Pred nejakým časom mi vodcovia dohodli nácvik recitovania Božích slov. Tejto správe som sa veľmi potešila, lebo som cítila, že takáto príležitosť sa len tak ľahko nenaskytne. Keď som si však spomenula na svoj nácvik recitovania spred niekoľkých rokov, pokiaľ išlo o aspekty vyjadrovania tónu, ako aj o moju rýchlosť, frázovanie a dôraz, mala som s tým problémy do rôznej miery. Vtedy som mala pocit, že sú ťažko riešiteľné, a žila som v ťažkostiach, vždy som sa charakterizovala ako neschopná a myslela som si, že sa na recitovanie nehodím. Každý deň nácviku sa navyše odhaľovali moje nedostatky a bratia a sestry poukazovali na moje problémy. Preto som mala pocit, že konaním tejto povinnosti sa javím ako príliš neschopná, a vo svojom srdci som začala byť ešte negatívnejšia a pasívnejšia. Nemala som v úmysle vynaložiť úsilie, aby som tieto problémy vyriešila, len som povrchne cvičila. V dôsledku toho som po viac ako polročnom nácviku nedosiahla žiadne výrazné zlepšenie a nakoniec ma preradili na inú povinnosť. Pri myšlienke na to, že budem opäť čeliť týmto problémom, som sa cítila zdrvene. Nielenže by moje telo muselo trpieť, ale nebolo ani isté, či by sa mi nakoniec podarilo zlepšiť. Pri pomyslení na to som sa trápila. Jedna sestra so mnou hovorila v duchovnom spoločenstve: „Práve preto, že máme nedostatky a chyby, musíme náš nácvik zintenzívniť. Naliehavo potrebujeme ľudí, ktorí by túto prácu vykonávali. Tvoja výslovnosť je celkom dobrá a aj tvoj hlas má príjemnú farbu. Musíš si vážiť takéto podmienky a príležitosti!“ Po vypočutí sestrinho duchovného spoločenstva som v srdci trochu pocítila dojatie a rozmýšľala som: „Áno, mám dobrý hlas – to je Božia milosť. Teraz je čas, aby som vykonala svoju časť. Nemôžem žiť v ťažkostiach, musím sa veľmi usilovať a snažiť sa čo najskôr zlepšiť, aby som mohla splniť túto povinnosť!“

Odvtedy som začala aktívne nacvičovať. Nadriadená, sestra Zoe, si vypočula kúsok recitácie, ktorú som nahrala, a poskytla mi svoje usmernenie a pomoc. Povedala: „Frázovanie a dôraz v niektorých častiach tvojho prednesu nie sú celkom vhodné. Cvičila si príliš krátko? Okrem toho máš aj nestabilné dýchanie a tvoj hlas znie nevýrazne. Musíš si viac nacvičovať dýchanie.“ Poukázala aj na niektoré detailné problémy. Po jej slovách som trochu pocítila znepokojenie a premýšľala som: „S mojou recitáciou je toľko problémov, je naozaj veľmi zlá. Dýchanie sa tiež nedá rýchlo zlepšiť. Vyžaduje si dlhý proces cvičenia a postupného zlepšovania!“ Pri premýšľaní o týchto podrobných technických problémoch, ktoré spomenula, som mala pocit, že nemám žiadnu hodnotu, a úplne mi horela tvár. Pomyslela som si: „Ak je to so mnou také zlé, prečo by som mala čo i len čítať? Ako dlho budem musieť cvičiť, aby som napravila toľko problémov? Ostatné sestry čítajú celkom dobre. Je jedno, koľko cvičím, nemôžem sa im vyrovnať. Aj keby som konanie tejto povinnosti v budúcnosti ako-tak zvládla, budem žiť v tieni iných a vždy budem tou ‚horšou študentkou‘, ktorá nie je schopná vôbec na seba upozorniť.“ Keď som o týchto veciach premýšľala, stratila som chuť konať túto povinnosť. Zhodou okolností som mala v nasledujúcich dňoch inú prácu, takže som necvičila, a keď som mala trochu času, len som si na chvíľu odpočinula.

