Nan Xin, Čína

V auguste 2021 vykonávala cirkev odstraňovacie práce a vodkyňa ma požiadala, aby som napísala hodnotenie svojej mamy. Neubránila som sa menším obavám. Moja mama bola nedávno doma izolovaná, a hoci som nevedela, ako vykonáva svoju povinnosť, vedela som, že po izolácii neustále premýšľala o práci, aby zarobila peniaze a žila bohatý život, a že jej názory, ktoré stáli za jej úsilím, boli ako u nevercov, pričom prejavovala správanie pochybovača. Pri pomyslení, že moju mamu vyšetrujú a môžu ju z cirkvi odstrániť, som mala veľmi zmiešané pocity. „Moja mama verí v Boha už tridsať rokov, neustále znáša výsmech a ohováranie príbuzných, a môj otec ju často prenasledoval, bil ju a nadával jej, ale ona nikdy Boha neopustila. Dokonca ma vychovala vo viere a podporovala ma, keď som svoju povinnosť konala na plný úväzok. Taktiež celý čas konala svoju povinnosť v cirkvi, každý deň sa modlila a čítala Božie slová. Možno jej stav v poslednom čase nebol dobrý a stala sa negatívnou a skazenou, ale mala by sa počítať za niekoho, kto úprimne verí v Boha, takže si pravdepodobne nezaslúži byť vyčistená, však?“ Keď som prišla domov, chcela som len poukázať na jej problémy, aby mohla uvažovať, získať pochopenie a rýchlo sa kajať a zmeniť. Spýtala som sa mamy, prečo ju izolovali. Povedala, že v októbri minulého roka začala vykonávať hostiteľskú povinnosť, ale keď sa presťahovala do nového domova, nebolo tam žiadne vybavenie domácnosti, tak napísala tri listy so žiadosťou, aby ich tím pre všeobecné záležitosti priniesol, ale oni ich nedoručili. Takže sa mama vrátila domov a zostala tam viac ako desať dní. Neskôr ju vodkyňa tvrdo orezala s tým, že opustila svoju povinnosť a správa sa nezodpovedne. Pri inej príležitosti, mama pomáhala niektorým bratom a sestrám so sťahovaním a požičala si skúter od sestry, ktorú zatkli. Na druhý deň vodkyňa mamu orezala s tým, že to môže predstavovať riziko, a povedala mame, aby sa okamžite išla ukryť. Mama vtedy veľmi vzdorovala a išla rovno domov. Potom jej už vodkyňa nikdy nepridelila žiadnu povinnosť. Mama tiež povedala, že v roku 2020 odišla z domu, aby konala svoju povinnosť na plný úväzok, ale len o dva dni neskôr jej vodkyňa povedala, aby sa vrátila, s tým, že ak ju otec nahlási na polícii, môže to ohroziť bratov a sestry. Keď sa vrátila domov, vodkyňa jej opäť bezodkladne nepridelila žiadnu povinnosť. Keď som to počula, veľmi som sa nahnevala a pomyslela som si: „Moja mama iniciatívne vyšla a konala svoju povinnosť – prečo ju vodkyňa zastavila? Tým ju zbavuje práva konať svoju povinnosť a ničí jej motiváciu. Ak vodcovia a pracovníci nepochopia princípy a moju mamu ľahkovážne vyčistia, neukrivdia dobrému človeku? To je také nespravodlivé! Nie, musím tomu prísť na koreň – nemôžem dopustiť, aby moja mama čelila nespravodlivým obvineniam.“

