V septembri 2020 som bola zodpovedná za koordináciu prác po produkcii zvukových nahrávok chválospevov. V tíme som sa starala o všetky veľké aj malé záležitosti a vodca tímu so mnou konzultoval rôzne otázky. Bratia a sestry so mnou tiež ochotne diskutovali o svojich stavoch a ťažkostiach. Vedúci tímu povedal: „V priebehu rokov sa v našom tíme vystriedalo veľa koordinátorov, ale ty tu pôsobíš najdlhšie. Dokážeš dobre riadiť všetky aspekty práce a si celkom schopná koordinátorka.“ Niekedy, keď som mala duchovné spoločenstvo s bratmi a sestrami, niektorí z nich mi hovorili: „Vďaka duchovnému spoločenstvu s tebou mám oveľa jasnejšiu myseľ.“ Vždy, keď som počula takéto slová, cítila som veľkú spokojnosť. Myslela som si, že som na túto povinnosť najvhodnejší človek a že najlepšie stelesňuje hodnotu mojej existencie. Preto som mala túto povinnosť veľmi rada.

V januári 2023 ma kvôli pracovným potrebám nečakane preradili do tímu pre nahrávanie piesní. Viac ako štyri roky som nenahrávala žiadne piesne, takže niektoré zručnosti a techniky som sa musela učiť od začiatku. Stala som sa najmenej zručným človekom v tíme. Predtým za mnou ako za koordinátorkou chodili ostatní členovia tímu, aby som im poradila v rôznych záležitostiach. Teraz som sa musela na všetko pýtať iných. Ktokoľvek z tímu mohol prísť, usmerniť ma v mojej práci a poukázať na moje nedostatky, čo vo mne vyvolávalo veľmi nepríjemné pocity. Rozmýšľala som: „Kedysi som to bola ja, kto pripravoval úlohy pre ostatných. Teraz ma však môže ktokoľvek usmerňovať. Kde skryjem svoju tvár? Čo si o mne pomyslia bratia a sestry? Takto to nepôjde. Musím sa usilovne cvičiť v speve a snažiť sa čo najrýchlejšie zlepšiť svoje zručnosti, aby ostatní neustále nepoukazovali na moje problémy.“ Napriek mojim snahám bolo s mojou technikou spevu stále veľa problémov. To isté sa dialo aj počas natáčania zborových videí. Keďže som sa už dlho nezúčastnila na natáčaní, moje prejavy pôsobili neprirodzene. Hoci som usilovne cvičila, mohla som stáť len v poslednom rade ako súčasť pozadia a počas celej piesne ma nezachytil takmer žiadny záber. To ma ešte viac rozrušilo. Pomyslela som si: „Neviem dobre spievať, neviem dobre vystupovať. Som najhoršia v každom ohľade. Akokoľvek sa snažím, ostatným sa neviem vyrovnať. Je mojím osudom zostať navždy v úzadí? Akú hodnotu má potom konanie tejto povinnosti? Ako sa môžem niekomu pozrieť do očí?“ Pri pomyslení na moju niekdajšiu „slávu“ a jej porovnaní s mojím súčasným „pádom“ som sa zo zármutku rozplakala. Táto situácia ma tak veľmi bolela a dusila. Stratila som všetko nadšenie a dokonca som rozmýšľala o odchode z tímu. Čoraz viac mi chýbali dni, keď som bola koordinátorkou. Neustále som fantazírovala o tom, že sa jedného dňa do tejto pozície vrátim. Vtedy by som nebola taká plná bolesti. Potom by som mohla s ľahkosťou konať svoju povinnosť, pôsobivo pripravovať úlohy ostatných a naďalej sa tešiť z toho, že ku mne bratia a sestry vzhliadajú. Vedela som, že môj stav nie je správny. V bolesti som predstúpila pred Boha, aby som sa pomodlila, a prosila som Ho, aby ma vyviedol z tohto stavu.

