Jedného dňa mi pár cirkevných predstavených spomenulo istý problém. Povedali, že Izabela, ktorá bola zodpovedná za prácu s evanjeliom, nebola vo svojom konaní zásadová, neradila sa s cirkevnými predstavenými, ale len tak náhodne prideľovala ľudí, aby sa podelili o evanjelium, čo ovplyvňovalo úlohu, na ktorej sa bratia a sestry práve podieľali, čím narúšala prácu v cirkvi. Bez rozmýšľania som odpovedala: „Izabela musela určite zmeniť ľuďom pracovné povinnosti, aby vyhovela ich potrebám.“ Jeden z predstavených povedal: „Izabele chýba kvalita a nie je spôsobilá na svoju prácu. Personálne záležitosti nevykonala poriadne a ostatným sa to veľmi nepozdávalo. Niektorých ľudí to priviedlo do negatívneho stavu a ovplyvnilo to našu prácu s evanjeliom. Nie je na riadenie tejto práce nespôsobilá?“ Keď som sa dozvedela, že ju chcú prepustiť, veľmi ma to nahnevalo a tak som odvrkla: „Čože? Ak Izabela nebude mať na starosti prácu s evanjeliom, budete vedieť nájsť niekoho lepšieho? Máme vari niekoho vhodného? Problémy, ktoré spomínate, tu dozaista sú, ale nie je to nič také vážne. V práci s evanjeliom sa jej darí dosahovať výsledky – nemôžeme ju predsa kvôli týmto maličkostiam prepustiť! Prácu cirkvi musíme chrániť.“ Keď som cirkevným predstaveným oponovala, pomyslela som si, že sa v tom príliš vŕtajú, ale veď nikto nie je dokonalý! Všetci sme skazení a robíme chyby, je teda správne chcieť od ľudí, aby robili všetko dokonale? Prečo sa najprv nepozrú na výsledky práce? Čo ak ju prepustíme a pracovné úspechy pominú? To by som potom mohla vyzerať neschopne, ako falošná vedúca predstavená. Čo by si potom o mne mysleli ostatní? A prepustil by ma vyšší predstavený, keby sa to dozvedel? Obaja cirkevní predstavení zostali zaskočení mojou reakciou a so založenými rukami povedali: „Zatiaľ ju neprepúšťajme.“ O pár dní neskôr sa mi cez online hovor ozval vrchný predstavený a spýtal sa ma, ako sa Izabele darí plniť si svoje povinnosti. Odpovedala som: „Darí sa jej. Dosiahla niekoľko úspechov a naozaj jej to ide.“ Nato sa ma predstavený vzápätí opýtal: „A aké sú tie úspechy, ktoré máte na mysli? Naozaj ste sa pozreli na to, koľko ľudí skutočne získala vďaka práci s evanjeliom? Viete o tom, že falšuje svoje čísla? Má slabú kvalitu a nie je veľmi kompetentná. Nedokáže riešiť problémy. Ste si toho vedomá? Viete, že poveruje ľudí bez akýchkoľvek princípov, čím narúša prácu s evanjeliom?“ Keď som čelila jednej otázke za druhou, srdce mi búšilo a mala som úplné okno. Keď predstavený videl, že nedokážem odpovedať ani na jednu otázku, pokračoval: „Ste hrozne sebaistá! Ľuďom, ktorí sú príliš sebaistí, chýba sebauvedomenie. Keby ste sa naozaj poznali, prečo by ste si nevzdorovali? Prečo by ste sa nezapreli? Ostatní ľudia na tento problém jasne poukazovali, ale vy ste to odmietali. Ako veľmi ste arogantná? Máte pravdu-realitu? Tí, ktorí naozaj majú pravdu-realitu, neveria v seba samých. Dokážu počúvať, keď majú pravdu iní. Dokážu prijať pravdu a podriadiť sa jej. Taký je niekto s normálnou ľudskou prirodzenosťou. Čo je to za človeka, ktorý je neuveriteľne arogantný a sebaistý? Dokáže prijať pravdu? Arogantní ľudia neprijímajú pravdu a rozhodne sa jej nepodriaďujú. Arogantní, sebaistí ľudia nepoznajú sami seba, nedokážu si vzdorovať a v skutočnosti nedokážu pravdu uviesť do praxe ani dodržiavať pravdu-princípy. Nedokážu dobre vychádzať s ostatnými. Arogantní ľudia sú tí, ktorých povahy sa nezmenili. Z toho môžeme usúdiť, že arogantní ľudia sú všetci starí satani, ktorí zostali úplne nezmenení. Mali by ste sa zamyslieť nad tým, či nie ste takýmto človekom.