Koncom marca 2023 ma vodcovia požiadali, aby som v cirkvi dohliadala na prácu na odstraňovaní. Keď mi to oznámili, cítila som veľký tlak a pomyslela som si: „Moje porozumenie pravdy je plytké a chýba mi schopnosť rozlišovať. Ak nebudem vedieť konať skutočnú prácu, pravdepodobne ma zakrátko prepustia. To by bolo veľmi zahanbujúce! Ako členka tímu mám menšiu zodpovednosť a moja vedúca veci kontroluje, preto je pravdepodobnosť, že pochybím, menšia. Ak sa stanem vedúcou, pracovná záťaž sa zvýši a keď urobím chybu, môže to zdržať prácu alebo, čo je horšie, viesť k nesprávnym obvineniam a trestom. To by bol závažný priestupok. Vykonávanie povinnosti má byť spôsobom, ako pripraviť dobré skutky, ak však spácham veľký priestupok, potom by to, že by ma prepustili a zahanbili, bol ten najmenší problém. V horších prípadoch by ma mohli dokonca vypudiť z cirkvi. Mala by som ešte dobrý výsledok a konečný osud?“ Pri týchto myšlienkach som sa začala vyhovárať, aby som túto úlohu odmietla s tým, že môj vstup do života je plytký a že na túto povinnosť nestačím. Vodca veľa nehovoril, no povedal mi, aby som ďalej hľadala. V nasledujúcich dňoch som sa cítila skľúčene zakaždým, keď som pomyslela na jeho slová. Práve v tom čase som mala problém posúdiť správanie istej osoby. Sústredila som sa len na závažné dôsledky jej zlých skutkov a označila som ju za zlého človeka bez toho, aby som skúmala jej prirodzenosť-podstatu alebo ucelené správanie. Až neskôr som si uvedomila, že hoci táto osoba spáchala nejaké zlé skutky, nebola zlým človekom. Táto udalosť ma ešte viac zarmútila. Moja chyba takmer niekomu ublížila a narušila prácu na odstraňovaní. Naozaj mi chýbala schopnosť rozlišovať. Ak by som sa stala vedúcou a znova pochybila, nerobila by som len väčšie priestupky? Potom som si spomenula na sestru Lin Fang, vedúcu, ktorú práve prepustili, pretože nekonala skutočnú prácu a nezvládla dohliadať na prácu a usmerňovať ju. Dvaja vedúci, ktorí tu boli pred ňou, skončili vypudení z cirkvi, pretože napáchali priveľa zlých skutkov. To ma ešte viac presvedčilo o tom, že byť vedúcou je príliš riskantné, a ak nebudem vykonávať túto prácu dobre, skôr či neskôr ma jednoducho prepustia alebo vyradia. Zdalo sa mi bezpečnejšie ostať len členkou tímu. Priamo odmietnuť túto povinnosť však tiež nebolo vhodné, preto som sa cítila rozpoltená. Nasledujúce dni som neustále myslela na tieto veci, cítila som veľký tlak a ovplyvnilo to môj stav. Modlila som sa k Bohu a hľadala Jeho vedenie.

