Kristina, USA

So sestrou Barbarou sa poznáme už dva roky. Vybudovali sme si dobrý vzťah a zakaždým, keď sa rozprávame, sa nám zdá, akoby čas letel. Často sa rozprávame o našich skúsenostiach a poučeniach z nich. Ak sa jej niečo stalo, vyhľadala ma. Ak som mala problém ja, chcela som s ňou byť v duchovnom spoločenstve a ona mi ho vždy trpezlivo poskytla. Vážila som si náš blízky vzťah. Tešilo ma, že mám po boku sestru, ktorá mi pomáha a podporuje ma.

Jedného dňa som nechcene začula, ako sa Barbara rozpráva so sestrami o skvelých výsledkoch svojej evanjelizačnej práce v poslednom čase. Líčila, koľko ľudí bolo počas jej kázne plných náboženských predstáv a že vďaka modlitbe a dôvere v Boha a prostredníctvom jej trpezlivého duchovného spoločenstva a čítania Božieho slova rýchlo prijali Božie dielo posledných dní. Keď sa to sestry dopočuli, začali na ňu hľadieť s obdivom, zhŕkli sa okolo nej a zavalili ju otázkami o tom, ako nájsť dobrú cestu praktizovania. Trochu ma to znepokojilo a pomyslela som si: „Je fajn, že sa jej s evanjelizáciou tak darí, ale rozprávala len o svojich skvelých výsledkoch a nie o konkrétnej ceste, ktorú si zvolila, a nesvedčila ani o tom, ako ju pri tom Boh viedol. Nie je to len chvastanie sa?“ O pár dní neskôr mi jedna sestra povedala: „Barbara je taká talentovaná. Nešíri evanjelium veľmi dlho a pritom už dosiahla výborné výsledky. Povedala mi, že ju vedúci poveril, aby sa podelila o svoje skúsenosti na duchovnom stretnutí.“ Keď som to počula, strhla som sa. Prečo to všetko Barbara hovorí? Faye ju teraz nesmierne obdivuje, ale jej to neprináša nijaký úžitok. Uvedomila som si, že zakaždým, keď Barbara dosiahla pri plnení svojej povinnosti dobré výsledky, chválila sa nimi, a to ma znepokojovalo. Uvažovala som: „Boh nám v duchovnom spoločenstve povedal, že prezentovanie a vychvaľovanie samého seba je prejavom satanskej povahy. Ostatní teraz Barbaru veľmi obdivujú a pokračovať takto ďalej je nebezpečné. Nemôžem to nechať tak. Musím nájsť spôsob, ako ju na to upozorniť.“ No vždy keď som sa to chystala spraviť, zaváhala som. Spomenula som si na skúsenosti spred niekoľkých rokov. Videla som, ako moja partnerka Janie sypala dogmy z rukáva a zo svojej vyššej pozície kritizovala ostatných, ale nikdy neanalyzovala ani nepoznala samú seba. Upozornila som ju na to a nielenže to neprijala, ale dokonca mi začala vyčítať moje minulé zlyhania a prehrešky. Potom ma dokonca začala ignorovať. Priviedlo ma to do veľmi nepríjemnej a bolestivej situácie. Na inom stretnutí sestra Roxanna počas vysvetľovania odbočila od témy a ja som ju na to upozornila. Neskôr sa mi zverila, že sa k môjmu upozorneniu postavila odmietavo, lebo jej to bolo nepríjemné. Mala pocit, že som ju chcela úmyselne uviesť do rozpakov až do takej miery, že sa na ďalších stretnutiach ani nechcela zapájať. Aj keď začala hľadať, zamýšľať sa nad sebou a uvedomovať si svoje problémy, stále som bola nepokojná. Od tejto príhody som si už pri poukazovaní na cudzie problémy dávala pozor. Pri spomienke na tieto skúsenosti som ešte viac váhala, či Barbaru konfrontovať. Premýšľala som o tom, aký sme mali vždy skvelý vzťah a či by sa necítila nepríjemne a zahnaná do kúta, ak by som ju upozornila na jej problém. Čo by som spravila, keby ma nepočúvala a mala voči mne predsudky, keby mala pocit, že vystavujem jej nedostatky a snažím sa jej komplikovať život, a stratila voči mne rešpekt? Vídali sme sa každý deň, takže by to bolo naozaj nepríjemné. Nie vždy sa takto predvádzala. Možno by jej Božie slovo dodalo nadhľad a uvedomila by si to sama. Nechám to teda tak.

