Narodila som sa do tradičnej čínskej rodiny. Rodičia ma odmalička učili, aby som bola vychovaným, rozumným a slušným dieťaťom, a že keď uvidím staršie osoby, mám ich úctivo pozdraviť a nebyť nezdvorilá, lebo by inak ľudia hovorili, že som nevychovaná. Keď som začala chodiť do školy, učitelia nám často hovorili, že Čína vždy bola krajinou, ktorá kladie dôraz na rituály a etiketu, a že pri styku s ostatnými musia mať ľudia dobré spôsoby. V učebniciach som často vídala mravoučné príbehy ako príbeh o Kong Rongovi a tieto príbehy sa mi vryli hlboko do pamäti. Myslela som si, že človek sa má správať podľa etikety, rešpektovať starých a starať sa o mladých; že len tak môže byť slušne vychovaným a dobrým človekom. Po celý čas som žila podľa tejto tradičnej kultúry, prejavovala som úctu a zdvorilosť starším a nikdy som ich neurážala. Dokonca ani keby som ich videla robiť niečo zlé, nikdy by som sa im to neodvážila vyhodiť na oči. Keď som začala veriť v Boha a konať svoju povinnosť v cirkvi, stále som žila podľa tradičných predstáv o tom, že mám byť vychovaná a rozumná, že si mám vážiť starých a starať sa o mladých. Najmä pokiaľ išlo o to, ako som sa správala k starším bratom a sestrám, nikdy som im netykala a vždy som ich úctivo oslovovala „pani Taká a taká“ alebo „pán Onaký“, aby si ľudia mysleli, že som ohľaduplná a dobre vychovaná. Keď som spolupracovala s nejakými staršími bratmi a sestrami a videla som, že majú vo svojich povinnostiach určité problémy, neodvážila som sa zmieniť sa o tom pred nimi. Myslela som si: „Všetci títo bratia a sestry sú z generácie mojich rodičov a niektorí z nich by dokonca mohli byť aj mojimi starými rodičmi. Ak na ich problémy poukážem priamo, nepovedia, že som neúctivá a zle vychovaná?“ Z toho dôvodu som na ich problémy takmer vôbec nepoukazovala. Ak som aj niečo povedala, musela som najprv hľadať vhodné slová a hovoriť jemným tónom, aby som nezranila ich hrdosť. Keďže som sa pred bratmi a sestrami vždy správala vyberane, kultivovane a zdvorilo, všetci si mysleli, že som zrelá a vyrovnaná a že mám dobrú ľudskú prirodzenosť, a ja som si myslela, že tým praktizujem pravdu.

Neskôr som sa v cirkvi ujala povinnosti založenej na texte. Vodkyňa raz povedala, že na textoch nepracuje dosť ľudí. Povedala, že jeden brat menom Wen Tao predtým konal povinnosť založenú na texte a pochopil niektoré princípy, a tak chcela zariadiť, aby nastúpil, a požiadala ma, aby som s ním hovorila v duchovnom spoločenstve. Keď som s Wen Taom išla hovoriť v duchovnom spoločenstve, bol ochotný spolupracovať, len povedal, že má podlomené zdravie a nesmie sa prepracovať. Povedala som mu, že jeho pracovné zaťaženie môžeme rozvrhnúť uvážlivo na základe jeho zdravotného stavu a že by sa tak dobre zachovalo jeho zdravie a energia. Súhlasil s tým. Prešlo však len pár dní a vodkyňa povedala, že Wen Tao jej napísal list, v ktorom stálo, že na tom zdravotne nie je najlepšie a že miesto povinnosti založenej na texte chce radšej šíriť evanjelium. Vodkyňa ma požiadala, aby som si s Wen Taom opäť išla pohovoriť v duchovnom spoločenstve. Pomyslela som si: „Keď šíri evanjelium, zvyčajne musí tráviť veľa času na nohách. Nebude musieť stále trpieť? Prečo je ochotný šíriť evanjelium, ale nie konať povinnosť založenú na texte? Má nejaké ťažkosti? Alebo si myslí, že konanie povinnosti založenej na texte mu neumožní byť v centre pozornosti?“ Chcela som s ním preto hovoriť v duchovnom spoločenstve, ale zároveň som sa obávala, čo si o mne pomyslí, keď mu to poviem do očí. Možno by ma nazval mladou a arogantnou a povedal by: „Ešte si nová vo viere v Boha, no už poukazuješ na moje problémy. Správaš sa nezdvorilo a neúctivo!“ Podľa veku patril Wen Tao do kategórie starších, a keď som ho videla, zvyčajne som ho oslovovala „pán Wen“. Ak by som mu jeho problémy tentoraz vyhodila na oči, neznamenalo by to, že som zle vychovaná a neúctivá? Keď som o tom uvažovala, myslela som si, že by som mala držať jazyk za zubami. Keď som sa na ďalší deň stretla s Wen Taom, položila som mu len niekoľko otázok o jeho stave a spýtala sa, či má nejaké obavy týkajúce sa jeho povinnosti. Potom som s ním hovorila v duchovnom spoločenstve na základe vlastných skúseností. Nakoniec súhlasil, že bude pokračovať v konaní povinnosti založenej na texte.