“ Bola som vtedy ohromená – cítila som sa, akoby do mňa udrel blesk. Po skončení online hovoru som tam len tak sedela a v duchu som si stále dookola prechádzala to, čo mi povedal: „neprijímajú pravdu,“ „nepodriaďujú sa jej,“ „nedokážu dobre vychádzať s ostatnými,“ „ich povahy sa nezmenili,“ a „všetci sú starí satani, ktorí zostali úplne nezmenení.“ Čím viac som na to myslela, tým horšie som sa cítila a nemohla som sa ubrániť slzám. V tom utrpení som sa modlila cez slzy, „Ó, Bože! Nikdy som si o sebe nemyslela, že som arogantný, sebaistý človek, ktorý nevie prijať pravdu. Prosím, veď ma k sebaspytovaniu a sebapoznaniu.“

Jedného dňa som si počas duchovných pobožností prečítala Božie slová: „Arogancia je koreňom ľudskej skazenej povahy. Čím sú ľudia arogantnejší, tým sú iracionálnejší, a čím sú iracionálnejší, tým sú náchylnejší odporovať Bohu. Aký vážny je tento problém? Ľudia s arogantnou povahou považujú všetkých ostatných pod svoju úroveň, ale najhoršie zo všetkého je, že sa dokonca vyvyšujú aj nad Boha a nemajú bohabojné srdcia. Aj keď sa môže zdať, že ľudia veria v Boha a nasledujú Ho, vôbec s Ním nezaobchádzajú ako s Bohom. Stále majú pocit, že vlastnia pravdu a majú o sebe veľmi vysokú mienku. To je podstata a koreň arogantnej povahy, ktorá pochádza od satana. Problém arogancie sa preto musí vyriešiť. Mať pocit, že sme lepší než ostatní – to je banálna záležitosť. Rozhodujúce je, že arogantná povaha človeku bráni podriadiť sa Bohu, Jeho vláde a Jeho opatreniam; takýto človek má vždy sklon súťažiť s Bohom o moc a ovládať ostatných. Takýto druh človeka nemá ani trochu bohabojné srdce, ani nehovoriac o milovaní Boha či podriadení sa Bohu. Ľudia, ktorí sú arogantní a namyslení, najmä tí, ktorí sú takí arogantní, ako keby prišli o rozum, sa vo svojej viere v Boha nedokážu Bohu podriadiť, a dokonca vyzdvihujú sami seba a svedčia sami o sebe. Takíto ľudia najviac odporujú Bohu a vôbec nemajú bohabojné srdcia. Ak chcú mať bohabojné srdcia, najskôr musia odstrániť svoju arogantnú povahu. Čím dôslednejšie ju odstrániš, tým bohabojnejšie srdce budeš mať. Až potom sa Mu môžeš podriadiť, dosiahnuť pravdu a spoznať Ho. Len tí, ktorí získajú pravdu, sú pravými ľuďmi.“ (Slovo, zv. III: Rozpravy Krista posledných dní. Tretia časť) Božie slová boli pre mňa veľkým osvietením. Je to tak. Arogancia je koreňom skazenosti. Pre svoju aroganciu som nielenže pozerala zhora na druhých, ale, čo je horšie, aj na Boha. Keď sa niečo prihodilo, nepredstúpila som pred Boha a nehľadala Jeho vôľu, ani som nehľadala pravdu-princípy. Šla som si vlastnou cestou a chcela som, aby ma všetci počúvali. Spomenula som si na spätnú väzbu od cirkevných vedúcich ohľadom Izabeliných problémov. Bez rozmýšľania som vyvrátila všetko, čo povedali. Tvrdili, že Izabela nemá zásady, náhodne preraďuje ľudí bez konzultácie s vedúcimi a narúša veci do takej miery, že ľudia nevedia, aké povinnosti si majú plniť. Tento problém som úplne popierala a vôbec som nechcela počúvať. Izabelu som úplne obhajovala, že tak konala preto, lebo evanjelizácia si naliehavo vyžadovala ľudí a bolo to potrebné. Cirkevní vedúci tvrdili, že nemá dostatočnú kvalitu, nie je na svoju prácu kompetentná a nie je vhodná na riadenie našej evanjelizačnej práce. Nezisťovala som, ako to skutočne je, ani som neuvažovala o tom, či by mala byť preložená na základe princípu. Miesto toho som vzdorovala a hnevala sa. Spýtala som sa vedúcich, prečo sa nehodí na danú pozíciu a či vedia nájsť lepšieho nadriadeného, ako je ona. Odmietala som ich a potláčala. Poukázaním na tento problém konali