Začiatkom roka 2022 som bola zodpovedná za prácu niekoľkých cirkví. Jedného dňa niekoľkí z nás diskutovali o práci, keď brat Michael spomenul, že cirkev si za vodkyňu zvolila sestru Claru. Len čo som počula to meno, srdce mi na okamih prestalo biť a pomyslela som si: „Keď bola vodkyňou predtým, nedokázala harmonicky spolupracovať s bratmi a sestrami a vždy súperila o slávu a zisk, ba dokonca vylučovala tých s odlišnými názormi, čím bratom a sestrám spôsobila určitú škodu. Nakoniec bola prepustená za kráčanie po ceste antikrista. Mohla si uvedomiť svoje minulé priestupky? Ak neprejavila ľútosť, nebolo by vhodné, aby ju opäť zvolili za vodkyňu.“ No potom mi napadlo: „Za túto cirkev je zodpovedný hlavne Michael. Ak vyjadrím svoje obavy, bude si myslieť, že sa mu snažím robiť ťažkosti? To by nám sťažilo budúcu spoluprácu. Nevadí, Claru aj tak dobre nepoznám a vari nevie Michael lepšie ako ja, či skutočne pozná samu seba? Radšej to nespomeniem.“ Zo strachu, že urazím druhých, som sa rozhodla mlčať. Niektorí ďalší bratia a sestry v našom tíme tiež povedali: „Hoci ľudia majú o Clare trochu priemernú mienku, môžeme jej dať chvíľu na zaučenie a uvidíme, ako to pôjde. A ak nebude vhodná, môžeme ju prepustiť.“ Videla som, že si všetci myslia, že Clara je vhodná a že ja som jediná s iným názorom, takže som nechcela nič hovoriť a pomyslela som si: „Nepoznám Clarinu súčasnú situáciu. Ak skutočne prejavila ľútosť, budú si všetci myslieť, že príliš rýchlo súdim a že mám chabú ľudskú prirodzenosť? Kašľať na to, radšej nič nepoviem.“

Raz večer sa ma jedna sestra spýtala: „Uvedomila si Clara svoje priestupky? Spĺňa podmienky na to, aby bola vodkyňou? Neviem, aké princípy používaš na jej súdenie.“ Príval otázok ma zaskočil, ale vedela som, že v tom je určite Boží úmysel. Sestra pokračovala: „Keď bola Clara vodkyňou predtým, súperila o slávu a zisk, vážne narúšala a vyrušovala cirkevnú prácu a počas zhromaždení pri duchovnom spoločenstve neprejavovala žiadnu sebareflexiu. Obávam sa, že teraz, keď ju opäť zvolili za vodkyňu, sa vráti do starých koľají, čo by poškodilo prácu cirkvi. Nemali by sme sa bližšie pozrieť na jej správanie?“ Keď som počula obavy tejto sestry, znepokojilo ma to. Pravda bola, že som mala rovnaké obavy, ale bála som sa, že si Michael bude myslieť, že sa mu snažím robiť ťažkosti, a keďže všetci ostatní bratia a sestry súhlasili, nechcela som nikoho uraziť, a tak som išla s davom. Bola som taká povrchná a nezodpovedná v záležitosti tak dôležitej, ako je výber vodkyne! Táto myšlienka ma naplnila hlbokým pocitom viny. Tú noc som sa prehadzovala a nemohla som zaspať. Nasledujúce ráno som sa o tejto záležitosti porozprávala s niekoľkými bratmi a sestrami v našom tíme. Keď sa o tom dopočul Michael, na situáciu sa pozrel bližšie tak, že vyhľadal niekoho, kto vedel viac. Nakoniec sa všetci zhodli, že Clara neuznala svoje priestupky, a keďže neprijala pravdu, nebola vhodná na to, aby bola vodkyňou, a tak bola prepustená. Potom som cítila ešte silnejší pocit zaviazanosti a viny a napadlo mi: „V tejto záležitosti týkajúcej sa Clarinej pozície vodkyne som mala jasne odlišný názor, ale nevyjadrila som ho a išla som s davom. Bola som skutočne nezodpovedná!