Wen Tao krátko nato na zhromaždení diskutoval o svojom stave a jedna sestra poukázala na jeho problémy a povedala: „Je nejaká ťažkosť, pre ktorú nie ste ochotný konať povinnosť založenú na texte? Alebo za tým bol nejaký motív? Bolo to preto, že sa táto povinnosť koná mimo centra pozornosti, alebo za tým bolo niečo iné?“ Wen Tao vďaka pripomienke tejto sestry začal uvažovať nad samým sebou a uvedomil si, že jeho vyberavý postoj k jeho povinnosti ovplyvnila jeho túžba po povesti a postavení. Myslel si, že kým šírenie evanjelia ho dostane do centra pozornosti, vďaka čomu si ho bratia a sestry budú ceniť všade, kam príde, povinnosť založená na texte by mu neumožnila zažiariť a nikto by nevedel, koľko práce do toho vložil. Z tohto dôvodu chcel šíriť evanjelium – táto povinnosť by ho postavila do centra pozornosti. Wen Tao potom jedol a pil Božie slová, uvažoval o sebe a snažil sa spoznať sám seba, pričom si uvedomil, že v honbe za povesťou a postavením kráča po ceste Pavla. Zmenil svoj mylný pohľad, cez ktorý vnímal svoje povinnosti, a napísal článok so skúsenostným svedectvom. Keď som sa to dopočula, uvažovala som a premýšľala: „Tiež som vedela, že za Wen Taovou neochotou konať povinnosť založenú na texte je dôvod, tak prečo som reagovala tak pomaly a nebola som ochotná poukázať na jeho problémy? Čo presne ma tu ovláda?“ Potom som si prečítala Božie slová: „Ak je v cirkvi niekto starší alebo verí v Boha už mnoho rokov, vždy sa snažíš o to, aby si zachoval tvár. Necháš ho dohovoriť, neprerušuješ ho, aj keď tára nezmysly, a aj keď urobí niečo zlé a potrebuje orezávanie, stále sa snažíš zachovať jeho tvár a vyhnúť sa kritike pred ostatnými, v domnení, že bez ohľadu na to, aké nerozumné alebo hrozné sú jeho činy, každý mu musí odpustiť a tolerovať ho. Často tiež učíš ostatných: ‚Mali by sme starším ľuďom pomôcť zachovať si tvár a neubližovať ich dôstojnosti. Sme ich juniori.‘ Odkiaľ pochádza pojem ‚juniori‘? (Z tradičnej kultúry.) Vychádza z tradičného kultúrneho myslenia. Okrem toho sa v cirkvi vytvorila určitá atmosféra, pričom keď sa ľudia stretnú so staršími bratmi a sestrami, oslovujú ich srdečne ‚veľký brat‘, ‚veľká sestra‘, ‚teta‘ alebo ‚starší brat‘, akoby všetci boli súčasťou veľkej rodiny; týmto starším ľuďom sa prejavuje mimoriadna úcta, čo v mysliach ostatných podvedome zanecháva dobrý dojem o mladších ľuďoch. Tieto prvky tradičnej kultúry sú hlboko zakorenené v myšlienkach a kostiach Číňanov do takej miery, že sa neustále šíria a formujú atmosféru v cirkevnom živote. Keďže ľudia sú často obmedzovaní a ovládaní týmito koncepciami, nielenže ich osobne schvaľujú a usilovne sa snažia konať a praktizovať v tomto smere, ale tiež schvaľujú, aby to isté robili aj ostatní, a dávajú im pokyny, aby ich nasledovali. Tradičná kultúra nie je pravda; to je isté. Stačí však, aby ľudia jednoducho vedeli, že to nie je pravda? To, že to nie je pravda, je jeden aspekt; prečo by sme to mali rozoberať? Aký to má koreň? V čom spočíva podstata problému? Ako sa môže človek zbaviť týchto vecí? Rozbor tradičnej kultúry je určený na to, aby ti poskytol úplne nové pochopenie teórií, myšlienok a názorov na tento aspekt hlboko v tvojom srdci. Ako možno dosiahnuť toto úplne nové porozumenie? Najprv musíš vedieť, že tradičná kultúra pochádza od satana. A ako satan vštepuje ľuďom tieto prvky tradičnej kultúry? Satan v každej dobe využíva niektoré slávne osobnosti a veľkých ľudí na šírenie týchto myšlienok, takzvaných prísloví a teórií. Potom sa tieto myšlienky postupne systematizujú a konkretizujú, stále viac sa dostávajú do života