Počas svojich pobožností som stále uvažovala: Je normálne, že v novej povinnosti ešte neovládame zručnosti. Bratia a sestry so mnou tiež hovorili v duchovnom spoločenstve, nabádali ma, aby som si nerobila starosti, a hovorili, že praktizovaním sa postupne zlepším. Ale prečo to, čo sa ostatným zdalo normálne, vo mne často vyvolávalo také negatívne pocity, až som dokonca chcela utiecť? Prečítala som si tieto Božie slová: „Nech si o sebe nikto nemyslí, že je dokonalý, výnimočný, vznešený alebo odlišný od ostatných; to všetko spôsobuje arogantná povaha a nevedomosť človeka. Vždy sa považovať za osobitého – to spôsobuje arogantná povaha; nikdy nedokázať prijať svoje nedostatky a čeliť vlastným chybám a zlyhaniam – to spôsobuje arogantná povaha; nikdy nedovoliť iným, aby prevýšili mňa samého alebo aby boli lepší, ako som ja sám – to spôsobuje arogantná povaha; nikdy nedovoliť, aby sily ostatných prevyšovali alebo prekonali moje vlastné – to spôsobuje arogantná povaha; nikdy nedovoliť ostatným, aby mali lepšie nápady, návrhy a názory, ako mám ja sám, a po zistení, že ostatní sú lepší, sa stať negatívnym, nechcieť hovoriť, cítiť sa utrápene a zronene a byť rozrušený – to všetko spôsobuje arogantná povaha. Arogantná povaha môže spôsobiť, že si budeš chrániť svoju povesť, nedokážeš prijať naprávanie od ostatných, nedokážeš sa konfrontovať so svojimi nedostatkami a prijať vlastné zlyhania a chyby. Ba čo viac, keď je niekto lepší ako ty, môže to v tvojom srdci vzbudiť nenávisť a žiarlivosť a môžeš sa cítiť obmedzovaný, a to až tak, že nechceš konať svoju povinnosť a stávaš sa pri jej vykonávaní povrchným. Arogantná povaha môže spôsobiť, že sa u teba objavia takéto spôsoby správania a postupy.“ (Slovo, zv. III: Rozpravy Krista posledných dní. Princípy, ktorými by sa malo riadiť správanie človeka) Porovnávala som sa s Božími slovami a uvažovala som. Pochopila som, že moja prirodzenosť je príliš arogantná. Za posledné dva roky som získala určité skúsenosti v koordinačnej povinnosti a dosiahla určité výsledky. V dôsledku toho som si myslela, že som vo svojej práci bystrá a schopná a som vodkyňou v akejkoľvek skupine. Verila som, že ja by som mala byť tá, ktorá pripravuje prácu ostatným, a nie naopak. Dokonca aj potom, keď ma preradili na povinnosť, ktorá si vyžadovala osvojenie nových zručností, som mala pocit, že sa musím učiť rýchlejšie ako ostatní. Ostatní členovia tímu mali problémy so spevom a potrebovali mesiace nácviku alebo aj viac, aby postupne so všetkými zladili svoje hlasy. Ja som však očakávala, že ich dobehnem v priebehu niekoľkých týždňov. Keď sa toto očakávanie nenaplnilo, cítila som sa rozrušená a negatívna. Keď som počas nakrúcania videla iných bratov a sestry s lepším prejavom a podmienkami, než som mala ja, tiež som sa cítila nepríjemne. Keď ma nedali do mnohých záberov, začala som byť negatívna a dokonca som rozmýšľala, že sa svojej speváckej povinnosti vzdám. Nedokázala som pokračovať v prostredí, ktoré sa ostatným zdalo obyčajné. Aj malý neúspech alebo ťažkosť spôsobili, že som sa chcela vyhnúť svojim záväzkom a zanechať svoju povinnosť. Bola som skutočne arogantná a chýbal mi rozum! Keď mi bratia a sestry ponúkli usmernenie a pomoc, nedokázala som sa k tomu postaviť správne a dokonca som cítila, že to zraňuje moju hrdosť. Uvedomila som si, že moje trápenie a negativita neboli spôsobené tým, že by som si dostatočne dobre nekonala svoju povinnosť, aby som uspokojila Boha, ale tým, že som bola najhoršia v skupine a nevedela som získať obdiv a chválu bratov a sestier. Potom som si prečítala ďalší úryvok z Božích slov: „Aký je ich motív, keď