Maude, USA

Narodila som sa do obyčajnej vidieckej rodiny. Otec pracoval celý rok mimo domova a málokedy chodil domov. Mama vychovávala mňa aj sestru úplne sama, a hoci sme neboli bohatí, mama sa vždy snažila dať nám dobrý život a robila všetko pre to, aby mi zaobstarala veci, po ktorých som túžila. Ako dieťa som bola slabá a chorľavá, často som bývala prechladnutá a mala horúčky. Navyše som rýchlo rástla, takže ma často boleli kolená. Naša rodina na tom bola finančne zle a mäso sme kupovali len zriedka, ale mama mi aj tak často varila polievku z bravčových rebier, lebo sa bála, že nedostatok výživy by mohol ovplyvniť môj rast. Vždy, keď som bola chorá, mama sa o mňa bez oddychu starala. Niekedy som mávala vysoké horúčky, ktoré neklesali, a mama si robila veľké starosti, takže mi v noci neustále potierala telo liehom, aby mi zrazila teplotu. Nielenže sa o mňa pozorne starala, ale snažila sa čo najlepšie ctiť si aj starých rodičov. Vždy, keď ma vzala k babke, kúpila veci, ktoré sa inak zdráhala kúpiť, ako ovocie, mlieko alebo zákusky, a často mi kládla na srdce, aby som sa k starým rodičom správala dobre. Niekedy, keď počula o dieťati, ktoré si nectí rodičov, nazvala ho nevďačníkom a povedala, že rodičia ho vychovali zbytočne. Nevedomky som vďaka maminmu učeniu a skutkom uverila, že ctiť si rodičov je to, čo robí človeka dobrým, že len tak môže človek chodiť so vztýčenou hlavou a získať uznanie, a že ak je človek neúctivý voči rodičom, ľudia ho budú za chrbtom ohovárať, že nemá svedomie, a nebude môcť chodiť so vztýčenou hlavou. Keď som mala 14 rokov, otec tragicky zahynul pri autonehode. Začala som si čas s mamou vážiť ešte viac a zaumienila som si, že keď vyrastiem, urobím všetko pre to, aby som mame dopriala dobrý život, a že sa o ňu budem starať tak starostlivo, ako sa ona starala o mňa, keď som bola dieťa, aby bola v starobe šťastná. Cítila som, že ak by som to nedokázala, nemala by som svedomie, a že by som si ani nezaslúžila nazývať sa človekom.

V roku 2011 sa mi pošťastilo prijať Božie dielo posledných dní. V roku 2012 ma zatkla polícia, keď som kázala evanjelium. Keďže doma to nebolo po mojom prepustení bezpečné, musela som odísť konať svoju povinnosť inam. Nasledujúce roky som nemohla byť po maminom boku a stále som dúfala, že sa s ňou jedného dňa opäť stretnem, postarám sa o ňu a preukážem jej úctu. Približne v marci 2023 som zrazu dostala list od sestry, v ktorom písala, že pred dvoma rokmi mama náhle dostala krvácanie do mozgu a mozgový infarkt a odvtedy je pripútaná na lôžko, ochrnutá a nedokáže sa o seba postarať. Trpela tiež ťažkou cukrovkou a už sa u nej vyvinula diabetická noha, v dôsledku čoho mala vredy na koži a na tkanive prstov nôh. Jej stav sa v poslednom čase zhoršil a možno jej už nezostávalo veľa času, preto sestra dúfala, že sa budem môcť čoskoro vrátiť domov, aby som mamu ešte naposledy videla. Keď som si prečítala list, mala som pocit, akoby sa mi zrútil svet. Jednoducho som tomu nemohla uveriť. Nedokázala som ovládnuť svoje emócie a rozplakala som sa pri pomyslení: „Ako sa to mojej mame mohlo stať? Skutočne sa to deje? Počas týchto posledných rokov, čo som bola preč z domu, som vždy dúfala, že sa jedného dňa s mamou opäť stretnem, budem sa o ňu starať, ctiť si ju a doprajem jej prežiť posledné roky šťastne.“ Táto náhla správa bola ako blesk z jasného neba a zmarila všetky moje nádeje a očakávania. Chvíľu som to nevedela prijať a v srdci som sa neubránila sťažovaniu na Boha: „Prečo si nedoprial mojej mame prežiť ešte zopár rokov v zdraví?