Keď som bola dieťa, často som počúvala svojho otca hovoriť: „Tvoj druhý strýko si nectí rodičov a nestará sa o tvojho starého otca. O starého otca sme sa starali my s mamou. Zmyslom výchovy detí je, aby sa o teba v starobe postarali. V budúcnosti sa o nás musíš postarať a doopatrovať nás až do konca života!“ Keď som dospela, starala som sa o rodičov, až kým nezomreli. Tiež som dúfala, že moja dcéra sa o mňa v starobe dokáže postarať. Len čo sa dcéra naučila rozprávať, opýtala som sa jej: „Na koho budeš míňať peniaze, keď vyrastieš?“ Dcéra mi povedala: „Keď vyrastiem, zarobím kopu peňazí a budem ich dávať mamičke a oteckovi.“ Šťastne som povedala: „Moja drahá dcéra, mama ťa nevychovala nadarmo!“ Moja dcéra je veľmi bystrá. Všetko sa rýchlo naučí a na skúškach vždy patrí medzi najlepších študentov. Veľmi ma to tešilo a myslela som si: „Moja dcéra je taká bystrá, určite ju čaká skvelá budúcnosť. Aj keby som nemala peniaze, musím ju v štúdiu podporovať, aby si po skončení vysokej školy našla dobrú prácu. Potom nebude mať problém postarať sa o nás v starobe.“

V apríli 2003 ma zatkli za vieru v Boha a kázanie evanjelia a vo väzbe som zostala 25 dní. Aby som sa vyhla opätovnému zatknutiu políciou, v novembri som odišla z domu, aby som konala svoju povinnosť na inom mieste. V tom čase som bola veľmi rozpoltená: „Moja dcéra bude mať o pol roka prijímačky na vysokú školu. Ak teraz odídem, neovplyvní to dcérino štúdium? Ak to ovplyvní jej prijímačky a zmarí jej budúcnosť, nebude ma nenávidieť? Zriekne sa ma ako matky? Mám len jednu dcéru, a ak ma už nebude chcieť za matku, na koho sa v starobe spoľahnem? No ak neodídem a znova ma zatknú, moju dcéru do toho určite zatiahnu a jej budúcnosť bude úplne zničená. Aj ja budem odsúdená a potom už nebudem môcť konať svoje povinnosti.“ Po dlhom uvažovaní som sa predsa len rozhodla odísť z domu. Keďže ma polícia stále hľadala, neodvážila som sa ísť domov.

Ako som starla, moja energia a fyzická sila začali ubúdať a mala som zvýšený krvný tlak. Zrak sa mi rozmazával, začalo mi hučať v ušiach a zhoršil sa mi sluch. Pri fyzickej práci mi tiež začalo búšiť srdce, takže som si musela ľahnúť a chvíľu odpočívať. Myslela som si: „Začínam už starnúť? Kto sa o mňa v starobe postará?“ V tom čase mi dcéra veľmi chýbala a myslela som si: „Stále počítam s tým, že sa na ňu v starobe spoľahnem!“ V roku 2021 som sa vrátila do domu svojej staršej sestry kázať evanjelium a dozvedela som sa, že dcéra pracuje mimo domova, a k svojim tetám sa správa veľmi úctivo. Pomyslela som si, že v tom prípade bude určite milá aj ku mne, a veľmi som sa tešila, že dcéru jedného dňa uvidím. Koncom augusta nasledujúceho roka, keď som kázala evanjelium mimo domova, mi sestra napísala, že dcéra sa na pár dní vrátila. Ešte v tú noc som sa ponáhľala späť k sestre, ale dcéra ma nechcela vidieť. Cítila som sa hrozne, ale chápala som dcérine pocity. Veď som sa o ňu nestarala sedemnásť rokov, takže bolo normálne, že sa hnevala. Keď som dcéru neskôr uvidela, bola som taká šťastná, že som ju chcela objať, ale ona si sadla ďaleko odo mňa, a od sklamania ma zamrazilo pri srdci. Po chvíli som jej povedala: „Celé tie roky som sa o teba bála. Bála som sa, že ma polícia zatkne a zatiahnu do toho aj teba, preto som sa neodvážila ísť domov. Celé tie roky si trpela.