Pamätám si, že keď som bola v prvej triede, naša triedna učiteľka bola prívetivá a vľúdna a vždy mala príjemný výraz tváre. Nikdy s nami nestratila nervy ani nás ostro nekritizovala. Niekedy sa s nami rozprávala, akoby ani nebola našou učiteľkou. Všetci sme boli radi v jej blízkosti a naši rodičia ju chválili za to, že je dobrá učiteľka. Veľmi som k nej vzhliadala a obdivovala ju a chcela som byť ako ona. Neskôr v živote som sa takmer s nikým nehádala, nech som komunikovala s kýmkoľvek. Dokonca aj keď mi niekto ublížil a bola som na neho nahnevaná alebo ho nenávidela, aj tak som sa rozhodla zaťať zuby a s úsmevom ho pozdraviť, aby som s ním pokojne vychádzala. Z tohto dôvodu sa moji spolužiaci radi zdržiavali v mojej blízkosti a všetci moji príbuzní o mne hovorili, že som slušná a rozumná. Keď som uverila v Boha, vychádzala som takto aj so svojimi bratmi a sestrami. Hovorila som mierne a robila všetko pre to, aby som nikoho nezranila. Dokonca aj keď som videla, že ostatní majú problémy, vždy som veci zľahčovala, čo viedlo k tomu, že ma ostatní vnímali v pozitívnom svetle a tým ma utvrdzovali v presvedčení, že byť takáto je dobrá vec. Až neskôr som vďaka prekonaniu niekoľkých vecí a prostredníctvom odhalenia Božieho slova pochopila, že byť prívetivá nie je princíp, podľa ktorého sa treba správať. Pochopila som tiež, ako sa mám správať s podobou skutočného človeka.

V januári 2022 som dohliadala na niektoré práce cirkvi na odstraňovaní. Li Yuan a Lin Xi práve začali vykonávať túto prácu a nerozumeli princípom, takže som ich prácu trochu viac sledovala. V tom čase som zistila, že svoju povinnosť vykonávajú dosť povrchne a objavovali sa niektoré očividné problémy. Raz som si všimla, že v materiáloch o vyčistení, ktoré usporiadali, bolo správanie niektorých ľudí iba zhrnuté a chýbali podrobnosti, v niektorých prípadoch chýbali dôkazy a boli potrebné ďalšie príklady, aby sa potvrdilo, či by títo ľudia mali byť vyčistení. Ak by sa to jasne nevyšetrilo a neoverilo, ľahko by mohlo dôjsť k neoprávnenému vyčisteniu a vypudeniu nejakého človeka. Bol to veľmi vážny problém. Videla som, aké nedbanlivé boli tieto dve pri usporadúvaní materiálov o vyčistení. Čím viac som o tom premýšľala, tým viac som bola nahnevaná. Preto som svojej partnerke, sestre Liu Jing, povedala: „Li Yuan a Lin Xi na tom práve začali pracovať a v mnohých veciach, ktorým nerozumejú, si nenechajú poradiť. Svoje povinnosti si plnia tak povrchne. Tentoraz musím poukázať na ich problematický prístup k ich povinnosti.“ Liu Jing so mnou súhlasila. Keď som im však písala, zaváhala som: „Keď som s nimi bola pred niekoľkými dňami, ich stavy vyzerali akosi negatívne. Ak ich orežem a rozoberiem povahu ich povrchnosti v povinnostiach, stanú sa takými negatívnymi, že odídu? Budú tvrdiť, že nechápem ich ťažkosti a som príliš náročná a prísna? Možno stratia dobrý dojem, ktorý zo mňa majú.“ Aby som ochránila svoj vlastný obraz, len som poukázala na odchýlky, ktoré spôsobili, a nepovedala som nič, čím by som odhalila ich skazené povahy. Dokonca som to zaobalila do množstva útechy a naliehania. Napríklad som ich nabádala, aby správne vnímali svoje chyby a nedostatky a nežili v negativite a nepochopení. Keď si Liu Jing prečítala môj list, povedala: „Nechystala si sa hovoriť o charaktere povrchnosti v ich povinnostiach? Prečo si taká nepriama? Myslíš si, že si uvedomia svoj problém, keď s nimi budeš takto hovoriť?“ Keď som to od Liu Jing počula, uvedomila som si, že takéto chodenie okolo horúcej kaše neprinesie žiadne výsledky. Bála som sa však, že na nich zanechám zlý dojem, a tak som si našla zámienku, ako túto záležitosť obísť.

