Zheng Ze, Čína

Pochádzam z farmárskeho prostredia a celá moja rodina sa živila poľnohospodárstvom. S manželom sme každý deň trávili zhrbení nad zožltnutou hlinou a zadkom k oblohe, pričom sme celý rok tvrdo pracovali za malú odmenu. Museli sme sa spoliehať na príležitostné práce, aby sme pokryli bežné výdavky našej rodiny. Žili sme vo veľkej núdzi. Neskôr mi príbuzný protekčne vybavil brigádu v neďalekom štátnom liehovare. Kmeňoví zamestnanci v továrni robili ľahkú prácu, zatiaľ čo my, brigádnici, sme robili väčšinou špinavú a únavnú prácu. Naše mzdy však boli polovičné oproti kmeňovým zamestnancom. V mimosezónnom období nás, brigádnikov, dokonca prepúšťali a musela som si hľadať inú prácu. Keďže som nemala žiadnu kvalifikáciu, väčšina pracovných miest, ktoré som našla, vyžadovala fyzickú prácu a nebola stabilná. Jeden deň som prácu mala, no na ďalší deň už možno žiadna nebola a musela som sedieť so založenými rukami. Bola som celkom na mizine. Často som si hovorila: „Bolo by skvelé mať stabilnú prácu. Nemusela by som trápiť hľadaním práce a mohla by som zarobiť viac peňazí a užívať si blahobytnejší život.“ Krátko nato liehovar plánoval rozšírenie. Časť pozemkov v našej dedine bola vyvlastnená bez náhrady. Ak však mala rodina desať členov, dostala jedno miesto na trvalé zamestnanie v liehovare. V našej rodine bolo viac ako tucet ľudí a ja som bola jediná, ktorá dostala prácu v liehovare. Susedia mi veľmi závideli a ja som sa cítila veľmi šťastná. „V takom mladom veku som sa stala kmeňovou zamestnankyňou štátneho podniku. Je to závideniahodná a stabilná práca. Môžem dostávať výplatu načas a nielenže mám zaručené živobytie, ale v starobe dostanem dôchodok a výhody ako dôchodkové a zdravotné poistenie. Musím tvrdo pracovať a udržať si túto ťažko získanú pozíciu.“ V práci som nesmierne tvrdo pracovala. Nikdy som sa neulievala a nikdy som nepoľavila. Krátko nato ma vybrali za vedúcu tímu s o niečo lepším platom ako ostatní zamestnanci. Svoju pracovnú istotu som si vážila ešte viac. Najmä v hlavnej sezóne, keď bol liehovar veľmi vyťažený, som často pracovala viac ako desať hodín denne. Bola som taká unavená, že ma boleli pás aj chrbát. Bola som slabá z vyčerpania. Len čo som si však pomyslela na niekoľkonásobne vyššie platy a výhody ako koncoročný bonus, cítila som, že tá únava za to stojí. Takto som pracovala desať rokov.

Na jeseň 2005 mi švagriná kázala Božie evanjelium posledných dní. Jedením a pitím Božích slov som zistila, že ľudí stvoril Boh, Boh má zvrchovanosť nad osudom celého ľudstva a celé ľudstvo by malo veriť v Boha a uctievať Ho. Neskôr som sa často stretávala s bratmi a sestrami, aby sme jedli a pili Božie slová a spievali chválospevy na chválu Boha. Užívala som si to a moje srdce sa cítilo oslobodené. Krátko nato som mohla konať povinnosti. Bola som zodpovedná za zhromaždenia troch skupín. V tom čase bola v liehovare mimosezóna a ja som pracovala len na polovičný úväzok. V nedeľu som tiež mohla mať voľno. Moja práca mi nebránila chodiť na zhromaždenia ani konať svoju povinnosť.

