V apríli 2020 ma vybrali, aby som slúžila ako cirkevná diakonka. Spočiatku som bola dosť nervózna a obávala som sa, že mi to nepôjde. Avšak s pomocou a podporou bratov a sestier som si postupne osvojila niektoré princípy a pár vecí sa mi podarilo. Neskôr ma zvolili za cirkevnú vodkyňu, a tak som dohliadala na ešte väčšiu časť práce. Občas ma môj vyšší vodca vychvaľoval. Povedal mi napríklad, že ak pridelí prácu mne, nemusí mať žiadne obavy, ak by však tú istú úlohu pridelil ostatným, musel by na nich dohliadať. Vďaka tomu som mala pocit, že sa mi darí celkom dobre. Neskôr za cirkevného vodcu vybrali brata Christophera, ktorého som kedysi polievala. Jeho kvalita bola síce priemerná, ale rád šíril evanjelium a dosahoval slušné výsledky. Bola som rada, že ho vybrali. Odrážalo to moju vlastnú šikovnosť, keďže som ho práve ja zaúčala a rozvíjala.

V júni 2022 som šla do jednej dediny skontrolovať evanjelizačnú prácu. Christopher vtedy nemohol byť osobne prítomný z bezpečnostných dôvodov, a tak sa ku mne pripojil na diaľku. Spýtal sa ma na situáciu v dedine, aby sme včas zmapovali problémy a riešili ich. Vtedy som si však pomyslela, že keďže bol vo viere nováčikom a len nedávno sa stal vodcom, nebude schopný vykonávať túto prácu. Ja som vodkyňou už dva roky a pochopila som isté princípy. Ba čo viac, sama som ho polievala, a tak som s ním nechcela spolupracovať a nechcela som, aby sa podieľal na práci, ktorú riadim ja. Jedného dňa mi Christopher poslal správu: „Aké máš plány s dedinou? Preberme to spolu, keď si nájdeš čas.“ Pri pohľade na tú správu som pocítila mierny odpor. „Prešlo len pár dní a už sa ma pýtaš na pokrok? Tak rýchlo to nefunguje. Koniec koncov nie je to môj jediný projekt.“ Nechcela som sa s ním o tom ďalej baviť. Tak som mu odpísala: „Práve som prišla a s plánovaním som ešte nezačala.“ Jeho odpoveď znela: „Tak by si sa do toho mala čo najskôr pustiť.“ Keď som jeho správu uvidela, pomyslela som si: „Môže byť tento projekt naozaj úspešný, ak na ňom ako svojho partnera nechám pracovať niekoho, kto má nižšiu kvalitu než ja a menej skúseností?“ Vôbec sa mi to nepozdávalo. Keď Christopher následne prišiel, aby som ho informovala o pracovnom postupe, chcela som ho jednoducho ignorovať. Prácu som s ním takmer vôbec nepreberala. Mala som totiž pocit, že to nemá zmysel a nakoniec to aj tak všetko budem musieť urobiť sama. Tak som si celú prácu v dedine zariadila sama. Raz mi Christopher opäť poslal správu: „V susednej dedine je niekoľko nových veriacich, ktorí nebudú šíriť evenjelium zo strachu, že ich zatknú. Kedysi boli veľmi motivovaní, no v poslednom čase prestali chodiť na zhromaždenia. Mohla by si tam zájsť a podporiť ich?“ Keď som jeho správu uvidela, pomyslela som si: „Ty mi to nemusíš hovoriť. Je zjavné, že potrebujú moju pomoc. Teraz na to ale nemám čas. Tá dedina je aj pomerne ďaleko, nie je to také jednoduché, ako len vstať a ísť. Napokon, ja som tá, ktorá tam nakoniec pôjde, nie ty. Veľa toho aj tak nerobíš. Nemám teda dôvod s tebou diskutovať. Mám svoje vlastné nápady a plány pre tieto projekty a vo všetkom budem postupovať podľa vlastného rozvrhu. Nepotrebujem tvoje vedenie ani kontrolu.“ Tak som mu odpísala: „Zatiaľ som na to nemala čas. Noví veriaci cez deň pracujú a harmonogram ešte nie je skompletizovaný.“ Christopher mi na to odpovedal jedným riadkom: „Aha, tak dobre.“ Asi cítil, že nemá inú možnosť. Ak by šlo o kohokoľvek iného, pýtal by sa na detaily práce. Po mojich odpovediach sa to však už neodvážil urobiť. Potom som s Christopherom v podstate prestala prácu preberať. A keď sa so mnou snažil dohodnúť stretnutie, vždy som sa vyhovárala: „Som zaneprázdená inými vecami. Môžeme sa stretnúť neskôr, keď budem mať čas.