Vo februári som išla do ich skupiny diskutovať o práci. Aby som sa od nich nevzdialila, povedala som si, že k nim musím byť mierna a veci musím formulovať opatrne, aby som nehovorila príliš nadradene alebo ostro. Keď som videla, že vtipkujú, pridala som sa, aby ma vnímali ako uvoľnenú, vľúdnu, nenáročnú a schopnú s každým vychádzať. Keď som ich počula hovoriť, že nedosiahli žiadny pokrok a cítia sa akosi skormútene, povedala som im, že aj mne toho v minulosti veľa chýbalo a trvalo mi dlho, kým som si postupne osvojila niektoré princípy. Povedala som to, aby som ich utešila a povzbudila. Po nejakom čase sme už vychádzali naozaj dobre a jedna sestra mi povedala, že je príjemné takto komunikovať bez akéhokoľvek tlaku. Keď som ju počula, bola som si ešte istejšia, že takéto správanie je správne. Raz mi členka tímu Chen Xin povedala, že hoci sa tejto práci venuje už dlhší čas, stále robí chyby, myslí si, že nespravila žiadny pokrok, a cíti sa dosť negatívne. Vedela som, že jej nedostatočný pokrok spôsobilo to, že netrpezlivo čakala na výsledky a porovnávala sa s ostatnými, ako aj to, že sa nesústredila na princípy. Bála som sa však, že ak by som ju na jej problém upozornila priamo, nemusela by to prijať dobre a vytvorila by si o mne nejaký predsudok alebo negatívny názor. Tak som ju len povzbudila a povedala: „Ešte si len začala a je normálne, že sa v tvojej práci vyskytnú nejaké problémy alebo odchýlky. Je to len otázka praxe. Musíš sa na seba nazerať správne, zhrnúť problémy a odchýlky, ktoré sa vyskytnú, a potom sa cielene naučiť príslušné princípy. Takto budeš napredovať.“ Keďže som Chen Xin na problém neupozornila, nerozpoznala svoju skazenú povahu, naďalej sa porovnávala s ostatnými, a keď sa im nevyrovnala, cítila sa negatívne. Aj Lin Xi bola vo svojich povinnostiach povrchná a pretrvávali početné problémy, ktoré ovplyvňovali pokrok práce. Vedela som, že Lin Xi je vo svojich povinnostiach príliš lajdácka a že som ju mala orezať a odhaliť, no bála som sa, že bude mať zo mňa zlý dojem a už ma nebude podporovať ani chváliť. Takže som jej problémy len letmo preletela a naznačila som, že jej nedostatočný pokrok môže byť spôsobený nesprávnymi úmyslami v jej povinnosti. Keďže som veci zľahčovala, Lin Xi si žiadne z mojich slov nevzala k srdcu, nenapravila problém so svojím povrchným prístupom a jej práca sa často musela prerábať. Pretože som myslela len na to, ako ochrániť svoje vzťahy, o problémoch, ktoré som videla, som vždy hovorila len zbežne, čo neprinieslo žiadne výsledky a zdržalo prácu. Neuvažovala som však o sebe ani som sa nerozpoznala.

Na jednom zhromaždení sme mali duchovné spoločenstvo o Božích slovách, ktoré odhaľujú, ako si antikristi získavajú ľudské srdcia. Náhodou som si prečítala úryvok, ktorý sa týkal priamo môjho stavu. Konečne som do istej miery spoznala svoje správanie. Všemohúci Boh hovorí: „Keď cirkevný vodca vidí, že bratia alebo sestry konajú svoje povinnosti povrchne, možno ich nepokarhá, hoci by mal. Keď jasne vidí, že záujmy Božieho domu trpia, netrápi sa tým ani sa na nič nepýta a ostatným nespôsobí ani najmenšiu ujmu. V skutočnosti vôbec neberie ohľad na slabosti ľudí; namiesto toho je jeho úmyslom a cieľom získať si srdce ľudí. Je si plne vedomý, že: ‚Pokiaľ to budem robiť a nikoho neurazím, budú si myslieť, že som dobrý vodca. Budú mať o mne dobrú, vysokú mienku. Budú ma schvaľovať a budú ma mať radi.‘ Je mu jedno, aké veľké škody sa spôsobia záujmom Božieho domu alebo ako veľmi sa poškodí vstup Božieho vyvoleného národa do života, alebo ako veľmi je narušený život jeho cirkvi; on len zotrváva vo svojej satanskej filozofii a nikoho neuráža. V jeho srdci sa nikdy neobjavia výčitky svedomia. Keď vidí, že niekto spôsobuje narušenia a vyrušenia, nanajvýš s ním prehodí pár slov, bagatelizuje celý problém a tým sa to pre neho končí. Nebude hovoriť o pravde v duchovnom spoločenstve ani tomuto človeku neukáže podstatu problému, a už vôbec nebude rozoberať jeho stav. Nikdy nebude v duchovnom spoločenstve hovoriť o tom, aké sú Božie úmysly. Falošný vodca nikdy neodhaľuje ani nerozoberá omyly, ktorých sa