V apríli roku 2023 som omylom zbadala vodcovo hodnotenie, v ktorom sa o mne písalo, že som pochlebovač a že mi chýba zmysel pre spravodlivosť. Spomínalo sa tam, že som videla viacero spolupracovníkov žiť v skazených povahách, čo ovplyvňovalo ich prácu, no nehovorila som o tom v duchovnom spoločenstve ani som na to neupozornila, a tiež, že som nechránila záujmy cirkvi a nemala veľmi dobrú ľudskú prirodzenosť. Pri pohľade na vodcovo hodnotenie som sa cítila trochu dotknutá. „So svojimi spoločníkmi som vždy tak dobre vychádzala,“ pomyslela som si, „a nespravila som nič, čím by som niekoho trápila a potláčala. Spolupracovníkov som občas v duchovnom spoločenstve upozornila na problémy, ktoré som si u nich všimla. A hoci moja ľudská prirodzenosť nebola dokonalá, určite bola aspoň priemerná. Žili v skazených povahách a nedokázali sa rozpoznať, pretože sa nesnažili o pravdu. Ako som za to mohla byť zodpovedná? Ako môže vodca tvrdiť, že mám chabú ľudskú prirodzenosť?“ Ťažko opísať, ako hlboko ranená som sa vtedy cítila. Bolo to, akoby sa mi v ústach zmiešali rôzne príchute – nevedela som, o aký pocit ide. Vodca aj napriek mojej dlhoročnej viere v Boha ohodnotil moje celkové správanie ako správanie pochlebovača, ktorý nechráni záujmy Božieho domu a má chabú ľudskú prirodzenosť. Mohla sa v takom prípade moja povaha ešte zmeniť? Vždy, keď som si v tých dňoch spomenula na vodcove slová, bolo to, akoby mi srdce prebodol nôž. Nemohla som sa ubrániť slzám a stratila som motiváciu čokoľvek robiť. No uvedomila som si, že v mojej práci sa stále vyskytovalo veľa problémov. Nezjavilo by teraz uchýlenie sa k negativite môj nedostatok ľudskej prirodzenosti ešte viac? Prinútila som sa teda konať svoju povinnosť, modlila som sa k Bohu a rozhodla som sa, že sa najprv podriadim situáciám ako tá, ktorej čelím, a budem nad sebou uvažovať, aby som sa z nich poučila.

Neskôr som sa zamyslela, prečo o mne iní povedali, že som pochlebovač, ktorý nechráni záujmy Božieho domu. V myšlienkach som sa vrátila do situácií spred niekoľkých rokov, v ktorých som komunikovala s niekoľkými spolupracovníkmi. V roku 2019 ma pridelili k Xiaozhen, ktorá mala na starosti prácu s textami. Xiaozhen vtedy žila v zakríknutom stave a mala pocit, že je to s jej arogantnou povahou vážne, a že ak by sa ďalej riadila touto skazenou povahou a narúšala a vyrušovala prácu, neostal by jej žiadny dobrý výsledok ani konečný osud. Vo svojej povinnosti bola preto pasívna a zriedka sa zúčastňovala našich diskusií. Vedela som, že Xiaozhen je v stave obrany a nepochopenia. Mala totiž isté pracovné schopnosti, a ak by bola v normálnom stave, určitú prácu by vykonávať vedela. Chcela som na jej problémy poukázať, no napadlo mi, že sotva začala praktizovať. Nepôsobila by som upozorňovaním na jej problémy ako bezohľadný a náročný človek? Ako by nám to v budúcnosti klapalo, ak by o mne mala negatívnu mienku? Len som ju teda krátko napomenula: „Nežime stále vo svojich skazených povahách. Mali by sme si aktívne a iniciatívne osvojovať svoje odborné zručnosti a snažiť sa o zlepšenie.