cirkevní vedúci zodpovedne a podporovali prácu cirkvi, ale ja som vždy mala pocit, že rozumiem pravde lepšie ako oni, že mám väčší prehľad, že oni chápu pravdu len povrchne a nevidia veci v správnom svetle, takže som ich nepotrebovala počúvať. Bola som taká arogantná a sebavedomá! Tvrdohlavo som si šla svojou cestou, odmietala prijať pravdu a neprijala som ani jedno pravdivé tvrdenie. Vyvracala som všetky ich slová, hádala som sa, až kým neprestali vyjadrovať svoje názory. Bola som nadmieru arogantná a nemala som žiadnu úctu k Bohu. Nezamestnávala som ľudí v súlade s princípmi a už som poškodila prácu cirkvi, a nielenže som neuznala svoje chyby, ale keď na to poukázali cirkevní vedúci, zvalila som vinu na nich. Vyčítala som im, že sú malicherní a k Isabelle sa správajú nespravodlivo. Nebola som len starým satanom bez akejkoľvek povahovej premeny, úplne nezmenená? Ako by som mohla takto správne vychádzať s ostatnými a harmonicky spolupracovať? Keď som o tom takto premýšľala, cítila som sa naozaj vinná a modlila som sa k Bohu. Chcela som sa kajať a čo najskôr vyriešiť Isabellinu situáciu. Po skutočnom preskúmaní situácie som sa dozvedela, že Isabella v správach o svojej práci klame a robí vo veciach zmätok, a že veľa nových veriacich sa nezúčastňovalo na zhromaždeniach, pretože ich nepridelila polievačom. Izabela mala nízku kvalitu, ale bola arogantná a diktátorská, a o svojej práci s nikým nehovorila. Keď sa vyskytli problémy, nevedela ich vyriešiť a neprijímala rady od iných, takže sa mnohé z nich dlho neriešili, čo bránilo pokroku v evanjelizácii. Vo svetle týchto skutočností som nakoniec uznala, že som vybrala nesprávnu osobu. Keď cirkevní vedúci navrhli, že ju vymenia, nesúhlasila som, a dokonca som ich zahrnula výčitkami. Čím viac som na to myslela, tým horšie som sa cítila a nenávidela som sa za to, že som taká arogantná a sebavedomá. Predstúpila som pred Boha v modlitbe a prosila Ho, aby ma viedol k pochopeniu podstaty môjho problému.

Potom som si prečítala Božie slová, ktoré sa týkali môjho problému s aroganciou. Všemohúci Boh hovorí: „Arogantnosť a samospravodlivosť sú najvýraznejšie satanské povahy človeka a keď ľudia neprijmú pravdu, nebudú to mať ako očistiť. Všetci ľudia majú arogantné a samospravodlivé povahy a sú vždy namyslení. Je jedno, čo si myslia, čo hovoria, či ako vidia veci, vždy si myslia, že ich vlastné stanoviská a postoje sú správne a to, čo hovoria ostatní, nie je také dobré alebo také náležité ako to, čo hovoria oni. Stále lipnú na svojich vlastných názoroch a nech rozpráva ktokoľvek, nebudú ho počúvať. Aj keď niekto iný hovorí správne alebo v súlade s pravdou, neprijmú to; budú počúvať len naoko, ale danú myšlienku si v skutočnosti neosvoja a keď príde čas konať, budú stále robiť veci po svojom a vždy si budú myslieť, že to, čo hovoria, je náležité a rozumné. Je možné, že to, čo hovoríš, je naozaj náležité a rozumné, alebo že to, čo si urobil, je náležité a bezchybné, aký druh povahy si však zjavil? Nie je to arogantná a samospravodlivá povaha? Ak sa tejto arogantnej a samospravodlivej povahy nezbavíš, neovplyvní to vykonávanie tvojej povinnosti? Nebude to mať vplyv na tvoje praktizovanie pravdy? Ak neodstrániš svoju arogantnú a samospravodlivú povahu, nespôsobí ti to v budúcnosti vážne prekážky? S prekážkami sa v každom prípade stretneš, tomu sa nedá vyhnúť. Povedz Mi, vidí takéto správanie človeka? Boh ho vidí viac než dobre! Nepreskúmava len hlbiny ľudských sŕdc, ale vždy a všade pozoruje aj každé ľudské slovo a skutok. Čo povie Boh, keď uvidí, že sa takto správaš? Povie: ‚Si neoblomný! Je pochopiteľné, že keď nevieš, či sa mýliš, môžeš lipnúť na svojich myšlienkach. No keď jednoznačne vieš, že sa mýliš, a stále na nich lipneš, a radšej by si zomrel, než by si sa mal kajať, si len tvrdohlavý hlupák, ktorý sa ocitol v ťažkostiach. Ak máš voči každému návrhu vždy negatívny a vzdorovitý postoj, nech s ním príde ktokoľvek, neprijmeš ani kúsok pravdy a tvoje srdce úplne odporuje, je neprístupné a odmietavé, potom si taký smiešny a absurdný! Je príliš ťažké sa tebou zaoberať!