V septembri 2021 mi cirkev zariadila účasť na výrobe nového videoprojektu – projektu, ktorý vyzeral dosť náročne. Vedela som, že mám nedostatky, pokiaľ ide o princípy a odborné schopnosti, a tak som usilovne študovala. Pri účasti na stretnutiach a diskutovaní o problémoch som sa vždy aktívne vyjadrovala v nádeji, že ostatní uvidia, že mám celkom dobrú kvalitu, a budú si myslieť, že sa oplatí rozvíjať ma. Onedlho sa však začal objavovať jeden problém za druhým, bol ich celý rad.

Raz, keď sme rozoberali výrobu videa, som upozornila na niečo, čo som vnímala ako problém. Na základe hodnotenia v zmysle princípov sa však všetci ostatní rozhodli, že to predsa len nie je problém. Cítila som sa tým znechutená, akoby som nebola dobrá. Inokedy, keď som mala návrh na video, dlho som o ňom premýšľala, kým som sa o svoj názor podelila. No aj tak som to nepoňala správne. Potom som ľutovala, že som sa ozvala, a myslela som si: „Keby som vedela, že ľudia budú takto reagovať, nepovedala by som nič!“ Predtým, keď som robila jednoduché projekty, som dokázala získať súhlas svojich bratov a sestier viac-menej vždy, keď som niečo navrhla alebo vyslovila svoj názor. Teraz som však nedokázala ani vidieť problémy jasne a stále som robila chyby. Budú si bratia a sestry myslieť, že moja kvalita nie je taká dobrá? Ak to takto bude pokračovať, nezačnú pochybovať o tom, či sa na túto prácu hodím? Vyzeralo to tak, že keď budem v budúcnosti niečo navrhovať alebo vyslovovať svoj názor, budem musieť byť opatrnejšia – ak si niečím nebudem istá, bude lepšie nepovedať nič a čo najviac sa vyhýbať chybám, aby ostatní nevideli pravdu o tom, aká som neschopná. Potom sa však stalo to, čoho som sa bála najviac. Jedného dňa som na zhromaždení hovorila v duchovnom spoločenstve, keď ma náhle prerušil vodca tímu. Povedal, že som sa odklonila od témy a že moje duchovné spoločenstvo sa má točiť okolo Božích slov. Cítila som sa tak trápne – tvár mi očervenela a ja som sa chcela len prepadnúť pod zem. Po zvyšok zhromaždenia som len pozerala do zeme a vyzerala ako kôpka nešťastia. Cítila som sa zahanbená, ponížená a bez energie. Od začiatku boli moje odborné schopnosti horšie ako schopnosti ostatných a môj pohľad na problémy bol povrchný. Keď som však hovorila teraz, nedokázala som vyjadriť ani kľúčové body. Čo si teraz budú o mne všetci myslieť, keď som v takom krátkom čase odhalila toľko nedostatkov? Budú si myslieť, že moja kvalita je chabá? Od tej chvíle som sa cítila vyvedená z miery vždy, keď sme spolu hovorili o práci, a bola som nervózna. Chcela som prichádzať s návrhmi, ale vždy, keď mi čosi napadlo, rozmyslela som si to a neodvážila som sa povedať to zo strachu, že ak by som urobila chybu, všetci by videli, že nie som dosť dobrá. Rozhodla som sa, že je lepšie nepovedať nič ako povedať niečo nesprávne. Keď sme teda diskutovali o problémoch, celkom som prestala hovoriť. Niekedy som sa pristihla, že obdivujem ostatných, ktorí vždy vyjadrili každú myšlienku, čo im napadla. Stále som sa však nevedela prinútiť urobiť to isté – nemala som takú odvahu. Vlastne som vedela, že to nie je správne. Bola som nesvoja a skľúčená, ale nevedela som, čo si počať. O niečo neskôr prepustili jednu vodkyňu našej cirkvi. Keď vyšší vodcovia odhalili jej výkon, spomenuli, že sa vždy snažila zakryť svoje nedostatky a pri konaní svojej povinnosti sa nikdy neotvorila. Ich slová mi udreli na citlivú strunu a ja som si nevedela pomôcť a nemyslieť na svoje vlastné činy. V poslednej dobe som sa uzatvárala do seba, skrývala svoje vlastné myšlienky a názory zo strachu, že ma ľudia prezrú. V tej chvíli som si uvedomila, aký nebezpečný je môj stav, a vedela, že musím hľadať pravdu a rýchlo to vyriešiť.