“ Dokonca som chcela prosiť Boha, aby skrátil môj život a predĺžil život mojej mamy, len aby si mohla užiť zopár dní pokojného šťastia. Kvôli tomu by mi nevadilo žiť o pár rokov kratšie. V liste sestra tiež písala, že môj nevlastný otec navrhol rozvod len pár dní po tom, čo mama ochorela, že jeho prístup k mame bol hrozný a že ju bil a nadával jej. Mama už beztak trpela pre svoju chorobu, a ešte musela každý deň znášať trýznenie od nevlastného otca, až nakoniec upadla do ťažkej depresie. Keďže nebolo inej možnosti, sestra nemala na výber a musela súhlasiť, aby sa nevlastný otec s mamou rozviedol. Premýšľala som nad tým, ako mama potrebuje niekoho, kto by sa o ňu vo všetkom postaral. Ale keďže sestra musela chodiť do práce, mama bola doma úplne sama. Čo ak bude smädná alebo hladná? Kto sa o ňu postará? Keď ju tak náhle postihli také vážne choroby, moja húževnatá mama sa musela cítiť taká zúfalá a stiesnená. Keď jej bolo ťažko na duši, kto tam bol, aby ju utešil a povzbudil? Čím viac som o tom premýšľala, tým väčšiu, srdcervúcu bolesť som cítila. Túžila som okamžite letieť za mamou, byť s ňou, rozprávať sa s ňou, utešovať ju, povzbudzovať ju a postarať sa o jej každodenné potreby. Ale predtým ma zatkla polícia a keby som sa teraz vrátila, určite by som vliezla priamo do pasce. Už len návrat domov, aby som sa postarala o mamu a naposledy ju videla, sa stal mojím nesplniteľným prianím. Cítila som sa úplne zúfalo; nedokázala som v sebe nájsť žiadnu motiváciu a nemala som ani pomyslenie na konanie svojej povinnosti. V noci som nemohla spať a stále som premýšľala: „Ako sa asi má mama? Už spí? Alebo sa stále prehadzuje v bolestiach a nemôže zaspať?“ Pri tej myšlienke som sa neubránila plaču a zadúšala som sa slzami. Jednu noc sa mi o mame dokonca snívalo: videla som ju takú, aká bola zamlada, s dvoma dlhými vrkočmi, ako sa pri niečom veselo zvŕta. Stála som neďaleko a sledovala ju, no akokoľvek som na ňu volala, neodpovedala. Zdalo sa, že ma nevidí ani nepočuje môj hlas. Keď som sa zobudila, uvedomila som si, že to bol len sen, ale čím viac som o tom premýšľala, tým mi bolo smutnejšie a opäť som sa neubránila horkému plaču.

Tie dni boli plné nesmiernej bolesti, a tak som sa modlila, aby ma Boh viedol k porozumeniu Jeho úmyslu. V tom čase mi stále prichádzalo na myseľ niekoľko Božích slov: „Každý človek musí prijať tieto fakty narodenia, staroby, choroby a smrti a čeliť im; to je zákon ľudskej existencie, ktorý ustanovil Boh. Prečo to nemôžeš prijať? Môžeš tomu snáď uniknúť?“ Našla som pasáž Božích slov, z ktorej tieto vety pochádzali, a prečítala som si ju. Všemohúci Boh hovorí: „Niektorí ľudia hovoria: ‚Viem, že by som nemal analyzovať ani podrobne skúmať záležitosť, keď moji rodičia ochorejú alebo ich postihne nejaké veľké nešťastie, že je to zbytočné a mal by som k tomu pristupovať na základe pravdy-princípov, ale nedokážem sa ovládnuť a musím to analyzovať a podrobne skúmať.‘ Ovládanie sa nie je spôsob, ako vyriešiť problém; kľúčové je, že musíš uznať narodenie, starnutie, chorobu a smrť za zákon, ktorý Boh ustanovil pre ľudí, a že ho nikto nemôže zmeniť. Na ľudských telách sa počas života začnú prejavovať niektoré príznaky staroby, keď ľudia dosiahnu 50 alebo 60 rokov – ich svaly a kosti už neslúžia tak dobre, ich imunita klesá, nespia dobre, ľahko prechladnú a nemajú dostatok energie na čítanie alebo prácu. Postihujú ich rôzne choroby, ako napríklad cukrovka, artritída a tiež kardiovaskulárne a cerebrovaskulárne ochorenia, ako sú vysoký krvný