‘ V akom zmysle je tebou ťažké sa zaoberať? Je to ťažké preto, lebo nepredvádzaš chybný prístup alebo chybné správanie, ale výlev tvojej povahy. Výlev akej povahy? Povahy, kedy máš po krk pravdy a nenávidíš ju. Keď sa zistí, že si človek, ktorý nenávidí pravdu, v Božích očiach sa dostaneš do ťažkostí a Boh ťa bude nenávidieť, odmietať a ignorovať. Ľudia na to povedia nanajvýš toľko: ‚Povaha tohto človeka je zlá, je neuveriteľne zanovitý, neústupčivý a arogantný! Ťažko sa s ním vychádza a nemiluje pravdu. Nikdy neprijal pravdu a neuvádza ju do praxe.‘ Každý ťa bude posudzovať prinajlepšom takto, môže to však rozhodnúť o tvojom osude? To, ako ťa posúdia ľudia, nemôže rozhodnúť o tvojom osude, na jednu vec však nesmieš zabúdať: Boh skúma ľudské srdcia a zároveň pozoruje každé ľudské slovo a skutok. Keď ťa Boh takto charakterizuje a povie, že nenávidíš pravdu, keď nepovie len toľko, že máš trochu skazenú povahu alebo že si troška neposlušný, nie je to veľmi vážny problém? (Je to vážne.) Znamená to ťažkosti a tieto ťažkosti nespočívajú v tom, ako ťa ľudia vidia alebo ako ťa posudzujú, ale v tom, ako Boh vníma tvoju skazenú povahu, ktorá nenávidí pravdu. Ako to teda Boh vníma? Len jednoducho určil, že nenávidíš a nemiluješ pravdu a to je všetko? Je to také jednoduché? Odkiaľ pochádza pravda? Čo predstavuje? (Predstavuje Boha.) Porozmýšľaj o tomto: keď človek nenávidí pravdu, ako ho bude Boh vnímať? (Ako svojho nepriateľa.) Nie je to vážny problém? Keď človek nenávidí pravdu, nenávidí Boha!“ (Slovo, zv. III: Rozpravy Krista posledných dní. Človek môže mať s Bohom normálny vzťah, len keď pred Ním bude často žiť) Zjavenie Božích slov malo na mňa veľký vplyv. Videla som odpornú skazenosť svojej arogancie a samospravodlivosti. Niekoľko sestier mi dalo pár rád o osobe, ktorú som vybrala, no ja som ich vôbec neprijala – mala som totiž pocit, že mám pravdu. Ani som im nedala možnosť prehovoriť, stále som ich hrešila a brzdila. Povedala som im toľko arogantných vecí, až som ich v debate premohla a ony sa stiahli. Nebola to len chyba v mojom prístupe a správaní, bola to satanská povaha, ktorá mala po krk pravdy, nenávidela ju. Keď som premýšľala, ako som hovorila a konala, keď som vyvracala tvrdenia vedúcich, cítila som znechutenie, akoby som jedla červa. Cítila som sa neuveriteľne zahanbená a ponížená. Nenávidieť pravdu v Božích očiach znamená nenávidieť Boha a byť Jeho nepriateľom. Každý, kto je nepriateľom Boha, je diabol. Cirkevný vedúci, ktorý ma odhalil ako nezmeneného starého satana, mal úplnú pravdu. To je moja prirodzenosť-podstata. Keď ma stretli problémy, bránila som sa, vzdorovala a odmietala som prijať pravdu. Plnila som si svoju povinnosť v súlade so svojou skazenou satanskou povahou. Ako by som takto mohla nevzoprieť Bohu a neuraziť Jeho povahu? A ako by som sa mohla vyhnúť kritike? Vtedy som si uvedomila, že orezávanie a zaoberanie sa mnou je Božou spravodlivosťou. Hoci som odhalenie a kritiku niesla ťažko a zranilo to moju hrdosť, pomohlo mi to vidieť moju arogantnú povahu a vzbudilo to vo mne úctu k Bohu.