Jedného dňa mi Barbara povedala, že jej niekoľko bratov a sestier dalo pripomienky. Vraj sa často prezentuje v snahe získať obdiv za svoje duchovné spoločenstvá. Dosť sa jej to dotklo. Keď som počula jej reakciu, zasiahlo ma to. Pravdou je, že som si jej predvádzanie tiež všimla, ale zo strachu, že ublížim nášmu vzťahu, som len prižmúrila oči a nepovedala nič. Nebola to dokonalá príležitosť? Nemala som aj ja prehovoriť o jej problémoch? Potom som si však pomyslela, že už aj bez toho to má ťažké. Ak by som sa tiež ozvala, dokázala by to prijať a nezaujať odmietavý postoj? Obávala som sa, že ak ju upozorním na problémy, ktoré som u nej videla, vezme to ako drsnú kritiku a rozhodne sa mi vyhýbať. Preto som si dôkladne premyslela, aký tón hlasu použijem, aby som sa vyjadrila taktne a nepriviedla ju do rozpakov. Uviedla som prípady, ako som sa sama v minulosti vyvyšovala a vychvaľovala a ako som o tom premýšľala a pochopila to. Až ku koncu som v krátkosti načrtla jej problém. Bála som sa, že ju zahanbím, preto som sa ju snažila utešiť slovami: „Všetci máme skazené povahy a je úplne normálne ich prejavovať. Robím to aj ja. Vždy som bola veľmi drzá a namyslená a často sa predvádzam. Nenechaj sa tým obmedzovať. Musíš mať voči sebe správny postoj.“ Na to neodpovedala. Ale potom sa stalo niečo, čo ma opäť znepokojilo.

Na jednom stretnutí Barbara rozprávala o svojom pochopení Božieho slova a následne sa zverila s nedávnou skúsenosťou, ktorú mala pri šírení evanjelia. Hovorila o tom, ako kázala pastorovi, ktorý už desaťročia verí v Pána. Ten muž bol plný náboženských predstáv a mal napočúvaných mnoho chýrov. Aj napriek mnohým kázňam odmietal prijať evanjelium. No potom sa s ním zhovárala v duchovnom spoločenstve, vyhľadala relevantné úryvky Božieho slova a vyvrátila jeho predstavy jednu za druhou. Nakoniec od nich postupne upustil a prijal Božie dielo posledných dní. Keď dohovorila, všetka pozornosť sa zamerala na jej skúsenosti s evanjelizáciou a nikto sa nesústredil na premýšľanie a duchovné spoločenstvo o Božom slove. Vtedy som si to všimla: Neodbočuje od témy? Hoci rozprávala o svojich skúsenostiach s evanjelizáciou, keď skončila, všetci ju začali obdivovať. Nie je toto predvádzanie sa? Chcela som ju na to upozorniť a dosiahnuť, aby prestala rozprávať o tejto téme, ale nedokázala som tie slová vysloviť. Uvažovala som: Ak by som ju prerušila pred očami toľkých ľudí, nestrápnila by som ju? Barbara skutočne dosiahla výsledky vo svojej evanjelizačnej práci, takže ak jej to poviem, nebude si každý myslieť, že jej závidím a naschvál jej chcem priťažiť? Čo ak sú jej úmysly dobré a nesnaží sa získať pozornosť? Tak som sa neozvala, ale nevedela som sa upokojiť, aby som premýšľala o Božom slove. Môjmu spoločenstvu chýbalo osvietenie, bolo to len párfádnych slov, a tým sa stretnutie skončilo.

V tú noc som sa len prehadzovala a nevedela som zaspať. Nemohla som prestať myslieť na veci, ktoré Barbara povedala, aby si získala pochvalu, a na tváre prítomných plné obdivu. Jej duchovné spoločenstvo nepomohlo ostatným lepšie pochopiť Božie slovo a namiesto toho strhla všetku pozornosť na svoju prácu, čím počas stretnutia nič dobrého nedosiahla. Zo strachu, že ju zahanbím, som sa neozvala, čím som zlyhala v ochrane cirkevného života. Žeby som len so všetkými chcela byť zadobre? Spomenula som si na úryvok z Božieho slova: „Mal by si sa pozorne preskúmať, aby si zistil, či si správny človek. Máš Ma vo svojej mysli, keď si dávaš ciele a vznikajú tvoje úmysly? Vyslovuješ všetky svoje slová a konáš všetky svoje činy v Mojej prítomnosti? Skúmam všetky tvoje myšlienky a nápady. Necítiš sa vinný? … Myslíš si, že nabudúce budeš schopný nahradiť jedenie a pitie, ktoré satan tentokrát vzal? Teraz to teda vidíš jasne; je to niečo, čo vieš odškodniť? Vieš nahradiť stratený čas? Musíte sa starostlivo preskúmať, aby ste zistili, prečo počas predchádzajúcich niekoľkých zhromaždení nedošlo k žiadnemu jedeniu a pitiu, a kto tento problém spôsobil. Musíte jeden po druhom viesť duchovné spoločenstvo, kým to nebude jasné. Ak takýto človek nie je výrazne obmedzený, vaši bratia a sestry tomu neporozumejú a proste sa to stane znova. Vaše duchovné oči sú zavreté; príliš mnoho z vás je slepých! Navyše, tí, čo vidia, sú k tomu ľahostajní. Nestoja a neozývajú sa a aj oni sú slepí. Tí, ktorí vidia, no neozvú sa, sú nemí. Sú tu mnohí s postihnutím.“ (Slovo, zv. I: Božie zjavenie a dielo. Výroky Krista na začiatku, 13. kapitola) Božie slovo dokonale vystihovalo môj stav. Barbara počas duchovného spoločenstva odbočila od témy, plytvala časom ostatných a znížila produktivitu stretnutia, kým ja som sa len mlčky prizerala. Hovorila som si: „Očividne som si bola vedomá, že odbočuje od témy, tak prečo som neochránila cirkevný život? Prečo som si zvolila mlčať, len aby som si nikoho nepohnevala?“ V prvom rade som si nebola istá, či sa Barbara predvádzala. Je pravdou, že pri šírení evanjelia nazbierala skúsenosti a mohlo by byť prospešné sa o ne podeliť. Mohli by sme to teda považovať za predvádzanie sa? V druhom rade som sa bála, že veci nevidím jasne, že ju moja pripomienka bude obmedzovať a že ostatní by si mysleli, že to všetko hovorím zo závisti.