Počas jednej zo svojich pobožností som čítala článok so skúsenostným svedectvom, v ktorom sa hlavný protagonista neustále vyhováral a odmietal povinnosti, pretože myslel na svoju pýchu a záujmy, neskôr si však uvedomil, že povinnosti prichádzajú s Božou zvrchovanosťou a usporiadaním, Boh sleduje jeho postoj k povinnostiam, a on sa musí najprv podriadiť. Aj ja som najprv musela vstúpiť do pravdy o podriadenosti voči Bohu. Vyhľadala som si preto príslušný úryvok z Božieho slova. Čítala som Božie slová, ktoré hovoria: „Keď Noe konal podľa Božích pokynov, nevedel, aké sú Božie úmysly. Nevedel, čo chce Boh dosiahnuť. Len mu dal príkaz a nakázal mu, aby niečo urobil, a Noe to bez zbytočných rečí vykonal. Nesnažil sa tajne zistiť Božie túžby, neodporoval Bohu ani nebol neúprimný. Jednoducho šiel a poslúchol príkaz s čistým a prostým srdcom. Nech mu Boh prikázal urobiť čokoľvek, urobil to, pričom podriadenosť Božiemu slovu a počúvanie Božieho slova posilňovali jeho vieru v to, čo robil. Takto priamo a jednoducho naložil s tým, čo mu Boh zveril. Jeho podstatou, podstatou jeho konania, bola podriadenosť, nie spochybňovanie, nie odporovanie či myslenie na svoje osobné záujmy alebo na svoje zisky a straty. A okrem toho, keď Boh povedal, že zničí svet prostredníctvom potopy, Noe sa Ho nepýtal, kedy sa tak stane, ani čo sa stane s vecami, a už vôbec sa Ho nepýtal, ako sa chystá zničiť svet. Jednoducho urobil to, čo mu Boh prikázal. Nech už Boh chcel, aby to urobil akokoľvek a z čohokoľvek, vykonal presne to, čo Boh žiadal, a tiež začal konať okamžite. Konal podľa Božích pokynov tak, aby Bohu vyhovel.“ (Slovo, zv. II: O poznávaní Boha. Božie dielo, Božia povaha a samotný Boh I) Pri čítaní Božích slov som si uvedomila, že Boh vyžaduje, aby sa ľudia dokázali podriadiť v každej situácii, a že to je rozum, ktorý by si mali stvorené bytosti osvojiť. Videla som, že Noe pristupoval k Božiemu povereniu s čistým srdcom. Jednoducho poslúchol a podriadil sa. Neuvažoval o tom, koľké ťažkosti by mohol pri stavbe archy zažiť ani akú zodpovednosť by musel niesť, ak by sa to neurobilo dobre. Jednoducho chcel byť ohľaduplný k Božím úmyslom a čo najrýchlejšie postaviť archu podľa Božej žiadosti, aby sa mohla uskutočniť Božia vôľa. Keď som však mala prevziať povinnosť ja, umárala som sa vo vlastných myšlienkach a neustále som premýšľala nad svojimi ťažkosťami, budúcnosťou a konečným osudom. Myslela som si, že byť vedúcou je príliš riskantné a že ma to môže priviesť k spáchaniu priestupkov, a že ak by som týchto priestupkov spáchala priveľa, nedosiahla by som dobrý výsledok. Keď mi hlavou vírili tieto myšlienky, zistila som, že som sa vôbec nedokázala podriadiť a neustále som hľadala výhovorky, aby som sa tejto povinnosti vyhla. Keď som na to myslela, cítila som sa naozaj zahanbene. Verila som v Boha už toľko rokov, no stále mi chýbala základná podriadenosť. Vôbec som nemala pravdu-reality. Nemohla som takto pokračovať. Aj keď som mala ťažkosti a obavy, musela som sa najprv podriadiť a prijať túto povinnosť.

