potom sa môže stať, že tohto človeka nedokážeš nenávidieť. Dokonca s ním môžeš zostať v úzkom kontakte, pričom váš vzťah sa nezmení. Keď sa ti dostane do uší, že Boh takých ľudí nenávidí, bude ťa to trápiť a nedokážeš sa postaviť na stranu Boha a nemilosrdne ich zavrhnúť. Stále ťa zväzujú pocity a nedokážeš sa ich úplne zbaviť. Prečo to tak je? Deje sa to preto, lebo tvoje pocity sú príliš silné a bránia ti v praktizovaní pravdy. Táto osoba je k tebe dobrá, preto sa nedokážeš prinútiť nenávidieť ju. Nenávidieť by si ju mohol len vtedy, keby ti ublížila. Bola by táto nenávisť v súlade s pravdou-princípmi? Takisto ťa zväzujú tradičné predstavy, myslíš si, že ak by si nenávidel vlastného rodiča alebo príbuzného, spoločnosť by tebou opovrhovala a verejná mienka by ťa zatratila, bol by si odsúdený ako dieťa bez svedomia, ktoré sa správa nesynovsky, a dokonca by ťa nepokladali ani za človeka. Myslíš si, že by ťa Boh odsúdil a potrestal. Aj keby si ich chcel nenávidieť, tvoje svedomie ti to nedovolí. Prečo tvoje svedomie funguje týmto spôsobom? Je to preto, lebo tento spôsob myslenia ti vštepili už v detstve, a to prostredníctvom dedičstva tvojej rodiny, výchovy, ktorú ti poskytli rodičia, a vštepovania tradičnej kultúry. Tento spôsob myslenia je zakorenený veľmi hlboko v tvojom srdci a spôsobuje, že sa mylne domnievaš, že synovská zbožnosť je úplne prirodzená a oprávnená a že všetko, čo si zdedil po svojich predkoch, je vždy dobré. Naučil si sa to v ranom detstve a zostáva to dominantné, čo do veľkej miery obmedzuje a vyrušuje tvoju vieru a prijatie pravdy. Navyše to spôsobuje, že nedokážeš uviesť Božie slová do praxe a milovať to, čo Boh miluje, a nenávidieť to, čo Boh nenávidí. … Nie je človek úbohý? Vari nepotrebuje Božiu spásu? Niektorí ľudia veria v Boha už mnoho rokov, ale stále nemajú prehľad o otázke synovskej zbožnosti. Skutočne nechápu pravdu.“ (Slovo, zv. III: Rozpravy Krista posledných dní. Človek sa môže skutočne zmeniť, až keď spozná vlastné mylné názory) Z Božích slov som pochopila, že so všadeprítomným vplyvom tradičnej kultúry sa mojím etickým kódexom stala veta: „Úcta voči rodičom je cnosť, ktorá má byť nadovšetko.“ Úctu voči rodičom som považovala za to najdôležitejšie a myslela som, že ak ju nedodržím, nie som ľudská. Pri spomienke na detstvo som videla, že moja mama veľmi trpela a nebolo to pre ňu ľahké, preto som si povedala, že ju počúvnem a neublížim jej. Moja mama toľko trpela, aby ma vychovala, a keby som ju nedokázala ctiť alebo poslúchnuť, bola by som nevďačná a bezcitná. Preto som sa od detstva rozhodla usilovne študovať a vypracovať sa, aby mala moja matka dobrý život. Urobila som všetko, čo chcela, aby som jej neublížila. Keď som prijala Božie dielo posledných dní, pochopila som, že plniť si povinnosť a usilovať sa o pravdu má zmysel a hodnotu, ale vidiac mamu plakať a prosiť, aby som zostala v škole, urobila som kompromis. Aby som splnila mamine nádeje, neplnila som si svoju povinnosť, hoci som chcela uspokojiť Boha. Zamotala som sa v myšlienke, že „Úcta voči rodičom je cnosť, ktorá má byť nadovšetko“. Boh žiada, aby sme milovali to, čo On miluje, a nenávideli to, čo On nenávidí. Toto sú Božie požiadavky voči nám a sú to princípy, ktorých by som sa mala držať. Ak moji rodičia skutočne veria v Boha, mala by som ich milovať a správať sa k nim ako k bratom a sestrám. Ale ak neveria v Boha, prenasledujú ma alebo bránia mojej viere, potom majú odpor k pravde a nenávidia pravdu a odporujú Bohu a ja by som nemala len slepo súhlasiť s tým, čo hovoria. Moja matka verila v Boha, ale neusilovala sa o pravdu a bránila mi v plnení povinnosti. Videla som, že patrí k nevercom a je nepriateľom Boha. Predtým som to nevidela a myslela si, že ako ich dieťa by som si mala svojich rodičov ctiť a vždy počúvať, že v tom spočívala ľudská prirodzenosť a svedomie. Až potom som pochopila, že tento mylný názor nezodpovedá pravde. Úcta k rodičom by mala byť v súlade s princípmi a nielen slepou poslušnosťou. To je princíp praktizovania.