sa snažia dosiahnuť, aby o nich mali ľudia vysokú mienku? (Chcú získať postavenie v mysli týchto ľudí.) Keď získaš postavenie v mysli niekoho iného, tak keď je potom takýto človek v tvojej spoločnosti, je voči tebe úctivý a pri rozhovore s tebou je obzvlášť zdvorilý. Vždy k tebe vzhliada, vo všetkom ti dáva prednosť, ustupuje ti, lichotí ti a poslúcha ťa. Vo všetkých veciach ťa vyhľadáva a necháva ťa rozhodovať. A ty z toho máš pocit radosti – máš pocit, že si silnejší a lepší ako ktokoľvek iný. Každý má tento pocit rád. Je to pocit, že človek má postavenie v srdci niekoho iného; ľudia si ho chcú dopriať. Preto ľudia súperia o postavenie a všetci si želajú, aby získali postavenie v srdci ostatných, aby si ich ostatní vážili a uctievali ich. Keby z toho nemohli mať takýto pôžitok, neusilovali by sa o postavenie. Ak by si napríklad nemal postavenie v mysli niekoho iného, tento človek by k tebe pristupoval na rovnakej úrovni a zaobchádzal by s tebou ako s rovným. V prípade potreby by ti odporoval, nebol by k tebe zdvorilý ani úctivý a možno by dokonca odišiel skôr, než by si dohovoril. Cítil by si sa vyvedený z miery? Nemáš rád, keď sa k tebe ľudia takto správajú; máš rád, keď ti lichotia, vzhliadajú k tebe a každú chvíľu ťa uctievajú. Páči sa ti, keď si stredobodom všetkého, všetko sa točí okolo teba a všetci ťa počúvajú, vzhliadajú k tebe a podriaďujú sa tvojmu vedeniu. Nie je to túžba vládnuť ako kráľ, mať moc? Tvoje slová a činy sú poháňané úsilím o postavenie a jeho získavaním, bojuješ oň, zovieraš ho a súperíš oň s ostatnými. Tvojím cieľom je zmocniť sa postavenia a dosiahnuť, aby ťa Boží vyvolený národ počúval, podporoval a uctieval. Keď sa raz zmocníš tohto postavenia, získaš moc a môžeš si užívať výhody postavenia, obdiv ostatných a všetky ostatné benefity, ktoré s týmto postavením súvisia.“ (Slovo, zv. III: Rozpravy Krista posledných dní. Princípy, ktorými by sa malo riadiť správanie človeka) Po prečítaní Božích slov som bola hlboko dojatá a okamžite som pochopila, že moja neochota zanechať predchádzajúcu koordinačnú povinnosť pramenila z mojej hlbokej túžby po obdive a prahnutia po výhodách vyplývajúcich z postavenia. Keď som uvažovala nad svojím pôsobením v predchádzajúcom tíme, keď som všetko dobre pripravila, všetci ma chválili. Bratia a sestry navyše rešpektovali moje názory, vodca tímu so mnou diskutoval o všetkých záležitostiach a všetci sa so mnou rozprávali veľmi zdvorilo. V takomto prostredí som mala silný pocit, že som dôležitá a že sa mi od všetkých dostáva pozornosti a obdivu. Tento pocit sa mi veľmi páčil. Keď som začala konať spevácku povinnosť, v rôznych ohľadoch som nedokázala držať krok s ostatnými členmi tímu. Nikto sa ma už nepýtal na môj názor ani so mnou nekonzultoval pracovné záležitosti. Namiesto toho mi všetci často dávali návrhy, preto som chcela z tohto prostredia utiecť. Aby som zlepšila úroveň svojich zručností, vstávala som skoro a odpočívala neskoro, aby som mohla nacvičovať spev. Vynakladala som viac úsilia ako ostatní v nádeji, že jedného dňa opäť získam ich obdiv a uznanie. Aj keď som nemohla vyniknúť najviac zo všetkých, aspoň by ma v žiadnom ohľade neignorovali, ako to je teraz. Dobre som vedela, že zlepšovanie môjho spevu je postupný proces, ale stále som dychtila po rýchlych výsledkoch. Keď som po nejakom čase snaženia nevidela výrazný pokrok, začala som byť negatívna a stratila som všetko nadšenie. Teraz som si uvedomila, že mojou túžbou nebolo len dobre prednášať piesne, ale rýchlo zlepšiť úroveň svojich zručností, aby som sa mohla vymaniť zo súčasnej situácie, v ktorej som bola zanedbávaná a