“ Keď som neskôr videla, že sa jej stav veľmi nezlepšil, pomyslela som si: „Upozornila som ťa, no nemôžem nič urobiť, ak nevstúpiš,“ a už som sa jej ďalej v duchovnom spoločenstve neprihovárala. Xiaozhenin stav sa nakoniec nezlepšil a prepustili ju, pretože vo svojej povinnosti bola neefektívna. A bola tu aj ďalšia sestra, Lin Lin, ktorá sa cítila menejcenná a vo svojej povinnosti začala byť menej iniciatívna, pretože ju práve pridelili k bratovi Yang Zhimu a ona videla, že je v tejto profesii zručnejší a pochopil niektoré princípy. Pri jednom duchovnom spoločenstve sa zverila so svojím stavom a dokonca plakala. Videla som, že jej príliš záleží na povesti a postavení, a pôvodne som chcela rozobrať prirodzenosť úsilia o tieto veci a to, aké pre ňu bude mať následky, no potom som si pomyslela, že už teraz je veľmi skľúčená a priame poukazovanie na jej problémy by ju zahanbilo a v jej očiach zo mňa spravilo bezcitnú osobu. Ako by sme spolu v budúcnosti vychádzali? Zľahka som teda povedala: „Už stále nerozoberaj povesť a postavenie. Pri spolupráci sa snaž poučiť zo silných stránok iných.“ Lin Lin neskôr aj tak veľmi nepochopila prirodzenosť ani následky úsilia o povesť a postavenie. Jej stav bol raz dobrý a inokedy zlý a vo svojej povinnosti bola veľmi pasívna, takže ju aj nakoniec prepustili.

Ako som si tak vybavovala rôzne momenty spolupráce a stýkania sa s niekoľkými sestrami a uvažovala som nad sebou podľa Božích slov, trochu som svojmu stavu porozumela. Prečítala som si jeden úryvok z Božích slov: „Väčšina ľudí si želá usilovať sa o pravdu a praktizovať ju, ale často je to len ich predsavzatie a túžba; pravda sa nestala ich životom. V dôsledku toho, keď narazia na zlé sily alebo sa stretnú so zlými ľuďmi, ktorí páchajú zlé skutky, alebo s falošnými vodcami a antikristami, ktorí robia veci spôsobom, ktorý porušuje princípy – čím narúšajú prácu cirkvi a škodia Božím vyvoleným –, strácajú odvahu povstať a prehovoriť. Čo znamená, keď nemáš odvahu? Znamená to, že si plachý alebo málovravný? Alebo je to tak, že tomu dôkladne nerozumieš, a preto nemáš odvahu prehovoriť? Ani jedno z toho; je to predovšetkým dôsledok obmedzenia skazenými povahami. Jednou zo skazených pováh, ktoré zjavuješ, je nečestná povaha; keď sa ti niečo stane, prvá vec, na ktorú myslíš, sú tvoje vlastné záujmy, prvá vec, ktorú zvažuješ, sú dôsledky, či to bude pre teba výhodné. To je nečestná povaha, však? Ďalšou je sebecká a odporná povaha. Myslíš si: ‚Čo má so mnou spoločné strata záujmov Božieho domu? Nie som vodca, tak prečo by mi na tom malo záležať? So mnou to nemá nič spoločné. Nie je to moja zodpovednosť.