tlak a srdcové choroby. … Tieto fyzické choroby postihnú všetkých ľudí. Dnes sú to oni, zajtra ste to vy alebo my. Podľa veku človeka, podľa zákona a osudu budú ľudia postupne starnúť, ich telá budú postupne slabnúť a chorôb im bude postupne pribúdať, až nakoniec budú čeliť smrti – to je zákon. Rozdiel je len v tom, že tvoji rodičia ťa vychovali, sú to ľudia, ktorí sú ti najbližší a o ktorých sa najviac bojíš. Takže keď počuješ správu, že tvoji rodičia ochoreli, nedokážeš prekonať svoju náklonnosť a myslíš si: ‚Keď zomrú rodičia iných ľudí, necítim nič, ale moji rodičia nemôžu ochorieť, pretože by mi to zlomilo srdce a spôsobilo by mi to utrpenie: jednoducho by som sa cez to nedokázal preniesť!‘ Len preto, že sú to tvoji rodičia, si myslíš, že by nemali starnúť ani ochorieť a že by už vôbec nemali zomrieť – dáva to zmysel? Nedáva to zmysel a nie je to pravda. Rozumiete? (Áno.) Každý bude čeliť realite, že jeho rodičia postupne starnú a ochorejú – napríklad na vysoký krvný tlak, srdcové choroby, krvácanie do mozgu, hemiplégiu a podobne, ako aj na rôzne druhy rakoviny. Preto každý zažije proces starnutia, choroby a následnej smrti svojich rodičov. Ide len o to, že načasovanie tejto skúsenosti je pre každého človeka iné, ale bez ohľadu na to, kedy sa tieto veci stanú, ako syn alebo dcéra musíš tento fakt prijať. Ak si dospelý, tvoje myslenie by malo byť zrelé, mal by si mať správny postoj k tomu, že sa ľudia rodia, starnú, chorľavejú a umierajú, a mal by si byť schopný čeliť tomu normálne. Nemal by si sa snažiť tomu vyhnúť alebo tomu vzdorovať, alebo dokonca zájsť až tak ďaleko, že začneš byť impulzívny a vypustíš slová sťažnosti. Začneš sa sťažovať na nebo a zem a na Boha, keď počuješ, že tvoji rodičia sú chorí alebo zomreli. Každý človek musí prijať tieto fakty narodenia, staroby, choroby a smrti a čeliť im; to je zákon ľudskej existencie, ktorý ustanovil Boh. Prečo to nemôžeš prijať? Môžeš tomu snáď uniknúť? Chceš, aby tvoji rodičia neochoreli ani nezomreli, chceš, aby boli nesmrteľní – je to v súlade so zákonom? Je to možné? Videl si nejakú stvorenú bytosť, ktorá je nesmrteľná? Ani jednu. Preto musíš prijať tento fakt. Mal by si byť už mentálne pripravený skôr, ako počuješ správu, že tvoji rodičia starnú, že ochoreli alebo že zomreli. Jedného dňa, skôr či neskôr, každý človek zostarne, zoslabne a zomrie. Keďže tvoji rodičia sú normálni ľudia, prečo nemôžu zažiť túto fázu? Mali by zažiť túto fázu a ty by si k nej mal pristupovať správne.“ (Slovo, zv. VI: O usilovaní sa o pravdu. Ako sa usilovať o pravdu (17)) Božie slová ma postupne upokojili. Rodenie sa, starnutie, choroba a smrť sú zákon života, ktorý Boh stanovil pre ľudstvo. Keďže mama už mala po šesťdesiatke, jej orgány a telesné funkcie pomaly chradli a bolo normálne, že sa u nej objavili choroby. Nemala by som sa s Bohom dohadovať ani sa správať nerozumne a snažiť sa vymeniť roky vlastného života za mamino zdravie a dlhovekosť. To nie je podriaďovanie sa Božej zvrchovanosti a usporiadaniu. Som len nepatrná stvorená bytosť a Boh je Stvoriteľ, a mala by som prijať zákon života, ktorý Boh stanovil pre ľudstvo, a prijímať veci tak, ako prichádzajú. Nedokážem rozhodovať ani o veciach, ktoré zažívam každý deň, ani ich meniť, a predsa som prechovávala márnu nádej, že zmením mamin osud. Bolo to skutočne pomýlené a nerozumné! Keď som však pomyslela na to, že mama čoskoro umrie, bolo mi naozaj smutno. Plakala som a modlila sa k Bohu: „Drahý Bože, náhle som sa dozvedela, že mama dostala takú vážnu chorobu a možno čoskoro umrie, a v srdci to nedokážem prijať. Prosím, veď ma, aby som sa dokázala podriadiť a poučiť sa.“