Na stretnutí v nasledujúci deň som sa zverila s tým, že sa cítim zmätená, a požiadala som o pomoc niekoľko sestier. Spolu sme si prečítali úryvok z Božieho slova: „Povyšovať sa a svedčiť o sebe, predvádzať sa, snažiť sa, aby o nich mali ľudia vysokú mienku a uctievali ich – týchto vecí je schopné skazené ľudstvo. Ľudia takto inštinktívne reagujú, keď ich ovláda ich satanská prirodzenosť, a je to bežné v celom skazenom ľudstve. Ako sa ľudia obvykle povyšujú a svedčia o sebe? Ako dosiahnu tento cieľ, aby o nich mali ľudia vysokú mienku a uctievali ich? Svedčia o tom, ako veľa práce vykonali, ako veľa trpeli, ako veľmi sa namáhali a akú cenu zaplatili. Tieto veci používajú ako kapitál, prostredníctvom ktorého sa povyšujú a vďaka tomu získavajú v ľudských mysliach vyššie, pevnejšie a bezpečnejšie miesto, aby si ich viac ľudí vážilo, obdivovalo a rešpektovalo, ba dokonca sa im klaňalo, zbožňovalo ich a nasledovalo. Aby ľudia dosiahli tento cieľ, robia veľa vecí, ktoré zdanlivo svedčia o Bohu, ale v podstate sa povyšujú a svedčia sami o sebe. Je takéto správanie primerané? Sú za hranicou racionality. Títo ľudia nemajú hanbu: nehanebne svedčia o tom, čo urobili pre Boha a koľko pre Neho trpeli. Dokonca predvádzajú svoje dary, talenty, skúsenosti, zvláštne zručnosti, šikovné techniky svojho správania, prostriedky, ktoré používajú, aby sa s ľuďmi zahrávali a podobne. Ich metóda, ktorou sa povyšujú a svedčia o sebe, spočíva vo vychvaľovaní seba a znevažovaní ostatných. Okrem toho sa pretvarujú a maskujú, skrývajú pred ľuďmi svoje slabosti, chyby a nedostatky, aby ľudia vždy videli len to, akí sú skvelí. Neodvážia sa dokonca povedať iným ľuďom ani to, že sa cítia zle; chýba im odvaha otvoriť sa a viesť s nimi duchovné spoločenstvo, a keď urobia niečo nesprávne, urobia všetko pre to, aby to zatajili a skryli. Nikdy nespomenú škodu, ktorú počas vykonávania svojej povinnosti spôsobili na diele cirkvi. No keď niečím malým prispejú alebo dosiahnu nejaký drobný úspech, rýchlo sa tým pochvália. Nevedia sa dočkať, aby dali celému svetu vedieť, akí sú schopní, akú majú veľkú kvalitu, akí sú výnimoční a o koľko sú lepší než normálni ľudia. Nie je to spôsob, ako sa povyšovať a svedčiť o sebe?“ (Slovo, zv. IV: Odhaľovanie antikristov. Štvrtý bod: Povyšujú sa a svedčia o sebe) Prostredníctvom zjavenia Božieho slova som pochopila, že jedným zo znakov antikristov, ktorí sa predvádzajú a svedčia sami o sebe, je, že vystavujú na obdiv svoje dary, silné stránky, prínosy a úspechy pred ostatnými, aby ich ľudia považovali za talentovaných a schopných a aby si získali ich úctu a obdiv. Šírenie evanjelia a svedectvo o Bohu sú vo svojej podstate pozitívna vec. Ak by Barbara ako skúsená evanjelizátorka porozprávala o ťažkostiach, s ktorými sa stretla a o chvíľach, keď sa spoľahla na Boha a zažila Jeho dielo, čo získala, ako sa z toho poučila a aké dobré spôsoby praktizovania nadobudla, jej prejav by bol poučný. Lenže Barbara rozprávala len o tom, ako veľmi trpela, koľko obetovala, a preto nikto z jej poslucháčov nezískal lepšie poznanie o Bohu ani jasno v tom, ako praktizovať či riešiť rôzne otázky. Namiesto toho k nej len začali vzhliadať a obdivovať ju a nadobudli dojem, že má skúsenosti, dar a kvality v šírení evanjelia a je húževnatejšia než ostatní. Všetci ju chválili a závideli jej a cítili sa menejcenne. Videla som, že výsledky vychvaľovania sa a podávania svedectva o Bohu nie sú rovnaké. Vďaka duchovnému spoločenstvu sa moje minulé názory potvrdili a dospela som k záveru, že väčšina toho, čo povedala Barbara, nie je svedectvom o Bohu, ale skôr sa týka jej vlastného povyšovania sa. Odhaľovala povahu antikrista, ktorá by vyvolala znechutenie a nenávisť Boha. Sestry mi tiež pripomenuli, že Barbara si možno ešte nie je vedomá svojho správania, a preto by som ju na to mala s láskou upozorniť. Nemôžem byť vždy s každým zadobre, len aby som chránila náš vzťah. Slová sestier ma zahanbili a rozhodla som sa to s Barbarou čo najskôr vyriešiť.