Kým som hľadala, prečítala som si úryvok Božích slov: „Robiť chyby alebo sa maskovať: čo z toho sa týka povahy? Maskovanie sa týka povahy, zahŕňa arogantnú povahu, podlosť a nečestnosť; Boh ho obzvlášť neznáša. … Ak urobíš chybu, no dokážeš k nej pristupovať správne, dovolíš všetkým ostatným, aby o nej hovorili, pripustíš, aby ju komentovali a rozlíšili, a dokážeš byť k tomu otvorený a rozobrať to, aký názor budú mať na teba všetci ostatní? Povedia, že si čestný človek, pretože tvoje srdce je otvorené Bohu. Prostredníctvom tvojich činov a správania budú môcť uvidieť tvoje srdce. No ak sa pokúsiš zamaskovať a všetkých oklamať, ľudia o tebe nebudú mať dobrú mienku a povedia, že si hlupák a nemúdry človek. Ak sa nebudeš snažiť predstierať alebo ospravedlňovať sa a ak si dokážeš priznať svoje chyby, každý povie, že si čestný a múdry. A čo ťa robí múdrym? Každý robí chyby. Každý má chyby a nedostatky. A vlastne každý má rovnakú skazenú povahu. Nemysli si o sebe, že si ušľachtilejší, dokonalejší a láskavejší ako ostatní; to je vonkoncom nerozumné. Len čo ti budú skazené povahy ľudí a podstata a pravá tvár ich skazenosti jasné, nebudeš sa snažiť zakrývať svoje vlastné chyby a ani iným ľuďom nebudeš vyčítať ich chyby – dokážeš správne čeliť obom. Len vtedy sa staneš prezieravým a nebudeš robiť hlúpe veci, vďaka čomu sa staneš múdrym. Tí, ktorí nie sú múdri, sú hlúpi ľudia a vždy sa zaoberajú svojimi malými chybami, zatiaľ čo sa zakrádajú v zákulisí. Je nechutné byť toho svedkom. To, čo robíš, je ostatným ľuďom v skutočnosti okamžite zrejmé, no napriek tomu sa stále nehanebne pretvaruješ. Pre ostatných to vyzerá ako klauniáda. Nie je to hlúpe? To naozaj je. Hlúpi ľudia nemajú žiadnu múdrosť. Bez ohľadu na to, koľko kázní si vypočujú, stále nechápu pravdu a nič nevidia tak, ako to v skutočnosti je. Nikdy sa neprestanú správať arogantne a myslia si, že sú iní ako ostatní a že sú váženejší – to je arogancia a samospravodlivosť, to je hlúposť. Hlupáci nemajú duchovné porozumenie, však? Záležitosti, v ktorých si hlúpy a nerozumný, sú záležitosti, v ktorých nemáš duchovné porozumenie a nemôžeš ľahko pochopiť pravdu. To je realita tejto záležitosti.“ (Slovo, zv. III: Rozpravy Krista posledných dní. Princípy, ktorými by sa malo riadiť správanie človeka) Po prečítaní Božích slov som uvažovala o stave, v akom som bola v poslednom čase. Na začiatku som si myslela, že to, že ma vybrali do nového videoprojektu, znamená, že moja kvalita a schopnosti nie sú zlé a že som hodná kultivovania. A tak som aktívne vyjadrovala svoje názory a zapájala sa do duchovných spoločenstiev a diskusií v nádeji, že od všetkých získam ich schválenie. Keď som však videla, že neustále odhaľujem svoje problémy, cítila som sa veľmi trápne. Ľudia ma prezierali a to som nemohla prijať. Myslela som si, že moje chyby dokazujú, že nie som dobrá, že sa na túto prácu nehodím. Tak som sa uzavrela do seba a maskovala sa v nádeji, že ostatní neuvidia, aká som neschopná. Moja povaha bola taká arogantná a nečestná! V prvom rade, to, že mi