Neskôr som vedome hľadala Božie slová týkajúce sa môjho stavu. Jedného dňa som si počas duchovnej pobožnosti prečítala úryvok z Božích slov. „Nech už tvoji rodičia dostanú akúkoľvek chorobu, nebude to preto, lebo ich vyčerpala tvoja výchova, alebo preto, že by si im chýbal. Hlavne sa kvôli tebe nenakazia žiadnou z týchto závažných, ťažkých chorôb alebo smrteľných stavov. Je to ich osud a s tebou to nemá nič spoločné. Bez ohľadu na to, ako úctivo sa správaš alebo ako ohľaduplne sa o nich staráš, môžeš naviac len trochu zmierniť ich telesné utrpenie a bremeno. Čo sa však týka toho, kedy ochorejú, akú chorobu dostanú, kedy a kde zomrú – majú tieto veci niečo spoločné s tým, či si alebo nie si pri nich a staráš sa o nich? Nie, nemajú. Ak sa správaš ako syn, ak nie si bezcitným nevďačníkom a tráviš pri nich celé dni a staráš sa o nich, neochorejú? Neumrú? Ak majú ochorieť, neochorejú aj tak? Ak majú zomrieť, či aj tak nezomrú? Nie je to tak?“ (Slovo, zv. VI: O usilovaní sa o pravdu. Ako sa usilovať o pravdu (17)) Z Božích slov som pochopila, že to, či rodičia ochorejú, aká vážna je ich choroba alebo či zomrú, je všetko predurčené a zariadené Bohom a nemá to s ich deťmi nič spoločné. Či už sú deti po boku rodičov alebo nie, strasti, nezdary a útrapy, ktorým rodičia v živote čelia, sú nevyhnutné a ich deti na tom nemôžu nič zmeniť. Spomenula som si na starého otca. Všetky jeho deti boli pri ňom a zdal sa byť zdravý, ale keď mal asi 60 rokov, postihla ho ťažká choroba, ktorá ho pripútala na lôžko a ochrnul, až upadol do vegetatívneho stavu, a potreboval ľudí, aby sa postarali o všetky jeho telesné potreby. Mama, strýko a teta sa pri ňom striedali a dňom i nocou sa o neho starali, každý deň ho masírovali, rozprávali sa s ním a roky sa o neho pozorne starali, no on sa nikdy neprebral. Teraz vážne ochorela mama a zostala ochrnutá na lôžku. Aj keby som bola pri nej a starala sa o jej každodenné potreby, jej telu by to prinieslo len o niečo väčšie pohodlie, ale nedokázala by som znášať utrpenie z jej choroby namiesto nej. To, či sa uzdraví alebo zomrie, bolo niečo, čo som nemohla zmeniť. Keď som si to uvedomila, zbavila som sa časti obáv o mamu.

Niekedy, keď som premýšľala o tom, čo mi v liste napísala sestra, stále som cítila bolesť v srdci a úzkosť. Sestra napísala: „‚Vrany sa odvďačujú svojim matkám kŕmením a jahniatka pri pití mlieka od matiek kľačia.‘ Dokonca aj zvieratá vedia, že si majú ctiť rodičov. Ak to nevie človek, je horší ako zviera.“ Premýšľala som o rokoch, ktoré som strávila mimo domova. Doma sa stala taká veľká vec, a ja som sa tam ani neukázala. Netušila som, čo o mne hovoria susedia, príbuzní a známi, ale určite ma za chrbtom ohovárali, že som neúctivá dcéra, že som neprišla domov ani keď bola mama vážne chorá a blízko smrti. Mama ma vychovávala od malička a túto milosť som jej nikdy nemohla splatiť, takže by som mala robiť všetko pre to, aby som mame zabezpečila čo najlepší život, aby sa nemusela trápiť pre jedlo či oblečenie a mohla si užívať šťastnú a pokojnú starobu. Ale teraz, keď bola chorá, som sa o ňu nemohla ani postarať. Cítila som sa naozaj horšia ako zviera. Pri tomto pomyslení som mala pocit, akoby mi do srdca vrazili nôž, a často som tajne plakala a cítila som vinu, že sa nedokážem odvďačiť za maminu starostlivú milosť pri výchove. Keď som si uvedomila, že môj stav je nesprávny, vyhľadala som si Božie slová a prečítala si ich.