Po skončení stretnutia som sa nevedela upokojiť. Už predtým som si Barbarine problémy všimla, ale neodvážila som sa na ne upozorniť. Hoci som tú tému začala, chodila som okolo horúcej kaše a nič som nedosiahla, čo znamenalo, že si Barbara svoj problém nikdy neuvedomila. Tieto myšlienky vo mne vyvolávali obavy a pocit viny. Pýtala som sa sama seba: „Vždy som bývala pri Barbare veselá a živá a hovorila som jej všetko, tak prečo ma toľko stojí upozorniť ju na jej problém? Prečo nedokážem prehovoriť?“ V mojom hľadaní a úvahách som si prečítala Božie slovo. „Všetci ste vzdelaní. Všetci si vo svojej reči dávate záležať na vycibrenom a zdržanlivom prejave, ako aj na spôsobe, akým rozprávate: ste taktní a naučili ste sa neublížiť dôstojnosti a hrdosti ostatných. Vo svojich slovách a činoch nechávate ľuďom priestor na manévrovanie. Robíte, čo môžete, aby ste ľudí upokojili. Neodhaľujete ich jazvy ani nedostatky a snažíte sa im neublížiť a nepriviesť ich do rozpakov. Väčšina ľudí koná na základe tohto princípu medziľudských vzťahov. A aký je to princíp? (Robiť druhým radosť; je to klamlivé a úskočné.) Je to zatváranie očí, úskočnosť, vierolomnosť a zákernosť. Za ľudskými úsmevmi sa skrýva veľa zlovoľných, zákerných a opovrhnutiahodných vecí.“ (Slovo, zv. III: Rozpravy Krista posledných dní. Šesť ukazovateľov rastu života) „Ľudia, ktorí kráčajú strednou cestou, sú najzákernejší zo všetkých. Nikoho neurážajú, sú uhladení a príliš rafinovaní, dokážu sa prispôsobiť v každej situácii a nikto nevidí ich chyby. Sú ako živý satan!“ (Slovo, zv. III: Rozpravy Krista posledných dní. Len praktizovaním pravdy sa môžeme zbaviť pút skazenej povahy) „Vo filozofiách pre život existuje jedna zásada, ktorá hovorí: ‚Nevšímať si chyby dobrých priateľov je základom dlhého a dobrého priateľstva.‘ Znamená to, že na to, aby sme si udržali priateľstvo, musíme mlčať o problémoch našich priateľov, aj keď ich jasne vidíme – že by sme sa mali riadiť princípmi, podľa ktorých by sme ľuďom nemali uštedrovať údery do tváre ani verejne upozorňovať na ich nedostatky. Ľudia budú jeden druhého klamať, skrývať sa pred sebou, intrigovať a hoci im je úplne jasné, aký je ten druhý človek, nepovedia to na rovinu, ale používajú rafinované metódy, aby si udržali svoj priateľský vzťah. Prečo by niekto chcel udržiavať takéto vzťahy? Je to o tom, že ľudia si v tejto spoločnosti, v svojej skupine, nechcú narobiť nepriateľov, čo by neraz znamenalo vystaviť sa nebezpečným situáciám. S vedomím, že keď budeš verejne upozorňovať na nedostatky dotyčného človeka alebo mu ublížiš, stane sa tvojím nepriateľom a ty sa do takej situácie nechceš dostať, použiješ zásadu filozofií pre život, ktorá hovorí: ‚Ak udieraš iných, neudieraj ich do tváre. Ak kritizuješ iných, nekritizuj ich za ich nedostatky.‘ Vzhľadom na túto skutočnosť, sú dvaja ľudia skutočnými priateľmi, ak majú takýto vzťah? (Nie.) Nie sú skutočnými priateľmi a už vôbec nie dôverníkmi. O aký vzťah teda presne ide? Nie je to základný spoločenský vzťah? (Je.) Ľudia v takýchto spoločenských vzťahoch nedokážu ponúknuť svoje city ani viesť hlboké rozhovory či hovoriť o čomkoľvek, o čom chcú. Nemôžu nahlas povedať, čo majú na srdci, ani rozprávať o problémoch, ktoré jeden v druhom vidia, či vysloviť niečo, čo by druhému prospelo. Namiesto toho si vyberajú pekné slová, aby si zachovali priazeň toho druhého. Neodvážia sa povedať pravdu ani sa držať princípov, aby k nim ostatní nezačali byť nevraživí. Keď človeka nikto neohrozuje, nežije sa mu relatívne ľahko a pokojne? Nie je to cieľom ľudí, keď presadzujú príslovie ‚Ak udieraš iných, neudieraj ich do tváre. Ak kritizuješ iných, nekritizuj ich za ich nedostatky‘? (Je.) Jednoznačne ide o rafinovaný spôsob existencie s obranným prvkom, ktorého cieľom je sebazáchova. Ľudia, ktorí takto žijú, nemajú dôverníkov, blízkych priateľov, s ktorými môžu hovoriť o čomkoľvek. Zaujímajú voči sebe obranný, vypočítavý a strategický postoj a každý si zo vzťahu berie, čo potrebuje. Nie je to tak? Základným cieľom príslovia ‚Ak udieraš iných, neudieraj ich do tváre. Ak kritizuješ iných, nekritizuj