“ Prečítala som si niekoľko Božích slov: „Niektorí ľudia sú pochlebovači, ktorí nenahlasujú ani neodhaľujú iných, keď ich vidia robiť zlé veci. Sú úslužní a ľahko ovládateľní. Poslúchajú falošných vodcov a antikristov, ktorí vyrušujú prácu cirkvi, nikoho neurážajú a vždy hľadajú kompromis a neprikláňajú sa napravo ani naľavo. Navonok sa zdá, že majú ľudskú prirodzenosť – nezachádzajú príliš ďaleko a majú trochu svedomia a rozumu – ale väčšinu času sú potichu a nevyjadrujú svoje názory. Aký máte z takýchto ľudí dojem? Nie sú uhladení a zradní? Presne takíto zradní sú ľudia. Keď sa niečo stane, nemusia sa ozvať a ľahko vyjadriť nejaký názor, ale vždy zostanú ticho. To neznamená, že sú rozumní; naopak, svedčí to o tom, že sa celkom dobre maskujú, že majú veci skryté, že ich prešibanosť je hlboko zakorenená.“ (Slovo, zv. III: Rozpravy Krista posledných dní. Keď človek dá svoje srdce Bohu, môže dosiahnuť pravdu) „Musí existovať štandard pre dobrú ľudskú prirodzenosť. Neznamená to kráčať strednou cestou, nedržať sa princípov, snažiť sa nikoho neuraziť, podlizovať sa všade, kam idete, byť uhladený a úlisný ku každému, koho stretnete, a dosiahnuť, aby o vás všetci hovorili v dobrom. To nie je štandard. Aký je teda štandard? Je to schopnosť podriadiť sa Bohu a pravde. Je to pristupovanie k povinnosti a všetkým druhom ľudí, udalostí a vecí s princípmi a zmyslom pre zodpovednosť. To je jasné každému; každý v tom má vo svojom srdci jasno. Navyše, Boh podrobne skúma srdcia ľudí a pozná ich situáciu, každého jedného z nich; bez ohľadu na to, kto to je, nikto nedokáže oklamať Boha. Niektorí ľudia sa stále vychvaľujú tým, že majú dobrú ľudskú prirodzenosť, nikdy nehovoria zle o druhých a nikdy nepoškodzujú cudzie záujmy, a tvrdia, že nikdy netúžili po cudzom majetku. V prípade sporu týkajúceho sa záujmov dokonca radšej utrpia stratu, ako by mali využívať iných, a všetci ostatní si myslia, že sú to dobrí ľudia. Keď však vykonávajú svoje povinnosti v Božom dome, sú ľstiví a úskoční a stále stroja úklady vo svoj prospech. Nikdy nemyslia na záujmy Božieho domu, nikdy nepovažujú za naliehavé tie veci, ktoré za naliehavé považuje Boh, ani nerozmýšľajú tak, ako rozmýšľa Boh, a nikdy nedokážu odložiť bokom svoje vlastné záujmy, aby vykonávali svoje povinnosti. Nikdy nezanechávajú svoje vlastné záujmy. Aj keď vidia, že zlí ľudia páchajú zlo, neodhalia ich; nemajú vôbec žiadne princípy. Čo je to za ľudskú prirodzenosť? Nie je to dobrá ľudská prirodzenosť.“ (Slovo, zv. III: Rozpravy Krista posledných dní. Keď človek dá svoje srdce Bohu, môže dosiahnuť pravdu) Keď som sa videla vo svetle Božích slov, bola som taká zahanbená. Boh hovorí, že normou dobrej ľudskej prirodzenosti je mať úprimné srdce voči Bohu a ostatným, byť zodpovedným pri robení vecí a mať odvahu zabrániť ujme na cirkevnej práci tým, že sa postavíme a prehovoríme, keď vidíme, že práca je poškodzovaná. To je pravá ľudská prirodzenosť a čestné správanie. Ak človek vidí problém, ale nevyjadrí názor, mlčí a nikoho neuráža, potom sa môže zdať rozumný, ale v skutočnosti je to niekto, kto je plný úkladov, úlisný a nečestný. Keď som o sebe uvažovala v súvislosti so záležitosťou Clary, v srdci som mala jasné obavy. Obávala som sa, že neuvažovala