Všemohúci Boh hovorí: „Pozrime sa na záležitosť toho, že rodičia ťa priviedli na svet. Kto sa rozhodol priviesť ťa na svet: ty alebo tvoji rodičia? Ak sa na to pozrieš z pohľadu Boha, ľudia o tom nemajú čo rozhodovať. Ty si si nevybral, že sa narodíš svojim rodičom, ani tvoji rodičia si to nevybrali. Pri pohľade na koreň tejto veci to ustanovil Boh. Nateraz túto tému odsunieme bokom, pretože je pre ľudí ľahko pochopiteľná. Z tvojho pohľadu si sa rodičom narodil pasívne; bez toho, aby si mal na výber. Z pohľadu tvojich rodičov to bola ich subjektívna vôľa mať a vychovávať deti. Inými slovami, ak odhliadneme od Božieho predurčenia, v záležitosti plodenia a výchovy detí mali všetku moc tvoji rodičia. Oni sa rozhodli porodiť ťa. Ty si sa im pasívne narodil. V tejto veci si nemal na výber. Takže, keďže tvoji rodičia mali všetku moc a keďže ťa porodili, majú povinnosť a zodpovednosť vychovať ťa do dospelosti. Či už ide o poskytnutie vzdelania, alebo o zaopatrenie jedlom a oblečením, je to ich zodpovednosť a povinnosť a je to to, čo by mali robiť. Zatiaľ čo ty si bol v období, keď ťa vychovávali, vždy pasívny a nemal si právo voľby – museli ťa vychovávať oni. Pretože si bol malý, nevedel si sa postarať sám o seba a nemal si inú možnosť, než byť pasívne vychovávaný svojimi rodičmi. Akokoľvek ťa tvoji rodičia, nebolo to tvoje rozhodnutie. Ak ti dávali dobré jedlo a nápoje, tak si jedol dobré jedlo a pil dobré nápoje, a ak ti na život poskytli prostredie, v ktorom si sa živil plevami a divými rastlinami, tak si prežil na plevách a divých rastlinách. V každom prípade si bol počas výchovy pasívny a tvoji rodičia si plnili svoju zodpovednosť. Je to rovnaké, ako keď sa tvoji rodičia starajú o kvet. Keďže sa oň chcú starať, mali by ho hnojiť, zalievať a uistiť sa, že má dosť slnka. Pokiaľ teda ide o ľudí, bez ohľadu na to, či sa o teba rodičia starali úzkostlivo dôsledne alebo veľmi svedomite, v každom prípade si len plnili svoju povinnosť a záväzok. Bez ohľadu na dôvod, prečo ťa vychovali, bola to ich zodpovednosť – keďže ti dali život, mali by za teba niesť zodpovednosť. Dá sa všetko, čo pre teba rodičia urobili, na základe toho považovať za láskavosť? Nedá, však? (Presne tak.) Plnenie rodičovskej povinnosti voči tebe sa nepovažuje za láskavosť, takže ak si tvoji rodičia plnia svoju povinnosť voči kvetu alebo rastline, polievajú ju a hnoja, to sa za láskavosť považuje? (Nie.) To už vôbec nie je láskavosť. Kvety a rastliny rastú lepšie vonku – ak sú zasadené v zemi a vystavené vetru, slnku a dažďu, darí sa im ešte viac. Keď sú zasadené v kvetináči vnútri, nerastú tak dobre a nedarí sa im tak ako vonku. Do akejkoľvek rodiny sa človek narodí, je to predurčené Bohom. Si človek, ktorý má život, a Boh preberá zodpovednosť za každý život, umožňuje ľuďom prežiť a nasledovať zákon, ktorého sa držia všetky stvorené bytosti. Ide len o to, že ako človek si žil v prostredí, v ktorom ťa vychovali tvoji rodičia, takže si v tom prostredí mal vyrásť. To, že si sa narodil v takom prostredí, je Božie predurčenie; to, že ťa tvoji rodičia vychovali do dospelosti, je tiež Božím predurčením. V každom prípade si tvoji rodičia tým, že ťa vychovávajú, plnia svoju povinnosť a záväzok. Vychovať z teba dospelého človeka je ich povinnosťou a záväzkom a to nemožno nazvať láskavosťou.“ (Slovo, zv. VI: O usilovaní sa o pravdu. Ako sa usilovať o pravdu (17)) „V neveriacom svete sa hovorí: ‚Vrany sa odplácajú svojim matkám tým, že ich kŕmia, a jahňatá kľačia, aby dostali mlieko od svojich matiek.