ich za ich nedostatky‘ je neurážať druhých a nenarobiť si nepriateľov, chrániť samého seba tým, že nikomu neublížime. Je to technika a metóda, ktorú si človek osvojí, aby mu nik neublížil. Je pri pohľade na podstatu týchto niekoľkých zásad požiadavka na ľudské morálne správanie ‚Ak udieraš iných, neudieraj ich do tváre. Ak kritizuješ iných, nekritizuj ich za ich nedostatky‘ vznešená? Je pozitívna? (Nie.) Čo teda ľudí učí? Že nesmieš nikoho nahnevať ani mu ublížiť, inak v konečnom dôsledku ublížia tebe; a tiež, že by si nemal nikomu dôverovať. Ak ublížiš ktorémukoľvek zo svojich dobrých priateľov, priateľstvo sa potichu začne meniť: z tvojho dobrého, blízkeho priateľa sa stane cudzí človek alebo nepriateľ. … Aké dôsledky teda bude mať to, čo toto príslovie ľudí učí? Budú ľudia čestnejší, alebo budú viac klamať? Ľudia budú viac klamať; ľudské srdcia si nebudú také blízke, vzdialenosť medzi ľuďmi sa zväčší a ľudské vzťahy sa skomplikujú; je to rovnaké ako komplikácia v ľudských spoločenských vzťahoch. Srdečná komunikácia medzi ľuďmi prestane existovať a začnú si navzájom strážiť svoje myšlienky. Môžu byť takto ľudské vzťahy ešte normálne? Zlepší sa spoločenská klíma? (Nie.) Preto je príslovie ‚Ak udieraš iných, neudieraj ich do tváre. Ak kritizuješ iných, nekritizuj ich za ich nedostatky‘ očividne nesprávne. Keď to ľudí naučíme robiť, nebudú môcť žiť normálnu ľudskú prirodzenosť a navyše nebudú môcť byť ani čestní, priami či otvorení. V žiadnom prípade tým nemožno dosiahnuť nič pozitívne.“ (Slovo, zv. VI: O hľadaní pravdy I. Čo znamená hľadať pravdu (8)) Po prečítaní Božieho slova som si uvedomila, že pri Barbare sa vo svetských záležitostiach spolieham na satanské filozofie, ako napríklad: „V mlčaní o nedostatkoch dobrých priateľov tkvie dlhé a pekné priateľstvo,“ „Ak udieraš iných, neudieraj ich do tváre. Ak kritizuješ iných, nekritizuj ich za ich nedostatky,“ alebo „ Každý nový priateľ predstavuje novú cestu, každý nový nepriateľ zasa novú prekážku.“ Dovtedy som považovala tieto filozofie za zásady medziľudskej komunikácie. Myslela som si, že takéto správanie je jediným spôsobom, ako si udržať medziľudské vzťahy, neuraziť druhých a vyhnúť sa problémom. Vďaka zjaveniu Božieho slova som konečne zistila, že tieto filozofie sú falošné, klamné a zradné spôsoby života, ktoré podnecujú ľudí stavať si okolo seba múry, vytvárať si medzi sebou odstup a vyhýbať sa úprimným vzťahom, čím zabraňujú vzájomnej láske. Hoci takýmto spôsobom nikoho neurazíme a nevytvoríme si problémy, nedokážeme si vytvoriť ani skutočných priateľov, práve naopak, pestujeme v sebe len viac falše a klamu. Pochopila som tiež, že vo vzťahoch k iným musíme byť otvorení, a keď vidíme, že má niekto problém, mali by sme prejaviť súcit a pomôcť mu najlepšie, ako vieme. Aj keď to v danom okamihu nevedia prijať a nepochopia vás, musíte dodržiavať tieto princípy a pristupovať k nim s dobrým úmyslom. Spomenula som si na moje interakcie s Barbarou. Pri niekoľkých príležitostiach som videla, ako sa pred ostatnými chváli a ako k nej ostatní vzhliadajú, ale bála som sa, že ju svojou pripomienkou urazím a bude sa mi vyhýbať. V snahe zostať s ňou zadobre som sa len bez slova prizerala a nepomohla som jej odhaliť jej skazenosť, čo znamená, že sa nad svojím problémom nikdy nezamyslela a vrátila sa do starých koľají. Pod vplyvom týchto satanských filozofií som len chcela ochrániť náš vzťah, aby Barbara mohla povedať, že som chápavý a empatický človek. Nebrala som ohľad na jej vstup do života. Keby som len na jej problémy poukázala skôr, možno by si uvedomila svoju skazenú povahu a nehovorila by také nerozumné veci počas duchovných spoločenstiev. Stala som sa človekom, čo chce všetkých uspokojiť! Toto správanie bolo skutočne škodlivé. Potom som si spomenula na jednu sestru, s ktorou som sa zhovárala. Videla som, že si často plnila svoje povinnosti povrchne, a keď ostatní poukázali na jej problémy, bránila sa a nevedela to prijať. Chcela som ňou viesť duchovné spoločenstvo, aby som jej s tým pomohla, ale mala už svoj vek a ak by som ju upozornila a jej problémy, mohla by