O niekoľko dní neskôr som náhodou narazila na cirkevnú vodkyňu, tak som sa jej opýtala: „Pre moju mamu nebolo ľahké vyjsť a konať si povinnosť – prečo ste ju poslali späť? Kvôli tomu zostala na dlhý čas v negatívnom stave.“ Vodkyňa povedala, že to bolo najmä preto, že môj otec mal zákernú ľudskú prirodzenosť, a že keby mama nebola doma, mohol by zavolať políciu, čo by mohlo ohroziť ostatných bratov a sestry. Povedala tiež, že moja mama vždy konala podľa nálady a bola veľmi svojvoľná. Keď sa cítila pozitívne, bola ochotná urobiť čokoľvek, ale keď bola negatívna, jednoducho nepočúvala, bez ohľadu na to, kto s ňou hovoril v duchovnom spoločenstve alebo sa jej snažil pomôcť, a mala sklon opustiť svoju povinnosť. K svojej povinnosti sa správala, ako sa jej zachcelo, a konala svojvoľne, a väčšina bratov a sestier sa jej neodvážila dôverovať. Vzhľadom na to, že jej odchod z domu za povinnosťou narobil viac škody ako úžitku, bolo zariadené, aby sa vrátila domov. Vodkyňa tiež povedala: „Keď vykonávala hostiteľské povinnosti a presťahovala sa do nového domu, videla, že v dome chýba nejaké vybavenie domácnosti, ale nechcela míňať vlastné peniaze, tak napísala tímu pre všeobecné záležitosti a žiadala, aby tieto veci doručili do jedného dňa. Nebolo však dosť času a kým tím pre všeobecné záležitosti dostal list, termín, ktorý stanovila, už uplynul. Potom sa sťažovala na bratov a sestry, a dokonca opustila svoju povinnosť a odišla domov na pol mesiaca. Neskôr ju orezali za nezodpovednosť v povinnosti, a hoci slovne priznala svoju chybu, stále bola rovnaká. Pri inej príležitosti, hoci mala vlastný elektrický skúter, trvala na tom, že bude jazdiť na tom, ktorý patril sestre, ktorú zatkli, čím vytvorila rizikovú situáciu. Keď ju potom bratia a sestry orezali, reagovala impulzívne a povedala: ‚Keď robím veci dobre, nevážite si to, ale len čo urobím chybu, orezávate ma. Už to nevydržím! Už túto povinnosť nebudem robiť. Idem domov! Aj keby som išla do pekla, končím!‘ Spolu s nadriadenou sme s ňou hovorii v duchovnom spoločenstve, ale ona to vôbec neprijala, len si vzala tašky a odišla.“ Bola som v šoku, keď som to všetko počula od vodkyne. Veci neboli také, ako hovorila moja mama. Nečakala som, že je taká svojvoľná a že priniesla do práce cirkvi toľko narušenia a vyrušenia. Niet divu, že vodkyňa chcela pochopiť jej trvalé správanie. Prejavy mojej mamy ako pochybovačky boli také zjavné, a obávala som sa, že tentoraz ju pravdepodobne vylúčia. Keby ju naozaj vyčistili, jej cesta viery by sa skončila, a nakoniec by bola potrestaná v kataklizmách. Aké úbohé! Pri pomyslení na to som sa cítila hrozne. Naozaj moja mama dospela do bodu, že ju vyčistia? Mala som pocit, že keby som s ňou znova hovorila v duchovnom spoločenstve a ona by prejavila známky pokánia, možno by stále mohla pracovať v cirkvi. Tak som sa opýtala vodkyne: „Vzhľadom na správanie mojej mamy, vysvetlili ste jej jasne povahu a dôsledky týchto problémov v duchovnom spoločenstve? Rozobrali ste jej stav a odhalili ju Božími slovami? Ak má slabú chápavosť, nízku kvalitu alebo vážne skazenú povahu, potom ešte viac potrebuje duchovné spoločenstvo a orezávanie.“ Keď to vodkyňa počula, povedala: „Hovorili sme s ňou o duchovnom spoločenstve, ale ona ho neprijala. Sama môžeš skúsiť hovoriť s ňou v duchovnom spoločenstve a uvidíš, či prejaví nejaké známky pokánia a zmeny.“