Neskôr som si prečítala viac Božích slov: „Teraz by si mal jasne vidieť, presne akou cestou sa Peter vydal. Ak môžeš jasne vidieť Petrovu cestu, potom si budeš istý o diele, ktoré sa dnes koná. Nebudeš sa teda sťažovať ani nebudeš negatívny, ani nebudeš po ničom túžiť. Mal by si zakúsiť Petrovu náladu v tom čase: Postihol ho žiaľ. Už netúžil po budúcnosti ani po požehnaniach. Nehľadal zisk, šťastie, slávu ani bohatstvo vo svete. Usiloval sa len o to, aby žil čo najzmysluplnejší život, ktorý spočíval v tom, že splatí Božiu lásku a venuje Bohu to, čo pokladal za absolútne najcennejšie. Potom by bol vo svojom srdci spokojný. … Ježiš sa mu opäť zjavil v agónii jeho skúšky a povedal: ‚Peter, chcem ťa zdokonaliť, aby si sa stal ovocím, ktoré je kryštalizáciou Môjho zdokonalenia v tebe a z ktorého sa budem tešiť. Dokážeš o Mne naozaj svedčiť? Urobil si to, o čo ťa žiadam? Žil si slová, ktoré som vyriekol? Kedysi si ma miloval, ale hoci si ma miloval, žil si Ma? Čo si pre Mňa urobil? Uznávaš, že nie si hodný Mojej lásky, ale čo si pre Mňa urobil?‘ Peter videl, že pre Ježiša neurobil nič. Spomenul si na svoju predchádzajúcu prísahu, že svoj život odovzdá Bohu. A tak sa už viac nesťažoval a jeho modlitby sa od tej chvíle veľmi zlepšili.“ (Slovo, zv. I: Božie zjavenie a dielo. Ako Peter spoznal Ježiša) Toto sa Pán Ježiš opýtal Petra. No mne sa zdalo, že sa ma Boh pýta rovnakú vec. Pýtala som sa samej seba: „Čo som urobila pre Boha? Peter miloval Boha tak veľmi, že sa dokázal vzdať všetkého, aby nasledoval Pána. A ja? Boh mi dal život, ale čo som urobila ja pre Neho? Absolútne nič. Vždy som myslela len na svojich rodičov a svoju budúcnosť. Dokonca som ochotná venovať všetok svoj čas a energiu štúdiu a zarábaniu peňazí, aby som im oplatila ich láskavosť. Ak nedokážem splniť ich očakávania, budem mať pocit, že som ich sklamala a zmocní sa ma pocit viny, no ako stvorená bytosť si neplním svoje povinnosti, a predsa nemám pocit, že by som Boha sklamala. Nemám žiadne svedomie.“ Premýšľala som o Petrovej skúsenosti. Hoci mu rodičia stáli v ceste, nedbal na ich odpor a vzdal sa všetkého, aby nasledoval Pána Ježiša. Bol to naozaj človek so svedomím a rozumom. Sme stvorení Bohom, preto je správne a prirodzené, že v Neho veríme a uctievame Ho. Boh si ma vybral a priviedol pred Seba, dal mi šancu byť spasená. Božia láska je naozaj veľká! Musela som oplatiť Božiu lásku a vzdať sa všetkého, aby som nasledovala Boha tak ako Peter. Potom som si prečítala ešte niekoľko úryvkov z Božieho slova, ktoré ma inšpirovali ešte viac. „Bratia a sestry, zobuďte sa! Môj deň sa nebude odďaľovať! Čas je život a získať späť čas znamená zachrániť život. Ten čas už nie je ďaleko! Ak neuspejete pri prijímacích skúškach na vysokú školu, môžete si učivo doštudovať a skúšky zopakovať, koľkokrát sa vám žiada. Môj deň však nestrpí žiadne ďalšie zdržanie. Pamätajte! Pamätajte! Týmito dobrotivými slovami vás nabádam. Koniec sveta sa odvíja priamo pred vašimi očami a rýchlo sa blížia veľké nešťastia. Čo je pre vás dôležitejšie: váš život, alebo váš spánok, poživeň, nápoje a ošatenie? Teraz je najvyšší čas tieto veci zvážiť.