ľudia často dopúšťajú, ani to, aké skazené povahy často zjavujú. Nerieši žiadne skutočné problémy, ale namiesto toho vždy vyhovie mylným praktikám ľudí a zjaveniam skazenosti a bez ohľadu na to, akí sú ľudia negatívni alebo slabí, neberie to vážne. Len káže nejaké slová a učenia a povie zopár slov napomenutia, aby situáciu povrchne vyriešil, v snahe zachovať harmóniu. Výsledkom je, že Boží vyvolený národ nevie o sebe uvažovať a spoznávať sa, nemá riešenie pre žiadne skazené povahy, ktoré zjavuje, a žije uprostred slov a učení, predstáv a fantázií bez akéhokoľvek vstupu do života. V srdci dokonca verí: ‚Náš vodca má pre naše slabosti ešte väčšie pochopenie ako Boh. Naše duchovné postavenie je príliš malé na to, aby sme mohli splniť Božie požiadavky. Stačí, ak splníme požiadavky nášho vodcu; podriadením sa nášmu vodcovi sa podriaďujeme Bohu. Ak príde deň, keď ten Zhora prepustí nášho vodcu, ozveme sa; aby sme si udržali svojho vodcu a zabránili jeho prepusteniu, budeme s tým Zhora vyjednávať a prinútime ho, aby súhlasil s našimi požiadavkami. Takto sa odvďačíme svojmu vodcovi.‘ Keď majú ľudia v srdci takéto myšlienky, keď si vytvorili takýto vzťah k svojmu vodcovi a v ich srdci vznikol takýto druh závislosti, závisti a uctievania voči ich vodcovi, majú čoraz väčšiu vieru v tohto vodcu a vždy chcú počúvať jeho slová, namiesto toho, aby hľadali pravdu v Božích slovách. Takýto vodca v srdci ľudí takmer zaujal miesto Boha. Ak je vodca ochotný udržiavať takýto vzťah s Božím vyvoleným národom, ak z toho v srdci čerpá pocit potešenia a verí, že Boží vyvolený národ by sa k nemu mal takto správať, potom nie je rozdiel medzi týmto vodcom a Pavlom, už vykročil na cestu antikrista a Boží vyvolený národ sa už týmto antikristom nechal zaviesť a úplne mu chýba schopnosť rozlišovať.“ (Slovo, zv. IV: Odhaľovanie antikristov. Prvý bod: Snažia sa nakloniť si ľudí) Boh odhaľuje, že antikristi vždy prihliadajú na ľudské telo. Všímajú si, keď sú bratia a sestry povrchní vo svojej povinnosti a zdržujú cirkevnú prácu, ale nepoukazujú na to ani ich neorezávajú. Namiesto toho ľuďom len robia po vôli a vychádzajú im v ústrety, aby im mohli do srdca vštepiť dobrý obraz o sebe a v podstate si ich získať na svoju stranu. Mala som pocit, akoby Boh odhaľoval moje vlastné správanie. Vo svojej povinnosti som sa vždy snažila chrániť svoj obraz a postavenie v srdciach ľudí. Aby mali členovia tímu zo mňa dobrý pocit, zvyčajne som sa správala prívetivo a pri rozprávaní som dokonca venovala osobitnú pozornosť svojmu tónu hlasu a postoju. Bála som sa, že prípadným prešľapom zanechám v ľuďoch zlý dojem. Videla som stagnujúci pokrok a zlý stav Chen Xin a vedela som, že je to tak preto, lebo sa stále naháňa za povesťou a postavením, porovnáva sa s ostatnými a nesústredí sa na svoje odborné zručnosti. Bolo mi jasné, že ak bude takto pokračovať, bude to mať vplyv nielen na jej vlastný vstup do života, ale že sa oneskorí aj práca. Mala som s ňou hovoriť v duchovnom spoločenstve a upozorniť ju na tieto veci, bála som sa však, že ju urazím, takže som ju vždy len utešovala, povzbudzovala a naliehala na ňu. Chen Xin nebola schopná rozpoznať svoje vlastné problémy a žila v negatívnom stave. Jej vstup do života bol sťažený a robila veľmi malý profesionálny pokrok. Dobre som si uvedomovala aj to, že Lin Xi je vo svojich povinnostiach povrchná a že som jednoznačne mala poukázať na jej problémy a hovoriť v duchovnom spoločenstve o ich podstate, aby som jej pomohla uvažovať a pochopiť veci. Obávala som sa však, že keby som priamo poukázala na jej problémy, mohla by ma vnímať negatívne, preto som sa ich dotkla len letmo, čo nijako neprispelo k ich vyriešeniu. Keď som si to uvedomila, konečne som pochopila, že moje správanie bolo správaním antikrista, ktorý sa snaží získať si srdcia ľudí. Aby som získala súhlas a podporu členov skupiny, vždy som im vychádzala v ústrety, nepoukazovala som na problémy ani nehovorila v duchovnom spoločenstve s cieľom vyriešiť ich. Odďaľovala som nielen vstup svojich bratov a sestier do života, ale aj prácu cirkvi. Bola som taká sebecká a opovrhnutiahodná!