O niekoľko dní neskôr sa ma vodkyňa opýtala, či som nacvičovala prednes. Dôrazne som odvetila: „V posledných dňoch som bola dosť zaneprázdnená svojou povinnosťou a nemala som čas na nácvik.“ Vodkyňa sa ma opýtala: „Premýšľala si teda o nácviku? Táto povinnosť je naliehavá. Ak nenájdeš spôsob, ako si nájsť na nácvik viac času, kedy budeš schopná túto povinnosť prevziať?“ Trochu som stratila reč a zároveň som pocítila bodavú bolesť v srdci. Keď som o tom premýšľala, hoci som bola v posledných dňoch trochu zaneprázdnená svojou povinnosťou, nebolo to tak, že by som si vôbec nenašla čas. Hlavným problémom bol môj pocit, že riešenie mojich problémov s recitáciou je príliš ťažké. Aj keby som znášala útrapy a zaplatila cenu, nemusela by som nevyhnutne dosiahnuť dobré výsledky a ostatní by ma museli stále opravovať. Nechcela som tomu čeliť, a tak som sa tomu vyhýbala, kedykoľvek som mohla. Otázka vodkyne cezo mňa prenikla a cítila som sa trochu rozrušená. Uvedomila som si, že som k tejto povinnosti pristupovala príliš ľahkovážne a nezodpovedne. Vo vnútri som si teda pripomenula, že mám zmeniť svoj postoj ku konaniu tejto povinnosti. Rýchlo som si teda dohodla čas na nácvik.

Po niekoľkých dňoch som pocítila, že moje recitovanie sa trochu zlepšilo, tak som urobila zvukovú nahrávku a odovzdala ju Zoe. Myslela som si, že povie, že som urobila určitý pokrok, ale na moje prekvapenie opäť poukázala na dosť veľa problémov: nestabilné dýchanie, nesúvislé vety a podobne. Trpezlivo mi problémy analyzovala, nechala ma cvičiť priamo na mieste a opravovala ma. Keď sa mi ani po viacerých pokusoch nepodarilo problémy odstrániť, začala som byť netrpezlivá a dokonca som sa cítila trochu ukrivdená a myslela som si: „Cvičím už niekoľko dní a stále mám toľko problémov. Možno to prirodzene nechápem a nemám na to kvalitu. Túto povinnosť nedokážem konať. Nemala by som sa v tejto veci ďalej strápňovať, radšej by som sa mala ujať inej povinnosti!“ Začala som pomýšľať na útek a v nácviku recitácie som už nechcela pokračovať, neodvážila som sa to však spomenúť zo strachu, že ostatní povedia, že odmietam svoju povinnosť. Tak som sa stala negatívnou, poľavila som a do nácviku som nevkladala veľa úsilia. Myslela som si, že ak sa časom nezlepším, vodkyňa mi možno v nácviku nedovolí pokračovať.

V jeden večer som zrazu zbadala správu od vodkyne, v ktorej sa písalo: „Už nemusíš nacvičovať recitáciu.“ Keď som ju uvidela, v srdci som náhle pocítila prázdnotu a neopísateľný nepríjemný pocit. Strata tejto povinnosti mi nepriniesla ani úľavu, ani uspokojenie, ako som si predstavovala. Namiesto toho som pocítila hlboké výčitky a ťažobu na srdci. V tej chvíli som si spomenula na dva úryvky Božích slov, rýchlo som si ich vyhľadala a prečítala. Boh hovorí: „Je to preto, lebo to, čo najvýraznejšie odráža puto, ktoré ťa spája s Bohom, je to, ako sa staviaš k záležitostiam, ktoré ti Boh zveruje, a k povinnosti, ktorú ti ukladá, a aký máš postoj. Táto otázka je najlepšie pozorovateľná a najpraktickejšia. Boh čaká; chce vidieť tvoj postoj. V tejto rozhodujúcej chvíli by si sa mal ponáhľať a oznámiť Bohu svoje stanovisko, prijať Jeho poverenie a dobre vykonávať svoju povinnosť. Keď pochopíš tento kľúčový bod a splníš poverenie, ktoré ti Boh dal, tvoj vzťah s Bohom bude normálny. Ak je tvoj postoj povrchný a apatický a neberieš vážne, keď ti Boh zverí nejakú úlohu alebo ti povie, aby si vykonal určitú povinnosť, nie je to vari presný opak vynakladania celého svojho srdca a všetkej svojej sily? Môžeš takýmto spôsobom vykonávať svoju povinnosť dobre? Určite nie. Svoju povinnosť nebudeš vykonávať primerane. Preto je pri vykonávaní tvojej povinnosti veľmi dôležitý tvoj postoj, ako aj spôsob a cesta, ktoré si vyberieš. Tí, ktorí nevykonávajú svoje povinnosti dobre, budú vyradení bez ohľadu na to, koľko rokov veria v Boha.