‘ Takéto myšlienky a slová nie sú niečím, nad čím vedome premýšľaš, ale sú produktom tvojho podvedomia – čo je skazená povaha, ktorá sa zjaví, keď ľudia narazia na problém. Takéto skazené povahy riadia tvoj spôsob myslenia, zväzujú ti ruky a nohy a kontrolujú, čo hovoríš. Vo svojom srdci sa chceš postaviť a prehovoriť, ale máš pochybnosti, a aj keď prehovoríš, chodíš okolo horúcej kaše a nechávaš si priestor na manévrovanie alebo sa vykrúcaš a nehovoríš pravdu. Ľudia, ktorí sú vnímaví, to vidia; v skutočnosti v hĺbke srdca vieš, že si nepovedal všetko, čo si mal, že to, čo si povedal, nemalo žiadny účinok, že si postupoval len mechanicky a že problém nebol vyriešený. Nesplnil si si svoju zodpovednosť, a predsa otvorene hovoríš, že si si svoju zodpovednosť splnil alebo že to, čo sa dialo, ti nebolo jasné. Je to pravda? A je to to, čo si skutočne myslíš? Nie si potom úplne pod kontrolou svojej satanskej povahy?“ (Slovo, zv. III: Rozpravy Krista posledných dní. Tretia časť) Pri úvahách o Božích slovách som pocítila, že Boh naozaj podrobne skúma hĺbku ľudských sŕdc a že odhalil moje najskrytejšie úmysly. Spomenula som si, že som pri spolupráci s hŕstkou spolupracovníkov nikdy naozaj nepoukázala na ich problémy. Niekedy som ich ešte aj počas duchovného spoločenstva iba krátko povzbudila alebo zľahčovala ich problémy. Zo so strachu, že by som si tým pokazila vzťahy a v budúcnosti by sa s nimi ťažko vychádzalo, som sa neodvážila presne určiť, že ich problémy vlastne spôsobilo to, že žili v klamlivých povahách. Napríklad keď ma pridelili k Xiaozhen a Lin Lin, videla som, že Xiaozhen sa večne obáva o svoje vyhliadky a osud a nedokáže sa venovať svojej povinnosti, zatiaľ čo Lin Lin je zaujatá svojou povesťou a postavením, takže sa jej tú svoju nechce konať. Všimla som si problémy, ktoré mali, no zvážila som, že sme spolu každý deň od rána do večera a neustále sa vidíme. Nespôsobilo by moje poukazovanie na ne to, že by ma mali za necitlivú, príliš prísnu a bezcitnú k ich ťažkostiam a že by si voči mne vytvorili predsudky? Bála som sa, že by sa mi s nim v budúcnosti ťažko vychádzalo, a na prirodzenosť a dôsledky ich problémov som preto neupozornila. No to, že iní poukazujú na niekoho problémy, je vlastne normálne. Tí, ktorí naozaj prijímajú pravdu, budú nad sebou vo svetle takéhoto usmerňovania uvažovať, uvedomia si svoje problémy a budú si to vedieť vyčítať a obrátiť sa – je to pre nich naozajstná pomoc. Ibaže ja som žila v klamlivej povahe a jediné, čo som spravila, keď som si v ich povinnostiach všimla problémy, ktoré ovplyvnili prácu cirkvi, bolo, že som ich letmo spomenula. Dokonca som si po ich prepustení s čistým svedomím myslela, že za to mohol ich vlastný nedostatok úsilia a snahy o pravdu, a nad svojimi problémami som vôbec neuvažovala. Naozaj som bola príliš sebecká a nečestná!