Neskôr som sa členom tímu otvorila o tom, ako som sa snažila získať ľudí na svoju stranu. Jeden z nich povedal: „Minule, keď mala naša práca nejaké odchýlky, neorezala si nás a namiesto toho si nám len poslala list s povzbudením a naliehaním. Jedna sestra dokonca povedala: ‚Pozrite sa, opäť sa nás snaží utešiť‘.“ Keď som ju počula takto rozprávať, cítila som ešte väčšiu vinu. Keď cirkev vyčistí nejakého človeka, musí ho vážne a v súlade pravdou-princípmi posúdiť. V žiadnom prípade nie je priestor na nedbalosť ani povrchnosť. Ak to neberieme vážne alebo neposudzujeme veci podľa princípov, mohlo by to ľahko viesť k falošným obvineniam a poškodiť bratov a sestry. Bolo mi jasné, že si svoje povinnosti plnia povrchne a takmer vyrušili prácu cirkvi, ale keďže som sa bála, že ich urazím, neposkytla som im usmernenie ani pomoc a úplne som ignorovala, či to má vplyv na prácu cirkvi. Moje správanie bolo odolávaním Bohu! Toto poznanie ma vydesilo a chcela som to čo najskôr napraviť.

Neskôr som si prečítala úryvok Božieho slova: „Keď sa stýkaš s druhými, musíš najprv dosiahnuť, aby vnímali tvoje pravé srdce a úprimnosť. Ak sú niečie slová pri rozprávaní, spolupráci a kontakte s inými povrchné, veľkolepé, zdvorilostné, lichotivé, nezodpovedné a vymyslené, alebo ak hovorí len preto, aby si získal priazeň druhého, potom jeho slovám chýba akákoľvek dôveryhodnosť a nie sú ani najmenej úprimné. Je to ich spôsob interakcie s ostatnými, bez ohľadu na to, kto tí ostatní sú. Taký človek nemá úprimné srdce. Nie je to čestný človek. Povedzme, že niekto je v negatívnom stave a úprimne ti povie: ‚Povedz mi presne, prečo som taký negatívny. Jednoducho to nemôžem pochopiť!‘ A predpokladajme, že v srdci naozaj rozumieš jeho problému, no nepovieš mu to a namiesto toho odvetíš: ‚To nič nie je. Nie si negatívny; aj ja sa tak niekedy cítim.‘ Tieto slová sú pre toho človeka veľkou útechou, ale tvoj postoj nie je úprimný. Správaš sa k nemu povrchne; aby sa cítil pohodlnejšie a utešenejšie, zdržal si sa úprimného rozhovoru. Nesnažíš sa mu úprimne pomôcť a jasne pomenovať jeho problém, aby mohol zanechať svoju negativitu. Neurobil si to, čo by mal urobiť čestný človek. Bol si k nemu povrchný len v snahe utešiť ho a zabezpečiť, aby medzi vami nedošlo k odcudzeniu ani ku konfliktu – a to nie je to, čo znamená byť čestným človekom. Takže, aby si bol čestným človekom, čo by si mal urobiť, keď sa stretneš s takouto situáciou? Musíš mu povedať, čo si videl a zistil. ‚Poviem ti, čo som videl a čo som zažil. Ty sa rozhodneš, či to, čo hovorím, je správne alebo nesprávne. Ak je to nesprávne, nemusíš to prijať. Ak je to správne, dúfam, že to prijmeš. Ak poviem niečo, čo je pre teba ťažké počuť a čo ťa zraňuje, dúfam, že to dokážeš od Boha prijať. Mojím úmyslom a cieľom je pomôcť ti. Vidím problém jasne: keďže máš pocit, že si bol ponížený, a nikto ti nehladí ego a myslíš si, že sa na teba všetci pozerajú zhora, že na teba útočia a že si nikdy nebol taký ukrivdený, nedokážeš to prijať a stávaš sa negatívnym. Čo si myslíš – je to naozaj to, čo sa deje?‘ A keď to počuje, cíti, že je to naozaj tak. Toto je to, čo máš v skutočnosti v srdci, ale ak nie si čestný človek, nepovieš to. Povieš: ‚Aj ja sa často cítim negatívne‘, a keď ten druhý človek začuje, že každý sa občas cíti negatívne, pomyslí si, že je normálne, ak je negatívny, a nakoniec svoju negativitu nezanechá. Ak si čestný človek a pomôžeš mu s čestným prístupom a čestným srdcom, môžeš mu pomôcť, aby pochopil pravdu a zanechal svoju negativitu.