Neskôr som si prečítala ďalší úryvok z Božích slov a do určitej miery som pochopila svoj stav. Boh hovorí: „Súdiac podľa toho, aký postoj majú antikristi voči Bohu, voči prostrediam a ľuďom, udalostiam a veciam usporiadaným Bohom, voči tomu, ako ich Boh zjavuje a disciplinuje a tak ďalej, majú najmenší úmysel hľadať pravdu? Majú čo i len najmenší úmysel podriadiť sa Bohu? Majú čo i len najmenšiu vieru v to, že toto všetko nie je náhodné, ale že je to skôr riadené Božou zvrchovanosťou? Majú toto pochopenie a povedomie? Očividne nie. Dá sa povedať, že koreň ich ostražitosti pochádza z ich pochybností o Bohu. Dá sa povedať, že koreň ich podozrenia voči Bohu tiež pochádza z ich pochybností o Bohu. Výsledky, ktoré prináša ich podrobné skúmanie Boha, vedú k tomu, že sú voči Bohu podozrievavejší a zároveň ostražitejší. Súdiac podľa rôznych myšlienok a názorov vychádzajúcich z myslenia antikristov, ako aj rôznych prístupov a správaní vytváraných pod nadvládou týchto myšlienok a názorov sú títo ľudia jednoducho nerozumní; nedokážu pochopiť pravdu, nevedia si vypestovať skutočnú vieru v Boha, nedokážu dôkladne veriť v existenciu Boha a uznať ju a nedokážu veriť a uznať, že Boh je zvrchovaným nad celým stvorením, že je zvrchovaným nad všetkým. To všetko je spôsobené ich podlou povahou-podstatou.“ (Slovo, zv. IV: Odhaľovanie antikristov. Piaty exkurz: Zhrnutie charakteru antikristov a ich povahy-podstaty (Druhá časť)) Z Božích slov som pochopila, že antikristi neveria v Božiu spravodlivosť, keď sa niečo stane. Namiesto toho, aby hľadali pravdu a poznali tak Božiu povahu, používajú ľudské predstavy, domnienky a satanské filozofie na to, aby analyzovali Božie dielo a situácie, ktoré zariaďuje. Preto začnú byť opatrní a nesprávne chápu Boha. Spôsobuje to podlá povaha antikristov. Vo svetle Božích slov som skúmala samú seba a videla som, že môj stav je rovnaký. Keď som videla, že predchádzajúcich troch vedúcich odvolali a vyradili, nehľadala som pravdu, neuvažovala som o tom, prečo zlyhali, ani som nezískala schopnosť rozlišovať a nepoučila sa z ich zlyhaní. Namiesto toho som začala byť opatrná a žila som podľa satanských filozofií, ako napríklad „opatrnosť je matkou bezpečia“ a „čím vyššie človek lieta, tým tvrdšie dopadá“. Cítila som, že byť vedúcou je príliš riskantné, a ak by som vyniesla nesprávne obvinenia a tresty, išlo by o veľký priestupok a nedosiahla by som dobrý výsledok ani konečný osud. Myslela som si, že sa musím chrániť a vyhnúť sa rizikám, a tak som neustále hľadala výhovorky, aby som sa tejto povinnosti vyhla. Neskôr som premýšľala: „Aké sú Božie úmysly, keď mi prideľuje túto povinnosť? Dohľad nad prácou na odstraňovaní nesie so sebou veľké zodpovednosti, umožnilo by mi to však rozpoznať rôzne typy zlých ľudí, antikristov a pochybovačov, čo by mi pomohlo rýchlo napredovať v rozlišovaní ľudí. Ako vedúca by som okrem toho riešila mnoho problémov, a to by ma nútilo hľadať súvisiacu pravdu-princípy a vyzbrojiť sa pravdou, čo by znamenalo skvelú príležitosť na učenie sa. Namiesto toho, aby som v tejto veci hľadala pravdu, som však neustále myslela na to, že byť vedúcou znamená niesť väčšiu zodpovednosť a že by ma rýchlejšie odhalili a vyradili, preto ma napĺňali podozrenia a obozretnosť voči Bohu. Skutočne som zranila Božie srdce!“