“ (Slovo, zv. III: Rozpravy Krista posledných dní. Tretia časť) „Sú ľudia, ktorí vo svojich povinnostiach nie sú ochotní vôbec trpieť, vždy sa sťažujú, keď narazia na problém, a odmietajú zaplatiť cenu. Čo je to za postoj? Je to povrchný postoj. Ak budeš vykonávať svoju povinnosť povrchne a pristupovať k nej s neúctivým postojom, aký bude výsledok? Budeš vykonávať svoju povinnosť zle, hoci si schopný ju vykonávať dobre – tvoj výkon nebude zodpovedať norme a Boh bude veľmi nespokojný s postojom, ktorý máš k svojej povinnosti. Ak by si sa dokázal modliť k Bohu, hľadať pravdu a vložiť do toho celé svoje srdce i myseľ, a ak by si dokázal takto spolupracovať, potom by ti Boh všetko pripravil vopred, aby sa záležitosti, ktoré riešiš, dali do poriadku a priniesli dobré výsledky. Nemusel by si vynakladať obrovské množstvo energie; keď by si urobil všetko, čo je v tvojich silách, aby si spolupracoval, Boh by už všetko zariadil za teba. Ak budeš vyhýbavý a záhaľčivý, ak si nebudeš riadne plniť svoju povinnosť a neustále budeš kráčať nesprávnou cestou, potom Boh na tebe nebude konať; stratíš túto príležitosť a Boh povie: ‚Nie si dobrý; nemôžem ťa použiť. Choď sa postaviť bokom. Rád špekuluješ a ulievaš sa, však? Rád leňošíš a užívaš si pohodu, však? Tak si ju užívaj naveky!‘ Boh dá túto milosť a príležitosť niekomu inému. Čo hovoríte: Je to strata alebo zisk? (Strata.) Je to obrovská strata!“ (Slovo, zv. III: Rozpravy Krista posledných dní. Tretia časť) Po prečítaní Božích slov som pocítila, že ma zasiahla Božia spravodlivá povaha, najmä keď som si prečítala tieto Božie slová: „Nie si dobrý; nemôžem ťa použiť. Choď sa postaviť bokom. Rád špekuluješ a ulievaš sa, však? Rád leňošíš a užívaš si pohodu, však? Tak si ju užívaj naveky!“ Cítila som, že moje slová, skutky a myšlienky sú pod Božím podrobným skúmaním. Hoci som výslovne nevyjadrila svoju neochotu konať povinnosť recitácie, môj postoj k nej bol mimoriadne ľahkovážny, neusilovala som sa o zlepšenie a pasívne som čakala, kým mi vodkyňa povie, aby som ju prestala konať. Boh od ľudí vyžaduje, aby svoju povinnosť konali celým srdcom a celou silou, nikdy však nikoho nenúti. Keďže som sa sama rozhodla vyhýbať sa svojej povinnosti, Boh so mnou zaobchádzal podľa mojej voľby. V dôsledku toho som o túto povinnosť prišla a cirkev sa postarala o to, aby ju nacvičoval niekto iný, čo znamená, že Boh dal túto možnosť konania povinnosti niekomu inému. Dalo by sa tvrdiť, že sa mi splnilo želanie a tejto povinnosti som sa zbavila, prečo som však v srdci nepociťovala úľavu? Až vtedy som si uvedomila, že tým, že som sa rozhodla uniknúť tejto záležitosti, som sa stala satanovým terčom posmechu a upadla som do temnoty. Pomyslela som si: „Je táto povinnosť naozaj taká ťažká? Sú tieto problémy naozaj neriešiteľné?“ Boh hovorí, že keď ľudia dávajú celé svoje srdce a silu, On im otvorí cestu, aby ich viedol a pomohol im vyriešiť ťažkosti. Boh ľuďom veci nesťažuje ani im nedáva bremená, ktoré nedokážu uniesť. Pokiaľ má človek základnú kvalitu a podmienky na konanie povinnosti a veľmi sa usiluje podľa Božích požiadaviek, problémy sa dajú vyriešiť. Bratia a sestry opakovane hovorili v duchovnom spoločenstve o dôležitosti tejto povinnosti a naliehali na mňa, aby som do nej vložila úsilie. Len čo som však narazila na nejaký problém, uviazla som v ťažkostiach, nechcela som sa snažiť o jeho vyriešenie a dokonca som sa stala negatívnou a poľavila som v očakávaní, že vodkyňa ma povinnosti zbaví. Bola som taká vzdorovitá! Keď som o tom premýšľala, pociťovala som hlbokú ľútosť a výčitky.