“ (Slovo, zv. III: Rozpravy Krista posledných dní. Len čestný človek môže žiť pravú ľudskú podobu) Čítanie Božieho slova mi dalo cestu praktizovania. Pri vzájomnej komunikácii musíme byť úprimní a čestní. Keď vidíme problémy iných, musíme vedieť čestne prehovoriť, aby ich aj oni mohli rozpoznať. Takéto zaobchádzanie s ľuďmi prospieva ich vstupu do života. Videla som, že Lin Xi je vo svojej povinnosti povrchná, no aj tak som jej stále ponúkala neúprimné slová útechy a naliehania, aby som si získala jej priazeň. To jej škodilo a bolo to aj nečestné. Hoci priame poukázanie na jej problém ju mohlo na chvíľu uviesť do rozpakov, pomohlo by jej to uvažovať a tiež by to ochránilo prácu cirkvi. Keď som si to uvedomila, išla som za Lin Xi a hovorila s ňou v duchovnom spoločenstve. Použila som pritom nejaké Božie slová, ktoré odhaľujú podstatu a dôsledky povrchnosti ľudí. Lin Xi uznala, aká bola lajdácka, že bola nedbalá a nebola svedomitá vo svojich povinnostiach. Neskôr som videla, že sa vedome snaží veci zmeniť. Vo svojich povinnostiach bola svedomitejšia a zodpovednejšia než predtým a robila jasné pokroky. Keď som videla tento výsledok, veľmi som sa hanbila. Vždy som si v očiach ľudí udržiavala obraz prívetivého človeka, vždy som im hovorila len polovičaté frázy a nerobila som nič v ich prospech. Keby som na problémy Lin Xi upozornila skôr, dokázala by veci zmeniť skôr a prospelo by to pokroku v práci. Neskôr som zistila, že Chen Xin je v zlom stave, má pocit, že jej chýba kvalita a pracovné schopnosti a že je horšia ako jej kolegovia zo skupiny. Mala tiež dojem, že sa na ňu pozerám zvrchu, preto žila v negativite a chcela odstúpiť. Prišla som k nej a otvorila som sa v duchovnom spoločenstve. Povedala som jej, že prikladá príliš veľký význam povesti a postaveniu, a využila som Božie slovo, aby som s ňou v duchovnom spoločenstve hovorila o podstate a dôsledkoch toho, že sa usiluje o povesť a postavenie a vzdáva sa svojej povinnosti. Chen Xin po našom duchovnom spoločenstve do istej miery pochopila samu seba a jej stav sa o niečo zlepšil. Cítila som sa veľmi šťastná a pochopila som, že ak človek koná a správa sa podľa Božieho slova, jeho srdce bude pokojné a môže mať s ostatnými normálne vzťahy.

Neskôr som si prečítala viac Božieho slova a začala som chápať pravú podstatu tradičných kultúrnych praktík spočívajúcich v prívetivosti a vľúdnosti. Všemohúci Boh hovorí: „Podstatu dobrého správania, ako je prístupnosť a prívetivosť, možno opísať jedným slovom: pretvárka. Takéto dobré správanie sa nerodí z Božích slov ani ako výsledok praktizovania pravdy alebo konania podľa princípu. Čím je spôsobené? Pochádza z motívov a plánov ľudí, z ich predstierania, hrania divadla a nečestnosti.“ (Slovo, zv. VI: O usilovaní sa o pravdu. Čo znamená usilovať sa o pravdu (3)) „Všetky výroky o dobrom správaní ako celok sú len spôsobom, ako vyšperkovať vonkajšie správanie a obraz človeka. ‚Vyšperkovať‘ je pekná formulácia; presnejšie povedané, je to vlastne forma prestrojenia, spôsob, ako pomocou falošného vzhľadu oklamať druhých, aby mali z niekoho dobré pocity, aby ho hodnotili kladne, aby si ho vážili, zatiaľ čo temná stránka jeho srdca, jeho skazené povahy a jeho pravá tvár sú skryté a pekne zabalené. Dá sa to povedať aj takto: To, čo je skryté pod gloriolou tohto dobrého správania, je skazená pravá tvár každého jedného člena skazeného ľudstva. Skrytý je každý jeden člen zlého ľudstva s arogantnou povahou, nečestnou povahou, zlomyseľnou povahou a povahou, ktorá predstavuje odpor k pravde. Nezáleží na tom, či sa človek navonok správa ako vzdelaný a rozumný alebo jemný a ušľachtilý, ani na tom, či je prívetivý, prístupný, úctivý k starším a stará sa o mladých, ani nič podobné – nech sa prejavuje akokoľvek, nie je to nič viac ako vonkajšie správanie, ktoré je na očiach ostatným. Prostredníctvom dobrého správania ho to nemôže priviesť k poznaniu jeho prirodzenosti-podstaty. Aj keď sa človek javí ako dobrý na základe vonkajšieho správania, ktoré nasvedčuje, že je vychovaný a rozumný, jemný a ušľachtilý, prístupný a prívetivý, takže celý ľudský svet mu je naklonený, nedá sa poprieť, že skazené povahy takého človeka pod pokrievkou tohto dobrého správania skutočne existujú. Odpor