Potom som si spomenula na jeden úryvok z Božích slov: „Boh je spravodlivý a objektívny ku každému. Boh sa nepozerá na to, aký si bol predtým ani na tvoje súčasné duchovné postavenie; pozerá sa na to, či sa usiluješ o pravdu a či kráčaš cestou usilovania sa o pravdu. … Boh ti dovolí zakopnúť, zlyhať a robiť chyby. Boh ti dá príležitosti a čas, aby si mohol pochopiť pravdu, praktizovať pravdu, postupne pochopiť Jeho úmysly, robiť všetko v súlade s Jeho úmyslami, skutočne sa podriadiť Bohu a dosiahnuť pravdu-realitu, ktorú Boh vyžaduje, aby ľudia mali. Kto je však človek, ktorého Boh najviac nenávidí? Je to ten, kto napriek tomu, že vo svojom srdci pozná pravdu, odmieta ju prijať, nieto ešte uviesť do praxe. Namiesto toho stále žije podľa satanových filozofií, no považuje sa za celkom dobrého a podriadeného Bohu, zatiaľ čo sa tiež snaží zavádzať ostatných a získať pozíciu v Božom dome. Boh takýchto ľudí nenávidí najviac – sú to antikristi. Hoci každý má skazenú povahu, tieto činy sú inej prirodzenosti. Nie je to obyčajná skazená povaha ani normálne zjavenie skazenosti; skôr vedome a tvrdošijne odolávaš Bohu až do konca. Vieš, že Boh existuje, veríš v Boha, a predsa sa úmyselne rozhodneš Mu odolávať. Neznamená to mať predstavy o Bohu a nie je to ani problém nepochopenia; namiesto toho úmyselne odolávaš Bohu až do konca. Môže Boh spasiť niekoho takého? Boh ťa nespasí. Si nepriateľ Boha, preto si diabol a satan. Môže Boh ešte spasiť diablov a satanov?“ (Slovo, zv. III: Rozpravy Krista posledných dní. Pri viere v Boha je najdôležitejšie praktizovať a zažívať Jeho slová) Z Božích slov som videla, že Boh je k ľuďom spravodlivý. Boh nevyraďuje ľudí za chvíľkové chyby alebo zlyhania, ale odhaľuje a vyraďuje ich vtedy, keď neustále odmietajú pravdu a tvrdohlavo sa stavajú proti Nemu. Premýšľala som, ako moja nedostatočná znalosť pravdy viedla k tomu, že som robila chyby v rozlišovaní ľudí, nikto ma však z toho neobviňoval ani ma nezastavil vo vykonávaní tejto povinnosti. Boh používal moje chyby na to, aby ma vyzbrojil pravdou v súvislosti s rozlišovaním zlých ľudí, aby vyvážil moje nedostatky. Intenzívnejšie som premýšľala o tom, prečo Lin Fang zlyhala. Nedávno som počula, ako hovorila o svojich nesprávnych úmysloch v povinnosti. Keď videla slabé výsledky práce, presunula prácu na svoju partnerku, no sama zodpovednosť neprevzala. Keď s ňou ľudia z vyššieho vedenia hovorili v duchovnom spoločenstve a dohovárali jej, neustále hľadala výhovorky, snažila sa obhajovať a odmietala nad sebou uvažovať a spoznať samú seba vo svetle týchto problémov. Lin Fang neodvolali pre jej chyby, ale hlavne preto, že odmietala prijať pravdu a bola nezodpovedná. Vedela som aj o dvoch ďalších vedúcich. Jeden mal arogantnú povahu, správal sa autokraticky a vždy chcel mať všetku autoritu, a keď ho ostatní neposlúchali, snažil sa ich potlačiť a trápiť. Druhý vedúci sa neustále usiloval o povesť a postavenie, potlačoval a vylučoval nesúhlasné názory. Obaja kráčali cestou antikrista a boli vypudení za svoje mnohé zlé skutky. Videla som, že Boh je spravodlivý a že nevyhadzuje ani nevyčisťuje ľudí jednoducho za páchanie chýb v ich povinnosti, no na základe ich postoja k pravde a Bohu a podľa cesty, po ktorej kráčajú. Z ich celkového správania bolo zrejmé, že ich prirodzenosť-podstata má odpor k pravde a nenávidí ju a že sa usilovali len o povesť a