“ Zatrpknuto povedala: „Netrpela som. Už som dospelá. Netrpím!“ Keď to povedala, otočila hlavu a odišla. Nezdržala sa ani pol hodiny. Bola som nesmierne sklamaná: „Tak ťažko som ťa vychovávala a toľko som sa o teba starala. Keď si začala chodiť do školy, chcela som ti pomôcť získať nejakú zručnosť a zabezpečiť ti dobrú budúcnosť, a tak som minula posledných tritisíc jüanov, čo naša rodina mala, aby som ti kúpila elektronický klavír. Vynaložila som na teba toľko krvi srdca a ty sa ma teraz zriekaš? Naozaj som ťa vychovala nadarmo!“ Pomyslela som si: „Čínska komunistická vláda mi zrušila trvalý pobyt, manžel sa so mnou rozviedol a dcéra sa ma zriekla. Mám už šesťdesiat rokov a moje zdravie sa každým rokom zhoršuje. Čo budem robiť, keď zostarnem? Kto sa o mňa postará, keď ochoriem? Kto sa o mňa postará v starobe a odprevadí ma na poslednú cestu?“ V noci som ležala v posteli, prevaľovala som sa a nemohla som zaspať. Keď som si pomyslela na to, že ma dcéra ani neoslovila „mami“, uvedomila som si, že nie je žiadna nádej, že by som sa na ňu v starobe mohla spoľahnúť. Cítila som sa taká zúfalá, akoby mi niekto drvil srdce. V tých dňoch som bola ako bez duše, nemala som motiváciu konať svoju povinnosť a evanjelium som kázala celkom mechanicky, bez záujmu.

Vo februári 2023 som sa dopočula, že sestra Sun Jing ochorela, ale jej manžel sa o ňu veľmi starostlivo a pozorne staral. Pomyslela som si: „Keď je sestra chorá, jej manžel sa o ňu stará. Čo budem robiť ja, ak ochoriem? Dcéra sa ma zriekla, a ak zostanem nevládna, bude mi veľmi trápne, aby sa o mňa starali sestry z cirkvi. Nemôžem byť bratom a sestrám na ťarchu! Okrem toho žijem sama, takže ak by sa mi niečo stalo, nikto by o tom nevedel. Čo ak by som sa nedostala včas do nemocnice a zomrela by som doma?“ Neubránila som sa trápeniu a obavám, že sa o mňa v starobe nebude mať kto postarať a odprevadiť ma. Jedného dňa som si počas duchovných pobožností prečítala Božie slová a trochu som porozumela svojmu stavu. Všemohúci Boh hovorí: „Je chybou, keď ako rodič vkladáš trochu nádeje do svojich detí a dúfaš, že keď vyrastú, budú k tebe úctivé a dokážu sa o teba postarať? Nie je to chyba a neznamená to žiadať priveľa. V čom je teda problém? Táto žena sa chcela spoliehať na svoje deti neustále, aby žila dobrý život, chcela sa o ne opierať v druhej polovici svojho života a stále očakávala, že z nich bude mať potešenie. Aký mylný názor sa tu prejavuje? Prečo mala túto predstavu? Čo bolo zdrojom tohto názoru, ktorý zastávala? Ľudia vždy prechovávajú prehnané nádeje na určitý spôsob života a určitú životnú úroveň. To znamená, že skôr, ako ľudia spoznajú, ako Boh vopred ustanovil ich životy alebo aký je ich osud, už si plánujú svoju životnú úroveň: musia byť šťastní, zažívať po celý život pokoj a radosť, byť bohatí a mať významné postavenie, mať ľudí, ktorí im môžu pomôcť a na ktorých sa môžu spoľahnúť. Už si naplánovali svoju vlastnú cestu v živote, svoje životné ciele, záver svojho života a všetky ostatné podobné veci. … Keďže mala neustále toto želanie a tieto plány, mala vo svojom srdci Boha? (Nie.) Takže, v istom zmysle, čo spôsobilo bolesť, ktorá pramenila zo všetkého jej zápasenia? (Spôsobilo to jej želanie.) To je pravda. A ako vzniklo jej želanie? (Tým, že neverila v Božiu zvrchovanosť ani v Jeho ovládanie a usporiadania.) Správne. Nechápala, ako vzniká osud ľudí, ani nechápala, ako funguje Božia zvrchovanosť. Toto je koreň problému.