človeka k pravde, jeho odolávanie a vzdorovitosť voči Bohu, jeho prirodzenosť-podstata založená na odpore voči slovám vysloveným Stvoriteľom a na odolávaní Stvoriteľovi – to všetko tam skutočne je. Nie je na tom nič falošné. Nezávisle od toho, ako dobre sa niekto pretvaruje, ako slušne a náležite sa správa, ako milo či nádherne sa prezentuje alebo aký je záludný, nemožno poprieť, že každý jeden skazený človek je naplnený satanskou povahou. Pod rúškom tohto správania navonok stále odoláva a vzdoruje Bohu, odoláva a vzdoruje Stvoriteľovi. Samozrejme, s týmto dobrým správaním ako plášťom a zásterkou ľudstvo vylieva skazené povahy každý deň, každú hodinu a okamih, každú minútu a sekundu, v každej záležitosti, počas ktorej žije uprostred skazených pováh a hriechu. To je nesporný fakt. Napriek slušnému správaniu, príjemným slovám a falošným zovňajškom človeka sa jeho skazená povaha pre jeho správanie navonok ani v najmenšom nezmiernila a ani sa vôbec nezmenila. Naopak, práve preto, že sa môže ukryť za toto dobré správanie navonok, sa jeho skazená povaha neustále vylieva a on nikdy nezastaví svoje kroky smerujúce ku konaniu zla a k odolávaniu Bohu – a samozrejme, keďže je riadený svojimi zlými a podlými povahami, jeho ambície, túžby a extravagantné požiadavky sa neustále rozširujú a rozvíjajú.“ (Slovo, zv. VI: O usilovaní sa o pravdu. Čo znamená usilovať sa o pravdu (3)) V minulosti som si vždy myslela, že byť prívetivý a vľúdny je v súlade s normálnou ľudskou morálkou, že väčšina ľudí má takéto správanie rada a schvaľuje ho a že sú to pozitívne veci. Ako dieťa som videla, ako moju učiteľku chválili za jej prívetivosť, a vždy som sa snažila byť takýmto človekom. Keď som získala schválenie a podporu okolia za to, že som taká, len to posilnilo moju predstavu, že by som sa mala správať prívetivo. Fungovalo to ako môj vlastný princíp správania, ktorý nielen schvaľoval Boh, ale páčil sa aj ostatným ľuďom. Teraz som vďaka odhaleniu Božieho slova pochopila, že podstata skrývajúca sa za prívetivým a vľúdnym správaním je vlastne určitým druhom pretvárky a že v skutočnosti ide o úskok s cieľom získať si ľudský obdiv a schválenie. Je to klamstvo. Keď si spomeniem na svoje detské časy, myslela som si, že ľudia by mali byť k sebe prívetiví a vľúdni, a tak som sa ovplyvnená touto myšlienkou s ostatnými nikdy nehádala. Dokonca ani vtedy, keď mi ublížili a ja som sa na nich hnevala a vo vnútri ich nenávidela, som to nikdy nedala najavo a vždy som ľudí s úsmevom zdravila. V skutočnosti som tieto kompromisy robila len preto, aby som získala schválenie ľudí. Bola som pokrytec a žila som v klamstve. S ľuďmi som takto komunikovala aj potom, keď som uverila v Boha. Vo všetkom, čo som povedala a urobila, som vždy myslela na pocity druhých a mala som strach, že ich urazím. Bála som sa, že ak budem hovoriť úprimne, nebudú mať zo mňa dobrý dojem, takže aj keď som videla, že niekto má problém, neodvážila som sa povedať pravdu alebo naň poukázať. Cirkev mi zariadila, aby som dohliadala na prácu tejto skupiny, ale nezohrávala som žiadnu skutočnú rolu. Vždy som si chcela chrániť svoj obraz a postavenie v očiach iných a na prácu cirkvi som nebrala ohľad. Ako ma mohli považovať za dobrého človeka? V tejto chvíli som videla, že hoci som pôsobila prívetivo, láskavo a ohľaduplne, vo vnútri som v skutočnosti intrigovala. Týmto trikom som si chcela získať obdiv druhých. Bola som taký úlisný a nečestný človek. Kedysi som verila, že prívetiví ľudia sú dobrí, že majú dobré vzťahy s ostatnými, že sú obľúbení a že Boh ich schvaľuje. Ale teraz som zistila, že prívetiví ľudia sa len dobre maskujú a že byť prívetivý nie je princíp správania. Život podľa tejto tradičnej kultúrnej predstavy vedie len k tomu, že ľudia sú sebeckejší, opovrhnutiahodnejší, úlisnejší a nečestnejší, a že takéto konanie je v rozpore s pravdou, je činom zla a odoláva Bohu!