postavenie a vôbec nechránili prácu cirkvi, čo viedlo k tomu, že ich Boh odhalil a vyradil. Myslela som si však, že pri ľuďoch, ktorí majú postavenie alebo veľkú zodpovednosť, je väčšia pravdepodobnosť, že budú odhalení a vyradení, zatiaľ čo obyčajný brat alebo sestra, s menším počtom úloh, spácha menej priestupkov, pretože zodpovedá za menej vecí, a tým sa vyhne odhaleniu a vyradeniu. To však boli len moje predstavy a domnienky. Neustále som sa chránila pred Bohom a vyhýbala sa svojej povinnosti. Aj keby som nespáchala žiadne priestupky, ak by som nehľadala pravdu, moja skazená povaha by sa neočistila ani nezmenila, nedosiahla by som spásu, a napokon by som aj tak nedosiahla dobrý výsledok. S týmto vedomím som bola ochotná prijať túto povinnosť. Boh dovoľuje odchýlky a problémy v povinnosti človeka, a ak človek dokáže následne hľadať pravdu, uvažovať nad sebou a okamžite napraviť tieto odchýlky, Boh ho bude naďalej viesť. Keď som o tom premýšľala, uvedomila som si, že už nejaký čas vykonávam prácu na odstraňovaní a pochopila som niektoré princípy rozlišovania. Naliehavo sme potrebovali ľudí na vykonávanie cirkevnej práce, preto som musela brať ohľad na Boží úmysel a vložiť celé svoje úsilie do vykonávania práce na odstraňovaní, pretože takýto rozum a podriadenosť som mala mať. Ale moju myseľ napĺňali len myšlienky na vlastné záujmy, môj výsledok a konečný osud. Bola som taká sebecká a opovrhnutiahodná!

Neskôr som si prečítala ďalšie Božie slová: „V akom zmysle je nesprávne považovať usilovanie sa o požehnania za cieľ? Je to úplne v rozpore s pravdou a nie je to v súlade s Božím úmyslom spasiť ľudí. Keďže byť požehnaný nie je vhodným cieľom, o ktorý by sa ľudia mali usilovať, čo je potom vhodným cieľom? Usilovanie sa o pravdu, usilovanie sa o zmeny v povahe a schopnosť podriadiť sa všetkým Božím ovládaniam a usporiadaniam: to sú ciele, o ktoré by sa ľudia mali usilovať. Povedzme napríklad, že orezávanie v tebe vyvolá predstavy a nedorozumenia a staneš sa neschopným podriadenosti. Prečo sa nedokážeš podriadiť? Pretože cítiš, že tvoj konečný osud alebo tvoj sen byť požehnaný bol spochybnený. Stávaš sa negatívnym a rozrušeným a snažíš sa vyhnúť konaniu svojej povinnosti. Aký to má dôvod? Problém je v tvojom úsilí. Ako by sa to teda malo vyriešiť? Je nevyhnutné, aby si okamžite zanechal tieto mylné predstavy a aby si okamžite hľadal pravdu na vyriešenie problému svojej skazenej povahy. Mal by si si povedať: ‚Nesmiem to vzdať, musím stále dobre konať povinnosť, ktorú by mala konať stvorená bytosť, a odložiť túžbu byť požehnaný bokom.‘ Keď sa vzdáš túžby byť požehnaný a kráčaš cestou usilovania sa o pravdu, z ramien ti spadne ťarcha. A budeš stále schopný negativity? Aj keď sú stále chvíle, keď si negatívny, nenecháš sa tým obmedzovať a v srdci sa stále modlíš a bojuješ, meníš cieľ svojho úsilia z úsilia byť požehnaný a mať konečný osud na úsilie o pravdu a myslíš si: ‚Úsilie o pravdu je povinnosť stvorenej bytosti. Niet väčšej úrody ako dnes porozumieť určitým pravdám – to je najväčšie požehnanie zo všetkých. Aj keď ma Boh nechce a nemám dobrý konečný osud a moje nádeje na požehnanie sú zmarené, aj tak budem správne konať svoju povinnosť – som povinný ju konať. Nech je dôvod akýkoľvek, neovplyvní to vykonávanie mojej povinnosti, neovplyvní to moje splnenie Božieho poverenia; to je princíp, podľa ktorého sa riadim.