ľudí a nakoniec sa medzi ľuďmi rozšíria; kúsok po kúsku sa tieto satanistické myšlienky, príslovia a teórie vštepujú do mysle ľudí. Po vštepení považujú ľudia tieto myšlienky a teórie pochádzajúce od satana za tie najpozitívnejšie veci, ktoré by mali praktizovať a dodržiavať. Satan potom využíva tieto veci na to, aby uväznil a ovládol ľudskú myseľ. Generácia za generáciou je vychovávaná, formovaná a ovládaná za takýchto okolností až do súčasnosti. Všetky tieto generácie veria, že tradičná kultúra je správna a dobrá. Nikto nerozoberá pôvod ani zdroj týchto takzvaných dobrých a správnych vecí – práve to dodáva problému jeho závažnosť. Dokonca aj niektorí veriaci, ktorí čítajú Božie slová už mnoho rokov, si stále myslia, že sú to správne a pozitívne veci, a to až do tej miery, že veria, že môžu nahradiť pravdu, že môžu nahradiť Božie slová. Niektorí si dokonca myslia: ‚Bez ohľadu na to, koľko Božích slov čítame, keď žijeme medzi ľuďmi, takzvané tradičné myšlienky a tradičné prvky kultúry – ako tri poslušnosti a štyri cnosti, ako aj koncepcie ako dobročinnosť, spravodlivosť, slušnosť, múdrosť a dôveryhodnosť – nemožno zavrhnúť. Je to preto, lebo sa dedia od našich predkov, ktorí boli mudrci. Nemôžeme ísť proti učeniu našich predkov len preto, lebo veríme v Boha, a nemôžeme zmeniť ani sa vzdať učení našich predkov a tých starovekých mudrcov.‘ Takéto myšlienky a vedomie existujú v srdciach všetkých ľudí. Podvedome sú stále ovládaní a spútavaní týmito prvkami tradičnej kultúry. Napríklad keď nejaké dieťa vidí, že si dvadsiatnik, a osloví ťa ‚ujo‘, cítiš sa potešený a spokojný. Ak ťa priamo osloví tvojím menom, cítiš sa nepríjemne, myslíš si, že dieťa je nezdvorilé a malo by byť pokarhané, a tvoj postoj sa zmení. V skutočnosti to, či ťa osloví ‚ujo‘ alebo menom, nemá žiadny vplyv na tvoju integritu. Tak prečo si nešťastný, keď ťa neosloví ‚ujo‘? Je to preto, lebo ťa ovláda a ovplyvňuje tradičná kultúra; tá sa už vopred zakorenila v tvojej mysli a stala sa tvojou najzákladnejšou normou pri prístupe k ľuďom, udalostiam a veciam a pri hodnotení a posudzovaní všetkých vecí. Keď je tvoja norma nesprávna, môže byť prirodzenosť tvojho konania správna? To rozhodne nemôže.“ (Slovo, zv. IV: Odhaľovanie antikristov. Šiesty bod) Božie slová odhalili môj presný stav. Bola som hlboko ovplyvnená tradičnou kultúrou a myšlienkami, ako je úcta k starším, staranie sa o mladých a ušľachtilosť a kultivovanosť. Výchova doma aj v škole ma odmalička presvedčovala o tom, že za dobrého človeka sa môžem považovať len ak budem dobre vychovaná, vzdelaná a rozumná a že tí, ktorí sa k starším správajú nevhodne a sú k nim neúctiví, sú nevychovaní a nehodní rešpektu iných. Či som komunikovala s neveriacimi alebo si konala svoju povinnosť v Božom dome, vždy som žila podľa týchto tradičných predstáv, považovala ich za zákony, podľa ktorých sa treba správať, a verila, že takéto správanie znamená, že praktizujem pravdu. Aby som v mysliach bratov a sestier, ktorí boli starší ako ja, vytvorila pozitívny obraz seba ako niekoho, kto sa dobre správa, pri komunikácii s nimi som ich nikdy neoslovovala priamo menom. Namiesto toho som ich úctivo oslovovala „pán“ alebo „pani“. Vždy, keď som si všimla niektoré z ich skazených zjavení, som mala byť čestným človekom a upozorniť ich na to, a tým im pomôcť hľadať pravdu, aby to vyriešili. Ja som sa však nikdy neodvážila upozorniť ich na tieto veci priamo, aby som nenarušila pozitívny obraz o mne, ktorý si bratia a sestry uchovávali vo svojich srdciach. Myslela som si, že by sa tak ukázalo, že som nevychovaná a nemám