Neskôr som si prečítala ďalšie dva úryvky Božieho slova, pochopila som, čo je to dobrá ľudská prirodzenosť, a osvojila si princípy správania. Všemohúci Boh hovorí: „Musí existovať štandard pre dobrú ľudskú prirodzenosť. Neznamená to kráčať strednou cestou, nedržať sa princípov, snažiť sa nikoho neuraziť, podlizovať sa všade, kam idete, byť uhladený a úlisný ku každému, koho stretnete, a dosiahnuť, aby o vás všetci hovorili v dobrom. To nie je štandard. Aký je teda štandard? Je to schopnosť podriadiť sa Bohu a pravde. Je to pristupovanie k povinnosti a všetkým druhom ľudí, udalostí a vecí s princípmi a zmyslom pre zodpovednosť. To je jasné každému; každý v tom má vo svojom srdci jasno.“ (Slovo, zv. III: Rozpravy Krista posledných dní. Keď človek dá svoje srdce Bohu, môže dosiahnuť pravdu) „Ľudia by sa mali usilovať najmä o to, aby sa Božie slová stali ich základom a pravda ich kritériom; iba potom môžu žiť vo svetle a žiť podobu normálneho človeka. Ak túžiš žiť vo svetle, mal by si konať podľa pravdy; mal by si byť čestným človekom, ktorý hovorí úprimné slová a robí čestné veci. Základom je mať pravdu-princípy vo svojom správaní; keď ľudia stratia pravdu-princípy a sústredia sa len na dobré správanie, nevyhnutne to vedie k faloši a pretvárke. Ak v správaní ľudí nie sú žiadne princípy, potom sú títo ľudia pokrytcami bez ohľadu na to, aké dobré je ich správanie; možno na určitý čas dokážu ostatných zavádzať, ale nikdy nebudú dôveryhodní. Ľudia majú pravý základ len vtedy, keď konajú a správajú sa podľa Božích slov. Ak sa nesprávajú podľa Božích slov a sústredia sa len na predstieranie dobrého správania, môžu sa v dôsledku toho stať dobrými ľuďmi? Rozhodne nie. Dobré učenia a správanie nemôžu zmeniť skazené povahy človeka a nemôžu zmeniť ani jeho podstatu. Len pravda a Božie slová môžu zmeniť skazené povahy, myšlienky a názory ľudí a stať sa ich životom. … Aké sú teda požiadavky a normy, ktoré má Boh pre reč a konanie ľudí? (Aby boli pre ľudí konštruktívne.) Presne tak. Najpodstatnejšie je, že musíš hovoriť pravdu, hovoriť úprimne a prinášať úžitok ostatným. Tvoja reč musí ľudí prinajmenšom povznášať, a nie ich klamať, zavádzať, zosmiešňovať, osočovať, vysmievať či posmievať sa im, obmedzovať ich, odhaľovať ich slabosti alebo im ubližovať. To je prejav normálnej ľudskej prirodzenosti. Je to cnosť ľudskej prirodzenosti. Povedal ti Boh, ako hlasno máš hovoriť? Vyžadoval od teba, aby si používal štandardný jazyk? Vyžadoval od teba, aby si používal kvetnatú rétoriku alebo vznešený, rafinovaný jazykový štýl? (Nie.) Nie je tam ani kúsok z tých povrchných, pokryteckých, falošných a nie hmatateľne prospešných vecí. Všetky Božie požiadavky sú veci, ktoré by mala mať normálna ľudská prirodzenosť, normy a princípy pre reč a správanie človeka. Nezáleží na tom, kde sa niekto narodil alebo akým jazykom hovorí. V každom prípade slová, ktoré hovoríš – ich forma a obsah –, musia ostatných povznášať. Čo znamená, že ich musia povznášať? Znamená to, že keď ich ostatní počujú, pociťujú ich ako pravdivé, čerpajú z nich obohatenie a pomoc, dokážu pochopiť pravdu a už nie sú zmätení ani náchylní na zavádzanie druhých. Boh teda požaduje, aby ľudia hovorili pravdu, povedali, čo si myslia, a ostatných nepodvádzali, nezavádzali, nerobili si z nich žarty, nezosmiešňovali ich, nevysmievali sa im, nenapodobňovali ich ani ich neobmedzovali, a aby neodhaľovali ich slabé stránky ani im neubližovali. Nie sú to princípy prejavu? Čo to znamená, keď povieme, že človek by nemal odhaľovať ľudské slabé stránky? Znamená to nehádzať špinu na iných ľudí. Nedrž sa ich predchádzajúcich chýb alebo nedostatkov, aby si ich súdil alebo odsúdil. Toto je minimum, čo by si mal urobiť. Pokiaľ ide o proaktívnu stránku, ako sa dá vyjadrovať konštruktívne? Prevažne povzbudzovaním, usmerňovaním, vedením, nabádaním, pochopením a utešovaním. V určitých zvláštnych prípadoch je tiež potrebné priamo odhaliť chyby druhých ľudí a orezávať ich, aby získali poznatky o pravde a túžili sa kajať. Len potom dosiahneme patričný účinok. Tento spôsob praktizovania je pre ľudí veľkým prínosom. Je to pre nich skutočná pomoc a je to pre nich aj konštruktívne, pravda?