“ (Slovo, zv. III: Rozpravy Krista posledných dní. Iba ak sa človek zbaví svojich predstáv, môže sa vydať na správnu cestu viery v Boha (2)) To, čo Boh odhalil, bol presne môj stav. Mala som len niečo cez štyridsať, keď som odišla z domu konať svoju povinnosť, a keďže som bola vtedy mladá a silná, nemyslela som na to, čo budem robiť, keď zostarnem. Ako teraz starnem, moje zdravie sa z roka na rok zhoršuje a vyrojilo sa množstvo obáv o budúcnosť. Bála som sa, že ak ochoriem a nebudem sa môcť o seba postarať, nebude nikoho, kto by sa o mňa postaral – čo si počnem? Počas rokov, čo som bola preč z domu, mi zrušili trvalý pobyt a manžel sa so mnou rozviedol. Pôvodne som si myslela, že keďže sa dcéra správa k svojim tetám veľmi úctivo a starostlivo, určite bude milá aj ku mne. Nečakala som však, že sa ma dcéra zriekne a že nebude žiadna nádej, že sa o mňa v starobe postará. Videla som, že sa na dcéru nemôžem spoľahnúť, a tak som sa bála, že ak v budúcnosti ochoriem, nebudem mať nikoho, kto by sa o mňa postaral, a že zomriem doma a nikto si to ani nevšimne. Najmä keď som počula, že Sun Jing je chorá a stará sa o ňu manžel, cítila som sa ešte osamelejšia a úbohejšia, a keď som pomyslela na to, že sa v budúcnosti nebudem mať na koho v živote spoľahnúť, cítila som sa smutne a zúfalo. Hovorila som, že Boh je zvrchovaný nad všetkým, ale v skutočnosti som vôbec nerozumela Božej zvrchovanosti a v mojom srdci nebolo miesto pre Boha. Vždy som rozmýšľala, ako si zabezpečiť východisko, a dokonca som považovala dcéru za svoju oporu. Nemala som v Boha žiadnu vieru. Tento stav by bol veľmi nebezpečný, keby som ho nevyriešila.

Neskôr som uvažovala: „Prečo mi tak veľmi záleží na tom, či sa o mňa bude mať kto v starobe postarať a byť pri mne, keď budem zomierať? V čom je problém?“ Prečítala som si Božie slová: „Niektorí ľudia lipnú na prehnitej a zastaranej predstave a hovoria: ‚V skutočnosti nezáleží na tom, či majú ľudia deti, ktoré by im prejavovali synovskú úctu a postarali sa o nich v starobe, ale prinajmenšom, keď zomrú, musí sa nájsť niekto, kto zorganizuje smútočné obrady, aby to pred ostatnými vyzeralo dôstojne. V opačnom prípade, ak zomrú doma a nikto si to nevšimne, ľudia sa budú vysmievať, a to by bolo príliš úbohé!‘ Čo na tom, ak to nikto nevie? Keď človek zomrie, už nevníma nič. Keď zomrie jeho telo, duša ho okamžite opustí. Bez ohľadu na to, kde sa telo nachádza alebo ako po smrti vyzerá, nie je snáď aj tak mŕtve? Aj keď ho vynesú v truhle na veľkolepom pohrebe, telo po uložení do zeme aj tak zhnije, však? Ľudia si myslia: ‚Mať pri sebe deti, ktoré ťa uložia do truhly, oblečú ti pohrebné šaty, nalíčia ťa a zorganizujú veľkolepý pohreb, je slávna vec. Ak zomrieš bez toho, aby ti niekto zorganizoval pohreb alebo ťa poriadne vyprevadil na poslednej ceste, je to, akoby celý tvoj život nemal poriadny záver.