zverili túto povinnosť, nebolo v skutočnosti dôkazom, že som dobrá – cirkev mi jednoducho dávala príležitosť praktizovať. Vlastne som ešte stále mala veľa nedostatkov a chýb a pri konaní povinnosti som sa musela učiť a zdokonaľovať. No ja som tieto problémy neriešila správne. Neuvažovala som o príčinách svojich chýb a neusilovala som sa o pravdu-princípy, aby som si vynahradila svoje nedostatky. Namiesto toho som si lámala hlavu a hľadala spôsoby ako skryť svoje problémy, aby ma ostatní neprezreli. Ako som mohla byť taká nevedomá a neznalá? Neskôr som si prečítala viac Božích slov: „Keď ľudia konajú svoju povinnosť alebo akúkoľvek prácu pred Bohom, ich srdce musí byť čisté: musí byť ako nádoba s čerstvou vodou – krištáľovo čisté, bez nečistoty. Aký postoj je teda správny? Nech robíš čokoľvek, si schopný hovoriť s ostatnými v duchovnom spoločenstve o všetkom, čo máš na srdci, o akýchkoľvek myšlienkach, ktoré môžeš mať. Ak niekto povie, že tvoj spôsob robenia vecí nebude fungovať, a navrhne niečo iné, a ty máš pocit, že je to celkom dobrý nápad, potom sa vzdáš svojho spôsobu a budeš robiť veci podľa toho, čo si myslí ten druhý. Vďaka tomu všetci vidia, že dokážeš prijať návrhy iných, vybrať si správnu cestu, konať podľa princípov a transparentne a jasne. V tvojom srdci nie je temnota a konáš a hovoríš úprimne, pričom sa spoliehaš na postoj založený na úprimnosti. Nazývaš veci pravým menom. Ak to tak je, tak to tak je; ak to tak nie je, tak to tak nie je. Žiadne triky, žiadne tajomstvá, len veľmi transparentný človek. Nie je to druh postoja? Je to postoj k ľuďom, udalostiam a veciam a vyjadruje povahu človeka.“ (Slovo, zv. III: Rozpravy Krista posledných dní. Tretia časť) Bohu sa páčia čestní ľudia. Ku konaniu svojej povinnosti by som mala pristupovať čestne. Bez ohľadu na to, čo robím alebo hovorím, by som mala byť úprimná a otvorená, hovoriť, čo si myslím, a ak sa objavia problémy, mala by som si ich vedieť uznať a primerane ich riešiť. A tak som postupne preskúmala svoje minulé chyby. Hľadala som dôvody, prečo mi veci nevychádzali, a snažila sa pochopiť súvisiace princípy. Až potom som si uvedomila, že ak robíme chyby, umožňuje nám to odhaliť vlastné slabé stránky a včas ich vyvážiť a to je dobré. Ja som sa však vždy starala o svoj obraz a postavenie, uzatvárala som sa do seba, ukazovala som falošnú tvár, nehovorila som svoj názor a bála som sa odhaľovať svoje chyby. Takým konaním by som nikdy nedokázala dohnať svoje nedostatky a môj pokrok by bol pomalý. Nekopala som si tým jamu? Keď som si to uvedomila, začala som vedome korigovať svoje myslenie. V diskusiách o práci s ostatnými bratmi a sestrami a pri navrhovaní videí som vyjadrila čokoľvek, čo som mala na srdci, a to bez toho, aby som sa snažila odhadnúť, ako to bude prijaté. Hoci niektoré moje nápady a názory boli stále mimo, vďaka usmerneniam a vedeniu mojich bratov a sestier som začala chápať niektoré z princípov, ktoré s tým súviseli. Pomaly som sa stávala menej obmedzenou, cítila som sa uvoľnenejšie a moje srdce sa odľahčilo.