Keď prišla jeseň 2006, liehovar bol nesmierne vyťažený. Musela som pracovať najmenej desať hodín denne. Riaditeľ liehovaru často na schôdzach hovoril: „Teraz je hlavná výrobná sezóna. Ako vedúca tímu musíte vymyslieť spôsoby, ako splniť výrobnú kvótu v stanovenom čase. Počas tohto obdobia si nesmiete brať dovolenku, chodiť neskoro ani odchádzať skôr! Ak nebudete tvrdo pracovať, poletíte!“ Keď som to počula, cítila som sa v srdci stiesnená. Bála som sa, že ma prepustia, ak v práci niečo neurobím dobre. Hoci som chcela chodiť na zhromaždenia a konať svoju povinnosť, jednoducho som si nenašla čas. Bola som nesmierne rozpoltená. „Som taká zaneprázdnená, že nemôžem ani chodiť na zhromaždenia. Má takto vyzerať veriaci v Boha? Ak si budem často brať voľno na zhromaždenia, moja práca sa oneskorí a prepustia ma. Ak prídem o túto istú prácu, ako si v budúcnosti zabezpečím živobytie? To nepôjde. Nech sa deje čokoľvek, nesmiem prísť o túto prácu. O zhromaždeniach budem premýšľať, keď sa skončí hlavná sezóna.“ Potom som sa telom i dušou venovala svojej práci. Pracovala som každý jeden deň od siedmej rána do polnoci. Niekedy som dokonca pracovala nadčas až do jednej alebo druhej v noci. Bola som taká unavená, že som bola slabá z vyčerpania. Keď som prišla domov, zaspala som, len čo sa mi hlava dotkla vankúša. Nemohla som sa dostať ani k modlitbám či pobožnostiam. Každý deň som mala hlavu plnú myšlienok o tom, ako splniť výrobnú kvótu v stanovenom čase. Pracovala som ako stroj, bez prestávky. Postupne sa moje srdce čoraz viac vzďaľovalo od Boha.

V tomto období ma postretli nepríjemné veci. Keďže som nemala rada pochlebovanie a nepozvala som riaditeľa na večeru, prideľovali mi len špinavú a únavnú prácu. Keď členovia môjho tímu videli, že ostatné tímy robia ľahšiu prácu, často sa mi sťažovali: „Pozrite sa na ostatných vedúcich tímov. Vedia, čo povedať, aby potešili riaditeľa, a dostávajú ľahké práce. Ty si príliš strohá, nedávaš riaditeľovi darčeky ani si s ním nebuduješ vzťah; nesnažíš sa ho potešiť. Musíme robiť všetku túto špinavú a únavnú prácu, pretože sme v tvojom tíme.“ Niekedy dokonca úmyselne štrajkovali, aby prácu odkladali, takže práca napredovala veľmi pomaly. Keď riaditeľ videl túto situáciu, pokarhal ma za to, že vediem tím, ktorý zdržiava prácu. Bola som veľmi zúfalá. Na začiatku som bola nesmierne unavená z každodennej veľkej pracovnej záťaže; no teraz, keď sa na mňa sťažovali aj zamestnanci a riaditeľ, ma trápenie vyčerpalo fyzicky i psychicky. Cítila som, že život je jednoducho príliš únavný. Niekedy som bola dokonca taká nahnevaná, že som už tú prácu nechcela robiť, ale nemala som inú možnosť, len sa s tým vyrovnať, pretože mi to poskytovalo istotu. Cítila som sa bezmocná, musela som jednoducho pokračovať.

Mihnutím oka prešla hlavná sezóna a v liehovare bolo menej práce. Pôvodne som si chcela poriadne oddýchnuť, ale nakoniec som ochorela. Mala som slabú horúčku, ktorá neustupovala, celé telo som mala bez energie a nezaberali ani lieky, ani injekcie. Mohla som sa zotavovať len doma. Vždy, keď som sa vrátila z nemocnice, videla som na ulici davy ľudí v neustálom prúde a závidela som ostatným ich dobré zdravie. Hoci som bola zaneprázdnená a snažila som sa zarobiť nejaké peniaze, aký to má zmysel bez dobrého zdravia? Zrazu som si uvedomila, že nech zarobím akokoľvek veľa peňazí, nie je to také dôležité ako mať dobré zdravie. Spomenula som si na minulosť, keď som chodila na zhromaždenia a konaôa svoju s bratmi a sestrami. Vtedy som sa v srdci cítila veľmi pokojne. Potom som sa pozrela na svoj súčasný chorľavý stav, neschopná vôbec pracovať, a cítila som sa opustená a bezmocná. V hodine núdze prišla ku mne domov sestra Jiang Yu, aby ma podporila, a požiadala ma, aby som chodila na zhromaždenia. Zahanbene som povedala: „Ako dlho som nebola na zhromaždení? Môžem ešte vôbec chodiť na zhromaždenia?