‘ Je táto myšlienka správna? (Nie, nie je.) V dnešnej dobe mladí ľudia nevenujú týmto veciam veľkú pozornosť, ale v odľahlých oblastiach sa stále nájdu ľudia a starší ľudia s malým prehľadom, ktorí veria, že deti sa musia o svojich rodičov v starobe postarať a po smrti ich poriadne vyprevadiť na poslednej ceste. Táto myšlienka a názor sú hlboko zakorenené v ich srdciach, a bez ohľadu na to, ako hovoríš v duchovnom spoločenstve o pravde, neprijímajú to – aký to má konečný dôsledok? Dôsledkom je, že im to hlboko ubližuje. Tento nádor je v nich dlho ukrytý a budú ním otrávení. Keď ho vykopú a odstránia, už ich nebude otravovať jedom a ich životy budú slobodné. Akékoľvek nesprávne činy sú vedené absurdnými myšlienkami a názormi. Sú napríklad ľudia, ktorí sa boja, že po smrti zhnijú vo svojom dome, a tak si stále myslia: ‚Musím vychovať syna. Keď môj syn vyrastie, nemôžem ho nechať odísť veľmi ďaleko. Čo ak nebude pri mne, keď zomriem? Nemať niekoho, kto by sa o mňa v starobe postaral alebo ma po smrti poriadne vyprevadil na poslednej ceste – to by som v živote najviac ľutoval! Keby som mal niekoho, kto by to pre mňa urobil, potom by som nežil nadarmo. Bol by to dokonalý život. Nech sa deje čokoľvek, nemôžem byť terčom výsmechu.‘ Nie je to prehnitý spôsob myslenia? (Áno, je.) Je to zastarané a zdegenerované, prikladá fyzickému telu príliš veľkú dôležitosť! V skutočnosti je fyzické telo bezcenné: po tom, čo zažije narodenie, starobu, chorobu a smrť, nezostane nič. Iba ak si počas života získal pravdu a dosiahol spásu, môžeš žiť večne. Ak si nezískal pravdu, potom keď tvoje telo zomrie a zhnije, nezostane nič; bez ohľadu na to, aké úctivé sú k tebe tvoje deti, nebudeš si to môcť užiť. Keď človek zomrie a jeho deti ho pochovajú v truhle, môže to staré telo niečo cítiť? Môže niečo vnímať? (Nie, nemôže.) Vôbec nič nevníma. Ale v živote ľudia prikladajú tejto záležitosti veľkú dôležitosť a od svojich detí veľa vyžadujú, pokiaľ ide o to, či ich po smrti dokážu poriadne vyprevadiť na poslednej ceste – čo je hlúpe, však? … ak sa usiluješ o pravdu, ako rodič by si mal najprv opustiť tradičné, prehnité a zdegenerované myšlienky a názory týkajúce sa toho, či ti deti prejavujú synovskú úctu, postarajú sa o teba v starobe a poriadne ťa po smrti vyprevadia na poslednej ceste. Mal by si k tejto záležitosti pristupovať správne. Ak ti tvoje deti skutočne prejavujú synovskú úctu, prijmi to správne. Ale ak tvoje deti nemajú podmienky alebo energiu na to, aby ti synovskú úctu prejavovali, alebo to nemajú v pláne a nemôžu sa o teba v starobe postarať po tvojom boku alebo ťa po smrti poriadne vyprevadiť na poslednej ceste, nemusíš to vyžadovať ani sa cítiť smutne. Všetko je v Božích rukách. Narodenie má svoj čas, smrť má svoje miesto a Boh ustanovil, kde sa ľudia narodia a kde zomrú.“ (Slovo, zv. VI: O usilovaní sa o pravdu. Ako sa usilovať o pravdu (19)) To, čo Božie slovo odhalilo, bol presne môj stav. Vždy som sa bála, že sa o mňa v starobe nebude mať kto postarať alebo ma odprevadiť na sklonku života, a tiež čo sa stane, ak zomriem, nikto to nezistí a moje telo bude doma hniť. Keď som na to myslela, bola som negatívna a slabá a žila som v trápení a úzkosti. V skutočnosti Boh predurčil všetko – čas môjho narodenia, čas mojej smrti a aj miesto mojej smrti. Či tam moja dcéra bude môcť byť v posledných dňoch môjho života, závisí od Božej zvrchovanosti a usporiadania. Žila som v obavách a trápení, pretože som si príliš cenila svoje telo, a nedokázala som preniknúť do toho, čo smrť tela v skutočnosti znamená. Boh hovorí: „V skutočnosti je fyzické telo bezcenné: po tom, čo zažije narodenie, starobu, chorobu a smrť, nezostane nič.