Keď som prišla domov, ponáhľala som sa hovoriť s mamou v duchovnom spoločenstve, prechádzala som všetky veci, ktoré v cirkvi urobila, pričom som o každej z nich hovorila v duchovnom spoločenstve a každú som rozobrala. Ale vôbec neprejavila žiadne známky pokánia ani priznania viny, a namiesto toho sa stále zameriavala na iných a na konkrétne záležitosti. Povedala: „Prečo som jediná, ktorá má uvažovať? Vodcovia neurobili nič zlé? Nepočúvaj len to, čo hovoria – ani oni nemusia mať pravdu. Niekedy sú aj usporiadania vodcov v rozpore s princípmi. Inak, prečo by Boh teraz vyjadril toľko slov o rozlišovaní falošných vodcov? Je to preto, lebo v dnešnej dobe je tu toľko falošných vodcov…“ Keď som videla, že mama stále polemizuje o tom, čo je správne a nesprávne, bola som nesmierne úzkostlivá a frustrovaná. Tak som ju varovala: „Ak nebudeš uvažovať a kajať sa, vyčistia ťa!“ Keď to mama počula, len ústne povedala, že je ochotná sa zmeniť a kajať, ale onedlho mi povedala: „Myslím, že by si si mala nájsť prácu – nemala by si brať svoju vieru tak vážne. Je toľko ľudí, ktorí pracujú a zároveň si konajú svoje povinnosti, a predsa veria v Boha, nie? A spomedzi všetkých ľudí, ktorí konajú svoju povinnosť na plný úväzok, na jednom viac či menej nezáleží. Mala by si si nechať zadné vrátka a myslieť na svoju budúcnosť. Som tvoja mama – hovorím to všetko pre tvoje dobro. Ak ma nebudeš počúvať, budeš to ľutovať!“ Keď som ju počula hovoriť tieto veci, nahnevalo ma to a znepokojilo. Počas nasledujúceho mesiaca, bez ohľadu na to, ako som s ňou hovorila v duchovnom spoločenstve, jednoducho nechcela uvažovať ani spoznať samu seba. Namiesto toho sa stále hádala a ospravedlňovala, prekrúcala fakty a hľadala chyby na vodcoch a pracovníkoch. Snažila sa ma zlákať, aby som sa usilovala o svetské veci, a opakovane mi bránila chodiť na zhromaždenia a konať si povinnosť. Úplne som prekukla jej podstatu – bola pochybovačka.

Spomenula som si na Božie slová: „Ak sú veriaci rovnako nedbanliví a bezuzdní vo svojom prejave a počínaní ako neverci, potom sú ešte podlejší ako oni. Sú to priam archetypálni zlí démoni.“ (Slovo, zv. I: Božie zjavenie a dielo. Varovanie pre tých, ktorí neuvádzajú pravdu do praxe) „Nie je odporné, že niektorí ľudia radi riešia malichernosti a ocitajú sa v slepých uličkách vždy, keď sa im niečo stane? Je to veľký problém. Jasne zmýšľajúci ľudia túto chybu neurobia, ale absurdní ľudia sú už raz takí. Vždy si predstavujú, že im ostatní robia ťažkosti a že im zámerne strpčujú život, a preto si vždy znepriatelia iných ľudí. Nie je to odchýlka? Keď ide o pravdu, nevynakladajú úsilie, keď sa im niečo stane, radšej sa hádajú o nepodstatných veciach, žiadajú vysvetlenia a snažia sa zachovať si tvár a vždy pristupujú k týmto záležitostiam s použitím ľudských riešení. To je najväčšia prekážka vstupu do života. Ak veríš v Boha alebo praktizuješ týmto spôsobom, nikdy nedosiahneš pravdu, pretože nikdy nepredstúpiš pred Boha. Nikdy nepredstúpiš pred Boha, aby si prijal všetko, čo ti Boh určil, ani k tomu všetkému nepristupuješ s použitím pravdy, ale namiesto toho pristupuješ k veciam s použitím ľudských riešení. V Božích očiach si sa preto od Neho príliš vzdialil. Nielenže sa od Neho vzdialilo tvoje srdce, ale