Následne som pokračovala v úvahách nad samou sebou. Prečo som o problémoch, ktoré som videla u spolupracovníkov, vždy hovorila jemne a nedokázala som priamo odhaliť ich problémy? Prečítala som si ďalší úryvok z Božích slov: „Vo filozofiách pre svetské záležitosti existuje jedna zásada, ktorá hovorí: ‚Nevšímať si chyby dobrých priateľov je základom dlhého a dobrého priateľstva.‘ Znamená to, že na to, aby si človek udržal priateľstvo, musí mlčať o problémoch svojich priateľov, aj keď ich jasne vidí – že by sa mal riadiť princípmi, podľa ktorých by ľuďom nemal uštedrovať údery do tváre ani verejne upozorňovať na ich nedostatky. Jeden druhého bude klamať, skrývať sa pred ním, intrigovať a hoci mu je úplne jasné, aký je ten druhý človek, nepovie to na rovinu, ale používa rafinované metódy, aby si udržal ich priateľský vzťah. Prečo by niekto chcel udržiavať takéto vzťahy? Je to o tom, že človek si v tejto spoločnosti, v svojej skupine, nechce narobiť nepriateľov, čo by neraz znamenalo vystaviť sa nebezpečným situáciám. S vedomím, že keď budeš upozorňovať na nedostatky dotyčného človeka alebo mu ublížiš, stane sa tvojím nepriateľom a ty sa do takej situácie nechceš dostať, použiješ zásadu filozofií pre svetské záležitosti, ktorá hovorí: ‚Ak udieraš iných, neudieraj ich do tváre. Ak poukazuješ na iných, nepoukazuj na ich nedostatky.‘ Vzhľadom na túto skutočnosť, sú dvaja ľudia skutočnými priateľmi, ak majú takýto vzťah? (Nie.) Nie sú skutočnými priateľmi a už vôbec nie dôverníkmi. O aký vzťah teda presne ide? Nie je to základný spoločenský vzťah? (Je.) Ľudia v takýchto spoločenských vzťahoch nedokážu ponúknuť svoje city ani viesť hlboké rozhovory či hovoriť o čomkoľvek, o čom chcú. Nemôžu nahlas povedať, čo majú na srdci, ani rozprávať o problémoch, ktoré jeden v druhom vidia, či vysloviť niečo, čo by druhému prospelo. Namiesto toho si vyberajú pekné slová, aby si zachovali priazeň toho druhého. Neodvážia sa povedať pravdu ani sa držať princípov, aby k nim ostatní nezačali byť nevraživí. Keď človeka nikto neohrozuje, nežije sa mu relatívne ľahko a pokojne? Nie je to cieľom ľudí, keď presadzujú príslovie ‚Ak udieraš iných, neudieraj ich do tváre. Ak poukazuješ na iných, nepoukazuj na ich nedostatky‘? (Je.) Jednoznačne ide o rafinovaný spôsob existencie s obranným prvkom, ktorého cieľom je sebazáchova. Ľudia, ktorí takto žijú, nemajú dôverníkov, blízkych priateľov, s ktorými môžu hovoriť o čomkoľvek. Zaujímajú voči sebe obranný postoj, navzájom sa využívajú a klamú a každý si zo vzťahu berie, čo potrebuje. Nie je to tak? Základným cieľom príslovia ‚Ak udieraš iných, neudieraj ich do tváre. Ak poukazuješ na iných, nepoukazuj na ich nedostatky‘ je neurážať druhých a nenarobiť si nepriateľov, chrániť samého seba tým, že nikomu neublížime. Je to technika a metóda, ktorú si človek osvojí, aby mu nik neublížil.