“ Keď telo zomrie, nemá žiadne vedomie. Aj keď vás niekto odprevadí a pochová v rakve, či vaše telo aj tak nezhnije? Čo na tom, že vás deti odprevadia až do hrobu? Budete to vnímať? A predsa som túto vec považovala za veľmi dôležitú. Nebolo to príliš pochabé? V skutočnosti, ak ľudia nezískajú pravdu, tak aj keď budú mať veľkolepý pohreb, ich duše nemôžu byť spasené a dokonca pôjdu do pekla. Boh hovorí: „Iba ak si počas života získal pravdu a dosiahol spásu, môžeš žiť večne.“ Len keď získame pravdu, odvrhneme naše satanské skazené povahy a budeme dobre konať povinnosti stvorenej bytosti, môžeme získať večný život a prijať spásu, pričom nás Boh privedie do nádherného konečného osudu.

Prečítala som si ďalší úryvok Božích slov a trochu som porozumela Božej zvrchovanosti. Moje trápenie a úzkosť sa tiež trochu zmiernili. Všemohúci Boh hovorí: „Aké silné je puto medzi rodičmi a ich deťmi, koľko od svojich detí môžu dostať na oplátku, či sa môžu spoľahnúť na to, že sa o nich deti v starobe postarajú – jednoducho povedané, to všetko je predurčené a vopred ustanovené Bohom. Nie všetko prebieha presne tak, ako si to ľudia vo svojich hlavách želajú. Samozrejme, každý si veci predstavuje veľmi pekne a chce od svojich detí získať nejaké výhody. Ale prečo si nikdy neuvažoval o tom, či je to napísané v tvojom osude? Kľúčové je, ako dlho potrvá puto medzi tebou a tvojimi deťmi. Či každá práca, ktorú v tomto živote konáš, bude mať spojitosť s tvojimi deťmi, či budú tvoje deti medzi tými, ktorých sa to bude týkať, keď zažiješ nejakú významnú udalosť – to všetko závisí od Božieho ustanovenia vopred. Bez Božieho ustanovenia vopred, bez ohľadu na to, ako tvrdo pracuješ, bude to zbytočné. Keď vychováš svoje deti do dospelosti, tvoja zodpovednosť bude splnená a tvoje deti prirodzene odídu v čase, kedy by mali odísť. Toto musia ľudia jasne vidieť. Ak túto záležitosť nedokážeš jasne vidieť, vždy budeš mať osobné túžby, vždy budeš mať osobné požiadavky a budeš prijímať rôzne typy myšlienok a názorov, aby si dosiahol svoje ciele. Čo sa stane nakoniec? Prebudíš sa až na smrteľnej posteli a uvedomíš si, že si v živote urobil veľa hlúpostí, že si konal výlučne na základe predstáv a fantázií a bol si príliš hlúpy a nevedomý; jednoducho to nie je v súlade so skutočnou situáciou ani s Božími ustanoveniami vopred.“ (Slovo, zv. VI: O usilovaní sa o pravdu. Ako sa usilovať o pravdu (19)) Božie slová sú veľmi jasné. Či je moja dcéra úctivá a či sa o mňa v starobe dokáže postarať a byť pri mne na konci, závisí od toho, či mám taký osud alebo nie. Ak to Boh mojej dcére nepredurčil, potom bez ohľadu na to, aké nádherné sú moje predstavy, všetko to bude márne. Aj keby mi to dcéra sľúbila, keďže pracuje a žije tisíce kilometrov ďaleko, aj tak možno nebude môcť byť pri mne, keď ochoriem a zomriem. Nedokázala som preniknúť do tejto podstaty a žila som v zúfalstve, pretože ma dcéra ignorovala a nebola žiadna nádej, že sa o mňa v starobe postará a bude pri mne v mojich posledných chvíľach. Klamala som samu seba a strácala som čas nezmyslami. Spomenula som si, že v našej susednej dedine žila jedna stará pani. Keď mala po osemdesiatke, už sa o seba nedokázala postarať, ale ani jeden z jej