sa uraziť a vziať to ako príliš drsnú kritiku. Tak som len prižmúrila oko a tvárila sa veselo a priateľsky. Až potom, keď ju prepustili za povrchnosť pri výkone povinnosti, som ľutovala, že som jej nepomohla skôr. Keď sa chystala odísť, predostrela som problémy, ktoré som u nej videla, v duchovnom spoločenstve. Hoci uznala svoje problémy, vyčítala mi, že som ju na ne neupozornila skôr, pretože mohla svoje správanie poopraviť a tým pádom nemusela byť prepustená. Keď som si to uvedomila, konečne som pochopila, že žiť podľa filozofií a v snahe všetkých uspokojiť nie je to isté, ako byť dobrým človekom. Tí, čo tak činia, nepreukazujú úprimnosť ani súcit voči ostatným, ale sú sebeckí a nečestní. Taký človek žije satanskú povahu a Bohu sa to protiví. Barbara bola voči mne vždy taká úprimná, ale ja som sa v našom vzájomnom styku spoliehala na tieto filozofie a nepraktizovala pravdu. Sústredila som sa len na to, ako ju neuraziť a udržať si v jej očiach dobrý obraz, a keď sa jej skazená povaha prejavila, zamietla som to pod koberec. Môžem sa pri tom všetkom nazývať dobrou priateľkou? „Mlčať o nedostatkoch dobrých priateľov je receptom na dlhé a pekné priateľstvo“ – v skutočnosti to bola satanova faloš, podľa ktorej už nechcem žiť.

Vo svojich úvahách som si uvedomila, že bol ešte jeden dôvod, prečo som sa bála poukázať na Barbarin problém. Mala som nesprávny uhol pohľadu. Vždy som si myslela, že poukázať na problém iného človeka znamená odhaliť jeho nedostatok, čo by ublížilo jeho egu, pravdepodobne ho urazilo a bolo by to nevďačné gesto. Pri Barbare som sa vždy bála, že moja pripomienka ju urazí a pokazí náš vzťah, čo mi veľmi komplikovalo praktizovanie pravdy. Preto som sa obrátila na Boha, prosila Ho, aby ma viedol pri riešení tohto môjho problému. Pri svojom pátraní som čítala tieto Božie slová. „Boh požaduje, aby ľudia hovorili pravdu, povedali, čo si myslia, a ostatných nepodvádzali, nezavádzali, nerobili si z nich žarty, nezosmiešňovali ich, nevysmievali sa im, nenapodobňovali ich ani ich neobmedzovali, a aby neodhaľovali ich slabé stránky ani im neubližovali. Nie sú to princípy prejavu? Čo to znamená, keď povieme, že človek by nemal odhaľovať ľudské slabé stránky? Znamená to nehádzať špinu na iných ľudí. Nedrž sa ich predchádzajúcich chýb alebo nedostatkov, aby si ich súdil alebo odsúdil. Toto je minimum, čo by si mal urobiť. Pokiaľ ide o proaktívnu stránku, ako sa dá vyjadrovať konštruktívne? Prevažne povzbudzovaním, usmerňovaním, vedením, nabádaním, pochopením a utešovaním. V určitých zvláštnych prípadoch je tiež potrebné priamo odhaliť chyby druhých ľudí, zaoberať sa nimi a orezávať ich, aby získali poznatky o pravde a túžili sa kajať. Len potom dosiahneme patričný účinok. Tento spôsob praktizovania je pre ľudí veľkým prínosom. Je to pre nich skutočná pomoc a je to pre nich aj konštruktívne, pravda? … A na akom princípe je celkovo založené rozprávanie? Je to toto: Povedz, čo máš na srdci, a hovor o svojich skutočných skúsenostiach a o tom, čo si naozaj myslíš. Tieto slová sú pre ľudí najprospešnejšie, zabezpečujú ich, pomáhajú im, sú pozitívne. Odmietni hovoriť tie falošné slová, slová, ktoré ľuďom neprospievajú ani ich nepoučujú; takto sa vyhneš tomu, aby si im ublížil alebo im podložil nohu, uvrhol ich do negativity a mal na nich záporný účinok. Musíš hovoriť pozitívne veci. Musíš sa snažiť ľuďom čo najviac pomáhať, byť im nápomocný, zabezpečovať ich a vyvolať v nich pravú vieru v Boha. A musíš im umožniť, aby prijali pomoc a veľa získali z tvojich skúseností s Božími slovami a spôsobu, akým riešiť problémy, a aby boli schopní porozumieť ceste zažívania diela Boha a vstupu do pravdy-reality, vďaka čomu dosiahnu vstup do života a ich život bude rásť – toto všetko je účinok tvojich slov, ktoré vychádzajú z princípov a sú pre ľudí poučné.