celé tvoje bytie nežije v Jeho prítomnosti. Takto sa Boh pozerá na tých, ktorí vždy všetko príliš analyzujú a riešia malichernosti. … Hovorím vám, že bez ohľadu na to, akú povinnosť koná veriaci v Boha – či už ide o vonkajšie záležitosti alebo o povinnosť, ktorá sa týka rôznych prác alebo odborných oblastí Božieho domu –, ak často neprichádza pred Boha, nežije v Jeho prítomnosti, neodvažuje sa prijať Jeho podrobné skúmanie a nehľadá pravdu od Boha, potom je to pochybovač a nelíši sa od neverca.“ (Slovo, zv. III: Rozpravy Krista posledných dní. Človek môže mať normálny vzťah s Bohom len tým, že pred Ním bude často žiť) Boh hovorí, že ak sú reč a správanie človeka po nájdení Boha stále rovnaké ako u nevercoch, a nech sa deje čokoľvek, nikdy neprijímajú veci od Boha, neustále sa zameriavajú na ľudí a problémy a nikdy neprijímajú pravdu, potom je taký človek pochybovač. Myslela som na to, ako moja mama verila v Boha dlhé roky, a predsa nikdy neprijala veci od Boha. Tvrdila, že je ochotná chodiť na zhromaždenia a konať si povinnosť, ale nikdy to nebolo úprimné. Kedykoľvek išlo o jej telesné záujmy, išla jej povinnosť bokom, a bez ohľadu na to, koľkokrát s ňou bratia a sestry hovorili v duchovnom spoločenstve, nikdy nič z toho neprijala. Ani po izolácii neuvažovala o svojich problémoch, a namiesto toho prekrúcala fakty, sťažovala sa na krivdu a nariekala. Odmietala priznať skutočnosť, že spôsobila narušenia a vyrušenia; zameriavala sa na ľudí a záležitosti, neúnavne otravovala ľudí a chytala sa chýb vodcov a pracovníkov. Keď videla, že nemá nádej na získanie požehnaní, začala sa usilovať o život v bohatstve a sústredila sa na jedlo, oblečenie a pôžitky. Dokonca šírila predstavy, ventilovala negativitu a vyrušovala ma a bránila mi v účasti na zhromaždeniach a konaní mojej povinnosti. Snažila sa ma zlákať, aby som pracovala pre peniaze ako ona a kráčala po svetskej ceste. Videla som, že moja mama verila v Boha roky, ale pravdu vôbec neprijala, a že jej slová, správanie a perspektívy boli úplne rovnaké ako u nevercoch; bola úplná pochybovačka. Keďže cirkev vykonávala dielo očisťovania, mala by som si zapísať všetko jej správanie a nahlásiť to vodcom. Ale keby som to urobila, určite by ju odstránili. Myslela som na to, ako moja rodina uprednostňovala chlapcov pred dievčatami, keď som bola malá. Moja stará mama, teta a strýko boli ku mne chladní, a ani otec sa o mňa nikdy nestaral. Celé dni len fajčil a pil, a keď mal zlú náladu, nadával, bil ľudí a rozbíjal veci. Doma sme boli len ja a mama a boli sme odkázané jedna na druhú. Mama ma tiež priviedla pred Boha a podporovala ma v tom, aby som konala svoju povinnosť na plný uväzok. Zaplatila pre mňa toľko z jej krvi srdca. Keby zistila, že som nahlásila jej správanie, nemala by zlomené srdce? Necítila by sa zo mňa skutočne sklamaná? Mala som pocit, že urobiť to by znamenalo, že mi skutočne chýba svedomie a že by som ju naozaj sklamala. Pri tejto myšlienke som už nedokázala zadržať slzy, a cítila som hlboký vnútorný rozpor a bolesť. Po dlhom premýšľaní som nakoniec nenahlásila, že sa mama správa ako pochybovačka, a odložila som tú vec bokom.