“ (Slovo, zv. I: Božie zjavenie a dielo. Výroky Krista na začiatku, 30. kapitola) „Buďte ostražití! Buďte ostražití! Pamätajte, že stratený čas sa už nikdy nevráti a na celom svete nenájdete liek, ktorý by vás zbavil ľútosti. Ako mám k vám teda prehovárať? Nie je Moje slovo hodné toho, aby ste nad ním opakovane a dôsledne uvažovali?“ (Slovo, zv. I: Božie zjavenie a dielo. Výroky Krista na začiatku, 30. kapitola) Každé z Božích slov mi prehovorilo k srdcu. Čas sa kráti. Katastrofy sú čoraz väčšie a krajiny na celom svete sa zmietajú v nepokojoch. Dni sa odpočítavajú jeden po druhom, usilovanie sa o pravdu je rozhodujúce. Keby som nedržala krok s Božím dielom a venovala sa svetským veciam, sústredila sa na veci, ako je štúdium, budúcnosť a rodina, potom by už bolo príliš neskoro usilovať sa o pravdu, keď by Božie dielo bolo dokonané. Bez pravdy by som zahynula v katastrofách a stihol by ma trest a na pokánie by už bolo neskoro. Božia spása ku mne opäť prišla a ja som sa musela chopiť tejto príležitosti a usilovať sa o pravdu a plniť si povinnosť stvorenej bytosti, aby som oplatila Božiu lásku.

Rozhodla som sa, že zo školy odídem. Preto som mame povedala: „Mami, nevrátim sa späť do školy. Je mi jedno, čo druhí hovoria, ja si volím vlastnú cestu a dúfam, že to budeš rešpektovať.“ Povedala: „Tvoja teta už povedala, že keď skončíš školu a získaš titul, zariadi ti prácu. Potom ti môžeme nájsť dobrého partnera a ty môžeš žiť šťastný život.“ Mamine slová ma už nepresvedčili, pretože som pochopila, že jej správanie nebola skutočná láska. Brala do úvahy len moje bezprostredné záujmy, nie môj život alebo môj budúci konečný osud. Potom som si spomenula na úryvok Božích slov. „Povedzte Mi, od koho pochádza všetko, čo sa týka ľudí? Kto nesie najväčšie bremeno za ľudský život? (Boh.) Jedine Boh miluje ľudí najviac. Naozaj ľudí milujú ich rodičia a príbuzní? Je láska, ktorou ich zahŕňajú, pravou láskou? Môže ľudí zachrániť pred satanovým vplyvom? Nemôže. Ľudia sú otupení a nechápaví, nevidia do týchto vecí a stále len hovoria: ‚Ako ma Boh miluje? Ja to necítim. Tak či onak, najviac ma milujú matka a otec. Platia mi štúdium a nútia ma učiť sa technické zručnosti, aby zo mňa niečo bolo, keď vyrastiem, aby som bol úspešný, stal sa hviezdou, celebritou. Moji rodičia míňajú na môj rozvoj a vzdelanie toľko peňazí, pričom šetria a skupánia na jedle. Aká je to veľká láska! Navždy budem ich dlžníkom!