“ Aj keď som mala voľný čas, nevyhľadávala som ho a radšej som začala pracovať na niečom inom. Postupne došlo k tomu, že spolupráca ľudí v troch tímoch, za ktoré som zodpovedala, sa naštrbila. Každý pracoval sám a len zriedka spolu niečo preberali. Atmosféra na našich zhromaždeniach nebola taká čulá ako v iných cirkvách a výsledky našej evanjelizačnej práce boli slabé. Vtedy som o sebe mala určitú mienku, no len som sa vyhovárala. Povedala by som, že som sa nevyhýbala spolupráci s ním, len som mala na práci iné veci a nemala som čas s ním diskutovať. Raz ma Christopher pozval na stretnutie s vedúcimi oných troch tímov, aby sme si v duchovnom spoločenstve zhrnuli problémy, ku ktorým dochádza v našich povinnostiach. S odkazom na Božie slová Christopher povedal: „V Božích slovách sa hovorí, že keď natrafíme pri povinnostiach na ťažkosti, mali by sme sa zastaviť, zhrnúť všetky problémy a identifikovať akékoľvek odchýlky. Momentálne nie je naša spolupráca harmonická, každý pracuje sám za seba, nie sme jednej mysle a skutočne sme nepodporili bratov a sestry. To viedlo k pozastaveniu pokroku našej práce. Odteraz by sme mali viac komunikovať, diskutovať a spolupracovať, aby sme dobre vykonávali svoju prácu.“ Spolu s ostatnými v duchovnom spoločenstve hovoril aj o osvedčených postupoch praktizovania, ktoré si osvojili iné cirkvi, no ja som nemala chuť počúvať a naďalej som praktizovala podľa seba. Výsledkom bolo, že práca, na ktorú som dohliadala, nepriniesla celé tri mesiace žiadne výsledky. Neskôr ma prišlo vypočúvať päť úradníkov z dediny, kde som bývala. Pokúsili sa prehľadať môj telefón a upozornili ma, že ak ma chytia šíriť evanjelium v dedine, pošlú ma na oblastnú správu, nech sa so mnou vysporiadajú tam. To, čo sa stalo, ma trochu zarazilo a pomyslela som si: „Prečo sa to stalo? Posledných pár mesiacov mám vo svojej povinnosti slabé výsledky a len zriedka o práci diskutujem s Christopherom… azda Boh využíva túto situáciu na to, aby mi pripomenul, že sa mám z týchto neúspechov poučiť? Ak sa nad svojimi problémami nezamyslím a nenapravím ich, môžno už nebudem túto povinnosť dlho vykonávať.“

Jedného dňa na konci augusta som sa cez internet spojila s niekoľkými spolupracovníkmi, aby sme prebrali otázku, či mám odísť z dediny. Vedúci tímu sa ma opýtal: „Za posledné tri mesiace si v tej dedine nedosiahla žiadne výsledky, prečo je to podľa teba tak?“ Odvetila som, že si nie som istá. Vedúci tímu potom povedal: „Nemala by si sa nad týmto problémom trochu zamyslieť? Bratia a sestry hovoria, že konáš svojvoľne a s nikým nespolupracuješ. Keď ťa hľadajú, aby s tebou prebrali prácu, nikdy nie si k dispozícii. Poslali sme ťa do tejto dediny, aby si motivovala bratov a sestry a hlásala evanjelium, no ty si si svoju povinnosť nesplnila.“ Ďalší vedúci tímu povedal: „Ak si neurobila prácu, ktorá ti bola vtedy pridelená, mala by si sa vrátiť!“ Cítila som, ako sa červenám. Každé ich slovo bolo ako úder do brucha. V tej chvíli som chcela len zaliezť do kúta. Cítila som veľkú krivdu: nebolo to tak, že by som úplne odmietala spolupracovať a ani to nebola len moja vina, že sme nedosahovali výsledky. Vláda nás tvrdo prenasledovala a mala som na starosti aj iné projekty. Ako len môžu povedať, že som si nesplnila svoju povinnosť? Vedúci tímu sa ma opýtal, či mám nejaké nápady, ale nevedela som, čo mu mám povedať, a tak som len odvetila: „Vrátim sa teda späť.“ Potom som rozhovor rýchlo ukončila. Keď som sa odpojila, zvalila som sa na posteľ a rozplakala sa. Slová vedúcich tímu sa mi neustále prehrávali v mysli: „Čo tam stále robíš, keď si nesplnila to, čo sa od teba žiadalo?“ a „Ak si neurobila prácu, ktorá ti bola vtedy pridelená, mala by si sa vrátiť!