“ Jiang Yu povedala, že môžem, a zariadila, aby sa u mňa doma zišlo niekoľko bratov a sestier. S radosťou som súhlasila. V deň zhromaždenia som si kľakla a modlila sa k Bohu. V tej chvíli som sa cítila ako nezbedné a neposlušné dieťa: stratila som sa ďaleko od domova a trpko som trpela, ale práve keď som bola zmätená a stratená, vrátila som sa do náručia svojich rodičov. Prelínali sa vo mne pocity radosti, hanby a zadĺženosti a nevedela som, ako ich vyjadriť. Plakala som bolestnými slzami a modlila som sa k Bohu: „Drahý Bože, bola som od Teba príliš ďaleko a príliš som Ti vzdorovala. Neviem, ako hovoriť o svojom dlhu voči Tebe. Celý ten čas som nemyslela na nič iné len na prácu. Úplne som odsunula bokom zhromaždenia a jedenie a pitie Božích slov a celý deň som len neustále pracovala ako stroj, vyčerpaná na tele i na duchu a znášala som nevýslovné utrpenie. Až teraz, keď som chorá, som si uvedomila, že žiť ďaleko od Tvojej starostlivosti a ochrany je ako žiť ako chodiaca mŕtvola; je to život prázdnoty a bolesti. Ale Ty si si nepamätal moje priestupky a dokonca si použil moju sestru, aby mi pomohla a podporila ma. Ďakujem Ti za toleranciu a milosrdenstvo, ktoré si mi preukázal! Som ochotná vrátiť sa k Tebe, zhromažďovať sa so svojimi bratmi a sestrami, aby sme jedli a pili Tvoje slová, a konať svoju povinnosť ako najlepšie viem.“ Videla som, že medzi mojimi bratmi a sestrami nie sú žiadne prekážky ani konflikty, nehovoriac o takých ostrých súpereniach, aké boli v liehovare. Cítila som, že sú to dva rozdielne svety, a moje srdce sa cítilo pokojné a kľudné. O mesiac neskôr moja choroba zmizla takmer bez toho, aby som si to uvedomila. V srdci som bola nesmierne vďačná Bohu.

Neskôr ma prišla domov navštíviť Jiang Yu. Keď si vypočula moju skúsenosť, zaspievala mi chválospev Božích slov, „Osud človeka je v Božích rukách“: „Osud človeka ovládajú Božie ruky. Nedokážeš sa sám ovládať: Aj keď sa človek kvôli sebe vždy náhli a je zaneprázdnený, nie je schopný ovládať seba samého. Ak by si poznal svoje vlastné vyhliadky, ak by si mohol ovládať svoj vlastný osud, bol by si naďalej nazývaný stvorenou bytosťou? Skrátka, bez ohľadu na to, ako Boh koná, celé Jeho dielo je v prospech človeka. Je to presne tak, ako keď Boh stvoril nebo, zem a všetko, aby slúžili človeku: Boh stvoril pre človeka mesiac, slnko a hviezdy, stvoril pre človeka zvieratá a rastliny, stvoril pre človeka jar, leto, jeseň a zimu a tak ďalej – všetko toto bolo stvorené v záujme existencie človeka. A tak, bez ohľadu na to, ako Boh napomína a súdi človeka, všetko je to v záujme spásy človeka. Aj keď človeka zbavuje jeho telesných nádejí, je to stále v záujme očistenia človeka, a očistenie človeka sa deje v záujme existencie človeka. Konečný osud človeka je v rukách Stvoriteľa, tak ako by mohol človek riadiť sám seba?“ (Slovo, zv. I: Božie zjavenie a dielo. Obnoviť normálny život človeka a priviesť ho do nádherného konečného osudu) Jiang Yu mi rozprávala o svojej skúsenosti, ako bola predtým nesmierne zaneprázdnená, aby zarobila peniaze vo svete, a keď narazila na stenu, potom prišla do Božieho domu. Tiež povedala: „My ľudia sme stvorené bytosti a jednoducho nemôžeme ovládať svoj vlastný osud. Aj keď sme zaneprázdnení a zmietame sa, pričom sa spoliehame na vlastné sily, výsledok nemusí byť podľa nášho želania. Teraz sa Boh stal telom a prišiel do ľudského sveta, aby pracoval na spáse ľudí. Satan tiež používa peňažné výhody a telesné pôžitky, aby si získal a zviedol ľudí, čím spôsobuje, že ich srdcia sú zaujaté telom a peniazmi; nakoniec padnú do satanovej siete. Musíme sa vyzbrojiť väčšou pravdou – len tak prekukneme satanove úklady.