Neskôr som si prečítala niekoľko Božích slov, ktoré mi umožnili pochopiť a rozlíšiť svoj vlastný stav. Všemohúci Boh hovorí: „Nech už robia antikristi čokoľvek, vždy majú vlastné ciele a úmysly, vždy konajú podľa vlastného plánu a k opatreniam a dielu Božieho domu zaujímajú takýto postoj: ‚Môžeš mať tisíc plánov, ale ja mám jedno pravidlo.‘ To všetko je dané prirodzenosťou antikristov. Môžu antikristi zmeniť svoju mentalitu a konať podľa pravdy-princípov? To by bolo celkom nemožné, pokiaľ by im to nebolo priamo nariadené Zhora – v tom prípade môžu niečo urobiť neochotne, z donútenia. Ak by neurobili vôbec nič, boli by odhalení a nahradení. Len za takýchto okolností dokážu do istej miery vykonať praktické dielo. Takýto postoj zaujímajú antikristi k vykonávaniu povinností; rovnaký postoj zaujímajú aj k praktizovaniu pravdy: keď má pre nich praktizovanie pravdy úžitok, keď ich za to budú všetci uznávať a obdivovať, celkom iste vyjdú v ústrety a vyvinú nejaké symbolické úsilie, ktoré sa ostatným zdá byť prijateľné. Ak nemajú z praktizovania pravdy žiadny úžitok, ak ho nikto vrátane nadriadených vodcov nevidí, vtedy sa nedá hovoriť o tom, že by praktizovali pravdu. Ich praktizovanie pravdy závisí od kontextu a situácie a zvažujú, ako by to mohli robiť tak, aby si to iní všimli, a aký veľký prospech by z toho vyplynul; k týmto veciam pristupujú dômyselne a dokážu sa prispôsobiť rôznym situáciám. Neustále dbajú na vlastnú slávu, zisk a postavenie a vôbec neberú ohľad na Božiu vôľu, pričom v tomto zaostávajú za praktizovaním pravdy a dodržiavaním princípov. Antikristi venujú pozornosť len vlastnej sláve, zisku a postaveniu, vlastným osobným záujmom a je pre nich neprijateľné, že nezískajú žiadnu výhodu či obdiv. Praktizovanie pravdy im spôsobuje ťažkosti. Ak sa ich úsilie neocení a aj keď pracujú pred inými, ale ich prácu nevidno, potom nebudú pravdu praktizovať vôbec. Ak im prácu nariadi priamo Boží dom a nezostáva im iné, ako ju vykonať, stále berú do úvahy, či to prinesie úžitok ich postaveniu a povesti. Ak to prospeje ich postaveniu a môže to zlepšiť ich povesť, do tejto práce sa úplne vložia a vykonajú ju svedomito; majú pocit, že zabijú dve muchy jednou ranou. Ak to neprinesie úžitok ich sláve, zisku a postaveniu, pričom zlá práca by mohla uškodiť ich dobrej povesti, prídu na spôsob alebo si vymyslia výhovorku, ako sa z toho vyvliecť. Bez ohľadu na to, akú povinnosť antikristi plnia, vždy dodržiavajú rovnaký princíp: musia niečo získať v súvislosti s povesťou, postavením alebo ich záujmami a nesmú utrpieť žiadnu stratu. Antikristi obľubujú najmä taký druh práce, pri ktorej nemusia trpieť ani zaplatiť žiadnu cenu, pričom to prospeje ich povesti a postaveniu. Skrátka, nech už antikristi robia čokoľvek, najprv zvažujú svoje vlastné záujmy a konajú až po tom, čo si to všetko premyslia; nepodriaďujú sa pravde skutočne, úprimne a absolútne bez kompromisov, ale robia to selektívne a podmienečne. O akú podmienku ide? Ich postavenie a povesť musia zostať v bezpečí a