O niečo viac ako mesiac neskôr, ma vodkyňa opäť požiadala, aby som napísala o maminom správaní. Stále som bola trochu rozrušená, tak som sa modlila k Bohu a hľadala Ho: „Bože, cirkev zhromažďuje informácie o mojej mame ako o pochybovačke. Potrebujú, aby som nahlásila jej správanie, ale stále sa trochu zdráham, lebo si myslím, že nahlásenie jej správania by znamenalo, že nemám svedomie. Neviem, ako sa k tomu postaviť – prosím, pomôž mi vyriešiť tento stav.“ Neskôr som si spomenula na úryvok Božích slov, ktorý som čítala predtým, tak som si ho vyhľadala a prečítala. Všemohúci Boh hovorí: „Keď Boh začne vo vzťahu k niekomu konať dielo, keď si niekoho vyvolil, nikomu túto správu neoznamuje. Neoznamuje ju ani satanovi a už vôbec nerobí žiadne veľké gestá. Len veľmi potichu, veľmi prirodzene robí, čo je potrebné. Najprv ti vyberie rodinu, tvoje rodinné zázemie, rodičov a predkov – o tom všetkom Boh rozhodne vopred. Inými slovami, Boh tieto rozhodnutia neprijíma z rozmaru. Toto dielo začal konať už dávno. Keď ti Boh vyberie rodinu, zvolí dátum, keď sa narodíš. Potom sleduje, ako sa rodíš a s plačom prichádzaš na svet. Sleduje tvoje narodenie, tvoje prvé slová, tvoje zakopnutia a neisté kroky, keď sa učíš chodiť. Najprv spravíš jeden krok a potom druhý – a teraz vieš behať, skákať, rozprávať a vyjadrovať svoje pocity… Keď ľudia vyrastajú, satanov pohľad je upretý na každého jedného z nich, ako keď tiger sleduje svoju korisť. Boha však počas konania diela nikdy neobmedzovali ľudia, udalosti, veci, priestor ani čas. Robí, čo má robiť a čo musí robiť. Keď vyrastáš, môžeš sa stretnúť s mnohými vecami, ktoré sa ti nepáčia, ako aj s chorobou a frustráciou. Keď však kráčaš po tejto ceste, tvoj život a tvoja budúcnosť sú striktne v Božej starostlivosti. Boh ti dá skutočnú záruku, ktorá pretrvá celý tvoj život, pretože je hneď vedľa teba, stráži ťa a dáva na teba pozor.“ (Slovo, zv. II: O poznávaní Boha. Sám Boh, jedinečný VI) Po prečítaní Božích slov som pochopila, že rodina, do ktorej sa narodíme, naša výchova a naše životné podmienky, to všetko bolo predurčené a usporiadané Bohom. To, že som dnes nažive, môžem veriť v Boha a konať si povinnosť v cirkvi, je úplne vďaka Božiemu vedeniu a ochrane. Keď ma mama rodila, bol to ťažký pôrod a bola v kritickom stave. Lekár sa spýtal otca, či má zachrániť mamu alebo mňa. Otec bol taký vystrašený, že sa mu triasli ruky a nevedel, čo má robiť. Mama sa potom modlila k Pánovi Ježišovi a vďaka Božej ochrane sme mama aj ja prežili. Tiež, keď som bola dieťa, hrala som sa a pichla som si do oka paličku s pieskom. Okamžite som oslepla na pravé oko. Spanikárila som a myslela som si, že slepnem. Stále som si trela oko, ale nevedela som ten piesok dostať von. Vo svojej úzkosti som mohla len v srdci volať k Pánovi Ježišovi. Potom mi oko začalo slziť a piesok sa vyplavil. Nakoniec mi pravé oko len mierne prepadlo v porovnaní s ľavým, ale zrak som mala stále normálny. Kedysi som si myslela, že mám len šťastie, ale po prečítaní Božích slov som si konečne uvedomila, že to bol Boh, kto na mňa v zákulisí dozeral a chránil ma. Vyzeralo to tak, že mama pri mojej výchove veľa trpela, a že ma dokonca priviedla pred Boha, ale podľa Božích slov, kedy sa narodím, v akom prostredí vyrastiem, akých ľudí stretnem, aké veci zažijem, a kedy prídem do cirkvi konať svoju povinnosť, to všetko bolo pod zvrchovanosťou a usporiadaním Boha. Boh ma viedol na každom kroku. Pri pomyslení na to som bola hlboko dojatá a pomyslela som si: „Boh je skutočne veľký. Jeho láska je taká skutočná!“ Ale stále som mala pocit, že keďže mama pri mojej výchove znášala ťažkosti a vyčerpanie, dlhovala som jej vďačnosť. Takže aby som ju udržala v cirkvi, vedome som zakrývala jej mnohé prejavy pochybovačky, chránila som ju, ale prácu cirkvi som neochraňovala. Práve toto ukazovalo skutočný nedostatok svedomia!