o svojich minulých priestupkoch ani ich neuznala, a že teraz, keď ju opäť zvolili, pravdepodobne sa vráti do starých koľají, čo by bolo na škodu práci cirkvi a vstupu bratov a sestier do života. Bála som sa však, že niekoho urazím a že moji spolupracovníci ma zle pochopia. Tiež som sa obávala, že keby bol môj názor nesprávny, všetci by povedali, že príliš rýchlo súdim a mám zlú ľudskú prirodzenosť, a tak som nič nepovedala. Aby som o sebe vytvorila dobrý obraz v srdciach ľudí a udržala si harmonické vzťahy so spolupracovníkmi, rozhodla som sa mlčať a byť pochlebovačom, bez ohľadu na to, či by tým utrpela práca cirkvi. Moja ľudská prirodzenosť je skutočne nečestná a opovrhnutiahodná! Vytvorila som si takú dobrú masku, že bratia a sestry okolo mňa nepoznali moje skutočné myšlienky, dokonca si mysleli, že sa so mnou dá ľahko vychádzať, nikdy nemám konflikty s ostatnými a mám dobrú ľudskú prirodzenosť. No Boh podrobne skúma všetko, čo mám v srdci. Nepodporovala som prácu cirkvi a namiesto toho som sa vždy rozhodla udržiavať svoje vzťahy s ostatnými. Vari som takto praktizovala pravdu alebo konala svoju povinnosť? Bola som Bohu taká odporná!

Neskôr som si prečítala ďalší úryvok z Božích slov: „Ak nemáš normálny vzťah s Bohom, nezáleží na tom, čo všetko činíš na zachovanie svojich vzťahov s inými ľuďmi, nezáleží ani na tom, ako tvrdo pracuješ alebo koľko energie do všetkého vkladáš, všetko to bude patriť k filozofii človeka pre svetské záležitosti. Namiesto vytvárania normálnych medziľudských vzťahov podľa slova Božieho si budeš chrániť svoju pozíciu medzi ľuďmi a prijímať ich chválu z ľudských perspektív a filozofií. Ak sa nesústredíš na svoje vzťahy s ľuďmi a namiesto toho budeš zachovávať normálny vzťah s Bohom, ak Mu budeš chcieť odovzdať svoje srdce a naučíš sa Mu podriadiť, tvoje medziľudské vzťahy sa prirodzene znormalizujú. Tieto vzťahy potom nebudú založené na tele, ale postavené na základoch Božej lásky. Nebudeš mať takmer žiadne vzťahy s inými ľuďmi založené na telesnej interakcii, ale na duchovnej úrovni budú medzi vami existovať duchovné spoločenstvo, vzájomná láska, pohodlie a zaopatrenie. To všetko je možné dosiahnuť na základe túžby uspokojiť Boha – tieto vzťahy nie sú udržiavané filozofiami človeka pre svetské záležitosti; vytvárajú sa prirodzene, keď niekto nesie bremeno za Boha. Nevyžadujú od teba žiadne umelé ľudské úsilie, musíš iba praktizovať v súlade s princípmi Božích slov.“ (Slovo, zv. I: Božie zjavenie a dielo. Vytvorenie normálneho vzťahu s Bohom je veľmi dôležité) Z Božích slov som pochopila, že na to, aby mal človek normálne vzťahy s ľuďmi, musí si najprv vytvoriť normálny vzťah s Bohom. Človek potrebuje dať svoje srdce Bohu, nie udržiavať telesné vzťahy s inými na základe satanských filozofií pre svetské záležitosti ani brať do úvahy svoje postavenie a obraz v srdci iných; musí konať svoju povinnosť s úprimným srdcom a vo všetkom sa riadiť podľa pravdy-princípov. Týmto spôsobom sa vzťahy človeka s bratmi a sestrami prirodzene stanú normálnymi. Vzťahy udržiavané spoliehaním sa na filozofie pre svetské záležitosti nie sú normálne vzťahy a Boh ich nenávidí. Takéto vzťahy zvyčajne nemajú dlhé trvanie. Keď som uvažovala o záležitosti