troch synov sa o ňu nepostaral. Tá stará pani zomrela od hladu a nikto ju neodprevadil na poslednej ceste. Tiež som si spomenula na jednu staršiu sestru, ktorej dcéra odišla žiť do zahraničia a už sa nikdy nevrátila. Teraz majú tá staršia sestra a jej manžel obaja po sedemdesiatke. Vždy, keď ochorejú, ich synovec ich vozí do nemocnice na vyšetrenia, a stále si žijú celkom dobre. Život každého človeka je predurčený a usporiadaný Bohom. Musím všetky svoje záležitosti zveriť Bohu a podriadiť sa Jeho ovládaniam. Už by som sa nemala trápiť pre svoju starobu.

Pokračovala som v hľadaní a prečítala som si viac Božích slov: „Výchova detí je ľudským inštinktom a je tiež zodpovednosťou a povinnosťou ľudských bytostí. Rodičia by nemali od svojich detí vyžadovať, aby im prejavovali synovskú úctu, ani by nemali mať deti len preto, aby sa o nich mal kto v starobe postarať. Samotný cieľ ľudí pri výchove detí je nesprávny, takže keď ich deti neprejavujú synovskú úctu, hovoria smiešne veci ako: ‚Nech sa deje čokoľvek, nevychovávajte deti.‘ Keďže cieľ je nečistý, sú nesprávne aj myšlienky a názory, ktoré si vytvárajú. Netreba ich teda napraviť a opustiť? (Áno.) Ako by ich mal človek napraviť a opustiť? Aký cieľ je čistý? Aká myšlienka a názor sú správne? Inými slovami, aký je správny spôsob, ako pristupovať k vzťahu s deťmi? V prvom rade, výchova detí je tvoja vlastná voľba: dobrovoľne si ich priviedol na svet a vychoval, ony boli pri narodení pasívne. Okrem zodpovednosti, ktorú Boh dal ľuďom, aby plodili potomstvo, a okrem Božieho ustanovenia, je pre rodičov ich subjektívnym dôvodom a východiskovým bodom to, že sú ochotní priviesť svoje deti na svet. Keďže si ochotný mať deti, mal by si ich vychovať do dospelosti a umožniť im žiť nezávisle. Ich výchovou si už veľa získal a mal z nej veľký úžitok. V prvom rade si si užil radostný čas spoločného života so svojimi deťmi a užil si si aj proces ich výchovy. Hoci tento proces mal svoje radosti aj strasti, častejšie si zažíval šťastie z toho, že si svoje deti sprevádzal a ony sprevádzali teba. Aj to je proces zažívania života. Tieto veci si si užil a od svojich detí si už veľa získal, nie je to tak? Deti prinášajú svojim rodičom šťastie a spoločnosť. Rodičia môžu vďaka cene, ktorú platia, a času a energii, ktoré vynakladajú na výchovu svojich detí, sledovať, ako tieto malé životy postupne vyrastajú na dospelých ľudí. Ich deti, ktoré sú na začiatku len nič netušiace mladé životy, čo vôbec nič nevedia, sa postupne učia myslieť, učia sa hovoriť, získavajú schopnosť spájať slová, schopnosť učiť sa a rozlišovať rôzne druhy vedomostí a schopnosť viesť rozhovory, komunikovať a pozerať sa na veci z rovnocenného hľadiska. Pre rodičov je prechádzanie týmto procesom tou najšťastnejšou vecou a nemôže ho nahradiť žiadna iná udalosť ani osoba. Rodičia už od svojich detí v procese ich výchovy získali mnoho potešenia a porozumenia, čo je pre nich veľkou útechou a prínosom. Pokiaľ ide o to, či ti budú tvoje deti prejavovať synovskú úctu, či sa na ne môžeš v niečom spoľahnúť a čo od nich môžeš získať, tieto veci závisia od toho, či ste predurčení žiť spolu, a to závisí od Božieho ustanovenia vopred. Z iného hľadiska, to, v akom prostredí tvoje deti žijú, aké sú ich životné podmienky, či majú podmienky na to, aby sa o teba postarali, či sú finančne zabezpečené a či ti môžu poskytnúť materiálne potešenie a pomoc, tiež závisí od Božieho ustanovenia vopred. Navyše, to, či si ako rodič môžeš užívať materiálne veci, peniaze alebo citovú útechu, ktorú ti tvoje deti dávajú, tiež závisí od Božieho ustanovenia vopred.