prehliadaná, a stala sa niekým, koho si v skupine vážia. Porovnávala som rôzne svoje prejavy s tým, čo odhaľovali Božie slová, a uvedomila som si, že som nechcela, aby ma ostatní usmerňovali, ignorovali ma a vždy som chcela mať posledné slovo a autoritu, aby som mohla v skupine veliť. Snažila som sa, aby ma podporovali a vzhliadali ku mne, chcela som si zabezpečiť miesto v srdciach všetkých. Vari som nekráčala po ceste antikristov? Cítila som veľký strach a rýchlo som predstúpila pred Boha, aby som sa modlila: „Ó, Bože, v poslednom čase som bola neústupčivá a vzdorovitá. Len preto, že som nevedela získať obdiv a pozornosť bratov a sestier, som sa chcela vyhýbať svojim záväzkom, zanechať svoju povinnosť a nedokázala som sa podriadiť Tvojej zvrchovanosti a opatreniam. Teraz si uvedomujem, že cesta, po ktorej kráčam, je nesprávna. Chcem sa kajať. Prosím, veď ma k hlbšiemu pochopeniu samej seba.“

Neskôr som si prečítala ďalší úryvok z Božích slov: „Pre antikristov je povesť a postavenie ich životom a celoživotným cieľom. Vo všetkom, čo robia, je ich prvou úvahou: ‚Čo sa stane s mojím postavením? A s mojou povesťou? Ak to urobím, budem mať vďaka tomu dobrú povesť? Zvýši to moje postavenie v očiach ľudí?‘ To je prvá vec, na ktorú myslia, čo je dostatočným dôkazom, že majú povahu a podstatu antikristov; preto o týchto problémoch uvažujú takto. Dá sa povedať, že pre antikristov nie sú povesť a postavenie nejakou dodatočnou požiadavkou a už vôbec nie vecami, ktoré sú im cudzie, bez ktorých by sa zaobišli. Sú súčasťou prirodzenosti antikristov, sú v ich kostiach, v ich krvi, sú im vrodené. Antikristom nie je ľahostajné, či majú dobrú povesť a postavenie; to nie je ich postoj. Aký je teda ich postoj? Povesť a postavenie sú úzko spojené s ich každodenným životom, s ich každodenným stavom, s tým, o čo sa denne usilujú. A tak pre antikristov sú postavenie a povesť ich životom. Bez ohľadu na to, ako žijú, bez ohľadu na to, v akom prostredí žijú, bez ohľadu na to, akú prácu robia, bez ohľadu na to, o čo sa usilujú, aké sú ich ciele a aké je ich životné smerovanie, všetko sa točí okolo dobrej povesti a vysokého postavenia. A tento cieľ sa nemení; nikdy nedokážu odložiť tieto veci bokom. To je pravá tvár antikristov a ich podstata. Mohli by ste ich dať do pralesa hlboko v horách, no ani tam by sa nevzdali svojho úsilia o povesť a postavenie. Môžete ich zaradiť medzi hocijakú skupinu ľudí, no jediné, na čo dokážu myslieť, je aj tak ich povesť a postavenie. Hoci antikristi tiež veria v Boha, úsilie o povesť a postavenie považujú za ekvivalent viery v Boha a prikladajú mu rovnakú váhu. To znamená, že keď kráčajú po ceste viery v Boha, zároveň sa usilujú o svoju vlastnú povesť a postavenie. Dá sa povedať, že antikristi v srdci veria, že usilovať sa o pravdu v ich viere v Boha znamená usilovať sa o povesť a postavenie; že úsilie o povesť a postavenie je tiež úsilím o pravdu a že získať povesť a postavenie znamená získať pravdu a život. Ak cítia, že nemajú žiadnu povesť, zisky ani postavenie, že ich nikto neobdivuje, nectí ani nenasleduje, potom sú veľmi sklamaní, veria, že viera v Boha nemá zmysel ani hodnotu, a vravia si: ‚Je taká viera v boha zlyhaním? Je to beznádejné?‘ V srdci často uvažujú o takýchto veciach, uvažujú o tom, ako si môžu vydobyť miesto v Božom dome a ako môžu mať v cirkvi vznešenú povesť, aby ľudia počúvali, keď hovoria, podporovali ich, keď konajú, nasledovali ich, kamkoľvek idú, a aby mali v cirkvi posledné slovo, slávu, zisk a postavenie – v srdci sa skutočne sústreďujú na takéto veci. Práve o toto sa takíto ľudia usilujú.