Neskôr som si prečítala dva úryvky Božích slov, ktoré ma hlboko dojali. Všemohúci Boh hovorí: „Výsledok každého človeka sa stanovuje podľa podstaty, ktorá vychádza z jeho správania, a vždy sa stanovuje primerane. Nikto nemôže niesť hriechy niekoho iného. Ba čo viac, nikto nemôže byť potrestaný za niekoho iného. To je dané. … Vykonávatelia spravodlivosti sú vykonávateľmi spravodlivosti a zlosynovia sú zlosynmi. Tým, ktorí konajú spravodlivo, bude napokon umožnené prežiť, zatiaľ čo zlosynovia budú zničení. Svätí sú svätí, nie sú špinaví. Špinaví sú špinaví a žiadna ich časť nie je svätá. Ľudia, ktorí budú zničení, sú všetci zlí a tí, ktorí prežijú, sú všetci spravodliví – aj keď deti zlých konajú spravodlivé skutky a aj keď rodičia spravodlivých konajú zlé skutky. Neexistuje žiadny vzťah medzi veriacim manželom a neveriacou manželkou ani žiadny vzťah medzi veriacimi deťmi a neveriacimi rodičmi. Tieto dva typy ľudí sú úplne nezlučiteľné. Pred vstupom do odpočinku majú ľudia telesnú, rodinnú náklonnosť, ale po vstupe do odpočinku už nebude existovať žiadna telesná, rodinná náklonnosť, o ktorej by sa dalo hovoriť.“ (Slovo, zv. I: Božie zjavenie a dielo. Boh a človek vstúpia spolu do odpočinku) „Budú vody burácať, hory sa zrútia, veľké rieky sa vylejú z koryta, človek sa bude vždy meniť, slnko zoslabne, mesiac potemnie, človek už viac nezažije dni života v harmónii, na zemi už nebudú žiadne časy mieru, nebesá už nikdy nezostanú pokojné a tiché a už viac nebudú nič znášať. Všetky veci budú obnovené a prinavrátia sa k svojmu pôvodnému zjavu. Všetky domácnosti na zemi budú rozbité a všetky národy roztrhané na kusy; skončia sa dni zjednotenia medzi manželom a manželkou, matka so synom sa viac nestretnú a otec s dcérou sa už nikdy nezídu. Roztrieštim všetko, čo bývalo kedysi na zemi. Nedávam ľuďom príležitosť vyjadriť svoje pocity, pretože Ja sám nemám telesné pocity a k tým ľudským som si vypestoval nesmiernu nenávisť. Práve pre pocity medzi ľuďmi som bol odvrhnutý na jednu koľaj, čím som sa v ich očiach stal ‚druhým‘; práve pre svoje pocity medzi sebou na Mňa ľudia zabudli; práve pre ľudské pocity sa človek chopí príležitosti, aby pozbieral svoje ‚svedomie‘; práve pre ľudské pocity má vždy odpor k Môjmu napomínaniu; práve pre svoje pocity Ma človek nazýva nečestným a nespravodlivým a tvrdí, že pri zaobchádzaní s vecami nedbám na ľudské pocity. Mám aj Ja na zemi príbuzného? Kto, rovnako ako Ja, stále pracoval dňom i nocou, bez pomyslenia na jedlo či spánok, v záujme celého Môjho plánu riadenia? Ako by sa len človek mohol porovnávať s Bohom? Ako by mohol byť človek v súlade s Bohom? Ako by len mohol byť Boh, ktorý tvorí, toho istého druhu ako človek, ktorý je stvorený? Ako by som mohol stále žiť a konať spoločne s človekom na zemi? Kto dokáže pociťovať starosť o Moje srdce? Sú to modlitby človeka?