“ (Slovo, zv. VI: O usilovaní sa o pravdu. Čo znamená usilovať sa o pravdu (8)) Božie slová mi jasne ukázali, že moje spolupráce a interakcie s ostatnými spútavala satanova filozofia pre svetské záležitosti, ktorá znie „nevšímať si chyby dobrých priateľov je základom dlhého a dobrého priateľstva“ a „ak udieraš iných, neudieraj ich do tváre. Ak kritizuješ iných, nekritizuj ich za ich nedostatky“. Domnievala som sa, že sa v komunikácii s druhými musím naučiť brániť, a verila som, že ich odhaľovanie problémov, ktoré majú, uráža a mohlo by ľahko spôsobiť, že si voči mne vytvoria predsudky, spravia si zo mňa nepriateľa a dostanú ma do nepríjemnej pozície. A tak som si ich problémy odhaľovať netrúfla. Keď som sa zamyslela spätne, uvedomila som si, že som podľa týchto filozofii pre svetské záležitosti žila už od svojho detstva. Zo strachu, že ich urazím, som druhých nikdy neupozorňovala na ich problémy a navonok som sa tvárila, že som s ľuďmi zadobre a udržiavam vzťahy medzi nimi. No hoci tento spôsob komunikácie s druhými nikoho zdanlivo neurazil, bránil úprimným rozhovorom a vytvoril medzi nami akúsi sústavnú bariéru. Takže sa mi nikto skutočne nezdôveroval. V cirkvi som naďalej žila podľa týchto filozofií. Pri spolupráci s Xiaozhen a Lin Lin som videla, že žijú v skazených povahách a že im v ich povinnostiach chýba bremeno. No obávala som sa, že by som ich poukazovaním na ich problémy zranila a vyzerala bezcitne, a tak som o svojich postrehoch mlčala a nechávala som ich žiť v ich skazených povahách a odkladať povinnosti, čo nakoniec viedlo k ich prepusteniu. Kedysi som tieto filozofie pre svetské záležitosti ako „nevšímať si chyby dobrých priateľov je základom dlhého a dobrého priateľstva“ a „ak udieraš iných, neudieraj ich do tváre. Ak kritizuješ iných, nekritizuj ich za ich nedostatky“ považovala za pozitívne veci a myslela som si, že sa tým môžem ochrániť pred získavaním nepriateľov a že je to múdry krok. Až teraz som si uvedomila, že hoci sa mojím žitím podľa týchto filozofií pre svetské záležitosti mohlo zdať, že nikoho neurážam a udržiavam si dobré vzťahy so svojimi spolupracovníkmi, stala som sa extrémne sebeckou a nečestnou a moje spolupráce a rozhovory s ostatnými zas obzvlášť chladnými. Neboli pre ich vstup do života ani trochu prospešné a okrem toho uškodili cirkevnej práci. Keď som videla, že žitie podľa týchto filozofií pre svetské záležitosti nielenže ubližuje mne aj ostatným, no predovšetkým škodí cirkevnej práci, pochopila som, že to naozaj nie je dobrá cesta.

Neskôr som vo svojich úvahách pokračovala a uvedomila som si, že som v sebe mala ďalší nesprávny pohľad, keď som sa snažila byť pochlebovačom. Myslela som si, že za prepustenie niektorých mojich spolupracovníkov mohol ich nedostatok úsilia o pravdu a že to so mnou nemalo nič spoločné, takže som sa po ňom necítila previnilo. Neskôr som si prečítala jeden úryvok z Božích slov: „Čo je to spolupráca? Musíte byť schopní navzájom diskutovať a vyjadrovať svoje názory a stanoviská; musíte sa navzájom dopĺňať a jeden na druhého dohliadať, jeden od druhého hľadať, jeden druhého sa pýtať a navzájom si dávať podnety. Také je spolupracovanie v harmónii. Povedzme napríklad, že si niečo vyriešil podľa vlastnej vôle a niekto povedal: ‚Urobil si to zle, celkom proti princípom. Prečo si to riešil, ako sa ti chcelo, bez hľadania pravdy?‘ Ty na to odpovieš: ‚Máš pravdu – som rád, že si ma upozornil! Ak by si to neurobil, znamenalo by to katastrofu!