“ (Slovo, zv. IV: Odhaľovanie antikristov. Deviaty bod (Tretia časť)) Z Božích slov som pochopila, že antikristi vždy uprednostňujú svoju vlastnú povesť a postavenie vo všetkom, čo robia. Povesť a postavenie považujú za svoje celoživotné ciele. Vari nebolo moje úsilie rovnaké ako to ich? Keď sa obzriem späť, už od detstva ma rodičia a učitelia učili, že život treba žiť s ambíciou, že v každej skupine by som sa mala snažiť byť najlepšia a stať sa príkladom, ktorý by ostatní nasledovali, a že len tak môže mať môj život hodnotu. Spomenula som si, že už ako dieťa som pred účasťou v rôznych súťažiach najprv zhodnotila svoje šance na víťazstvo. Ak som si bola istá, že vyhrám, zúčastnila som sa. Ak boli moje šance malé, radšej som sa nezúčastnila, než by som mala riskovať stratu tváre. V mojej mysli neexistoval koncept „dôležitá je účasť“, iba „víťazstvo je všetko“. Tento prístup sa preniesol aj do mojich povinností v Božom dome. Vždy som chcela konať povinnosti, v ktorých som bola zručná, pretože by som tým ukázala svoju pracovnú spôsobilosť a získala uznanie druhých. Nebola som ochotná vziať na seba úlohy, v ktorých som nebola dobrá, nechcela som, aby bratia a sestry videli moju nevedomú a nešikovnú stránku. Videla som, že každé moje zjavenie a konanie sa točí okolo povesti a postavenia. To, čo som zjavovala, bola presne povaha antikristov. Keď som mala povesť a postavenie, cítila som sa vo svojej práci plná energie a považovala som povinnosť za hodnotnú a zmysluplnú. Keď som túto povesť a postavenie stratila, rovnako som stratila túžbu konať svoju povinnosť. Úvahy a plány týkajúce sa mojej vlastnej povesti a postavenia boli pre mňa rovnako prirodzené ako každodenné jedlo a spánok. Také satanské filozofie ako „človek zanecháva svoje meno všade, kde sa zdržiava, tak ako vták zanecháva svoje volanie všade, kde lieta“ a „človek sa derie hore, voda tečie dole“ sa hlboko zakorenili v mojom srdci, stali sa cieľmi a normami pre moje správanie. Ak by som sa nekajala a nezmenila, skôr či neskôr by ma Boh zjavil a vyradil za to, že som počas usilovania sa o povesť a postavenie nasledovala cestu antikristov.

Na jednom zhromaždení som počula úryvok Božích slov, ktorý mi dal jasnú cestu praktizovania a pochopenie Božích požiadaviek na ľudstvo. Všemohúci Boh hovorí: „Keďže chceš pokojne zostať v Božom dome ako jeho člen, mal by si sa najprv naučiť, ako byť dobrou stvorenou bytosťou a plniť si svoje povinnosti podľa svojho miesta. V Božom dome by si sa potom stal stvorenou bytosťou, ktorá je hodná svojho mena. Stvorená bytosť je tvoja vonkajšia identita a titul a mala by byť spojená s konkrétnymi prejavmi a jadrom. Nejde len o to, aby si mal titul; ale keďže si stvorená bytosť, mal by si plniť povinnosti stvorenej bytosti. Keďže si stvorená bytosť, mal by si plniť jej záväzky. Aké sú teda povinnosti a záväzky stvorenej bytosti? Božie slovo jasne stanovuje povinnosti, záväzky a zodpovednosti stvorených bytostí, však? Od dnešného dňa si skutočným členom Božieho domu, čo znamená, že sa považuješ za jednu zo stvorených Božích bytostí. V dôsledku toho by si od dnešného dňa mal prehodnotiť svoje životné plány. Nemal by si sa už usilovať o ideály, túžby a ciele, ktoré si si predtým stanovil pre svoj život, ale mal by si od nich upustiť. Namiesto toho by si mal zmeniť svoju identitu a perspektívu, aby si si naplánoval životné ciele a smerovanie, ktoré by stvorená bytosť mala mať. V prvom rade by tvojím cieľom a smerovaním nemalo byť stať sa vodcom, viesť alebo vyniknúť v nejakom odvetví ani stať sa známou osobnosťou, ktorá vykonáva určitú úlohu alebo ovláda určitú zručnosť. Tvojím cieľom