“ Keď som počula, ako Jiang Yu takto hovorí v duchovnom spoločenstve, veľmi ma to dojalo. Vždy som chcela, aby moja práca bola výsledkom mojej vlastnej driny, aby som získala dôveru riaditeľa a udržala si stabilnú prácu, a tak si do budúcna zabezpečila živobytie. Z toho dôvodu som nechodila na zhromaždenia ani som nekonala svoju povinnosť; neustále som sa zahrabávala do tvrdej práce a moje srdce bolo úplne zaujaté peniazmi. Výsledkom bolo, že som nielenže nezískala uznanie riaditeľa, ale znášala som aj trápenie z choroby. Táto skúška ma vyčerpala na tele i na duchu a viedla k nevýslovnému utrpeniu. Až vtedy som si uvedomila, že nech som plánovala, kalkulovala alebo tvrdo pracovala, nebola som schopná zmeniť svoj osud. Žila som v spoliehaní sa na satanské pravidlá „vybuduj si šťastný život vlastnými rukami“ a „je lepšie mať istú prácu ako lukratívnu prácu“. Chcela som dosiahnuť život, po akom som túžila, vlastným úsilím, ale nakoniec som narážala na steny a na každom kroku som bola frustrovaná. Nakoniec sa to skončilo neúspechom. Presne ako Boh hovorí: „Aj keď sa človek kvôli sebe vždy náhli a je zaneprázdnený, nie je schopný ovládať seba samého.“ Bola som naozaj príliš slepá a nevedomá, príliš si neuvedomovala svoje vlastné schopnosti! Moje otupené srdce prebudilo to, čo odhalili Božie slová, a konečne som si uvedomila, že choroba a bolesť, ktoré ma vtedy postihli, boli karhaním a disciplinovaním z Božích rúk. Ba čo viac, bola to Božia spása pre mňa. Inak by som bola stále spútaná peniazmi a padla by som do satanovej siete, neschopná sa vymaniť.

V apríli 2007 ma zvolili za vodkyňu v cirkvi. V tom čase bola stále mimosezóna. Práca bola pomerne ľahká a pokojná, a tak mi nebránila chodiť na zhromaždenia ani konať svoju povinnosť. Neskôr sa stalo niečo, čo ma veľmi ovplyvnilo. Pretože práca v liehovare si vyžadovala, aby sme boli dlhú dobu v predklone a prenášali ťažké predmety a prichádzali sme do styku so studenou vodou, niektorí starší zamestnanci trpeli chorobami z povolania. Väčšina z nich mala vyskočenú platničku, reumu, krčnú spondylózu a podobne. Niektorí ľudia boli tak vážne postihnutí, že zostali pripútaní na lôžku, neschopní sa o seba postarať. Raz, keď sme naplno pracovali na príprave výrobných materiálov, som uvidela zamestnanca ležať na podlahe s popolavou tvárou, v zúfalstve a s bezmocnosťou v očiach. Kolegovia mi povedali, že tento zamestnanec dostal záchvat krčnej spondylózy. Mal závraty, vracal a takmer omdlel. V minulosti pracoval s veľkou vervou. Nikdy by som si nepomyslela, že záchvat krčnej spondylózy môže niekoho kedykoľvek zložiť. To ma prinútilo uvedomiť si, že nech je človek akokoľvek silný, tvárou v tvár chorobe nemá schopnosť odolávať. Ľudia sú naozaj takí bezvýznamní a krehkí! Premýšľala som o tom, ako títo starší zamestnanci síce zarobili nejaké peniaze, ale vložili do toho polovicu svojho života. Bez ohľadu na to, aké dobré mali výhody alebo odmenu, nikdy by sa im nevrátilo zdravie; a už vôbec by nedokázali zmierniť bolesť spôsobenú trápením z choroby. Aj keby mali všetky peniaze sveta, na čo by im to bolo? Nebol by ich život stále len bolesťou a prázdnotou? Moje krčné a bedrové stavce boli v zlom stave a mala som reumu. Keby som takto pokračovala, neskončila by som jedného dňa pripútaná na lôžku? Títo starší zamestnanci tvrdo pracovali väčšinu svojho života, aby zarobili peniaze. Neužili si dobrý život a zostali v neznesiteľnej bolesti z trápenia choroby. To mi tiež pripomenulo, že ak ľudia neuctievajú Boha a nemajú Božiu ochranu, môže im satan kedykoľvek ublížiť: lipnutie na istej istej práci nemôže priniesť šťastie. Začala som váhať: „Naozaj chcem pokračovať v tejto práci?“