nesmú utrpieť žiadnu ujmu. Až po splnení tejto podmienky sa rozhodnú a vyberú si, čo urobia. To znamená, že antikristi vážne uvažujú nad tým, ako zaobchádzať s pravdou-princípmi, Božími povereniami a dielom Božieho domu alebo ako sa vysporiadať s vecami, ktorým čelia. Neuvažujú, ako uspokojiť Božiu vôľu, ako predísť poškodeniu záujmov Božieho domu, ako uspokojiť Boha alebo ako osožiť bratom a sestrám; nad týmito vecami nepremýšľajú. Nad čím antikristi premýšľajú? Či to nejako zasiahne ich vlastné postavenie a povesť alebo či poklesne ich prestíž. Ak by konali v súlade s pravdou-princípmi a prospelo by to dielu cirkvi a osožilo bratom a sestrám, ale v dôsledku toho by utrpela ich povesť a mnohí ľudia by si uvedomili ich pravé duchovné postavenie a zistili by, akú majú prirodzenosť-podstatu, potom určite nebudú konať v súlade s pravdou-princípmi. Ak by do istej miery vykonávali praktické dielo a viac ľudí by si ich tak cenilo, vzhliadalo k nim a obdivovalo ich, mohli by tak získať ešte väčšiu prestíž alebo by ich slová mohli v sebe niesť autoritu a viac ľudí by sa im podriadilo, potom sa rozhodnú pre tento spôsob konania. Inak sa nikdy nerozhodnú ignorovať svoje vlastné záujmy na úkor záujmov Božieho domu alebo bratov a sestier. To je prirodzenosť-podstata antikristov.“ (Slovo, zv. IV: Odhaľovanie antikristov. Deviaty bod: Svoju povinnosť vykonávajú, len aby sa odlíšili a uspokojili svoje vlastné záujmy a ambície; nikdy neprihliadajú na záujmy Božieho domu a dokonca ich zapredajú za vlastnú slávu (Tretia časť)) Božie slová mi ukázali, že môj vzdor a podráždenosť, keď sa ostatní zmienili o problémoch s Isabellou, a nesúhlas s jej výmenou, neboli len pre arogantnú povahu. Skrývali sa za tým moje sebecké, podlé pohnútky. Odmietla som prijať návrhy vedúcich, aby som ochránila svoju povesť a postavenie. Tí dvaja vedúci sa v Isabelliných problémoch nemýlili. Zjavne sa nehodila do vedúcej funkcie a už teraz brzdila evanjelizáciu. Mala som ju hneď vyhodiť, ale našla som dôvody, prečo tak neurobiť, aby som si zachovala svoje meno a postavenie. Cirkevní vedúci potom nevedeli, ako veci správne zariadiť, čo našu evanjelizáciu na nejaký čas ovplyvnilo. Pre moju aroganciu, zlyhanie pri podpore diela cirkvi, a branie ohľadu len na svoje meno a postavenie, som negatívne ovplyvnila našu evanjelizáciu a vstup bratov a sestier do života. Narúšala som prácu cirkvi. Naoko som podporovala prácu cirkvi, ale v skutočnosti som si len udržiavala svoju povesť a postavenie. Pokiaľ som mohla chrániť svoju reputáciu, aj keď mal niekto, koho som vybrala, problémy a práca cirkvi sa brzdila, prižmúrila som oči. Za cenu ochrany svojho postavenia som bola pripravená nechať záujmy cirkvi trpieť. Nie je to vari správanie antikrista? Prostredníctvom súdu a zjavenia Božích slov som pochopila svoju prirodzenosť-podstatu namierenú proti Bohu a jasne uvidela svoje podlé a zlé pohnútky. Vtedy som sa začala trochu báť, a bola som ochotná kajať sa pred Bohom, prestať konať zlo a arogantne Mu vzdorovať.