“ (Slovo, zv. I: Božie zjavenie a dielo. Božie slová celému vesmíru, 28. kapitola) Po prečítaní Božích slov som pochopila trend Božieho diela. Je to oddelenie všetkých tých, ktorí odolávajú Bohu, od tých, ktorí v Neho skutočne veria. Tí, ktorí skutočne veria v Boha, získajú Jeho ochranu a milosť, zatiaľ čo tí, ktorí Mu odolávajú, budú prekliati a potrestaní. Boh určuje výsledok každého človeka na základe jeho správania a skutkov, ako aj jeho prirodzenosti-podstaty, a neexistuje nič také ako uprednostňovanie alebo protekcia. V Božom dome má moc pravda a neexistuje žiadna zaujatosť ani uprednostňovanie. Teraz, keď sa Božie dielo blíži ku koncu, rôzne druhy ľudí sa zjavujú jeden po druhom. Toto je čas na oddelenie kúkoľa od pšenice. Je čas Božieho preosievania. Hoci sme s mamou pokrvne veľmi blízke príbuzné, jej konečný výsledok nie je niečo, o čom môžem rozhodnúť ja. Pán Ježiš povedal: „Vtedy budú na poli dvaja; jeden bude vzatý a druhý zostane. Dve ženy budú mlieť na mlyne; jedna bude vzatá a druhá zostane.“ (Mt 24, 40-41) Akým utrpením si moja mama v tomto živote prejde a aký bude jej konečný výsledok a konečný osud, závisí od jej vlastných rozhodnutí, a určuje to cesta, po ktorej kráča. Bez ohľadu na to, koľko som s ňou hovorila v duchovnom spoločenstve alebo sa ju snažila udržať v cirkvi, jej prirodzenosť-podstata bola prirodzenosťou pochybovačky, a jej zotrvanie v cirkvi by len vyrušovalo cirkevný život, ovplyvňovalo stavy bratov a sestier, a skôr či neskôr by bola zjavená a vyradená. Tým, že som odmietla nahlásiť správanie mojej mamy, som konala na základe náklonnosti. Vo svojej povinnosti bola moja mama vždy povrchná a zanedbávala veci, a často len opustila svoju povinnosť. Keď s ňou bratia a sestry hovorili v duchovnom spoločenstve, ústne súhlasila, ale potom aj tak konala svojvoľne, bez ohľadu na záujmy cirkvi. Keď ju vodkyňa odhalila a orezala, hádala sa so skresleným uvažovaním a hnevala sa. Po tom, čo ju prepustili, neúnavne otravovala ľudí, prekrúcala fakty a nariekala, že jej bolo ukrivdené. V cirkvi nehrala žiadnu pozitívnu úlohu, a neustále spôsobovala narušenia a vyrušenia a ovplyvňovala bratov a sestry pri výkone ich povinností. Moja mama priniesla do cirkvi toľko narušení a vyrušení, a nikdy ani v najmenšom neprijala pravdu. Jej správanie pochybovačky už bolo veľmi zjavné a dobre som si uvedomovala, že by ju mali odstrániť. Ale stále som ju chránila a nebola som ochotná nahlásiť jej správanie. Či som nechránila satana a nekryla pochybovačku? Život v náklonnosti spôsobil, že som nevedela rozlíšiť dobré od zlého a bola som úplne nerozumná. Či som nestála proti Bohu? Až v tomto bode som konečne zažila, prečo sa Bohu tak hnusia ľudské city. Boh hovorí: „Práve pre pocity medzi ľuďmi som bol odvrhnutý na jednu koľaj, čím som sa v ich očiach stal ‚druhým‘; práve pre svoje pocity medzi sebou na Mňa ľudia zabudli; práve pre ľudské pocity sa človek chopí príležitosti, aby pozbieral svoje ‚svedomie‘; práve pre ľudské pocity má vždy odpor k Môjmu napomínaniu; práve pre svoje pocity Ma človek nazýva nečestným a nespravodlivým…“ Pri pomyslení na to som cítila dlh voči Bohu, a v srdci som mala silnú túžbu praktizovať podľa Božích požiadaviek. Vedela som, že v tejto veci už nemôžem váhať, a tak som nahlásila všetko mamine správanie.