Počas pobožnosti som si prečítala tieto Božie slová: „Ak je tvoj postoj taký, že keď ťa postretnú nejaké zvláštne ťažkosti alebo sa stretneš s nejakým konkrétnym prostredím, vždy sa im vyhýbaš alebo pred nimi utekáš, zúfalo sa snažíš odmietnuť ich a zbaviť sa ich – ak sa nechceš vydať na milosť Božiemu ovládaniu, nie si ochotný podriadiť sa Jeho ovládaniu a opatreniam a nechceš dovoliť, aby sa ťa zmocnila pravda – ak chceš stále rozhodovať a všetko, čo sa ťa týka, riadiť podľa svojej satanskej povahy, potom následky budú také, že Boh ťa skôr či neskôr určite odloží stranou alebo vydá satanovi. Ak ľudia túto vec pochopia, musia sa rýchlo obrátiť a na svojej ceste životom nasledovať tú správnu cestu, ktorú požaduje Boh. Táto cesta je správna, a keď je správna cesta, znamená to, že aj smer je správny. V tomto období môžu byť na ceste hrbole a ťažkosti, ľudia sa môžu potknúť alebo niekedy byť trochu rozladení a na niekoľko dní sa stať negatívnymi. Pokiaľ dokážu vytrvať vo vykonávaní svojich povinností a nezdržiavať veci, všetky tieto problémy budú bezvýznamné. Musia však nad sebou okamžite uvažovať, hľadať pravdu, aby tieto problémy vyriešili, a rozhodne nesmú zaháľať, zanechať svoju prácu alebo opustiť svoje povinnosti. To je kľúčové. … Keď ťa stihne povinnosť a táto povinnosť ti je zverená, nerozmýšľaj, ako sa vyhnúť ťažkostiam. Keď je niečo náročné, neodkladaj a neignoruj to. Musíš tomu čeliť zoči-voči. Vždy musíš mať na pamäti, že Boh je s ľuďmi, že keď majú nejaké ťažkosti, stačí, keď sa budú modliť a hľadať u Neho, a že s Bohom nie je nič ťažké. Musíš v to veriť. Keďže veríš, že Boh je Zvrchovaný nad všetkým, prečo sa stále bojíš, keď ťa niečo postihne, a myslíš si, že sa nemáš na čo spoľahnúť? Dokazuje to, že sa nespoliehaš na Boha. Ak Ho nevnímaš ako svoju oporu a svojho Boha, potom nie je tvojím Bohom.“ (Slovo, zv. III: Rozpravy Krista posledných dní. Tretia časť) Keď som čelila ťažkostiam, nepredstúpila som pred Boha, aby som hľadala Jeho úmysel. Vždy som žila vo vlastných predstavách a domnienkach, aby som sa vymedzila. Najmä keď bolo problémov s recitáciou veľa a boli náročné a po dvoch dňoch tvrdej práce som nevidela dobré výsledky, usúdila som, že tieto problémy sa vôbec nedajú vyriešiť a ďalšie úsilie by bolo zbytočné. Hoci som praktizovala, robila som to nedbalo, len aby som to mala za sebou, a nevkladala som do toho srdce. Myslela som na sestru Zoe. Začala nacvičiť ešte neskôr ako ja a tiež mala dosť problémov. Dokonca som si myslela, že v niektorých ohľadoch nebola taká dobrá ako ja. Nemala som o nej vysokú mienku, sestra však k svojej povinnosti pristupovala veľmi vážne, aktívne čelila svojim nedostatkom a snažila sa cvičiť. Vďaka nepretržitému cvičeniu sa rýchlo zlepšovala a mala v recitácii celkom dobré výsledky. Keď som o tom premýšľala, uvedomila som si, že ak sa budem spoliehať na Boha a snažiť sa čeliac ťažkostiam usilovne cvičiť, problémy sa dajú vyriešiť. Boh to splní to tej miery, do akej ľudia spolupracujú. Keď sa obzriem späť na tieto roky, skutočne som svoj čas premárnila. Nasledovala som Boha, ale nedôverovala som Mu, a keď som čelila veciam, nespoliehala som sa na Neho ani som nehľadala Jeho úmysel, ale držala sa svojich vlastných názorov. Výsledkom bolo, že ostatní napredovali, zatiaľ čo ja som stagnovala. Bola som skutočne nerozumná!