Raz som si pri duchovných pobožnostiach prečítala Božie slová, ktoré mi poskytli cestu k praktizovaniu. „Keď ostatní ľudia vyjadria odlišné názory – ako môžeš praktizovať, aby si nebol svojvoľný a nerozvážny? Najprv musíš prejaviť pokoru, dať bokom, čo považuješ za správne, a každému dovoliť byť v duchovnom spoločenstve. Aj keď veríš, že tvoj spôsob je správny, nemal by si na ňom trvať. Je to krok vpred; vyjadruje to postoj hľadania pravdy, popretia samého seba a uspokojenia Božej vôle. Keď budeš mať takýto postoj a zároveň sa nebudeš držať svojich názorov, mal by si sa modliť, hľadať pravdu u Boha a potom nájsť základ v Božích slovách – určiť, ako konať na základe Božích slov. To je najvhodnejšie a najpresnejšie praktizovanie. Keď hľadáš pravdu a prednesieš nejaký problém, aby ste o ňom všetci hovorili v duchovnom spoločenstve a spolu ďalej hľadali, vtedy Duch Svätý poskytne osvietenie. Boh osvecuje ľudí podľa princípov, zvažuje ich postoj. Ak zanovito trváš na svojom bez ohľadu na to, či je tvoj názor správny alebo nesprávny, Boh si pred tebou skryje svoju tvár a bude ťa ignorovať; docieli, aby si narazil, odhalí ťa a zjaví tvoj škaredý stav. Ak je na druhej strane tvoj postoj správny a ani netrváš na svojom, nie si samospravodlivý ani svojvoľný a nerozvážny, ale zaujímaš postoj hľadania a prijatia pravdy, ak si s každým v duchovnom spoločenstve, potom Duch Svätý začne v tebe konať a možno ťa prostredníctvom niečích slov privedie k porozumeniu. Keď ťa Duch Svätý osvecuje, niekedy ťa privedie k tomu, aby si porozumel jadru veci len na základe niekoľkých slov alebo fráz alebo tým, že ti vnukne nejakú myšlienku. V tom momente si uvedomíš, že všetko, na čom lipneš, je chybné, a v tom istom momente pochopíš najvhodnejší spôsob konania. Keď dosiahneš takúto úroveň, neznamená to, že si sa úspešne vyhol konaniu zla a zároveň aj znášaniu následkov chyby? Nie je to Božia ochrana? (Áno.) Ako sa to dá dosiahnuť? Docieli sa to, len ak máš bohabojné srdce a s poslušným srdcom hľadáš pravdu. Keď prijmeš osvietenie Ducha Svätého a určíš si princípy praktizovania, tvoje praktizovanie bude v súlade s pravdou a budeš schopný uspokojiť Božiu vôľu.“ (Slovo, zv. III: Rozpravy Krista posledných dní. Tretia časť) Božie slová mi dali cestu praktizovania. Snaha o hľadanie pravdy keď sa objavia problémy, srdce plné úcty k Bohu, spolupráca s ostatnými, odsunutie seba na druhé miesto, modlitba a hľadanie sú pri strete s inými názormi kľúčové k tomu, aby sme sa neodpúšťali zla vo svojej povinnosti a nenarúšali prácu cirkvi. To je jediný spôsob, ako získať dielo Ducha Svätého, robiť veci správne a minimalizovať chyby. Pochopenie tejto skutočnosti bolo pre mňa osvietením a vedela som, ako ďalej. Prepustila som Izabelu a vybrala som nového nadriadeného. Po chvíli sa práca s evanjeliom výrazne zlepšila. Ale keď som uvidela tieto výsledky, cítila som ešte väčšiu ľútosť a vinu. Nenávidela som svoju niekdajšiu aroganciu a to, ako som Izabelu svojvoľne ponechala na jej mieste a tým narúšala prácu cirkvi a dopúšťala sa priestupku. Pomodlila som sa dúfajúc, že budem vo všetkom hľadať pravdu a už viac nepôjdem svojou vlastnou cestou a nebudem žiť aroganciou.