s Clarou, nezodpovedne som nasledovala dav, žijúc podľa satanských filozofií „nevšímať si chyby dobrých priateľov je základom dlhého a dobrého priateľstva“ a „rozprávaj pekne a v súlade s pocitmi a myslením druhých, úprimnosť ostatných totiž rozčuľuje“. Verila som, že takouto interakciou s ľuďmi sa môžem vyhnúť konfliktom a udržať si vzťahy. Myslela som si, že to môže viesť k harmonickej spolupráci. No v skutočnosti bol pravý opak pravdou. Keďže som žila podľa týchto filozofií pre svetské záležitosti, bola som čoraz prefíkanejšia a nečestnejšia. Keď sa niečo stalo, mojou prioritou bolo chrániť svoju povesť a postavenie a udržiavať vzťahy s ostatnými. Hoci to môže dočasne udržiavať harmóniu, v tomto type spolupráce nie je žiadna úprimnosť a nedosahuje sa vzájomná podpora a zdržanlivosť. Cirkev zariadila, aby sme vo svojich povinnostiach spolupracovali, s nádejou, že na seba budeme navzájom dohliadať a kontrolovať sa vo významných záležitostiach. Ja som však bola nezodpovedná, konala som ako pochlebovač, videla som problémy, ale nespomínala som ich, a tak som spôsobovala ujmu cirkevnej práci. Bola som taká nezodpovedná!

Neskôr som pokračovala v hľadaní a pýtala som sa samej seba: „Čo presne je pravá harmonická spolupráca?“ Sestra mi poslala niekoľko úryvkov z Božích slov: „Ak si chcete dobre plniť povinnosti a uspokojiť Božie úmysly, potom sa musíte najskôr naučiť pracovať v harmónii s ostatnými. Keď spolupracujete s bratmi a sestrami, mali by ste brať do úvahy nasledovné: ‚Čo je harmónia? Je s nimi v harmónii moja reč? Sú s nimi v harmónii moje myšlienky? Je s nimi v harmónii spôsob, akým robím veci?‘ Berte do úvahy, ako sa spolupracuje v harmónii. Niekedy harmónia znamená zhovievavosť a toleranciu, ale znamená aj stáť si za svojím a dodržiavať princípy. Harmónia neznamená robiť kompromisy v princípoch, aby sa veci urovnali, ani snažiť sa byť ‚pochlebovačom‘, ani držať sa cesty umiernenosti – a určite to neznamená zaliečať sa niekomu. Také sú princípy. Keď raz pochopíš tieto princípy, budeš hovoriť a konať v súlade s Božími úmyslami a žiť realitu pravdy bez toho, aby si si to uvedomoval, a týmto spôsobom sa ľahko dosiahne jednota.“ (Slovo, zv. III: Rozpravy Krista posledných dní. O harmonickej spolupráci) „Niekto povie: ‚Hovoríš, že nedokážem s nikým spolupracovať – ale veď pracujem s partnerom! Dobre so mnou spolupracuje: Ide tam, kam idem ja, robí to, čo robím ja; ide kamkoľvek, kam ho pošlem, spraví čokoľvek, čo mu poviem, a to tak, ako to chcem.‘ Je to to, čo znamená spolupráca? Nie. To sa volá byť posluhovačom. Posluhovač ťa počúva na slovo – je to vari spolupráca? Je zrejmé, že to je posluhovač bez nápadov a stanovísk a vlastné názory nemá už vôbec. A jeho myslenie je navyše myslením pochlebovača. Nie je dôkladný v ničom, čo robí, ale povrchne vykonáva mechanickú činnosť, pričom nesleduje záujmy Božieho domu. Čomu by takáto spolupráca mohla slúžiť? Nech už je v partnerstve s kýmkoľvek, iba ho počúva na slovo, večný posluhovač. Dbá na všetko, čo mu iní povedia, a robí všetko, čo od neho iní chcú. To nie je spolupráca. Čo je to spolupráca? Musíte byť schopní navzájom diskutovať a vyjadrovať svoje názory a stanoviská; musíte sa navzájom dopĺňať a jeden na druhého dohliadať, jeden od druhého hľadať, jeden druhého sa pýtať a navzájom si dávať podnety. Také je spolupracovanie v harmónii. Povedzme napríklad, že si niečo vyriešil podľa vlastnej vôle a niekto povedal: ‚Urobil si to zle, celkom proti princípom. Prečo si to riešil, ako sa ti chcelo, bez hľadania pravdy?