Neskôr som pokračovala v úvahách. V minulosti som čelila mnohým ťažkostiam v štúdiu aj v každodennom živote, nikdy som však nedospela ľahko k záveru, že som neschopná, ani som sa nevzdala, kým som to neskúsila. Rovnako ako keď som kedysi snívala o tom, že sa stanem právničkou a dosiahnem slávu aj bohatstvo. V tom čase bola úspešnosť na štátnych advokátskych skúškach len približne 7 % a moje študijné výsledky neboli až také dobré, neustúpila som však len preto, že to bolo ťažké. Aby som dosiahla svoj sen, na viac než dva mesiace som sa izolovala a každý deň som intenzívne študovala bez toho, aby ma to bolelo. Myšlienka na získanie slávy, bohatstva a obdivu od ostatných ma veľmi motivovala. Nakoniec som túto skúšku naozaj zložila. Znovu som sa zamyslela nad tým, prečo som mala pocit, že nedokážem vyriešiť problémy s recitačnou povinnosťou a stále som chcela utiecť a stiahnuť sa. Bolo to preto, že som bola príliš sebecká. Robila som veci, ktoré boli prospešné pre mňa, a vyhýbala sa veciam, ktoré také neboli. Počas pobožnosti som si prečítala úryvok z Božích slov a do istej miery som pochopila svoj problém. Všemohúci Boh hovorí: „Antikristi nemajú svedomie, rozum ani ľudskú prirodzenosť. Nielenže sa nehanbia, ale majú aj ďalší typický znak: sú neobyčajne sebeckí a odporní. Doslovný zmysel ich ‚sebectva a odpornosti‘ nie je ťažké pochopiť: sú slepí voči všetkému okrem svojich vlastných záujmov. Čokoľvek, čo sa týka ich vlastných záujmov, si získa ich plnú pozornosť a budú pre to trpieť, platiť za to, pohrúžia sa do toho a budú sa tomu venovať. Nad všetkým, čo nemá súvis s ich vlastnými záujmami, zatvárajú oči a nevšímajú si to; ostatní si môžu robiť, čo chcú – antikristov nezaujíma, či niekto narušuje alebo vyrušuje a podľa nich to s nimi nijako nesúvisí. Taktne sa dá povedať, že sa starajú len o seba. Presnejšie je však povedať, že takíto ľudia sú odporní, podlí a hnusní; definujeme ich ako ‚sebeckých a odporných‘. Ako sa sebectvo a odpornosť antikristov prejavujú? … bez ohľadu na to, akú povinnosť antikristi konajú, myslia len a len na to, či im to umožní vystúpiť na výslnie; pokiaľ to posilní ich renomé, lámu si hlavu, aby prišli na spôsob, ako sa to naučiť robiť, aby to mohli uskutočniť; záleží im len a len na tom, či ich to odlíši. Bez ohľadu na to, čo robia alebo čo si myslia, zaoberajú sa iba svojou vlastnou slávou, ziskom a postavením. Bez ohľadu na to, akú povinnosť konajú, súťažia len o to, kto je vyššie, alebo nižšie, kto vyhrá a kto prehrá a kto má lepšiu reputáciu. Starajú sa len o to, koľko ľudí ich uctieva a vzhliada k nim, koľko ľudí ich poslúcha a koľko majú nasledovníkov. Nikdy nevedú duchovné spoločenstvo o pravde ani neriešia skutočné problémy. Nikdy neuvažujú o tom, ako robiť veci podľa princípu, keď konajú svoju povinnosť, ani sa nezamýšľajú nad tým, či boli lojálni, či si splnili svoje úlohy, či sa v ich práci vyskytli odchýlky alebo pochybenia alebo či existujú nejaké problémy, a už vôbec nemyslia na to, čo Boh žiada a aké sú Božie úmysly. Nevenujú najmenšiu pozornosť žiadnej z týchto vecí. Iba sklonia hlavu a robia veci pre slávu, zisk a postavenie, aby uspokojili svoje vlastné ambície a túžby. Je to prejav sebectva a ohavnosti, však? Plne to odhaľuje, ako ich srdcia prekypujú ich vlastnými ambíciami, túžbami a nezmyselnými požiadavkami; všetko, čo robia, sa riadi ich ambíciami a túžbami. Bez ohľadu na to, čo robia, motiváciou a zdrojom sú ich vlastné ambície, túžby a nezmyselné požiadavky. To je archetypálny prejav sebectva a ohavnosti.