Zakrátko som sa stretla s ďalšou situáciou. V pracovnej diskusii s diakonmi evanjelizácie som predložila niekoľko návrhov, a len čo som vypustila slová z úst, všetci začali moje návrhy zhadzovať. Cítila som sa trochu ponížená a rozmýšľala som, či bolo naozaj všetko, čo som povedala, úplne mimo? Vari máte vo všetkom pravdu? Čo si o mne, ako o vedúcej, pomyslia ostatní, ak bude každý môj názor zamietnutý? Určite si budú myslieť, že nerozumiem pravde a chýba mi praktickosť. Budú ma potom počúvať? Nestratím v ich očiach prestíž vedúcej? Po tejto myšlienke som si chcela zachovať tvár a opäť poprieť názory ostatných. Potom som pocítila ozajstnú vinu, lebo som si uvedomila, že nie som v správnom stave. V srdci som sa potichu modlila k Bohu: „Ó, Bože, viem, že majú pravdu, ale zranili moju hrdosť a ja si chcem opäť chrániť svoju povesť a postavenie. Prosím, bdej nado mnou a pomôž mi prijať ich správne návrhy, nasledovať pravdu-princípy a nežiť zo skazenosti.“ Po modlitbe som si prečítala tieto Božie slová: „Človek musí diskutovať s ostatnými o všetkom, čo robí. Najskôr si vypočuj, čo chcú povedať ostatní. Ak je väčšinový názor správny a v súlade s pravdou, mal by si ho prijať a podriadiť sa mu. Nech robíš čokoľvek, nehlásaj vznešené názory. Takéto konanie nie je v žiadnej skupine ľudí nikdy dobré. … Mal by si byť často v duchovnom spoločenstve s ostatnými, predkladať návrhy a vyjadrovať vlastné názory – to je tvoja povinnosť a tvoja sloboda. Ak si to však nakoniec len ty sám, kto vyriekne konečný verdikt, keď sa má prijať rozhodnutie, a všetci musia robiť to, čo povieš a podriadiť sa tvojej vôli, potom porušuješ princípy. … Ak ti nič nie je jasné a nemáš názor, nauč sa počúvať, poslúchať a hľadať pravdu. To je povinnosť, ktorú by si mal vykonať; je to slušný postoj. Vykonávaš svoju povinnosť, ak nemáš vlastné názory a stále sa bojíš, že budeš vyzerať ako hlupák, že sa nebudeš vedieť odlíšiť a budeš ponížený – ak sa bojíš, že tebou budú ostatní pohŕdať a nebudeš mať miesto v ich srdciach, a tak sa vždy tlačíš do centra pozornosti a chceš zo seba neustále chrliť vznešené myšlienky, predkladať absurdné tvrdenia, ktoré nezodpovedajú realite a ktoré by mali ostatní prijať? (Nie.) Čo robíš? Si zničujúci.“ (Slovo, zv. III: Rozpravy Krista posledných dní. Tretia časť) Božie slová ma osvietili. Účasť na práci a vyjadrovanie názorov a návrhov boli súčasťou mojich povinností a zodpovednosti, ale nútiť všetkých, aby robili to, čo som chcela, a počúvali ma, bola len arogancia. V pracovných diskusiách má každý právo vyjadriť svoj názor a mali by sme sa riadiť tým, čo je v súlade s pravdou-princípmi a prospieva práci cirkvi. To je postoj prijímajúci pravdu. Potom som sa začala sústrediť na praktizovanie pravdy a keď sa v pracovných diskusiách objavili rôzne názory, ďalej som sa zaujímala o návrhy ľudí, aby sme dosiahli konsenzus, ktorý by sme mohli zrealizovať. Pamätám si, že raz som dokončila niečo sama a cítila som sa trochu nesvoja. Prostredníctvom modlitby a rozjímania som si uvedomila, že som sa nerozprávala so svojimi partnermi, aby sme sa dohodli, a to nebol správny prístup. V duchovnom spoločenstve som sa všetkým priznala, že som bola arogantná a veci som pred rozhodnutím neprediskutovala, že som v tomto smere bola nerozumná, a že sa zmením a prestanem veci robiť takto. Tiež som všetkých požiadala, aby na mňa dávali pozor. Cítila som, že dať seba na druhé miesto a praktizovať pravdu týmto spôsobom mi prinieslo pokoj.

Precvičovala som si to počas niekoľkých nasledujúcich pracovných diskusií a veci dopadli lepšie bez akýchkoľvek ťažkostí. Bola som Bohu veľmi vďačná. Vďaka tomu som si vyskúšala, že keď nie je človek v povinnosti arogantný a dobre spolupracuje s ostatnými, môže získať dielo Ducha Svätého a je pravdepodobnejšie, že niečo dosiahne. Teraz už trochu rozumiem svojej arogantnej, samospravodlivej a skazenej povahe. Viem praktizovať pravdu a trochu som sa zmenila. To je Božia láska a spása. Ľudí môže zmeniť a očistiť iba Boží súd, napomínanie, orezávanie a zaoberanie sa nimi.