‘ A vari si v tomto neprekročil obmedzenia tela?“ (Slovo, zv. III: Rozpravy Krista posledných dní. Iba v praktizovaní pravdy je vstup do života) „Medzi povinnosťou človeka a tým, či dostane požehnania alebo ho postihne nešťastie, nie je žiadna súvislosť. Povinnosť je to, čo má človek plniť. Je to jeho poslanie zoslané z neba a nemalo by závisieť od odmeny, podmienok alebo dôvodov. Len vtedy si človek plní svoju povinnosť. Dostať požehnania znamená, keď je niekto po tom, ako zakúsi súd, zdokonalený a teší sa z Božích požehnaní. Človeka postihne nešťastie vtedy, keď sa jeho povaha po zažití napomínania a súdu nezmení, a keď nezažije zdokonalenie, ale je potrestaný. No bez ohľadu na to, či stvorené bytosti dostanú požehnania alebo ich postihne nešťastie, majú konať svoju povinnosť, robiť to, čo musia a čoho sú schopné. To je to najmenšie, čo by mal robiť človek, ktorý sa usiluje o Boha. Nemal by si konať povinnosť len preto, aby si dostal požehnania, a nemal by si odmietať konať zo strachu, že ťa postihne nešťastie. Chcem vám povedať toto: Vykonávanie povinnosti je to, čo by mal človek robiť, a ak nie je schopný vykonávať svoju povinnosť, potom je to jeho vzdorovitosť. Človek sa postupne mení práve pri tom, ako koná svoju povinnosť, a práve v tomto procese preukazuje svoju vernosť. Čím viac si teda dokážeš plniť svoju povinnosť, tým viac pravdy dostaneš a tým skutočnejší bude tvoj výraz. Tí, ktorí svoju povinnosť plnia iba mechanicky a nehľadajú pravdu, budú napokon vyradení, pretože takíto ľudia nekonajú svoju povinnosť v praktizovaní pravdy a nepraktizujú pravdu pri vykonávaní svojej povinnosti. Sú to tí, ktorí zostanú nezmenení a postihne ich nešťastie. Nečisté sú nielen ich výrazy, ale zlé je aj všetko, čo vyjadrujú.“ (Slovo, zv. I: Božie zjavenie a dielo. Rozdiel medzi službou vteleného Boha a povinnosťou človeka) Z Božích slov som pochopila, že bez ohľadu na to, či človek dostáva požehnania alebo trpí nešťastím, je pre stvorenú bytosť úplne prirodzené a oprávnené konať svoju povinnosť. Keďže ľudia nasledujú Boha, mali by plniť svoje záväzky, pretože to je spôsob, ako žiť hodnotný a zmysluplný život. Božím úmyslom je, aby ľudia cez svoju povinnosť vstúpili do pravdy-reality. Počas vykonávania povinností sa zjavia rôzne skazené povahy a odhalia sa mnohé nedostatky. Vďaka tejto príležitosti môže človek hľadať pravdu a uvažovať o sebe, a tak sa očistí a premení. Hoci som sa pri učení za vedúcu musela vyrovnať s ťažkosťami, mohla som sa viac spoľahnúť na Boha, zamerať sa na hľadanie pravdy, konať svoju povinnosť v súlade s princípmi, plniť si svoje zodpovednosti a prejavovať lojalitu. Keby ma po zaučení nakoniec preradili pre moju nedostatočnú kvalitu, nič by som neľutovala.

Keď som pokračovala v konaní povinnosti vedúcej, či už som čelila ťažkostiam alebo sa v mojej povinnosti vyskytli odchýlky, vnímala som to ako dobrú príležitosť získať pravdu, v duchovnom spoločenstve som si tieto veci zhrnula s bratmi a sestrami a hľadala som relevantnú pravdu-princípy. Postupne sa mi objasňovali pravdy, ktoré som predtým nechápala, a dosiahla som určitý pokrok. Už viac nie som voči Bohu opatrná a chcem sa prakticky poučiť z každej situácie, ktorú Boh pripraví. Ďakujem Mu za to, že mi umožňuje dosiahnuť skutočný zisk a nadobudnúť reálne poznatky.