by malo byť prijať svoju povinnosť od Boha, to znamená vedieť, akú prácu by si mal robiť teraz, v tejto chvíli, a pochopiť, akú povinnosť musíš vykonávať. Musíš sa pýtať, čo od teba Boh vyžaduje a aká povinnosť je pre teba v Jeho dome pripravená. Mal by si pochopiť a vyjasniť si princípy, ktoré by si mal v súvislosti s touto povinnosťou chápať, držať sa ich a riadiť sa nimi. Ak si ich nedokážeš zapamätať, môžeš si ich napísať na papier alebo zaznamenať do počítača. Nájdi si čas na ich preskúmanie a uvažuj nad nimi. Ako príslušník stvorených bytostí by si sa v živote mal snažiť v prvom rade o to, aby si si plnil svoju povinnosť ako stvorená bytosť a aby si bol spôsobilou stvorenou bytosťou. To je najzákladnejší životný cieľ, ktorý by si mal mať. Druhým a konkrétnejším cieľom je, ako si splniť svoju povinnosť ako stvorená bytosť a ako byť spôsobilou stvorenou bytosťou. Samozrejme, všetkých cieľov alebo smerovaní súvisiacich s tvojou povesťou, postavením, márnivosťou, budúcnosťou atď. by si sa mal vzdať.“ (Slovo, zv. VI: O usilovaní sa o pravdu. Ako sa usilovať o pravdu (7)) Boh vyžaduje, aby každá stvorená bytosť plnila svoje povinnosti podľa svojho miesta a aby vedela, aká je jej súčasná práca a povinnosti. Akékoľvek ciele týkajúce sa jej vlastnej povesti, postavenia alebo budúcnosti by mala zanechať. Mojou súčasnou povinnosťou je spievanie. Mala by som sa viac zamerať na štúdium speváckych zručností a techník a snažiť sa čo najskôr zlepšiť svoj spev. Nemala by som lipnúť na sláve vo svojej predchádzajúcej úlohe koordinátorky ani sa zaoberať starosťami o to, ako praktizovanie spevu ovplyvní moju povesť a postavenie. To nie sú prejavy toho, že sa pri konaní povinností držím pri zemi. Keď som to pochopila, snažila som sa čo najlepšie praktizovať podľa Božích slov, so zameraním na riešenie svojej skazenej povahy a chybných názorov počas praktizovania spevu. Vždy, keď som sa obávala o svoju tvár a postavenie a váhala som otvorene spievať, potichu som sa modlila k Bohu a prosila Ho, aby ma viedol a pomohol mi potlačiť moju hrdosť a postavenie. Hoci som sa niekedy stále cítila skormútená a rozrušená z toho, že nespievam dobre, skrze jedenie a pitie Božích slov som si dokázala jasne uvedomiť, že môj pohľad na usilovanie sa nebol správny. Boh od ľudí nevyžaduje, aby boli vodcami alebo významnými osobnosťami v nejakom odvetví, ale skôr im hovorí, aby dodržiavali svoje povinnosti a záväzky. Keď som si to uvedomila, rýchlo som upravila svoje negatívne emócie a začala som byť vo svojom speve menej obmedzená. Po nejakom čase náš nadriadený povedal, že som v speve urobila určitý pokrok, a dovolil mi, aby som sa zapojila do nahrávania. Keď som videla toto malé zlepšenie svojich zručností, cítila som sa veľmi šťastná. Uvedomila som si, že pokrok v zručnostiach úzko súvisí s osobným vstupom do života. Keď som sa sústredila na svoju povesť a postavenie, cítila som sa vo všetkom zviazaná a obmedzená a vo svojej povinnosti som nedokázala cítiť Božie vedenie. Keď som však bola ochotná dať bokom svoju hrdosť a postavenie a poctivo praktizovať svoje zručnosti, nevedomky som objavila niektoré cesty praktizovania.

Prostredníctvom tejto skúsenosti som si skutočne uvedomila, že usilovanie sa o povesť a postavenie, a nie o pravdu, mi nepomáhalo dobre konať moju povinnosť. Naopak, malo to vplyv na cirkevnú prácu. Uvedomila som si tiež, že toto preradenie v mojej povinnosti bolo pre mňa veľkou Božou ochranou. Umožnilo mi vidieť moju skazenosť a nedostatky, nájsť svoje správne miesto, podriadiť sa a s pokojom v duši konať svoju povinnosť. Ďakujem Bohu za to, že ma spasil!