Krátko nato ma zvolili za kazateľku. Vodcovia sa ma spýtali, či som ochotná vykonávať túto povinnosť. Uvažovala som, že ak by som bola kazateľkou, bola by som ešte zaneprázdnenejšia a sotva by som mala čas chodiť do práce. Budem musieť dať výpoveď? Ak dám výpoveď, budem musieť žiť ťažký život, ale chodenie do práce by bránilo práci cirkvi. Pomyslela som si, ako som už zadlžená, pretože v minulosti som opustila svoju povinnosť, keďže som mala veľa práce. Keby som znova odmietla svoju povinnosť, nebolo by to príliš vzdorovité? V rozpakoch som sa viackrát modlila k Bohu, aby som našla najvhodnejší spôsob praktizovania. Potom som si prečítala Božie slová: „Teraz nastal čas, keď Môj Duch vykonáva veľké dielo, a zároveň čas, keď začínam konať svoje dielo medzi pohanskými národmi. Ba čo viac, je to čas, keď roztriedim všetky stvorené bytosti a každú zaradím do príslušnej triedy, aby Moje dielo mohlo prebiehať rýchlejšie a bolo schopnejšie dosahovať výsledky. A tak od vás stále žiadam, aby si obetoval celú svoju bytosť Môjmu dielu a ešte väčšmi, aby si jasne rozlíšil a s presnosťou videl všetko dielo, ktoré som v tebe vykonal, a aby si vydal všetku svoju energiu, aby Moje dielo mohlo dosiahnuť väčšie výsledky. Toto musíš pochopiť. Prestaň s ostatnými navzájom súperiť, hľadať záložný plán či pohodlie pre svoje telo, aby si sa vyhol zdržiavaniu Môjho diela a bráneniu svojej úžasnej budúcnosti. Takéto konanie by ťa ani zďaleka neochránilo, ale mohlo by ti priniesť len zničenie. Nebolo by to od teba pochabé? To, čomu sa dnes oddávaš, je práve to, čo ničí tvoju budúcnosť, zatiaľ čo bolesť, ktorú dnes znášaš, je práve to, čo ťa chráni. Musíš si tieto veci jasne uvedomovať, aby si sa vyvaroval pokušeniam, z ktorých bude pre teba ťažké sa vymaniť, a aby si sa vyhol tomu, že zablúdiš do hustej hmly a nebudeš už nikdy vedieť nájsť slnko. Keď sa hustá hmla rozplynie, ocitneš sa uprostred súdu veľkého dňa.“ (Slovo, zv. I: Božie zjavenie a dielo. Dielo šírenia evanjelia je súčasne dielom spásy človeka) Božie slová ma prinútili pochopiť, že sa nachádzame v rozhodujúcom bode šírenia evanjelia o kráľovstve. Ak budem myslieť len na to, ako si udržať istú prácu a usilovať sa o život v prosperite a hojnosti, nakoniec padnem do tela a pohltí ma satan, čím stratím príležitosť byť spasená Bohom. Uvažovala som o tom, ako som v minulosti síce verila v Boha a chodila na zhromaždenia, ale nezameriavala som sa na usilovanie sa o pravdu ani na plnenie zodpovedností stvorenej bytosti dobrým konaním svojej povinnosti. Všetko, na čo som myslela, bolo úsilie o dobrý život v prosperite a hojnosti. Myslela som si, že vďaka tejto istej práci sa nebudem musieť starať o náklady na každodenný život a v starobe budem zabezpečená. Preto som všetko svoje úsilie a čas venovala práci, od svitu do mrku som sa naháňala a tvrdo pracovala, vydesená, že nesplním výrobnú kvótu načas a prídem o svoju istú prácu. Vždy, keď nastal konflikt medzi prácou a konaním mojej povinnosti, vôbec som nedbala na prácu cirkvi. Zanechala som zhromaždenia a svoju