“ (Slovo, zv. VI: O usilovaní sa o pravdu. Čo znamená usilovať sa o pravdu (3)) Vďaka Božiemu slovu som pochopila, podľa čoho sa meria, či je ľudská prirodzenosť človeka dobrá alebo zlá. Skutočne dobrá ľudská prirodzenosť nie je vecou kráčania po strednej ceste, vyhýbania sa urážaniu ľudí, udržiavania harmonických vzťahov či vychádzania s každým a nejde ani o to, či sme k ľuďom prívetiví alebo vľúdni. To sú len vonkajšie formy správania a akokoľvek dobre ich vykonávame, Boh ich neschvaľuje. Princípy dodržiavame len vtedy, keď pri styku s ľuďmi vychádzame z Božieho slova. Len keď človek pristupuje k druhým ľuďom a k svojim povinnostiam úprimne, je zodpovedný, praktizuje pravdu a je čestným človekom, možno ho považovať za človeka so skutočne dobrou ľudskou prirodzenosťou. Vždy som si myslela, že ak budem pripomínať a odhaľovať problémy ľudí, urazím ich a moji bratia a sestry si na mňa vytvoria negatívny názor. Keď som rozprávala, vždy som preto zvažovala, ako spraviť svoje slová prijateľnejšími a ako nezraniť city ľudí. Vôbec som nerozmýšľala nad tým, či to bude účinné. Takáto jemná komunikácia v skutočnosti ľudí neuráža a umožňuje zachovať si dobrý obraz, vôbec to však nie je prospešné pre iných ľudí ani pre prácu cirkvi. Keď niekomu pomáhame, mali by sme mu byť aspoň užitoční a mali by sme vedieť jasne poukázať na jeho problémy, keď ich zistíme. Aj keď to je niekedy spojené s kritickým tónom, ktorý druhý človek možno na začiatku ťažko prijme, môže ho to podnietiť k tomu, aby o sebe uvažoval a vykonal nápravu. Premýšľala som o tom, že Božie dielo spásy nepozostáva len z jednej metódy. Boh neponúka ľuďom len útechu a naliehanie, On ľudí aj súdi, napomína a orezáva. Toto je lepšia metóda na ich spásu. Ak vidím niekoho, kto žije so skazenou povahou, a len ho stále utešujem a nalieham naňho, neprinesie mu to žiadny úžitok a bude preňho ťažké rozpoznať svoju skazenú povahu. Uvedomila som si, že pomoc ľuďom si vyžaduje aj princípy a musí vychádzať z duchovného postavenia a jedinečného zázemia a situácie daného človeka. Ak brat alebo sestra práve začali praktizovať a nemajú odborné zručnosti, treba im pomáhať viac. No ak sa pri konaní svojich povinností spoliehajú na skazenú povahu a už ovplyvnili prácu cirkvi, potom ich treba opraviť, odhaliť a orezať. Je to naplnenie zodpovednosti a je to pre nich prospešné. Keď som tieto veci pochopila, povedala som si, že už viac nemôžem komunikovať s ostatnými podľa tradičnej kultúry a musím praktizovať podľa Božieho slova a požiadaviek.

Jedného dňa som kontrolovala materiály o vyčistení, ktoré pripravili dve ďalšie sestry, a všimla som si, že v príkladoch chýbajú podrobnosti a že ich treba doplniť a vylepšiť. Tieto dve sestry robili túto prácu už nejaký čas, a keby boli pri kontrole svedomitejšie, tieto odchýlky by sa nemali vyskytnúť. Bolo jasné, že majú problém so svojimi postojmi k povinnostiam. Premýšľala som o tom, ako som sa bála uraziť ľudí, chcela som si zachovať vzťahy s ostatnými a neodvážila som sa poukázať na ich problémy. Nielenže to ľuďom neprinášalo žiadny úžitok, ale poškodzovalo to aj prácu cirkvi. Tentoraz som sa musela poučiť, praktizovať pravdu a konať podľa princípov, preto som odhalila ich postoj k povinnostiam a podstatu a dôsledky toho, že ich konajú takto. Jedna zo sestier mi neskôr povedala, že hoci spočiatku nevedela prijať orezávanie a mala pocit, že som príliš prísna, keď o sebe uvažovala podľa Božieho slova, do istej miery pochopila svoje problémy, ako aj to, že je dôležité, aby konala svoju povinnosť v súlade s princípmi. Povedala, že z tejto skúsenosti s orezávaním niečo získala. Tieto skutočnosti mi ukázali, že tým, ktorí sa usilujú o pravdu, môže orezávanie pomôcť rozpoznať ich problémy, pozornejšie konať svoje povinnosti a znížiť počet odchýlok v ich práci. Uvedomila som si, že len konaním a správaním sa podľa Božieho slova a pravdy možno žiť normálnu ľudskú prirodzenosť a že je to prospešné pre druhých, pre mňa a pre prácu cirkvi. Jedine Božie slová sú princípmi, podľa ktorých treba konať a správať sa!