Po istom čase sme museli prijať nejakú novú technológiu, aby sme zlepšili kvalitu videa. Tá technológia bola pre mňa nová, ale tým, že som diskutovala s ostatnými a učila sa potrebné zručnosti spolu s nimi, som to postupne začala trochu chápať. Keď som videla, ako sestra, ktorá so mnou bola v partnerstve, komunikuje svoje nápady a predkladá návrhy, aká bola jej analýza vždy logická a dobre podložená a ako sa jej nadriadený často pýtal na názor na rôzne veci, veľmi som jej závidela. Naproti nej som ja nebola nikto. Premýšľala som, kedy sa konečne všetci dozvedia, kto som. Niekedy som pri pracovných diskusiách uvažovala o tom, ako použiť svoje slová tak, aby som na ostatných zapôsobila – aby vedeli, že nie som v danej veci úplne bezradná. Jedného dňa sme všetci diskutovali o pláne videoprodukcie, keď som postrehla problém. Aby som hovorila stručne a k veci a aby som ukázala, že o tejto novej technológii niečo viem, chcela som si starostlivo vybrať slová, než prehovorím. Avšak čím viac som sa nad tým trápila, tým menej som vedela, čo mám povedať. Nakoniec túto otázku vzniesla sestra, ktorá so mnou bola v partnerstve, namiesto mňa. Neskôr som prišla na riešenie. S mojou partnerskou sestrou by sme si mohli vopred prediskutovať, čo povieme. Potom by som na stretnutí v duchovnom spoločenstve povedala ostatným svoj názor ako prvá. Takto by som sa dokázala lepšie vyjadriť a mala by som pocit, že som v našom tíme prítomná. Problém bol v tom, že keď som sa diskusií zúčastňovala sama, stále som nemala odvahu prezentovať svoje názory. Namiesto toho som počkala, kým všetci ostatní skončia s vyjadrovaním tých svojich, a potom som povedala len „dobre“ a tvárila sa, že chápem, čo bolo povedané. Pokračovalo to až do bodu, keď som na seba pri diskusii o problémoch nebrala žiadne bremeno. Keď som ich počúvala, niekedy som pritom vypla alebo som dokonca zaspala.

Jedného dňa za mnou prišla moja spolupracovníčka a poznamenala, že svoju povinnosť už nekonám tak aktívne ako predtým. Spýtala sa ma, či som v určitom stave, a ja som sa jej zdôverila s nedávnymi zjaveniami. Využila svoje skúsenosti, aby mi pomohla, a poslala mi Božie slová, ktoré hovoria: „Antikristi veria, že ak budú príliš veľa rozprávať, neustále vyjadrovať svoje názory a hovoriť s ostatnými v duchovnom spoločenstve, všetci ich spoznajú, budú si myslieť, že tomuto antikristovi chýba hĺbka, že je len obyčajný človek a nebudú si ho vážiť. Čo pre antikrista znamená strata rešpektu? Znamená to stratu jeho váženého postavenia v srdciach ostatných, pretože sa bude javiť ako priemerný, nevedomý a obyčajný. To je to, v čo antikristi nedúfajú. Preto keď antikrist vidí, že ostatní v cirkvi sa vždy otvoria a priznajú svoju negativitu, vzdor voči Bohu, chyby, ktoré včera urobili, alebo neznesiteľnú bolesť, ktorú pociťujú z toho, že dnes nie sú úprimní, považuje týchto ľudí za hlúpych a naivných, pretože on sám nikdy takéto veci neprizná a svoje myšlienky drží v tajnosti. Niektorí ľudia hovoria zriedkavo pre slabú kvalitu alebo prostoduchosť či nedostatok komplexných myšlienok, ale keď antikrist hovorí zriedkavo, nie je to z rovnakého dôvodu – je to problém povahy. Pri stretnutí s druhými hovorí zriedkavo a nerád vyjadruje svoje názory na záležitosti. Prečo nevyjadruje svoje názory? Po prvé, určite