‘ Myslíte si, že toto je láska? Aké sú dôsledky toho, že tvoji rodičia sa postarali o to, aby si uspel, stal sa svetovou celebritou, mal dobrú prácu a začlenil sa do sveta? Donekonečna ťa nútia, aby si sa usiloval o úspech, prinášal česť svojej rodine a prispôsobil sa zlým trendom sveta, len aby si nakoniec spadol do víru hriechu, dostal sa do záhuby a zahynul, pričom ťa pohltí satan. Je to láska? Nie je to láska, škodí ti to a ničí ťa to.“ (Slovo, zv. III: Rozpravy Krista posledných dní. Ak má človek získať pravdu, musí sa učiť od ľudí, z udalostí a vecí v blízkom okolí) Hoci sa zdalo, že mama robí veci len pre môj prospech, odtŕhala si od úst a pracovala do úmoru, aby som mala na školné netušila, že v tom, čo som sa učila, sú satanské jedy a mylné predstavy, ktoré ma vzďaľovali ďalej od Boha a popierali Jeho existenciu. Študenti sa učia ateistické myšlienky ako: „Nikdy nebol žiadny Spasiteľ“, „Človek si vytvorí peknú vlasť vlastnými rukami“, „Bez práce nie sú koláče“ a „Vynikni nad ostatnými a ucti si tak svojich predkov“ ktoré nás nútia usilovať sa o svoje ideály a snažiť sa vyčnievať z davu, aby sme predbehli ostatných. Ľudia žijú podľa týchto myšlienok a názorov, pokúšajú sa vymaniť z Božej vlády a zmeniť svoj osud vlastnými rukami. Nakoniec sa čoraz viac stavajú proti Bohu a popierajú Ho, čím strácajú príležitosť na spásu. To je cesta satanovho zla. Usilovanie o tieto veci by ma mohlo len odviesť ďalej od Boha a do satanovej skazenosti. To by ma posunulo smerom k peklu! Tu som pochopila, že láska rodičov nebola pravá láska. Iba Božia láska je pravá láska. Snaha vyniknúť a priniesť česť menu svojej rodiny nie je správnou životnou cestou. Len usilovanie o pravdu a plnenie povinnosti stvorenej bytosti prinesie Božiu ochranu. Keď mi to všetko došlo, rozhodla som sa odísť zo školy a venovať sa službe Bohu. Mame som povedala: „Mama, chceš, aby som ďalej študovala, našla si prácu, dobrého manžela, a niečo zo mňa bolo, ale vieš mi zaručiť, že budem šťastná? Že ma čaká dobrý osud? Nie, to nikto nedokáže! Mami, to najlepšie, čo si v živote urobila, bolo šírenie evanjelia Všemohúceho Boha a to, že si ma naviedla na správnu cestu. To bolo úplne správne.“ Mama bola chvíľu ticho a potom povedala: „Daj si na seba pozor. Občas sa ozvi.“ Potom som šla do školy a ukončila štúdium. V okamihu, keď som vyšla pred školu, som bola skutočne slobodná. Už ma neobmedzovalo štúdium ani moja rodina a ja som si konečne mohla plniť povinnosť v cirkvi.

To sa stalo pred pár rokmi, no teším sa vždy, keď si na to spomeniem. Boh ma viedol krok po kroku, a umožnil mi správne vybrať medzi mojou povinnosťou a mojím štúdiom, a ísť po správnej ceste v živote. Skutočne som cítila Božiu lásku a úprimný úmysel. Teraz si môžem plniť povinnosť stvorenej bytosti a môj život nie je márny. Som skutočne šťastná.