‘ Hovorí sa aj: ‚Človek, ktorý sa správa neúctivo k svojim rodičom, je na nižšej úrovni ako zviera.‘ Ako veľkolepo znejú tieto úslovia! V skutočnosti javy, ktoré spomína prvé úslovie, teda vrany, ktoré sa odplácajú svojim matkám tým, že ich kŕmia, a jahňatá, ktoré kľačia, aby dostali mlieko od svojich matiek, naozaj existujú – sú to fakty. Ide však len o javy vo svete živých vecí. Sú len akýmsi zákonom, ktorý Boh ustanovil pre rôzne živé tvory. Všetky druhy živých tvorov vrátane ľudí sa riadia týmto zákonom a to ďalej dokazuje, že všetky živé tvory stvoril Boh. Žiadny živý tvor nemôže tento zákon porušiť a žiadny živý tvor ho nemôže presiahnuť. Dokonca aj pomerne zúrivé mäsožravé šelmy, ako sú levy a tigre, sa starajú o svoje potomstvo a nehryzú ho, kým nedosiahne dospelosť. Je to zvierací inštinkt. Všetky zvieratá majú tento inštinkt bez ohľadu na to, akého sú druhu, či už sú zúrivé, alebo prívetivé a mierne. Všetky druhy tvorov vrátane ľudí sa môžu naďalej množiť a prežiť len vtedy, ak sa budú riadiť týmto inštinktom a zákonom. Ak by sa týmto zákonom neriadili alebo by tento zákon a inštinkt nemali, nemohli by sa množiť a prežiť. Biologický reťazec by neexistoval a neexistoval by ani tento svet. Nie je to pravda? (Je.) Vrany odplácajúce sa svojim matkám tým, že ich kŕmia, a jahňatá kľačiace, aby dostali mlieko od svojich matiek, sú dôkazom, že svet živých vecí sa riadi práve týmto druhom zákona. Tento inštinkt majú všetky druhy živých tvorov. Keď sa narodí potomstvo, starajú sa oň a vychovávajú ho samice alebo samci daného druhu, kým nedosiahne dospelosť. Všetky druhy živých tvorov si dokážu plniť svoje zodpovednosti a záväzky voči potomstvu, riadne a so zmyslom pre povinnosť vychovávajú ďalšiu generáciu. O to viac by to malo platiť v prípade ľudí. Ľudstvo nazýva ľudí vyššími živočíchmi – ak nedokážu dodržiavať tento zákon a chýba im tento inštinkt, potom sú ľudia horší ako zvieratá, či nie? Preto bez ohľadu na to, do akej miery sa o teba rodičia starali alebo do akej miery si plnili svoju zodpovednosť voči tebe, keď ťa vychovávali, robili len to, čo by mala robiť stvorená bytosť – je to ich inštinkt.“ (Slovo, zv. VI: O usilovaní sa o pravdu. Ako sa usilovať o pravdu (17))

Po prečítaní Božích slov sa mi v srdci trochu rozjasnilo. Vychovávanie potomstva je prirodzený inštinkt, ktorým Boh obdaril živé tvory; je to zákon života, ktorý Boh stanovil pre všetky živé stvorenia. Divé šelmy aj mierumilovné zvieratá sa riadia takýmito zákonmi a vďaka tomu sa môžu všetky druhy tvorov vrátane ľudí naďalej množiť a prežiť. Keďže sa rodičia rozhodnú priviesť na svet deti, mali by prevziať zodpovednosť a záväzok vychovávať ich a starať sa o ne. Tým dodržiavajú zákony, ktoré stanovil Boh, a sú s nimi v súlade; je to vrodená povinnosť rodičov a nemala by sa považovať za láskavosť, ktorou zaväzujú svoje deti. „Vrany sa odvďačujú svojim matkám kŕmením a jahniatka pri pití mlieka od matiek kľačia“ je jednoducho zákon, ktorý Boh stanovil pre tieto tvory – inštinktívne správanie tvorov. Nie je to, ako učia ľudia, prejav toho, že zvieratá preukazujú úctu svojim rodičom a oplácajú im ich láskavosť. Navyše sa navonok zdá, že rodičia sa starajú o svoje deti a vychovávajú ich, ale v skutočnosti je v pozadí Boh, ktorý má zvrchovanosť nad osudom každého človeka a zariaďuje ho. Neubránila som sa spomienke na niečo, čo mi kedysi povedala mama. Predtým, ako som sa narodila, mala dcéru, ktorá náhle ochorela a zomrela vo veku troch rokov. O moju staršiu sestru, ktorú som nikdy nestretla, sa mama tiež starala celým svojím