“ (Slovo, zv. VI: O hľadaní pravdy I. Čo znamená hľadať pravdu (3)) „Ak máš napríklad dobrý vzťah s nejakým bratom alebo sestrou a požiada ťa, aby si poukázal na jeho alebo jej nedostatky, ako by si to mal urobiť? Súvisí to s prístupom, ktorý k tejto záležitosti zaujmeš. … Ako by si teda k nej mal podľa pravdy-princípov pristúpiť? Aké konanie je v súlade s pravdou? Koľko relevantných princípov existuje? Po prvé, prinajmenšom nebuď príčinou toho, že sa ostatní zakoktajú. Najprv musíš zvážiť slabé stránky dotyčného človeka a spôsob, akým by si sa s ním mal rozprávať, aby sa nezakoktal. To je to najmenej, čo by si mal zvážiť. Ak vieš, že je to niekto, kto skutočne verí v Boha a dokáže prijať pravdu, keď si všimneš, že má problém, v ďalšom kroku by si mal prevziať iniciatívu, aby si mu pomohol. Ak neurobíš nič a vysmeješ ho, ublížiš mu a spôsobíš mu bolesť. Človek, ktorý takto koná, nemá svedomie ani rozum a nemiluje druhých. Tí, ktorí majú trochu svedomia a rozumu, sa nemôžu na svojich bratov a sestry len pozerať a robiť si z nich žarty. Mali by rozmýšľať o rôznych spôsoboch, ako im pomôcť vyriešiť ich problém. Mali by dotyčnému človeku umožniť porozumieť, čo sa stalo a kde spravil chybu. To, či sa dokáže kajať, je jeho vec; my sme si splnili svoju povinnosť. Aj keď sa nebude kajať neraz, skôr či neskôr nastane deň, keď príde k rozumu a nebude ti nič vyčítať ani ťa obviňovať. So svojimi bratmi a sestrami prinajmenšom nesmieš zaobchádzať pod úrovňou svedomia a rozumu. Neprijímaj voči ostatným záväzky; pomôž im, ako vieš. Toto by mali ľudia robiť. Ľudia, ktorí dokážu zaobchádzať so svojimi bratmi a sestrami s láskou a v súlade s pravdou-princípmi, sú tí najlepší a zároveň aj najláskavejší. Samozrejme, skutoční bratia a sestry sú tí, ktorí dokážu prijať a praktizovať pravdu. Ak človek verí v Boha len preto, aby zjedol svoj kus chleba alebo bol požehnaný, no neprijíma pravdu, potom nie je bratom ani sestrou. So skutočnými bratmi a sestrami musíš zaobchádzať v súlade s pravdou-princípmi. Je jedno, ako veria v Boha alebo na akej sú ceste, mal by si im pomôcť v duchu lásky. Aký minimálny účinok by si mal dosiahnuť? Po prvé, nespôsobiť, aby sa zakoktali, a nedovoliť im, aby boli negatívni; po druhé, pomôcť im a docieliť, aby sa vrátili z nesprávnej cesty; a po tretie, dosiahnuť, aby porozumeli pravde a vybrali si pravú cestu. Tieto tri druhy účinku možno dosiahnuť, len ak im budeš pomáhať v duchu lásky. Ak pravú lásku nemáš, nemôžeš tieto tri účinky dosiahnuť. Môžeš docieliť len jeden alebo prinajlepšom dva. Tieto tri účinky sú zároveň tri princípy pomoci ostatným. Poznáš ich a ovládaš ich, ako sa však v skutočnosti uplatňujú? Rozumieš naozaj ťažkosti druhého človeka? Nie je to ďalší problém? Musíš tiež rozmýšľať nad otázkami ‚Aký je pôvod jeho ťažkosti? Dokážem mu pomôcť? Ak je moje duchovné postavenie príliš nízke, nedokážem vyriešiť jeho problém a budem hovoriť ľahostajne, môžem ho nasmerovať na nesprávnu cestu. Okrem toho, aká je schopnosť tejto osoby rozumieť a akú má kvalitu? Je neústupčivá? Rozumie duchovným záležitostiam? Dokáže prijať pravdu? Hľadá pravdu? Ak uvidí, že som schopnejší než ona a vediem s ním duchovné spoločenstvo, vzplanie v nej žiarlivosť alebo negatívnosť?‘ Všetky tieto otázky musíš zvážiť. Keď o nich pouvažuješ a veci ti budú jasné, veď s týmto človekom duchovné spoločenstvo, prečítaj mu niekoľko pasáží Božích slov, ktoré sa týkajú jeho problému, a umožni mu porozumieť pravde v Božích slovách a nájsť cestu k praktizovaniu. Problém sa potom vyrieši a tento človek sa dostane zo svojich ťažkostí. Je to jednoduchá záležitosť? Nie je. Ak nerozumieš pravde, potom je jedno, koľko toho povieš, bude to zbytočné. Ak pravde rozumieš, môžeš ho osvietiť a priniesť mu prospech už niekoľkými vetami.