mu chýba pravda a nedokáže veci rozpoznať. Ak prehovorí, mohol by robiť chyby alebo by ho mohli spoznať. Má strach, že naň budú pozerať zvrchu, preto predstiera mlčanie a tvári sa, že je hĺbavý, čím sťažuje ostatným, aby ho odhadli, a pôsobí múdro a distingvovane. Vďaka tejto fasáde sa ľudia neodvážia antikrista podceniť, a keď vidia jeho zdanlivo pokojný a vyrovnaný zovňajšok, majú ho v ešte väčšej úcte a neodvážia sa ho znevážiť. Toto je ľstivý a podlý aspekt antikristov. Svoje názory nevyjadrujú ochotne, pretože väčšina ich názorov nie je v súlade s pravdou, ale sú to len ľudské predstavy a domnienky, ktoré nie sú hodné toho, aby sa dostali na verejnosť. Preto mlčia. … Je to taký jednoduchý jazyk, prečo to teda antikristi nepovedia? Nechcú, aby ich ostatní spoznali, lebo poznajú svoje vlastné obmedzenia. Skrýva sa za tým však aj opovrhnutiahodný úmysel – byť obdivovaní. Nie je práve toto najodpornejšie?“ (Slovo, zv. IV: Odhaľovanie antikristov. Šiesty bod) Keď som v minulosti čítala Božie slová, ktoré odhaľovali povahy antikristov, takmer nikdy som sa cez Jeho slová nepozerala na seba. Myslela som si, že nemám žiadne postavenie, tobôž nie nejaké veľmi ambiciózne túžby. Ale teraz, keď som sa porovnala s Božími slovami, som videla, že antikristi sa často zdráhajú vyjadriť svoje názory, aby zakryli svoje vlastné nedostatky, a že často mlčia, aby predstierali intelektuálnu hĺbku. Je to tak preto, aby si všetci okolo nich mylne mysleli, že rozumejú pravde, a vzhliadali k nim. Nie je to to, čo som robila ja? V skutočnosti som vôbec nemala pre túto novú technológiu cit. Ale aby som si zachovala tvár a pevné postavenie v skupine, nikdy som o svojich slabinách ani nedostatkoch otvorene nehovorila. Dala som si na tvár masku a predstierala, že veciam rozumiem. Neodvážila som sa pred všetkými podeliť o svoje názory zo strachu, že by som sa preriekla a oni by videli, že som laik. Dokonca som zašla tak ďaleko, že som svoje nedostatky zakrývala tým, že som sa na stretnutiach ponáhľala navrhovať veci, ktoré som vopred prediskutovala so svojou partnerskou sestrou. Nielenže mi to umožnilo cítiť sa, že som viac súčasťou vecí, ale zabránilo to ostatným zistiť, aký nízky je môj štandard v skutočnosti. Bola som taká nečestná! Keď som sa nad tým zamyslela, uvedomila som si, že mnoho ľudí spomínalo, že nie som veľmi zhovorčivá. Kedysi som si myslela, že je to len mojou osobnosťou. Iba vďaka odhaleniu Božích slov som videla, že som mlčala preto, aby ma ostatní neprezreli. Takto som si počínala aj predtým, keď som konala svoju povinnosť. Niekedy som aj objavila nejaké problémy, ale zdržala som sa povedať niečo, ak mi ešte neboli jasné. Namiesto toho som počkala, kým som problém nepochopila jasne, a potom som metodicky a logicky vysvetlila svoj názor. Vďaka tomu si časom všetci mysleli, že mám oko na identifikovanie problémov, a občas som ich počula, ako ma chvália, že som šikovná a mám vysokú kvalitu. Cítila som sa preto veľmi spokojná sama so sebou. Keď som videla, aké sú niektoré z mojich ostatných sestier priame, hovoria, čo si myslia, a priznajú, keď niečomu nerozumejú, pozerala som sa na ne zvrchu. Myslela som si, že hovoria bez toho, aby si veci premysleli, a že ostatní okamžite uvidia, aké sú neschopné. Vedela som, že ja sa tak nemôžem