povinnosť a všetok svoj čas a úsilie som vložila do udržania si svojej istej práce. Výsledkom bolo, že mi to nielenže neprinieslo uspokojenie a pokoj v duši, ale spôsobilo mi to utrpenie z choroby, vyčerpala som sa na tele i na duchu a čoraz viac som sa vzďaľovala od Boha. Pomyslela som si, ako mi Boh pre môj vlastný životný rast doprial príležitosť vyškoliť sa za kazateľku, ale ja som nevedela, čo je pre mňa dobré a odmietla som svoju povinnosť, pretože som sa stále chcela nasycovať telesnými pôžitkami. Naozaj mi úplne chýbalo svedomie a rozum! Pomyslela som na svojich neveriacich kolegov v liehovare. Nedostali polievanie a zaopatrenie Božích slov a neustále tvrdo pracovali a bojovali. Výsledkom bolo, že nielenže nedosiahli život, po akom túžili, ale niektorí z nich dokonca zostali pripútaní na lôžku, trpeli v agónii chorôb, ktoré postihli ich telá. Tieto lekcie z minulých nešťastí iných boli pre mňa varovaním a pripomienkou! Keby som naďalej zotrvávala vo svojej tvrdohlavej nevedomosti, s rukou na pluhu a pohľadom späť, premeškala by som príležitosť Božej spásy ľudí v posledných dňoch, ktorá sa naskytne raz za tisícročie. Keď prídu veľké kataklizmy, padla by som do tmy s pochybovačmi, nariekala by som a škrípala zubami. Keď som počas tohto obdobia narazila na ťažkosti pri konaní svojej povinnosti, modlila by som sa, aby som hľadala pravdu, a môj život dosiahol nejaký pokrok a pochopila som niektoré pravdy. To boli zisky, aké som nikdy predtým nemala. Keď som o tom premýšľala, prijala som povinnosť kazateľky.

Keď som sa stala kazateľkou, bola som čoraz zaneprázdnenejšia. Po nejakom čase opäť prišla hlavná sezóna. Časy mojich zhromaždení sa často prelínali s prácou a bolo čoraz ťažšie žiadať o voľno. Raz mi riaditeľ nešťastne povedal: „Ak si budete každý jeden deň pýtať voľno, tak jednoducho dajte výpoveď!“ Keď som počula riaditeľa toto povedať, cítila som sa v srdci stiesnená a začala som váhať. „Ak chcem dobre konať svoju povinnosť, musím dať výpoveď. Ale stále sa trochu zdráham prísť o túto stabilnú prácu. Len s veľkými ťažkosťami som sa stala kmeňovou zamestnankyňou v tomto štátnom podniku. Ak teraz navrhnem odchod, moja rodina s tým nebude nikdy súhlasiť, nech sa deje čokoľvek. O pár rokov bude môj syn potrebovať kúpiť dom a oženiť sa: Blížia sa veľké výdavky! Ak naozaj odídem, odteraz budem musieť žiť v chudobe. Keď budem stará, budem musieť bojovať aj o základné životné potreby.“ Ako som váhala, mnohokrát som sa modlila k Bohu, aby som hľadala. Pomyslela som si na to, čo povedal Pán Ježiš: „Hľaďte na nebeské vtáky, lebo nesejú ani nežnú, ani nezhromažďujú potravu do stodôl, váš nebeský Otec ich však živí. Vari nie ste oveľa lepší ako ony?“ (Mt 6, 26) Pomyslela som si aj na Božie slová: „Sústreď svoje myšlienky na prácu pre cirkev. Odlož chúťky svojho vlastného tela, buď rozhodný, ak ide o rodinné záležitosti, z celého srdca sa oddaj Božiemu dielu a dávaj Božie dielo na prvé miesto a svoj život až na druhé. To je mravnosť svätca.“ (Slovo, zv. I: Božie zjavenie a dielo. Desať správnych ustanovení, ktoré musí dodržiavať Boží vyvolený ľud vo Veku kráľovstva) Boh dal vtáctvu prostriedky na prežitie. Nemusia sa celý deň naháňať len preto, aby prežili: Dokážu prežiť bez tvrdej práce po celý rok. Potom som premýšľala o sebe: koľko peňazí minie môj syn na svadbu a či budem mať v starobe problém vyžiť, to všetko je v Božej zvrchovanosti. Aký má zmysel toľko premýšľať o budúcnosti? Spomenula som si, že keď Mojžiš vyviedol Izraelitov z Egypta, nemali čo jesť, keď prišli na púšť. Boh im daroval mannu a