O mesiac neskôr som sa vrátila domov, a mama mi bezvýrazne oznámila, že ju vyčistili z cirkvi. Potom ma obvinila: „Prečo si im povedala všetko, čo som ti hovorila? Si naozaj nevďačná a nemáš svedomie. Nemôžem uveriť, že by si zapredala vlastnú matku.“ Keď som ju počula toto hovoriť, cítila som sa hlboko zranená a utrápená. Bolo to, akoby som jej urobila niečo zlé, a hanbila som sa jej pozrieť do očí. Ale po chvíli som to prehodnotila: „Prečo sa tak bojím maminých obvinení a sťažností? Konala som podľa princípov!“ Uvedomila som si, že ma opäť zväzujú city, tak som sa v srdci potichu modlila k Bohu: „Bože, aký je pre mňa v tejto veci správny spôsob praktizovania?“ V tej chvíli som si spomenula na úryvok Božieho slova: „Milovať to, čo miluje Boh, a nenávidieť to, čo nenávidí Boh. To je princíp, ktorého by sa ľudia mali držať.“ (Slovo, zv. III: Rozpravy Krista posledných dní. Človek sa môže skutočne zmeniť len vtedy, keď pozná svoje vlastné nesprávne názory) Pri pomyslení na Božie slová som vo vnútri pocítila skutočné osvietenie. Moju mamu vyčistili preto, že spôsobila toľko narušení a vyrušení, vôbec neprijala pravdu, a v cirkvi nemala žiadny pozitívny vplyv. Tým, že som nahlásila jej správanie, som jej neurobila nič zlé. Naopak, praktizovala som pravdu a konala podľa princípu, a nebol dôvod, aby som sa cítila vinná. Vylúčenie mojej mamy bolo založené na princípoch cirkvi. Teraz nielenže odmietala činiť pokánie, ale dokonca hovorila také veci. Ešte viac som si bola istá, že jej prirodzenosť-podstata je prirodzenosťou pochybovačky. Ak takýto človek zostane v cirkvi, určite bude narúšať cirkevný život bratov a sestier, a ostatným neprinesie vôbec žiadny úžitok. Musí byť vyčistený! Boh hovorí, aby sme milovali to, čo miluje On, a nenávideli to, čo nenávidí On. Neurobila som nič zlé, keď som konala podľa princípov. Pri pomyslení na to sa mi uľavilo a už som voči mame necítila žiadny pocit dlžoby ani vinu.

Po skúsenosti s vyčistením mojej mamy som získala určité rozlišovanie správania pochybovačov, a videla som, že keď sa k ľuďom správate na základe náklonnosti, chýbajú vám v konaní princípy. Vedela som, že už nemôžem konať na základe náklonnosti. Ďakujem Bohu, že mi dal túto šancu naučiť sa túto lekciu!