srdcom. Ona však tragicky zomrela v mladom veku, zatiaľ čo ja som mohla vyrásť a v zdraví sa dožiť dnešného dňa. Hoci sme mali rovnakú matku, naše osudy boli úplne odlišné. To ma ďalej utvrdilo v tom, že ľudský osud podlieha Božej zvrchovanosti a usporiadaniu, a že rodičia môžu byť zodpovední len za výchovu a starostlivosť o svoje deti, ale nemôžu ovládať ani meniť osud svojich detí. Myslela som na to, koľkým ťažkostiam a nezdarom som čelila v rokoch po odchode z domu. Toľkokrát som mala pocit, že už nevládzem ísť ďalej, a bol to Boh, kto ma neustále viedol a pomáhal mi. Pamätám si na obdobie, keď bol môj stav naozaj hrozný, ale Boh prostredníctvom bratov a sestier so mnou trpezlivo viedol duchovné spoločenstvo o pravde, pomáhal mi a podporoval ma, a až potom sa moje necitlivé srdce začalo pomaly prebúdzať a začala som o sebe uvažovať a obracať sa späť k Bohu. Boh starostlivo usporiadal rôznych ľudí, udalosti a veci podľa mojich potrieb, a nielenže zabezpečil moje materiálne potreby, ale navyše prevzal zodpovednosť za môj život. Pri pomyslení na Božiu lásku bolo moje srdce skutočne dojaté. Bola som však ovplyvnená a oklamaná satanovými bludmi, a všetko, čo som od detstva dostávala od Boha, som pripisovala maminmu úsiliu, mysliac si, že bez maminej starostlivosti by som sa nestala človekom, akým som bola. Preto som chcela zanechať svoje povinnosti a vrátiť sa domov, aby som sa o ňu postarala. To ovplyvnilo nielen môj vlastný stav, ale aj výsledky mojej povinnosti. Keby nebolo odhalenia Božích slov, stále by som verila tejto mylnej predstave a trpela v bolesti a mukách. Keď som si to uvedomila, srdce sa mi naplnilo úľavou.

Neskôr som si prečítala ďalší úryvok Božích slov a bolo mi jasnejšie, ako pristupovať k našim rodičom. Všemohúci Boh hovorí: „Tvoji rodičia nie sú tvojimi veriteľmi – to znamená, že by si nemal stále premýšľať o tom, ako im musíš niečo splatiť len preto, lebo ťa tak dlho vychovávali. Ak sa im nedokážeš odplatiť, ak nemáš príležitosť alebo podmienky na to, aby si sa im odplatil, budeš sa vždy cítiť smutne a vinne, až do tej miery, že sa budeš cítiť smutne, kedykoľvek uvidíš niekoho s rodičmi, ako sa o nich stará a prejavuje im synovskú úctu. Boh ustanovil, aby ťa tvoji rodičia vychovali, ale nie preto, aby si svoj život strávil tým, že sa im budeš odplácať. V tomto živote máš zodpovednosti a povinnosti, ktoré musíš plniť, a cestu, ktorou musíš ísť; máš svoj vlastný život. Vo svojom živote by si nemal všetku svoju energiu vkladať do prejavovania synovskej úcty rodičom a odplácania sa za ich láskavosť. Prejavovanie synovskej úcty rodičom je len jedna vec, ktorá ťa v živote sprevádza. Je to niečo, čomu sa v ľudských vzťahoch založených na náklonnosti nedá vyhnúť. Ale pokiaľ ide o to, aké spojenie ti je súdené mať s rodičmi a ako dlho budete môcť spolu žiť, to závisí od Božieho ovládania a opatrení. Ak Boh ovládol a zariadil, že ty a tvoji rodičia budete na rôznych miestach, že budeš od nich veľmi ďaleko a nebudete môcť žiť spolu, potom je plnenie tejto zodpovednosti pre teba len akousi túžbou. Ak Boh zariadil, aby tvoje bydlisko bolo veľmi blízko tvojich rodičov a aby si mohol zostať po ich boku, potom plnenie si určitých zodpovedností voči rodičom a prejavovanie im synovskej úcty sú veci, ktoré by si mal robiť – na tom nie je čo kritizovať. Ak si však na inom mieste ako tvoji rodičia a nemáš možnosť alebo vhodné okolnosti na to, aby si im prejavoval synovskú zbožnosť, potom to nemusíš považovať za niečo nehanebné. Nemal by si sa hanbiť pozrieť sa rodičom do