“ (Slovo, zv. VI: O usilovaní sa o pravdu. Ako sa usilovať o pravdu (19)) „Dajme teraz bokom rozprávanie z perspektívy detí a hovorme namiesto toho len z perspektívy rodičov. Rodičia by od detí nemali vyžadovať, aby im prejavovali synovskú úctu, starali sa o nich a podporovali ich v starobe – nie je to potrebné. Z jedného hľadiska je to postoj, ktorý by mali zaujímať rodičia k svojim deťom, a z druhého je to dôstojnosť, ktorú by mali rodičia mať. Samozrejme, je tu aj dôležitejší aspekt: ide o princíp, ktorým by sa stvorené bytosti, ktoré sú rodičmi, mali riadiť pri zaobchádzaní so svojimi deťmi. Ak ti deti prejavujú synovskú úctu a sú ochotné sa o teba postarať, nemusíš ich odmietať; ak to nie sú ochotné robiť, nemusíš celé dni nariekať a stonať, cítiť sa nepríjemne alebo zatrpknuto v srdci, ani prechovávať voči nim zášť. Mal by si prevziať zodpovednosť a niesť bremeno za svoj vlastný život a prežitie, pokiaľ si toho schopný, a nemal by si to presúvať na iných, najmä na svoje deti. Mal by si proaktívne a správne čeliť životu bez spoločnosti alebo pomoci svojich detí po svojom boku, a aj keď si od nich odlúčený, stále by si mal byť schopný sám čeliť všetkému, čo ti život prinesie.“ (Slovo, zv. VI: O usilovaní sa o pravdu. Ako sa usilovať o pravdu (19)) Božie slová sú veľmi jasné. Vychovávať deti je pre rodičov ľudský inštinkt a ľudská zodpovednosť a povinnosť. Rodičia sa rozhodnú priviesť svoje deti na svet a bez ohľadu na to, koľko utrpenia to stojí alebo akú cenu zaplatia za ich výchovu, je to presne to, čo by mali robiť. Ja som však bola ovplyvnená tradičným názorom „vychovávaj deti, aby sa o teba postarali v starobe“, a vyžadovala som, aby sa o mňa dcéra v starobe postarala a bola pri mne, keď zomriem. Verila som, že je úplne prirodzené a oprávnené, že keďže som ju vychovala, keď bola malá, musí sa o mňa postarať, keď zostarnem. Tento názor nie je v súlade s pravdou. Vychovávať dcéru bola moja zodpovednosť a povinnosť. Je to jednoducho to, čo som mala urobiť. Ja som však používala cenu, ktorú som zaplatila za výchovu dcéry, ako páku, aby sa o mňa v starobe postarala. Keď sa moje túžby nenaplnili, bola som nahnevaná a rozrušená. Naozaj som bola príliš sebecká a odporná! V skutočnosti, hoci sme matka a dcéra, pred Bohom sme obe stvorené bytosti a máme rovnaké postavenie. Moja dcéra nie je moja otrokyňa a bolo odo mňa nerozumné žiadať, aby sa o mňa v starobe starala. Už som dostala to, čo mi za výchovu dcéry patrilo. Od chvíle, keď sa dcéra narodila, až kým nás neoslovila mama a otec, a potom kým dospela, prinášala do našej rodiny veľa radosti. Pri výchove dcéry moje myslenie dozrelo a získala som veľa životných skúseností. To sú odmeny za výchovu dcéry. Nemôžem sa hnevať, ak sa o mňa dcéra v budúcnosti nebude chcieť postarať. Musím prevziať zodpovednosť za svoj vlastný život do takej miery, do akej som schopná, a nespoliehať sa na dcéru, ale podriadiť sa Božiemu ovládaniu a usporiadaniam. Keď som tomu porozumela, pocítila som veľkú úľavu.