žiadne spôsoby. Ak som aj niečo povedala, chodila som okolo horúcej kaše a taktne otvorila tému, čo nemalo vôbec žiaden účinok. Presne ako minule, keď som v duchovnom spoločenstve s Wen Taom hovorila o tej záležitosti ohľadom jeho povinností. Jasne som videla jeho problém, ktorý spočíval v odmietaní povinnosti, a mala som ho na to upozorniť a pomôcť mu nad sebou uvažovať a poučiť sa. Ja som sa však zdráhala predostrieť mu to priamo, aby si nemyslel, že som neúctivá a nevychovaná. Dotkla som sa toho len zľahka, keď som hovorila o niektorých slovách a učeniach, a myslela som si, že to na vyriešenie problému stačí. V skutočnosti mu to ani v najmenšom nepomáhalo; iba som mu tým ubližovala! Nakoniec som jasne videla, že úcta k starším a staranie sa o mladých nie je pravdou a ani princípom, podľa ktorého sa treba správať, a nie je ani základom pre posudzovanie ľudskej prirodzenosti človeka.

Potom som si prečítala ďalšie Božie slová: „Na základe čoho Boh káže ľuďom posudzovať druhých? Podľa čoho má človek nazerať na ľudí a veci? (Podľa Jeho slov.) Boh chce, aby človek nazeral na iných ľudí podľa Jeho slov. Konkrétne to znamená posúdiť na základe Jeho slov, či má človek ľudskú prirodzenosť. To k tomu patrí. Okrem toho je to založené na tom, či daný človek miluje pravdu, či má bohabojné srdce a či sa dokáže podriadiť pravde. Nie je to presne tak? (Áno, je.) Na čom teda človek zakladá svoje posudzovanie dobroty druhého človeka? Na tom, či je kultivovaný a disciplinovaný, či pri jedle mľaská perami, či má tendenciu prehrabávať sa v jedle a či čaká, kým si starší sadnú, skôr než sa sám usadí k jedlu. Na posudzovanie ostatných používa takéto veci. Nie je používanie týchto vecí to isté, ako používať dobré vzdelanie a rozumnosť ako normu správania? (Áno, je.) Je takéto posudzovanie presné? Je v súlade s pravdou? (Nie je.) Je celkom jasné, že nie je v súlade s pravdou. Čo teda z takéhoto posudzovania nakoniec vyplynie? Posudzovateľ verí, že všetci ľudia, ktorí sú vzdelaní a rozumní, sú dobrí, a ak s ním budete hovoriť v duchovnom spoločenstve o pravde, vždy bude ľuďom vštepovať tieto domáce pravidlá a učenia a dobré spôsoby správania. Konečným výsledkom tohto vštepovania bude, že povedie ľudí k dobrým spôsobom správania, ale skazená podstata týchto ľudí sa vôbec nezmení. Tento spôsob robenia vecí je veľmi vzdialený od pravdy a Božích slov. Takíto ľudia majú len niekoľko dobrých spôsobov správania. Môžu sa teda skazené povahy v nich zmeniť vďaka dobrému správaniu? Môžu dosiahnuť podriadenosť a vernosť Bohu? Ani zďaleka. Na koho sa títo ľudia zmenili? Na farizejov, ktorí sa dobre správajú len navonok, ale v podstate nechápu pravdu a nedokážu sa podriadiť Bohu. Nie je to tak? (Áno, je.) Pozrite sa na farizejov – neboli na prvý pohľad bezchybní? Dodržiavali sabat; v deň sabatu nič nerobili. Boli zdvorilí v reči a celkom disciplinovaní, dodržiavali pravidlá, boli celkom kultivovaní, celkom civilizovaní a učení. Keďže sa vedeli dobre pretvarovať a vôbec sa nebáli Boha, ale vynášali nad Ním súdy a odsudzovali Ho, Boh ich nakoniec preklial. Boh ich označil za pokryteckých farizejov, ktorí sú všetci zlosynmi. Podobne aj tí ľudia, ktorí ako kritérium svojho správania a konania používajú to, že sú vzdelaní a rozumní, zjavne nie sú ľuďmi, ktorí sa usilujú o pravdu. Keď používajú toto pravidlo na posudzovanie druhých a na svoje správanie a konanie, tak sa, samozrejme, neusilujú pravdu; a keď nad niekým alebo niečím vynášajú súdy, ich norma a základ pre tento súd nie sú v súlade s pravdou, ale sú s ňou v rozpore. Zameriavajú sa len na