‘ Tak vyzerá vzájomné podnecovanie sa. Čo teda znamená vzájomne na seba dohliadať? Každý má skazenú povahu a môže byť povrchný v konaní svojej povinnosti, chrániac len svoje vlastné postavenie a pýchu, a nie záujmy Božieho domu. Takéto stavy existujú u každého človeka. Ak sa dozvieš, že niekto má problém, mal by si prevziať iniciatívu, aby si s ním hovoril v duchovnom spoločenstve, pripomenul mu, aby konal svoju povinnosť v zmysle princípov, a zároveň to bral ako varovanie pre seba. To je vzájomné dohliadanie na seba. Akú funkciu má vzájomné dohliadanie? Má ochraňovať záujmy Božieho domu a tiež brániť ľuďom, aby sa vydali na nesprávnu cestu.“ (Slovo, zv. IV: Odhaľovanie antikristov. Ôsmy bod (Prvá časť)) Božie slová mi pomohli pochopiť, že cirkev zaisťuje spoločnú prácu niekoľkých ľudí, aby sa navzájom dopĺňali vo svojich prednostiach a slabostiach a aby sa upozorňovali a dohliadali jeden na druhého. A upozorňovať, pomáhať a orezávať by sme mali najmä vtedy, keď vidíme, že niekto žije v nesprávnom stave, ktorý ovplyvňuje prácu, aby sme mu zabránili kráčať po nesprávnej ceste, ktorá by práci cirkvi mohla uškodiť. Chránime tým aj cirkevné záujmy a je to naš záväzok. Keď ma pridelili k niekoľkým sestrám a ja som ich videla žiť v skazených povahách, ktoré ovplyvňovali ich prácu, mala som sa ozvať, poskytnúť im duchovné spoločenstvo a pomoc a v prípade potreby ich odhaliť a orezať. Ak by boli ľuďmi, ktorí prijímajú pravdu, mohli by vďaka tomuto duchovnému spoločenstvu a odhaleniu rozpoznať svoje problémy a časom sa obrátiť a zastaviť ešte predtým, ako by v živote utrpeli stratu. Navyše by po zvrátení svojho stavu mohli lepšie konať svoje povinnosti. No ak by neprijali pravdu, mala by som čisté svedomie, pretože by som si tým, že by som sa zapájala do duchovného spoločenstva a pomáhala im, splnila záväzok. Neskôr som sa dozvedela, že Xiaozhen a Lin Lin po svojom prepustení pouvažovali a spoznali svoje problémy a že sa neskôr vrátili ku konaniu svojich povinností. Svedčilo to o tom, že neboli ľuďmi, ktorí neprijímajú pravdu, no iba istý čas žili v skazených stavoch a kráčali po nesprávnej ceste. A ja som len stála bokom, sledovala, ako ich zväzujú skazené povahy, a neponúkla im duchovné spoločenstvo ani pomoc, keď ovplyvňovali prácu cirkvi. Bola som skutočne nezodpovedná!

Kedysi som si myslela, že si s ostatnými rozumiem a že som nespravila nič, čím by som ľudí zjavne potláčala alebo trápila, a tak som verila, že mám celkom dobrú ľudskú prirodzenosť. No po tom, čo som sa porovnala s Božími slovami, som si trochu porozumela. Prečítala som si ďalšie Božie slová: „Musí existovať štandard pre dobrú ľudskú prirodzenosť. Neznamená to kráčať strednou cestou, nedržať sa princípov, snažiť sa nikoho neuraziť, podlizovať sa všade, kam idete, byť uhladený a zdvorilý ku každému, koho stretnete, a dosiahnuť, aby o vás všetci hovorili v dobrom. To nie je štandard. Aký je teda štandard? Je to schopnosť podriadiť sa Bohu a pravde. Je to pristupovanie k povinnosti a všetkým druhom ľudí, udalostí a vecí s princípmi a zmyslom pre zodpovednosť. To je jasné každému; každý v tom má vo svojom srdci jasno. Navyše, Boh podrobne skúma srdcia ľudí a pozná ich situáciu, každého jedného