Neskôr som si prečítala úryvok Božích slov, ktorý mi vniesol svetlo do srdca a ukázal cestu vpred. Všemohúci Boh hovorí: „Keď cítiš najväčšie utrpenie a smútok, kto dokáže skutočne utešiť tvoje srdce? Kto dokáže skutočne vyriešiť tvoje ťažkosti? (Boh.) Iba Boh dokáže skutočne vyriešiť ťažkosti ľudí. Ak si chorý a máš po svojom boku deti, ktoré ti slúžia a starajú sa o teba, budeš sa cítiť celkom šťastný. Časom to však tvoje deti omrzí a nikto sa o teba nebude chcieť starať. V takých chvíľach sa budeš cítiť skutočne osamelý! Myslíš si, že teraz nemáš po svojom boku žiadneho spoločníka, ale je to skutočne tak? V skutočnosti to tak nie je, pretože Boh je vždy po tvojom boku! Boh ľudí neopúšťa. On je Ten, na koho sa môžu vždy spoľahnúť a nájsť v Ňom útočisko. Je to ich jediný dôverník. Takže bez ohľadu na ťažkosti a utrpenie, ktoré ťa postihnú, a bez ohľadu na veci, pre ktoré sa cítiš ukrivdený, alebo záležitosti, kvôli ktorým si negatívny a slabý, musíš okamžite predstúpiť pred Boha a modliť sa. Jeho slová ti poskytnú útechu, vyriešia tvoje ťažkosti a tvoje rôzne problémy. V takomto prostredí sa tvoja osamelosť stane základnou podmienkou pre zažívanie Božích slov a získanie pravdy.“ (Slovo, zv. III: Rozpravy Krista posledných dní. Tretia časť) Boh je pre ľudstvo oporou v každom čase. Keď cítime bolesť, sme slabí alebo narazíme na ťažkosti a útrapy, je to Boh, kto je vždy s nami. Boh používa slová, aby nás osvietil a viedol a vyriešil naše problémy, a pomáha nám prekonať ťažké časy. Od mladosti som trpela závratmi a táto choroba ma trápila viac ako 30 rokov. Zakaždým, keď mi prišlo zle, musela som dva dni ležať. Aj keby sa o mňa dcéra s úctou starala, mohla by mi pomôcť len s jedlom a pitím; nedokázala by ma zbaviť bolesti a už vôbec by nemohla trpieť namiesto mňa. Keď som začala veriť v Boha, z choroby som sa uzdravila bez toho, aby som si to všimla, a choroba ma už viac netrápila. To Boh mi tú chorobu vzal. Už takmer 20 rokov som mimo domova, konám svoju povinnosť a vždy som mala pevné zdravie. V roku 2022, aj keď bola pandémia vážna a veľa ľudí sa nakazilo, ja som Covid nikdy nedostala. Momentálne nemám žiadne vážne ochorenia, a hoci z času na čas dostanem nejaké bežné choroby, vyliečim sa len pomocou babských receptov. Zažila som, ako ma Boh po celé tie roky chráni, a že jedine Boh je mojou oporou. Keď som to pochopila, už som sa netrápila a neznepokojovala tým, že sa o mňa v starobe nebude mať kto postarať a odprevadiť ma, a moje srdce bolo oveľa slobodnejšie. Oddala som sa kázaniu evanjelia a postupne som dosiahla určité výsledky. Bohu vďaka za Jeho vodcovstvo!