správanie človeka a na jeho spôsoby, nie na jeho povahu a podstatu. Ich základom nie sú Božie slová ani pravda; namiesto toho je ich posudzovanie založené na tejto norme správania v tradičnej kultúre, teda na dobrom vzdelaní a rozumnosti. Výsledkom tohto posudzovania je, že človek je podľa nich dobrý a v zhode s Božími úmyslami, pokiaľ má také vonkajšie dobré spôsoby správania, ako sú dobré vzdelanie a rozumnosť. Keď ľudia prijímajú takéto klasifikácie, je zrejmé, že zaujali opačný postoj k pravde a Božím slovám. A čím viac používajú toto kritérium správania na vnímanie ľudí a vecí a na svoje správanie a konanie, tým viac sa vzďaľujú od Božích slov a pravdy. Aj vtedy sa tešia z toho, čo robia, a veria, že sa usilujú o pravdu. Veria, že ak dodržiavajú niekoľko dobrých výrokov tradičnej kultúry, zachovávajú tým pravdu a pravú cestu. No bez ohľadu na to, ako veľmi lipnú na týchto veciach a ako na nich trvajú, nakoniec nebudú mať žiadnu skúsenosť s Božími slovami a pravdou, nebudú si ich vážiť a ani v najmenšom sa nepodriadia Bohu. Ešte menej to môže vyvolať pravú bázeň pred Bohom. Tak to dopadne, keď ľudia zastávajú všetky takéto dobré spôsoby správania, ako sú dobré vzdelanie a rozumnosť. Čím viac sa človek zameriava na dobré správanie, na jeho žitie a na usilovanie sa oň, tým viac sa vzďaľuje od Božích slov – a čím viac sa človek vzďaľuje od Božích slov, tým menej je schopný pochopiť pravdu. To sa dá len očakávať.“ (Slovo, zv. VI: O usilovaní sa o pravdu. Čo znamená usilovať sa o pravdu (3)) Navonok sa zdá, že tradičná kultúra nám pomáha stať sa vychovanými, rozumnými a ušľachtilými ľuďmi, ale v skutočnosti nás učí, ako sa pretvarovať a predstierať a ako používať povrchné falošné vystupovanie a tým zavádzať ľudí. Keď žijeme podľa tejto tradičnej kultúry, svoje dobré správanie môžeme falošne predstierať len dočasne a už vôbec nemôžeme vyriešiť svoje skazené povahy. Keď žijeme podľa tradičnej kultúry, nikdy nemôžeme žiť pravú ľudskú podobu. Božia požiadavka voči nám, čo v Neho veríme, je: „Pozerať sa na ľudí a veci a správať sa a konať úplne podľa Božích slov, s pravdou ako svojím kritériom.“ (Slovo, zv. VI: O usilovaní sa o pravdu. Čo znamená usilovať sa o pravdu (2)) To znamená, že ľudia by mali hovoriť a konať s bohabojným srdcom, chrániť dielo Božieho domu vo svojich povinnostiach, mali by sa skrátka otvoriť a byť pri kontakte s bratmi a sestrami čestní a navzájom si pomáhať so vstupom do života. To je ľudská prirodzenosť a rozum, ktoré by ľudia mali mať. Ja som sa však nesprávala podľa Božích požiadaviek. Namiesto toho som za pravdy, ktorých sa treba držať, považovala tradičnú kultúru, ktorú nám vštepil satan, ako napríklad dobrú výchovu, rozumnosť, vyberanosť a kultivovanosť, a na sebaprezentáciu som využívala povrchné dobré správanie. Obzvlášť keď som spolupracovala so staršími bratmi a sestrami a vnútorne som ich zjavne nemala rada, navonok som sa stále tvárila, že som k nim trpezlivá a láskavá, čo som využívala na zavádzanie ľudí, aby ma videli v dobrom svetle. Keď som videla problémy v povinnostiach bratov a sestier, nepoukázala som na ne a nepomohla som im. Namiesto toho som vždy zvažovala ich pocity a mala strach, že ak by som sa ozvala, ublížila by som im. Myslela som si, že takéto konanie znamená, že mám k bratom a sestrám úctu a prejavujem sebaovládanie, ale v skutočnosti som to využívala len ako prostriedok na vytvorenie svojho dobrého obrazu ako uhladeného a kultivovaného človeka. Ako by mohol mať nejakú ľudskú prirodzenosť niekto ako ja? Bola som sebecká a nečestná a nijako som sa nelíšila