očí, pretože im nemôžeš prejavovať synovskú zbožnosť, sú to iba tvoje okolnosti, ktoré ti to neumožňujú. Ako dieťa by si mal pochopiť, že tvoji rodičia nie sú tvojimi veriteľmi. Ak budeš dbať len na to, aby si sa odplatil za láskavosť svojich rodičov, bude to prekážať mnohým povinnostiam, ktoré by si mal konať. Je veľa vecí, ktoré musíš vo svojom živote urobiť, a tieto povinnosti, ktoré by si mal konať sú veci, ktoré by mala robiť stvorená bytosť, zveril ti ich Stvoriteľ a nemajú nič spoločné s tým, že by si mal oplácať láskavosť svojich rodičov. Prejavovanie synovskej úcty rodičom, oplácanie, vracanie ich láskavosti – tieto veci nemajú nič spoločné s tvojím životným poslaním. Možno tiež povedať, že nie je potrebné, aby si svojim rodičom preukazoval synovskú zbožnosť, oplácal im alebo si plnil akékoľvek zodpovednosti voči nim. Jednoducho povedané, môžeš to do určitej miery robiť a trochu si plniť svoje povinnosti, keď ti to okolnosti dovolia; keď ti to nedovolia, nemusíš sa k tomu nútiť. Ak si nedokážeš plniť svoju zodpovednosť prejavovať synovskú úctu rodičom, nie je to hrozná chyba, len to trochu ide proti tvojmu svedomiu a morálnej spravodlivosti a niektorí ľudia ťa za to odsúdia – to je všetko. Prinajmenšom to však nejde proti pravde. Ak je to v záujme konania tvojej povinnosti a nasledovania Božej vôle, potom ťa dokonca Boh schváli. Preto, pokiaľ ide o prejavovanie synovskej úcty rodičom, pokiaľ rozumieš pravde a chápeš Božie požiadavky na ľudí, potom aj keď ti podmienky nedovoľujú prejavovať synovskú úctu rodičom, tvoje svedomie ťa nebude karhať.“ (Slovo, zv. VI: O usilovaní sa o pravdu. Ako sa usilovať o pravdu (17)) Z Božích slov som pochopila, že každý prichádza na tento svet s vlastným poslaním, a že preukazovanie úcty detí rodičom a odvďačovanie sa za ich starostlivú milosť pri výchove nemá s poslaním človeka nič spoločné. Ak žijeme s rodičmi, potom by sme sa o nich mali starať a preukazovať im úctu podľa našich najlepších schopností. Ak to však situácia nedovoľuje a nemôžeme žiť s rodičmi, nemali by sme sa cítiť vinní ani im byť dlžní za to, že sa o nich nemôžeme postarať, a namiesto toho by sme mali klásť na prvé miesto naše povinnosti. Zatkla ma polícia za kázanie evanjelia a teraz som mala policajný záznam. Pomyslela som si: „Keby som sa teraz vrátila domov, vliezla by som priamo do pasce. Nehovoriac o starostlivosti o mamu, dokonca aj moja osobná bezpečnosť by mohla byť ohrozená.“ Vzhľadom na tieto okolnosti som sa nemohla vrátiť domov, takže by som si mala upokojiť srdce a riadne konať svoje povinnosti. To je to najdôležitejšie. Keďže mama starla, choroba a smrť boli bežnou súčasťou života. Nemohla som sa o ňu starať ani jej preukazovať rodičovskú úctu, a hoci som cítila istú ľútosť, bola som ochotná podriadiť sa Božej zvrchovanosti a usporiadaniu. Boh už určil osud každého človeka a rodenie sa, starnutie, choroba a smrť sú v Božích rukách. Bez ohľadu na to, ako veľmi som sa o ňu bála a trápila sa, aj keby som ju sprevádzala a starala sa o ňu, mamin osud som zmeniť nemohla. Keď som to pochopila, modlila som sa k Bohu: „Bože, mamina choroba je v Tvojich rukách a to, či bude žiť, alebo zomrie, je v Tvojich rukách. Počet rokov jej života si už predurčil Ty a ja som ochotná zveriť mamu do Tvojich rúk. Bez ohľadu na výsledok som ochotná prijať Tvoje ovládanie a usporiadanie a podriadiť sa im.“ Po modlitbe sa moje srdce cítilo oveľa pokojnejšie a oslobodenejšie a už som sa tou vecou netrápila. Dokázala som si upokojiť srdce a konať svoje povinnosti. Bohu vďaka!