z nich; bez ohľadu na to, kto to je, nikto nedokáže oklamať Boha. Niektorí ľudia sa stále vychvaľujú tým, že majú dobrú ľudskú prirodzenosť, nikdy nehovoria zle o druhých a nikdy nepoškodzujú cudzie záujmy, a tvrdia, že nikdy netúžili po cudzom majetku. V prípade sporu týkajúceho sa záujmov dokonca radšej utrpia stratu, ako by mali využívať iných, a všetci ostatní si myslia, že sú to dobrí ľudia. Keď však vykonávajú svoje povinnosti v Božom dome, sú ľstiví a úskoční a stále stroja úklady vo svoj prospech. Nikdy nemyslia na záujmy Božieho domu, nikdy nepovažujú za naliehavé tie veci, ktoré za naliehavé považuje Boh, ani nerozmýšľajú tak, ako rozmýšľa Boh, a nikdy nedokážu odložiť bokom svoje vlastné záujmy, aby vykonávali svoje povinnosti. Nikdy nezanechávajú svoje vlastné záujmy. Aj keď vidia, že zlí ľudia páchajú zlo, neodhalia ich; nemajú vôbec žiadne princípy. Čo je to za ľudskú prirodzenosť? Nie je to dobrá ľudská prirodzenosť.“ (Slovo, zv. III: Rozpravy Krista posledných dní. Keď človek dá svoje srdce Bohu, môže dosiahnuť pravdu) Vďaka Božím slovám som si uvedomila, že človek s dobrou ľudskou prirodzenosťou má úprimné srdce pre Boha, je k svojim bratom a sestrám láskavý, v súlade s princípmi spolupracuje s ostatnými, zaujíma isté stanovisko a pri pohľade na to, ako niekto narúša a ovplyvňuje prácu cirkvi, sa vie postaviť, aby to odhalil a ochránil záujmy Božieho domu. Ibaže ja som v záujme udržovania vzťahov s ľuďmi videla, ako druhí žijú v skazených povahách a idú nesprávnou cestou, a predsa som im nepomohla duchovným spoločenstvom. Spôsobila som tým práci isté straty. Až teraz som jasne videla, že naozaj nemám dobrú ľudskú prirodzenosť, a zo srdca som úprimne prijala to, ako ma vodca zhodnotil.

Neskôr som si prečítala jeden úryvok z Božích slov, ktorý mi poskytol cestu praktizovania pri riešení problému môjho pochlebovačstva. Boh hovorí: „Ak máš motiváciu a perspektívu pochlebovača, potom nebudeš v žiadnych záležitosiach schopný praktizovať pravdu a riadiť sa princípom a preto vždy zlyháš a spadneš. Ak sa nezobudíš a nepustíš sa do hľadania pravdy, potom si pochybovač, ktorý nikdy nezíska pravdu a život. Čo by si mal teda robiť? Keď čelíš takýmto veciam, musíš sa modliť k Bohu, volať k Nemu, prosiť o spásu a žiadať, aby ti dal viac viery a sily, aby si bol schopný dodržiavať princípy, robiť to, čo by si mal robiť, zvládať veci v súlade s princípmi, pevne trvať na postoji, na ktorom máš trvať, ochraňovať záujmy Božieho domu a zabrániť akýmkoľvek škodám, ktoré dielu Božieho domu hrozia. Ak si schopný vzdorovať vlastným záujmom, pýche a nastaveniu pochlebovača a vykonávať to, čo je správne, s úprimným a nerozdeleným srdcom, porazíš satana a dosiahneš tento aspekt pravdy.“ (Slovo, zv. III: Rozpravy Krista posledných dní. Tretia časť) Po dočítaní Božích slov som pochopila, že by som sa vždy, keď svojím postojom a úmyslom pripomínam pochlebovača, mala viac modliť k Bohu a prosiť Ho, aby mi dal silu vzdorovať samej sebe. Mala by som namiesto udržiavania vzťahov s druhými praktizovať pravdu, dodržiavať princípy a byť človekom, ktorý podporuje dielo cirkvi. Postupne tak môžem vstúpiť do pravdy-reality tohto aspektu.