od tých pokryteckých farizejov, ktorí zavádzali ľudí. Žila som podľa tejto tradičnej kultúry a stávala som sa čoraz neúprimnejšou a nečestnejšou, bez akéhokoľvek svedomia či rozumu. Tiež som pochopila, že praktizovanie pravdy, ktoré Boh vyžaduje, nie je povrchné predstieranie dobrého správania, ale skôr schopnosť robiť všetko podľa pravdy-princípov a nežiť viac podľa vlastných skazených predstáv. Ja som naproti tomu mylne považovala tradičnú kultúru ako úcta k starším a staranie sa o mladých za pravdu, myslela som si, že kým sa budem držať tohto povrchného dobrého správania, budem praktizovať pravdu, a Božie slová a požiadavky som v mysli odsunula do úzadia. Naozaj som bola veriacou v Boha? Bez ohľadu na to, ako dobre som sa držala tohto dobrého správania, neznamenalo to, že praktizujem pravdu. Získať Božie schválenie by bolo pre mňa nemožné.

Neskôr som v Božích slovách hľadala cestu k praktizovaniu. Prečítala som si Božie slová: „Čo by malo byť základom reči a konania ľudí? Božie slová. Aké sú teda požiadavky a normy, ktoré má Boh pre reč a konanie ľudí? (Aby boli pre ľudí konštruktívne.) Presne tak. Najpodstatnejšie je, že musíš hovoriť pravdu, hovoriť úprimne a prinášať úžitok ostatným. Tvoja reč musí ľudí prinajmenšom povznášať, a nie ich klamať, zavádzať, zosmiešňovať, osočovať, vysmievať či posmievať sa im, obmedzovať ich, odhaľovať ich slabosti alebo im ubližovať. To je prejav normálnej ľudskej prirodzenosti. Je to cnosť ľudskej prirodzenosti. Povedal ti Boh, ako hlasno máš hovoriť? Vyžadoval od teba, aby si používal štandardný jazyk? Vyžadoval od teba, aby si používal kvetnatú rétoriku alebo vznešený, rafinovaný jazykový štýl? (Nie.) Nie je tam ani kúsok z tých povrchných, pokryteckých, falošných a nie hmatateľne prospešných vecí. Všetky Božie požiadavky sú veci, ktoré by mala mať normálna ľudská prirodzenosť, normy a princípy pre reč a správanie človeka. Nezáleží na tom, kde sa niekto narodil alebo akým jazykom hovorí. V každom prípade slová, ktoré hovoríš – ich forma a obsah –, musia ostatných povznášať. Čo znamená, že ich musia povznášať? Znamená to, že keď ich ostatní počujú, pociťujú ich ako pravdivé, čerpajú z nich obohatenie a pomoc, dokážu pochopiť pravdu a už nie sú zmätení ani náchylní na zavádzanie druhých. Boh teda požaduje, aby ľudia hovorili pravdu, povedali, čo si myslia, a ostatných nepodvádzali, nezavádzali, nerobili si z nich žarty, nezosmiešňovali ich, nevysmievali sa im, nenapodobňovali ich ani ich neobmedzovali, a aby neodhaľovali ich slabé stránky ani im neubližovali. Nie sú to princípy prejavu? Čo to znamená, keď povieme, že človek by nemal odhaľovať ľudské slabé stránky? Znamená to nehádzať špinu na iných ľudí. Nedrž sa ich predchádzajúcich chýb alebo nedostatkov, aby si ich súdil alebo odsúdil. Toto je minimum, čo by si mal urobiť. Pokiaľ ide o proaktívnu stránku, ako sa dá vyjadrovať konštruktívne? Prevažne povzbudzovaním, usmerňovaním, vedením, nabádaním, pochopením a utešovaním. V určitých zvláštnych prípadoch je tiež potrebné priamo odhaliť chyby druhých ľudí a orezávať ich, aby získali poznatky o pravde a túžili sa kajať. Len potom dosiahneme patričný účinok. Tento spôsob praktizovania je pre ľudí veľkým prínosom. Je to pre nich skutočná pomoc a je to pre nich aj konštruktívne, pravda? … A na akom princípe je celkovo založené rozprávanie? Je to toto: Povedz, čo máš na srdci, a hovor o svojich skutočných skúsenostiach a o tom, čo si naozaj myslíš. Tieto slová sú pre ľudí najprospešnejšie, zabezpečujú ich, pomáhajú im, sú pozitívne. Odmietni hovoriť tie falošné