“ (Slovo, zv. III: Rozpravy Krista posledných dní. Hľadanie pravdy je jediný spôsob, ako objasniť predstavy a nedorozumenia o Bohu) Z Božieho slova som pochopila, že ak odhalíte nedostatky človeka s úmyslom zneužiť jeho slabosti, odsúdiť ho, zosmiešniť a kritizovať, Bohu sa to protiví. No ak upozorníte na problémy a nedostatky iného s úmyslom pomôcť mu, je to poučné a vyjadruje to súcit s ostatnými a zodpovednosť za ich život. Ak sa človek usiluje o pravdu, tak sa s pomocou ostatných dokáže zamyslieť nad sebou a hľadať pravdu, aby vyriešil svoje problémy. Týmto spôsobom pokročí vo svojom vstupe do života. Niektorí ľudia však majú odpor a nechcú, aby sa nimi zaoberalo a poukazovalo na ich chyby. Tým preukazujú, že neprijímajú pravdu a ich povaha má voči nej odpor. Predtým som verila tomu, že poukazovať na problémy iných je to isté, ako odhaľovať ich nedostatky, čo je nevďačné gesto. Tento pohľad bol úplne nesprávny. Tiež som pochopila, že existujú princípy, na základe ktorých treba ostatným pomáhať tým, že poukážeme na ich problémy. Nejde len o dobré úmysly a oduševnenie alebo o priame poukázanie na problém bez ohľadu na to, o koho ide. Skôr musíme postupovať podľa princípov pravdy, vziať do úvahy, akú má človek osobnosť, či je chápavý, čestný a dokáže prijať pravdu, a zvážiť, ako poukázať na jeho problémy konštruktívnym spôsobom, aby sme mu neublížili a nevyvolali u neho odmietavý postoj. Niekedy budete musieť použiť múdrosť a riadiť sa princípmi pravdy. Najdôležitejšie je, aby ste zohľadnili relevantné pravdy, a tým, že na ne poukážete, im pomôžete pochopiť pravdu a Božiu vôľu a ukážete im cestu praktizovania. Len takto skutočne pomôžete ľuďom. V srdci som hľadala a modlila sa k Bohu: „Ako môžem Barbare efektívne poradiť bez toho, aby som ju obmedzila, aby som jej umožnila pochopiť túto stránku pravdy a uvedomiť si svoj problém?“ Presne ako keď som videla, že Janie len pravidelne omieľa doktríny, zo svojho vysokého postavenia napomína druhých, a nikdy nespomína sebapoznanie – priamo som ju upozornila na jej problémy, ale nakoniec som prostredníctvom našich interakcií pochopila, že to nie je človek, ktorý by dokázal prijať pravdu. Vedela som, že jej chápanie pravdy je absurdné a že prisudzuje veľký význam postaveniu. Preto bolo odo mňa hlúpe priamo ju upozorniť na jej problémy a ani to neviedlo k dobrému výsledku. Neskôr sa ukázalo, že sústavne neprijímala pravdu, upozornenia a pomoc, ktoré jej ponúkali bratia a sestry, že často zneužívala zraniteľnosť vedúcich a pracovníkov, aby ich napádala a súdila. Nakoniec, keď sa zistilo, že je zlý človek, bola vyčistená. Pokiaľ ide o Roxannu, príliš si cenila svoju pýchu, jej pochopenie a vstup do pravdy boli pomalé a nemala žiadnu skúsenosť s orezávaním a zaoberaním. Nedbala som však na jej duchovné postavenie a hovorila som o jej odbočení, keď pred všetkými v duchovnom spoločenstve zdieľala Božie slovo. Vo výsledku to neprijala a načas zaujala odmietavý postoj. Neskôr sa jej s pomocou a podporou ostatných bratov a sestier podarilo tento stav zmeniť. Keď som pochopila túto stránku princípov, už som sa nebála upozorniť na Barbarin problém. Barbara dokázala prijať pravdu a bola správnym človekom. Mala by som jej pomáhať so súcitom a v súlade s princípmi, aby som jej zabránila vydať sa na nesprávnu cestu. Vo svojom srdci som hľadala Boha a modlila sa k Nemu: „Ako môžem viesť duchovné spoločenstvo s Barbarou efektívne, neobmedzovať ju a zároveň jej umožniť, aby pochopila pravdu a skutočne spoznala samu seba?“

Vždy keď som potom mala čas, zamýšľala som sa nad týmto problémom, hľadala a zvažovala slová Boha, ktoré odhaľujú tých, ktorí sa pred druhými predvádzajú. Hľadala som vhodný čas, kedy sa Barbare zdôveriť a porozprávať sa o jej problémoch, ktoré som si za to obdobie všimla, vysvetliť jej prirodzenosť následkov tohto správania a postoj, na základe ktorého s ním nakladá Boh. Po našom duchovnom spoločenstve Barbara konečne pochopila vážnosť svojho problému, uvedomila si, že je ovládaná túžbou po postavení, že si rada získava miesto v srdciach ľudí a ich obdiv a že takáto honba Boha odpudzuje. Neskôr na stretnutí v duchovnom spoločenstve rozoberala situácie, keď sa predvádzala a vyvyšovala, čo všetkým umožnilo získať istý náhľad. Vidieť, ako sa Barbara dokázala zamyslieť, uvedomiť si svoj problém, pohŕdať sebou a skutočne sa kajať, ma naplnilo šťastím. No zároveň som cítila vinu. Ľutovala som, že mi trvalo tak dlho, kým som ju na to upozornila. Nezačala mať voči mne predsudky, ani sa nám nepokazil vzťah. Práve naopak, boli sme si ešte bližšie než predtým. Pochopila som, že len životom podľa Božieho slova a nasledovaním pravdy-princípov môžeme cítiť vnútorný pokoj.