Neskôr ma poverili dohľadom nad prácou inej cirkvi. Niekoľko dní po príchode som si všimla, že bratia a sestry, s ktorými spolupracujem, sú každý deň veľmi zamestnaní rôznymi úlohami a že sem-tam majú toľko práce, že nemajú duchovné spoločenstvá. Ich cirkevný život nebol normálny. Pomyslela som si: „Prvoradou úlohou vodcu a pracovníka je zabezpečiť dobrý cirkevný život a viesť bratov a sestry k tomu, aby jedením, pitím a chápaním Božích slov vstúpili do pravdy-reality. Lenže ak sa všetci každý deň zamestnávajú prácou a nesústreďujú na svoj vstup do života, ako môžu viesť bratov a sestry k tomu, aby žili dobrý cirkevný život?“ Naozaj som ich na ten problém chcela všetkých upozorniť, no potom som zaváhala: „Sotva som sem prišla, a ak naň upozorním teraz, môže to vyzerať, že sa snažím ukázať, ako svedomito sa usilujem o pravdu. Okrem toho je tu každý deň plno práce, čo je reálny problém. Ak to teraz vytiahnem, nebudú si myslieť, že som bezohľadná a iba sa špáram v chybách? Nebudú tak zo mňa mať zlý dojem? To by našu budúcu spoluprácu a komunikáciu naozaj znepríjemnilo!“ Keď som takto zmýšľala, nedokázala som ani ceknúť, no to, že som sa neozvala, vo mne tiež vyvolalo pocit viny. Cítila som, že hoci sme každý deň veľmi zaneprázdnení, s poriadnym plánovaním by sme si čas na zhromaždenia mohli nájsť aj tak. A okrem toho, ak ako vodcovia a pracovníci nebudeme venovať pozornosť cirkevnému životu a nebudeme sa usilovať o pravdu, tak ľahko zablúdime. Už som ďalej nemohla udržiavať vzťahy s ostatnými tak, ako som zvykla, a nepoukazovať na problémy, ktoré objavím. Ublížila by som tým sebe aj iným a ešte by som aj zdržala prácu cirkvi. Vtom som si spomenula na Božie slová: „Ak si schopný vzdorovať vlastným záujmom, pýche a nastaveniu pochlebovača a vykonávať to, čo je správne, s úprimným a nerozdeleným srdcom, porazíš satana a dosiahneš tento aspekt pravdy.“ (Slovo, zv. III: Rozpravy Krista posledných dní. Tretia časť) Keď som na to myslela, pred všetkými som upozornila na problémy, ktoré som si všimla, a v duchovnom spoločenstve som im rozprávala, čo sa stane, ak sa nesústredíme na žitie cirkevného života. Aj niekoľko spolupracovníkov spomenulo, že v poslednej dobe nevenovali pozornosť jeho žitiu. Hoci mali každý deň plné ruky práce, vo vnútri sa cítili prázdni a nedokázali prekuknúť vlastné stavy ani problémy v práci. Boli to ochotní zvrátiť. Následne sme si rozumne rozplánovali čas, pravidelne sme sa stretávali kvôli duchovnému spoločenstvu, vo svetle Božích slov sme uvažovali o svojich stavoch a v duchovnom spoločenstve sme si pohotovo zhŕňali akékoľvek problémy alebo odchýlky v našej práci. Takýmto praktizovaním každý niečo získal. Nielenže sme sa naučili rozlišovať vlastné skazené povahy a mylné názory na veci, no ešte sme aj jasnejšie videli problémy a odchýlky v našej práci.

Po prejdení si touto skúsenosťou som správne porozumela významu dobrej ľudskej prirodzenosti. Nespočíva len v tom, že sa naoko nebudeme prieť, hádať ani potláčať a trápiť druhých. Pravá dobrá ľudská prirodzenosť si vyžaduje schopnosť poukázať na problémy, ktoré u nich človek vidí, hovoriť o nich v duchovnom spoločenstve, pomáhať ľuďom s konaním ich povinností či vstupom do života, vyhraniť sa proti veciam, ktoré vidí a ktoré nie sú v zhode s pravdou, presadzovať princípy, ktoré na ne poukazujú, a chrániť cirkevnú prácu. Medzičasom som jasnejšie pochopila aj prirodzenosť a následky pochlebovačstva a viem vedome vzdorovať samej sebe a správať sa v súlade s Božími slovami. Za túto malú premenu a pochopenie vďačím Božej spáse. Bohu vďaka!