‘ Ty na to odpovieš: ‚Máš pravdu – som rád, že si ma upozornil! Ak by si to neurobil, znamenalo by to katastrofu!‘ Tak vyzerá vzájomné podnecovanie sa. Čo teda znamená vzájomne na seba dohliadať? Každý má skazenú povahu a môže byť povrchný v konaní svojej povinnosti, chrániac len svoje vlastné postavenie a pýchu, a nie záujmy Božieho domu. Takéto stavy existujú u každého človeka. Ak sa dozvieš, že niekto má problém, mal by si prevziať iniciatívu, aby si s ním hovoril v duchovnom spoločenstve, pripomenul mu, aby konal svoju povinnosť v zmysle princípov, a zároveň to bral ako varovanie pre seba. To je vzájomné dohliadanie na seba. Akú funkciu má vzájomné dohliadanie? Má ochraňovať záujmy Božieho domu a tiež brániť ľuďom, aby sa vydali na nesprávnu cestu. Okrem vzájomného nabádania a dozerania na seba má spolupráca aj ďalšiu funkciu: vzájomne si klásť otázky.“ (Slovo, zv. IV: Odhaľovanie antikristov. Ôsmy bod (Prvá časť)) Božie slová odhalili moju pravú situáciu. Pri spolupráci s bratmi a sestrami som bola často ako bábka, nevyjadrovala som vlastné názory a vôbec som nehrala žiadnu kontrolnú úlohu. Pravá spolupráca zahŕňa vzájomné pripomienky a dohľad. Keďže všetci máme mnoho skazených pováh, máme sklon riadiť sa vlastnou vôľou a konať svojvoľne vo svojich povinnostiach. Ak si môžeme navzájom poskytovať vedenie, pomoc alebo orezávanie v našej vzájomnej spolupráci, môžeme sa vyhnúť spôsobovaniu škody na práci a schádzaniu na zlú cestu. Navyše, keďže úplne nerozumieme pravde a všetci máme mnoho nedostatkov a chýb, mnohé otázky nemožno posúdiť komplexne; niekedy môžu pripomienky od partnerov alebo spolupracovníkov včas napraviť odchýlky a znížiť mieru chýb v práci. Vzájomný dohľad a pripomienky sú skutočne veľmi dôležité! No ja som si vždy myslela, že harmonická spolupráca znamená pokojne vychádzať s inými, a verila som, že poukazovanie na nedostatky iných alebo dávanie návrhov by ľudí urazilo. Mala som skutočne skreslený pohľad na veci! Harmonická spolupráca v skutočnosti nie je o tom, že všetci spolu vychádzajú a nikto sa neurazí, ani o tom, že človek zľahčuje veci a je pochlebovačom. Ide v nej o to, že človek dodržiava princípy, stojí pevne a má zmysel pre spravodlivosť. Keď vidíme, že naši partnerskí bratia a sestry porušujú princípy, mali by sme ich napomenúť, pomôcť im alebo ich orezať. Nejde o to, aby sme druhým sťažovali život alebo si vybíjali osobnú zášť, ale o vykonávanie našich povinností podľa princípov a je to akt spravodlivosti vykonaný na podporu cirkevnej práce. Pre svoje mylné názory som videla problémy, ale nespomenula som ich a zatvárala som pred nimi oči. Vari to bola harmonická spolupráca s bratmi a sestrami? Bolo to jednoducho žitie podľa filozofií pre svetské záležitosti a nezodpovednosť v mojich povinnostiach. Takáto spolupráca vôbec nezohrávala žiadnu kontrolnú úlohu. S týmto vedomím som začala pociťovať istú sebanenávisť.