slová, slová, ktoré ľuďom neprospievajú ani ich nepoučujú; takto sa vyhneš tomu, aby si im ublížil alebo im podložil nohu, uvrhol ich do negativity a mal na nich záporný účinok. Musíš hovoriť pozitívne veci. Musíš sa snažiť ľuďom čo najviac pomáhať, byť im nápomocný, zabezpečovať ich a vyvolať v nich pravú vieru v Boha. A musíš im umožniť, aby prijali pomoc a veľa získali z tvojich skúseností s Božími slovami a spôsobu, akým riešiť problémy, a aby boli schopní porozumieť ceste zažívania diela Boha a vstupu do pravdy-reality, vďaka čomu dosiahnu vstup do života a ich život bude rásť – toto všetko je účinok tvojich slov, ktoré vychádzajú z princípov a sú pre ľudí poučné.“ (Slovo, zv. VI: O usilovaní sa o pravdu. Čo znamená usilovať sa o pravdu (3)) Z Božích slov som pochopila, že princípy komunikácie s ľuďmi nezahŕňajú úctu k starším, staranie sa o mladých a dobré správanie, ako nás to učila tradičná kultúra, ani nesúvisia s tým, či hovoríme jemne, uhladene a kultivovane. Týkajú sa skôr toho, či to, čo hovoríme, je v súlade s pravdou a či je to pre bratov a sestry poučné. V Božom dome bratia a sestry nie sú rozdelení podľa postavenia a nie sú usporiadaní ani podľa toho, kto je najstarší alebo kto verí v Boha najdlhšie. Či už sú bratia a sestry starí alebo mladí, všetci, ktorí veria v Boha a konajú svoje povinnosti, majú rovnaké postavenie. Keď si ľudia u druhých všimnú problémy, môžu v duchovnom spoločenstve hovoriť o pravde a vzájomne si pomáhať, a keď je to potrebné, tak aj priamo poukázať na problémy. Môžu na základe Božích slov hovoriť v duchovnom spoločenstve, dávať si rady a orezávať sa. Pokiaľ má človek správne úmysly a namiesto toho, aby zámerne získaval prevahu a útočil na bratov a sestry, môže byť prínosom pre ich vstup do života, potom je v poriadku dokonca aj to, že sa vyjadruje prísnejším tónom. Ľudia, ktorí sa usilujú o pravdu, si voči mne nevytvoria predsudky len preto, ako hovorím a aký tón používam, ani sa na mňa nebudú pozerať zvrchu len preto, že som mladá. Skôr budú prijímať veci od Boha, hľadať pravdu a snažiť sa pochopiť svoje problémy. Nemám žiaden dôvod na nejaké obavy či pochybnosti. Sestra, ktorá poukázala na problémy Wen Tao, bola takisto dosť mladá, a keď rozpoznala problém, dokázala sa čisto otvoriť a hovoriť o ňom, čím Wen Taovi pomohla pochopiť seba samého. Wen Tao sa necítil urazený len preto, že tá sestra bola mladá, ale skôr s otvorenou mysľou prijal to, čo povedala. A tiež hľadal pravdu, uvažoval o sebe a snažil sa spoznať sám seba, čo ho skutočne posunulo. Čo sa týka mňa, stále som žila podľa tradičnej kultúry ako úcta k starším a staranie sa o mladých. Keď som si všimla problémy, ktoré Wen Tao mal, reagovala som pomaly a neodvážila som sa na ne poukázať. Povedala som len niekoľko letmých, neúprimných slov, čím som si nasadila masku a chcela som, aby mal zo mňa dobrý dojem. Toto moje správanie nebolo pre Wen Tao poučné a neprinieslo žiadny úžitok pre prácu cirkvi. Tiež som pochopila, že iba praktizovanie podľa Božích slov je v súlade s Jeho úmyslami a prospešné pre prácu cirkvi aj pre životy bratov a sestier. Keď som si potom všimla, že bratia a sestry odhaľujú skazenosti alebo vo svojich povinnostiach robia veci, ktoré porušujú princípy, nedbala som, či boli odo mňa starší, upozornila som ich na to a v duchovnom spoločenstve som hovorila o Božích slovách, aby som im pomohla. Hoci niektorí bratia a sestry neboli spočiatku schopní uznať svoje problémy a prijať moju pomoc, keď jedli a pili Božie slová a hľadali a uvažovali, časom boli schopní prijať moje návrhy a aj sa z nich poučiť.