správať. Teraz, keď som si to všetko uvedomila, som vedela, že moja antikristovská povaha je vážna. Dávala som si na tvár masku, aby som získala postavenie a aby o mne ostatní mali vysokú mienku. Príliš som sa zaujímala o svoje postavenie a priveľa som si o sebe myslela. Stále som chcela byť človekom bez nedostatkov a nebola som ochotná byť obyčajným človekom. Bolo to odo mňa také arogantné a nerozumné! Premýšľala som o svojej účasti na týchto zložitých videoprojektoch. Nielenže som mala možnosť zlepšiť svoje odborné schopnosti, ale v priebehu procesu som mohla pochopiť viac princípov. To bolo skvelé! Ale namiesto toho, aby som sa spolu s bratmi a sestrami usilovne učila nové zručnosti a princípy, som celé dni trávila ignorovaním svojej povinnosti. Rozmýšľala som nepoctivo, robila si starosti, či získam alebo stratím chválu druhých, a čo najviac som sa snažila chrániť si svoj vlastný obraz. Bola som taká hlúpa! Po toľkých rokoch viery v Boha som stále nevedela, na čo mám zamerať svoje úsilia. Bezstarostne som premrhala toľko vzácneho času a nakoniec som tým nič nezískala. Nielenže som svoju povinnosť nekonala dobre, ale aj Boh mnou opovrhoval a bol zo mňa znechutený. Čím viac som o tom uvažovala, tým horšie som sa cítila. Hanbila som sa za seba. A tak som sa modlila k Bohu, ochotná kajať sa.

Potom som našla cestu praktizovania z Božích slov. Boh hovorí: „Ako sa javia slová a činy normálnych ľudí? Normálny človek dokáže hovoriť zo srdca. Povie všetko, čo má na srdci, bez akejkoľvek falošnosti alebo klamstva. Ak dokáže pochopiť záležitosť, s ktorou sa stretne, bude konať podľa svojho svedomia a rozumu. Ak ju nedokáže jasne rozpoznať, bude robiť chyby a zlyhávať, bude sa zaoberať mylnými názormi, predstavami a svojimi osobnými domnienkami a bude zaslepený ilúziami, ktoré má pred očami. To sú vonkajšie znaky normálnej ľudskej prirodzenosti. Uspokojujú tieto vonkajšie znaky normálnej ľudskej prirodzenosti Božie požiadavky? Nie. Ľudia nemôžu uspokojiť Božie požiadavky, ak nemajú pravdu. Tieto vonkajšie znaky normálnej ľudskej prirodzenosti patria obyčajnému, skazenému človeku. Sú to veci, s ktorými sa človek narodil, veci, ktoré sú mu vlastné. Musíš sám sebe dovoliť prejavovať tieto vonkajšie znaky a zjavenia. Keď si ich dovolíš prejavovať, musíš pochopiť, že také sú prirodzené inštinkty, kvalita a vrodená prirodzenosť človeka. Čo by si mal urobiť, keď to pochopíš? Mal by si tomu venovať správnu pozornosť. Ako však túto správnu pozornosť uviesť do praxe? Urobíš to tak, že budeš viac čítať Božie slová, ďalej sa vybavovať pravdou, budeš Bohu častejšie prinášať veci, ktoré nechápeš, veci, o ktorých si vytváraš predstavy, a veci, o ktorých možno vynášaš nesprávne súdy, aby si o nich uvažoval a hľadal pravdu na vyriešenie všetkých svojich problémov. … Keďže nie si nadčlovek ani veľký človek, nemôžeš preniknúť do všetkých vecí a pochopiť ich. Nie je možné, aby si letmým pohľadom spoznal svet, ľudstvo a všetko, čo sa okolo teba deje. Si obyčajný človek. Musíš prejsť mnohými zlyhaniami, mnohými obdobiami zmätenosti, mnohými chybami v úsudku a mnohými odchýlkami. To môže naplno zjaviť tvoju skazenú povahu, tvoje slabosti a nedostatky, tvoju nevedomosť a hlúposť, a to ti umožní znovu preskúmať a spoznať samého seba a mať znalosti o Božej