Neskôr som si prečítala ďalší úryvok z Božích slov a do určitej miery som pochopila Božie požiadavky. Všemohúci Boh hovorí: „Keď je tvoja cesta praktizovania správna a ty sa hýbeš správnym smerom, tvoja budúcnosť bude nádherná a jasná. Takto budeš žiť s pokojným srdcom, tvoj duch bude živený a ty sa budeš cítiť naplnený a uspokojený. Ak sa nedokážeš oslobodiť od obmedzení tela, ak ťa neustále obmedzujú pocity, osobné záujmy a satanské filozofie, ak hovoríš a konáš tajnostkársky a stále sa skrývaš v tieni, potom žiješ v satanovej moci. Ak však pochopíš pravdu, oslobodíš sa od obmedzení tela a praktizuješ pravdu, postupne nadobudneš ľudskú podobu. Budeš úprimný a priamy vo svojich slovách a skutkoch a budeš schopný zjaviť svoje názory, myšlienky a chyby, ktorých si sa dopustil, a dovolíš, aby ich každý jasne videl. Ľudia ťa napokon budú poznať ako transparentného človeka. Aký je to transparentný človek? Je to niekto, kto hovorí s výnimočnou úprimnosťou, a každý verí, že jeho slová sú pravdivé. Dokonca aj keď neúmyselne zaklame alebo povie niečo nesprávne, ľudia mu dokážu odpustiť, pretože vedia, že to nebolo úmyselné. Ak si uvedomí, že klamal alebo povedal niečo nesprávne, ospravedlní sa a opraví sa. To je transparentný človek. Takého človeka majú všetci radi a dôverujú mu. Musíš dosiahnuť túto úroveň, aby si získal Božiu dôveru a dôveru druhých. Nie je to jednoduchá úloha – je to najvyššia úroveň dôstojnosti, akú človek môže mať. Takýto človek má sebaúctu.“ (Slovo, zv. III: Rozpravy Krista posledných dní. Len čestný človek môže žiť pravú ľudskú podobu) Boh chce, aby sme boli úprimní a priamočiari vo svojich slovách a činoch, aby sme otvorene zdieľali svoje myšlienky a nápady s ostatnými, aby sme spoločne diskutovali o veciach a boli čestnými ľuďmi. Takíto ľudia žijú dôstojne a Boh ich miluje. Keď sme ďalší raz diskutovali o veciach, vedome som predniesla svoje myšlienky a názory, aby som v duchovnom spoločenstve otvorene hovorila s bratmi a sestrami, s ktorými som spolupracovala. Už som neskrývala ani nezatajovala veci, ani som sa nesnažila byť pochlebovačkou. Aj keď moje myšlienky neboli úplne ucelené, aj tak som ich vyjadrila. Ak boli moje názory nesprávne, odložila som svoju pýchu bokom a prijala názory ostatných. Takéto praktizovanie mi do srdca vnieslo pokoj a istotu.