“ (Slovo, zv. IV: Odhaľovanie antikristov. Štvrtý exkurz: Zhrnutie charakteru antikristov a ich povahy-podstaty (Prvá časť)) Po prečítaní Božích slov som si uvedomila, že moje úmysly a východisko pri konaní vecí boli úplne nesprávne, rovnaké ako u antikristov. Celé moje konanie bolo motivované vlastným záujmom a nad vecami, ktoré mohli uspokojiť moju túžbu po sláve a bohatstve a získať mi obdiv ostatných, som si lámala hlavu a vynakladala veľké úsilie na ich dosiahnutie, bez strachu z utrpenia. Naopak, veci, ktoré pre mňa neboli prospešné, hoci boli zmysluplné a cenné, som nebola ochotná robiť, nieto ešte vynaložiť úsilie alebo trpieť a platiť cenu za ich dosiahnutie. Keď som robila advokátsku skúšku, mala som odhodlanie „bojovného ducha“, pretože úspešné zloženie skúšky by mi umožnilo stať sa právničkou, získať obdiv ostatných, zarobiť veľa peňazí a dosiahnuť slávu aj bohatstvo. Táto motivácia ma viedla k tomu, aby som vydržala aj tie najväčšie útrapy a usilovala sa o úspech. Môj postoj k recitačnej povinnosti bol však úplne iný. Mala som pocit, že súčasťou jej konania je len zjavenie, že mi neprinesie slávu ani uznanie a neponúka žiadnu príležitosť ukázať svoju hodnotu. Preto som za túto povinnosť nebola ochotná trpieť ani platiť cenu a dokonca som sa zdráhala ju konať. Bratia a sestry opakovane hovorili v duchovnom spoločenstve o naliehavom Božom úmysle, v ktorom Boh dúfa, že viac ľudí bude môcť počuť Jeho slová a prijať Jeho spásu. Nabádali ma, aby som rýchlo cvičila, aby som mohla túto povinnosť prijať, ja som však brala ohľad len svoju vlastnú povesť a postavenie. Vôbec som nepočúvala ich rady, ignorovala som Boží úmysel a zatvárala som oči bez ohľadu na naliehavosť a dôležitosť tejto práce. Bola som príliš sebecká a opovrhnutiahodná! Čím viac som o tom premýšľala, tým viac som bola utrápená. Predstúpila som pred Boha a modlila sa: „Bože, už mnoho rokov Ťa nasledujem, ale nie som úprimná. Vo všetkom, čo robím, beriem ohľad na svoje záujmy a plánujem pre svoje telo, v dôsledku čoho zostáva v mojej povinnosti veľa ľútosti. Už nechcem takto žiť, chcem sa zmeniť. Kiež by si ma podrobne skúmal!“ Po modlitbe som začala uvažovať o tom, ako som bola vo svojej terajšej povinnosti nedbanlivá a povrchná a ako by som mohla zmeniť tento postoj k jej konaniu. Prešlo pol dňa a vtom som dostala správu. Vodkyňa povedala, že dostanem ďalšiu možnosť pokračovať v nácviku recitácie. Keď som si ju prečítala, sotva som verila vlastným očiam. Jasne som si uvedomila, že je to Božia milosť, ktorá mi dáva možnosť kajať sa, vzdorovať svojmu telu a praktizovať pravdu. Moje srdce bolo naplnené vďačnosťou a nevedela som, čo povedať. Všetky moje slová sa premietli do jednej vety – Bohu vďaka! V tej chvíli som si spomenula na tieto Božie slová: „Božia povaha je živá a jasne viditeľná a Boh mení svoje myšlienky a postoje podľa toho, ako sa veci vyvíjajú. Zmena Jeho postoja voči Ninivčanom informuje ľudstvo o tom, že má svoje vlastné myšlienky a predstavy; nie je to robot ani hlinená figúrka, ale sám živý Boh. Mohol sa na Ninivčanov hnevať, no vďaka ich postojom im tiež mohol odpustiť ich minulosť. Mohol sa rozhodnúť, že na nich zošle nešťastie, no vďaka ich pokániu tiež mohol zmeniť svoje rozhodnutie.“ (Slovo, zv. II: O poznávaní Boha. Sám Boh, jedinečný II) Uvedomila som si, že Boh bol pri mne a sledoval každé moje slovo a čin, a keď som sa chcela kajať, dal mi ďalšiu možnosť.