všemohúcnosti, plnej múdrosti a Jeho povahe. Získaš od Neho pozitívne veci, pochopíš pravdu a vstúpiš do reality. Medzi tvojimi skúsenosťami sa nájde mnoho vecí, ktoré sa nebudú vyvíjať podľa tvojich predstáv, z čoho sa budeš cítiť bezmocne. Vtedy musíš hľadať a čakať; v každej záležitosti musíš od Boha získať odpoveď a z Jeho slov pochopiť základnú podstatu každej záležitosti a podstatu každého druhu človeka. Takto sa správa obyčajný, normálny človek. Musíš sa naučiť povedať: ‚nemôžem‘, ‚je to nad moje sily‘, ‚nemôžem do toho preniknúť‘, ‚nezažil som to‘, ‚vôbec nič neviem‘, ‚Prečo som taký slabý? Prečo som taký naničhodný?‘ ‚mám takú slabú kvalitu‘, ‚som taký necitlivý a tupý‘, ‚som taký nevedomý, že mi bude trvať niekoľko dní, kým túto vec pochopím a postarám sa o ňu‘ a ‚musím to s niekým prebrať.‘ Musíš sa naučiť praktizovať týmto spôsobom. Je to vonkajší znak tvojho priznania, že si normálny človek, a tvojej túžby byť normálnym človekom.“ (Slovo, zv. III: Rozpravy Krista posledných dní. Vážiť si Božie slová je základom viery v Boha) Po úvahách o Božích slovách som pochopila, že som obyčajný človek priemernej kvality s málo skúsenosťami a málo chápem pravdu-princípy. Keď som sa stretla s novou technológiou a novými problémami, niekedy som niečo nevedela pochopiť alebo som robila chyby – ale to je normálne. Musela som si priznať a prijať svoje vlastné nedostatky a chyby a hľadať pravdu-princípy, aby sa problém vyriešil. Len tak sa dokážem neustále zlepšovať. Keď som si to všetko uvedomila, moja myseľ sa osvetlila. Bola som ochotná praktizovať v súlade s Božími požiadavkami, prestať sa pretvarovať a klamať, dobre sa správať a triezvo plniť svoje povinnosti.

Raz sa stalo, že sme v skupine s naším nadriadeným diskutovali o tom, ako upraviť jedno video. Keď už všetci predložili svoje návrhy, našla som ďalší problém – ale nebola som si istá, či mám pravdu alebo nie, a mala som určité obavy. Premýšľala som: „Mám to spomenúť alebo nie? Ak vytiahnem problém, ktorý v skutočnosti problémom nie je, odhalím sa ako neznalá hlupaňa.“ Práve vtedy som si uvedomila, že sa chcem opäť uzavrieť a skryť, aby som si zachovala tvár. A tak som sa pomodlila k Bohu, poprosila ho o silu vzdorovať svojmu zlému úmyslu a potom som sa ostatným otvorila so svojimi názormi. Svoje názory vyjadrila aj nadriadená a ďalšie sestry. Hoci sa ukázalo, že tá záležitosť, ktorú som predostrela, nie je problémom, prostredníctvom našej diskusie som lepšie porozumela princípom. Keď sme spolu komunikovali a diskutovali o práci, s postupom času som mala stále menej úzkosti a obáv. Niekedy som si všimla nejaké problémy, ale nebola som si istá, ako ich vyriešiť. A tak som tie problémy čestne zdieľala s ostatnými a nechala som, aby sa všetci spoločne dohodli na ich riešení. Niekedy som navrhla riešenie, ale v priebehu diskusie sa ukázalo, že je nevhodné. V takých chvíľach som pripustila, že som sa mýlila, a so všetkými som diskutovala, ako to napraviť a dosiahnuť lepšie výsledky. … Keď som praktizovala takto, moje srdce sa cítilo oveľa pokojnejšie a uvoľnenejšie a dokázala som konať svoju malú časť v mojej povinnosti. Prostredníctvom osobných skúseností som sa naučila, že keď sa správam dobre a svoju povinnosť konám týmto spôsobom, cítim sa pokojná, uvoľnená a oslobodená!