prepelice, aby sa mohli najesť do sýtosti. Niektorí ľudia, v strachu, že budú v budúcnosti hladní, si tajne odložili trochu manny na neskôr. Ale na druhý deň manna zhnila. Avšak tí, ktorí jednoducho poslúchali Božie slová a nasledovali Boha, kamkoľvek ich viedol, boli nakoniec Bohom privedení do zasľúbenej zeme Kanaán. Teraz mi nechýbali základné potreby: mala by som byť spokojná len s jedlom a odevom. Neustále som sa však obávala, že v budúcnosti nebudem mať ako zabezpečiť svoje živobytie; mala som príliš málo viery v Boha. Teraz Boh túži spasiť ľudí a šírenie evanjelia je najvyššou prioritou. Nielenže musíme priviesť pred Boha viac ľudí, ktorí sa stále trpko trápia v tme, ale aj nováčikovia potrebujú včasné polievanie, aby mohli zapustiť pevné korene na pravej ceste. Mala by som klásť svoju povinnosť na prvé miesto a venovať jej celé svoje srdce. Len to je v súlade s Božím úmyslom. Preto som sa úprimne modlila k Bohu ohľadom svojej výpovede. Pomyslela som si, že ak dám výpoveď z vlastnej iniciatívy, moja rodina bude určite nesúhlasiť a budú mi rázne odporovať a brániť v konaní mojej povinnosti. Zhodou okolností ma boleli bedrové stavce, a tak som to využila ako dôvod na požiadanie o dlhodobú práceneschopnosť. Potom som už do práce veľmi nechodila a mohla som všetok svoj čas venovať svojej povinnosti.

Neskôr som si prečítala Božie slová: „Ako normálni ľudia a ako ľudia, ktorí sa usilujú milovať Boha, je vašou pravou budúcnosťou vstúpiť do kráľovstva a stať sa Božími ľuďmi, a je to život, ktorý má najvyššiu hodnotu a význam; nikto nie je požehnanejší ako vy. Prečo to hovorím? Pretože tí, ktorí neveria v Boha, žijú pre telo a pre satana, no vy dnes žijete pre Boha, a žijete preto, aby ste nasledovali Božiu vôľu. Preto hovorím, že vaše životy majú najväčší význam. Len táto skupina ľudí, ktorých si Boh vybral, môže žiť život najvyššieho významu – nikto iný na zemi nedokáže žiť život s takouto hodnotou a zmyslom ako tvoj.“ (Slovo, zv. I: Božie zjavenie a dielo. Poznaj najnovšie Božie dielo a nasleduj Jeho stopy) Dnes ma Boh poctil tým, že ma priviedol pred seba. Mám to šťastie, že som počula výroky a slová Stvoriteľa, pochopila niektoré pravdy, prekukla niektoré veci, získala som určité rozlíšenie ohľadne škody a dôsledkoch honby za peniazmi, zanechala som dni prázdnoty a bolesti, dni zháňania peňazí, splnila som si povinnosť stvorenej bytosti a vydala som sa na správnu cestu životom. Toto všetko je Božia spása pre mňa. Hoci mám menej materiálnych pôžitkov, moje srdce sa cíti pokojné, jasné a osvietené. Kázaním evanjelia som zažila, že priviesť viac veriacich v Boha pred Boha, aby získali Božiu spásu, je tá najcennejšia a najzmysluplnejšia vec.

Potom som vložila svoje budúce živobytie do Božích rúk a prestala som plánovať a kalkulovať. Moje srdce už nebolo spútané takýmito záležitosťami a dokázala som upokojiť svoje srdce a konať svoju povinnosť. Počas tohto obdobia som čítaním Božích slov pochopila mnohé pravdy a pochopila som svoju vlastnú satanskú prirodzenosť a moje skazené povahy sa kúsok po kúsku menili. To mi dalo viac viery nasledovať Boha. Nečakala som, že v roku 2015, takmer desaťročie po mojom odchode z liehovaru, liehovar vyplatil starým zamestnancom príspevky v celkovej výške 60 000 juanov. Ostatní zamestnanci minuli veľa peňazí na dary a pohostenie a veľa sa nabehali, aby to získali, ale ja som to dostala bez toho, aby som minula jediný cent. To ma prinútilo ešte jasnejšie vidieť, že Boh má nad tým všetkým zvrchovanosť a nie je to niečo, čo si ľudia môžu sami naplánovať. Vďaka Bohu!