Jedného dňa sme diskutovali o tom, či prijať sestru menom Anne späť do cirkvi. Anne mala arogantnú povahu a neustále odmietala prijať pravdu. Vodcovia sa s ňou mnohokrát zhovárali v duchovnom spoločenstve, ale ona nad sebou nikdy neuvažovala ani sa nesnažila spoznať samu seba. Namiesto toho veci ešte zhoršila tým, že súdila vodcov pred bratmi a sestrami, narúšajúc a vyrušujúc cirkevný život. Napokon bola izolovaná, aby nad sebou uvažovala. Potom pokračovala v konaní svojich povinností a v poslednom čase bola celkom efektívna v kázaní evanjelia. Niekoľko spolupracovníkov súhlasilo s prijatím Anne späť do cirkvi, no ja som váhala a premýšľala: „Hoci Anne dosiahla určitý úspech v kázaní evanjelia, má dosť zlomyseľnú povahu a nie je to niekto, kto prijíma pravdu. Svoje predchádzajúce zlé skutky skutočne neuznala a neprejavila ani žiadne viditeľné známky pokánia. Jej prijatie späť do cirkvi len pre jej krátkodobý úspech v kázaní evanjelia sa nezdá byť vhodné.“ Potom mi však napadlo: „Niekoľko spolupracovníkov už súhlasilo, a ak budem jediná, kto nebude súhlasiť, čo si všetci pomyslia? Budú si vari myslieť, že mám vždy odlišné názory a že je so mnou príliš ťažké vychádzať? Keďže všetci ostatní súhlasia, možno by som nemala nič hovoriť.“ Potom som si však zrazu spomenula na situáciu s Clarou, kde som nezodpovedne išla s davom a nemala som odvahu postaviť sa za pravdu-princípy, čo viedlo k oneskoreniam v cirkevnej práci. Trochu som sa bála, a tak som sa rýchlo pomodlila k Bohu so slovami: „Bože, všetci súhlasia s prijatím Anne späť do cirkvi, ale ja mám z toho stále zlý pocit. Tentokrát nechcem urobiť unáhlené rozhodnutie bez toho, aby som v tom mala jasno. Chcem konať podľa pravdy-princípov. Prosím, osvieť ma a veď ma.“ Po modlitbe som si vyhľadala princípy pre prijímanie ľudí späť do cirkvi, v ktorých sa uvádzalo: Tých, ktorí sú neustále arogantní, namyslení a rozsievajú nesvár, nemožno spasiť. Zlí ľudia budú vždy zlí a nedokážu sa skutočne kajať. Tí, ktorí sa vracajú do cirkvi, rozhodne nesmú vyrušovať cirkev a musia byť schopní vychádzať s väčšinou. Iba takíto ľudia sú vhodní na prijatie späť do cirkvi. Tí, ktorí sú škodliví a nepomáhajú cirkvi, nesmú byť prijatí späť. Keď som to porovnala s Anniným správaním, napadlo mi, že má dosť arogantnú povahu, že neustále odmieta prijať pravdu a že bez ohľadu na to, ako s ňou bratia a sestry hovoria v duchovnom spoločenstve, neuvažuje ani sa nekajá. Napriek určitému krátkodobému úspechu v kázaní evanjelia nebola niekým, kto prijíma pravdu, a keby sa čokoľvek dotklo jej záujmov, bola náchylná vrátiť sa do starých koľají a pokračovať vo vyrušovaní cirkevnej práce. Nebolo vhodné prijať takúto osobu späť do cirkvi. Potom som vyjadrila svoje názory a niekoľko spolupracovníkov súhlasilo s mojím pohľadom. Anne nakoniec neprijali späť do cirkvi. Keď som videla tento výsledok, cítila som pokoj a istotu pri takomto konaní svojej povinnosti.

Táto skúsenosť mi pomohla pochopiť, aké dôležité je mať úprimné srdce vo svojej povinnosti. Úprimný postoj vo svojej povinnosti a praktizovanie pravdy bez strachu z urazenia ostatných chráni prácu cirkvi.