Počas následného nácviku ma sestry upozornili na niektoré problémy. Spočiatku som k nim dokázala pristupovať správne a aktívne som hľadala riešenia, ale keď sa ťažkosti trochu zväčšili, opäť som upadla do skormútenosti a zjavila myšlienky na útek. Po usilovnom nácviku mi raz jedna sestra povedala, že moja recitácia znie mechanicky a že namiesto zlepšenia som urobila krok späť. Takúto poznámku som prijala s ťažkým srdcom. Dúfala som, že moje cvičenie prinesie lepšie výsledky, zdalo sa však, že sú horšie. Stratila som akúkoľvek motiváciu nahrávať a začala som si myslieť: „Táto povinnosť je príliš ťažká, nedokážem ju konať.“ V tej chvíli som uvidela tieto Božie slová: „V súčasnosti je podávanie svedectva o Božom diele v posledných dňoch a hlásanie Božích slov významnou záležitosťou. Táto povinnosť je veľmi dôležitá a nikto z vás by ju nemal podceňovať. Vaše bremeno je neľahké. Nie je to maličkosť, nejde o niečo, čo sa týka len osobných skúseností. Rozsah pôsobnosti tejto záležitosti je veľmi široký; týka sa spásy ľudstva a šírenia evanjelia o kráľovstve. Ak tejto záležitosti nerozumiete a necítite jej dôležitosť a napriek tomu sa stále správate nedotklivo, mávate záchvaty hnevu ako malé deti alebo ste rozladení, keď konáte svoju povinnosť, potom je to problém – na vykonávanie tejto práce sa nehodíte. Úroveň tvojich odborných zručností a tvojich pracovných schopností závisí od tvojej kvality a pracovných skúseností; tie sú druhoradé. Najdôležitejšie je mať čestné srdce, vedieť sa podriadiť Bohu, byť ochotný zaplatiť cenu a byť verný pri konaní svojej povinnosti.“ (Božie duchovné spoločenstvo) Božie slová mi pripomenuli, že povinnosť, ktorú konám, nie je jednoduchá. Zahŕňala šírenie Božích slov a podávanie svedectva o Božom diele v posledných dňoch a nemohla som ju brať svojvoľne na ľahkú váhu. Keď som na to myslela, cítila som sa rozjasnená a plná energie. V Božích slovách som našla aj spôsob, ako praktizovať. Zručnosti a kvalita sú druhoradé, najdôležitejšie je, aby mal človek správne srdce, bol verný a dokázal dodržiavať svoju povinnosť – to je to, čo chce Boh vidieť. Upokojila som sa a modlila som sa k Bohu: „Bože, nechcem konať svoju povinnosť so svojou vlastnou skazenou povahou. Musím vynaložiť úsilie a platiť cenu za túto povinnosť, naplniť príležitosť, ktorú si mi dal, aby som túto povinnosť vzala na svoje plecia. Prosím, veď ma.“ Po modlitbe som uvažovala, ako riešiť otázky, ktoré sestra nastolila. Uvedomila som si, že princíp recitácie spočíva v tom, aby sme boli ticho v Božích slovách, čítali, uvažovali a úprimne chápali význam Božích slov a recitovali na tomto základe, nie mechanicky čítali text. Tak som upokojila svoju myseľ, čítala Božie slová a chápala ich vo svetle svojho vlastného stavu. Po takomto recitovaní sestra povedala, že efekt bol oveľa lepší. Uvedomila som si, že je to Božie vedenie, a cítila som sa veľmi šťastná. Po určitom období nácviku som našla spôsoby, ako zlepšiť výsledky svojho recitovania, a problémy s ním sa trochu zlepšili. Ďakujem Bohu, že mi dal takúto skúsenosť!