Bolo aj obdobie, keď vodkyňa každý deň vyzerala dosť zaneprázdnená, ale v skutočnosti len postupovala podľa predpisov a dávala pokyny pri vykonávaní práce. Ani jej nenapadlo riešiť zjavné problémy v práci cirkvi a vlastne sa ani nepýtala na stavy bratov a sestier. Ak by to tak išlo ďalej, práca cirkvi by len ťažko dosahovala dobré výsledky. Pomyslela som si: „Už som jej raz tento problém nepriamo spomenula, ale možno si neuvedomila jeho závažnosť. Možno by som jej to mala spomenúť znova.“ Potom som si však pomyslela, že táto vodkyňa by vzhľadom na jej vek mohla byť mojou matkou, a tiež na to, ako úctivo som ju odmalička oslovovala. Keby som ju obvinila, že nerobí skutočnú prácu a správa sa ako falošná vodkyňa, nepomyslela by si o mne, že som neúctivá? Možno by bolo lepšie, keby som to nahlásila vodcom na vyššej úrovni a nechala radšej na nich, aby s ňou hovorili v duchovnom spoločenstve. Pri tej myšlienke som si spomenula na Božie slová: „Musíš hovoriť pravdu, hovoriť úprimne a prinášať úžitok ostatným. Tvoja reč musí ľudí prinajmenšom povznášať.“ (Slovo, zv. VI: O usilovaní sa o pravdu. Čo znamená usilovať sa o pravdu (3)) Zrazu som si uvedomila, že som na tú záležitosť nazerala nesprávne. Jasne som si všimla, že táto vodkyňa má problémy vo svojej povinnosti a mala by som ju na ne upozorniť, aby som jej pomohla rozpoznať jej problémy a rýchlo zmeniť kurz. Takéto počínanie by bolo prospešné pre ňu aj pre prácu cirkvi. Mňa však ešte stále ovládali tradičné myšlienky, ako je úcta k starším a staranie sa o mladých, a tak som váhala, neodvážila som sa to povedať a žila som podľa satanových zákonov prežitia. Táto sestra si v danej chvíli neuvedomovala problémy, ktoré mala, a potrebovala, aby ju bratia a sestry okolo nej na ne upozornili a s láskou jej pomohli. Keďže som si jej problémy všimla, mala by som sa jej o nich zmieniť. Tak vyzeralo plnenie mojej zodpovednosti. Keď som sa potom najbližšie stretla s vodkyňou, našla som si úryvok Božích slov, o ktorom som s ňou hovorila v duchovnom spoločenstve, a poukázala som na to, že ak len vedie zhromaždenia a problémy v skutočnosti nerieši, kráča po ceste falošného vodcu. Po prečítaní Božích slov uznala, že sa prejavuje ako falošná vodkyňa, uvažovala o tom, ako berie ohľad na telo a nechce mať starosti ani platiť cenu, a bola ochotná zmeniť smer, ktorým sa uberá. Po tomto sa trochu zmenila, stala sa dôkladnejšou vo svojej práci a s bratmi a sestrami hovorila v duchovnom spoločenstve a pomáhala im riešiť niektoré problémy. V srdci som ďakovala Bohu!

Keď som to zažila, videla som, že ak žijeme podľa tradičnej kultúry satana, môžeme navonok pôsobiť úctivo a zdvorilo a môže nám to pomáhať získavať si rešpekt druhých, ale v žiadnom prípade to nemení naše skazené povahy. Kto žije podľa toho, ten nosí masku a stáva sa čoraz pokryteckejším a voči ľuďom sa správa neúprimne. Len ak sa dívame na ľudí a veci, dobre sa správame a konáme podľa Božích slov a pravdy-princípov, môže byť všetko, čo robíme, prospešné pre prácu cirkvi aj životy bratov a sestier, a len vtedy môžeme žiť pravú ľudskú podobu.