“ Čím viac som nad tým premýšľala, tým negativistickejšia som bola. Počas nasledujúcich pár dní som sa neustále modlila k Bohu a môj vodca so mnou viedol duchovné spoločenstvo a podporoval ma. Umožnilo mi to stíšiť svoje myšlienky a zamyslieť sa nad svojím vtedajším stavom. Pomyslela som si: „V poslednej dobe robím všetko úplne sama. Hľadela som na Christophera zvrchu a nechcela s ním preberať prácu. Keď so mnou chcel o tejto téme hovoriť, vždy som odvetila, že som zaneprázdnená. V skutočnosti som však iba nechcela, aby sa zapájal do mojej práce. Očividne som sa utápala vo svojej skazenej povahe a odďaľovala prácu, no keď ma orezávali, oponovala som a chýbala mi čo i len štipka rozumu.“ Myslela som na to, ako bratia a sestry rozprávajú, že pri svojej povinnosti konám svojvoľne a nehovorím o práci s ostatnými – bol to naozaj veľmi vážny problém, a tak som hľadala príslušný úryvok Božích slov, ktorý by som si mohla prečítať. Všemohúci Boh hovorí: „Navonok sa môže zdať, že niektorí antikristi majú pomocníkov alebo partnerov, ale faktom je, že keď sa niečo stane, bez ohľadu na to, do akej miery majú pravdu ostatní, antikristi nikdy nepočúvajú, čo majú na srdci. Dokonca to ani neberú do úvahy, a už vôbec o tom nediskutujú ani to nezdieľajú v duchovnom spoločenstve. Nevenujú tomu vôbec žiadnu pozornosť, akoby tam ostatní ani neboli. Keď antikristi počúvajú, čo majú ostatní na srdci, iba predstierajú záujem alebo hrajú divadlo pre ostatných. Keď však nakoniec príde čas na konečné rozhodnutie, urobia ho antikristi; slová kohokoľvek iného sú zbytočnou námahou, vôbec sa nepočítajú. Keď sú napríklad za niečo zodpovední dvaja ľudia a jeden z nich má podstatu antikrista, čo sa u tohto človeka prejavuje? Bez ohľadu na to, o čo ide, jedine on je ten, kto všetko rozprúdi, kto kladie otázky, kto rieši veci a prichádza s riešením. A svojho partnera väčšinou drží v úplnej nevedomosti. Akú úloha zohráva jeho partner v jeho očiach? Nie je jeho zástupcom, ale vníma ho len ako výkladnú skriňu. V očiach antikrista jeho partner jednoducho neexistuje. Vždy, keď sa vyskytne nejaký problém, antikrist si ho premyslí, a keď sa rozhodne pre nejaký postup, informuje všetkých ostatných, že sa to má robiť takto, a nikto to nesmie spochybňovať. Čo je podstatou jeho spolupráce s ostatnými? V zásade je to mať rozhodujúce slovo, nikdy nerozoberať problémy s nikým iným, preberať výhradnú zodpovednosť za prácu a zo svojich partnerov robiť výkladnú skriňu. Vždy koná sám a nikdy s nikým nespolupracuje. Nikdy s nikým iným nediskutuje ani nekomunikuje o svojej práci, často sa rozhoduje a rieši problémy sám a v mnohých veciach sa ostatní ľudia dozvedajú, ako sa niečo dokončilo či vyriešilo, až po vykonaní skutku. Iní ľudia mu hovoria: ‚Všetky problémy sa musia prebrať s nami. Kedy si sa tým človekom zaoberal? Ako si sa ním zaoberal? Ako to, že sme o tom nevedeli?‘ Neposkytne vysvetlenie ani nedáva pozor; jeho partner preňho nemá žiaden význam a je len ozdobou či výkladnou skriňou. Keď sa niečo stane, premyslí si to, urobí si vlastný názor a koná tak, ako chce. Bez ohľadu na to, koľko ľudí má okolo seba, títo ľudia akoby tam ani neboli. Akoby boli pre antikrista vzduchom. Má teda jeho partnerstvo s ostatnými vôbec nejaký reálny aspekt? Vôbec nie, len sa necháva unášať a hrá rolu. Iní mu hovoria: ‚Keď narazíš na nejaký problém, prečo o ňom nehovoríš s ostatnými v duchovnom spoločenstve?‘ A on im odvetí: ‚Čo oni vedia? Ja som vodca tímu, je na mne, aby som rozhodol.‘ Ostatní sa pýtajú: ‚A prečo si o tom nehovoril v duchovnom spoločenstve so svojím partnerom?‘ Odpovie: ‚Povedal som mu to, ale nemal na to žiadny názor.‘ To, že iní ľudia nemajú názor alebo nedokážu samostatne myslieť, používa ako výhovorku, aby zahmlil skutočnosť, že koná ako zákon sám pre seba. A nenasleduje po tom ani najmenšia sebaanalýza. Takýto typ človeka nedokáže prijať pravdu. V tom spočíva problém s prirodzenosťou antikrista.“ (Slovo, zv. IV: Odhaľovanie antikristov. Ôsmy bod: Chceli by, aby ostatní poslúchali len ich, nie pravdu alebo Boha (Prvá časť)) Boh odhaľuje, ako konajú antikristi svojvoľne, ako nespolupracujú s ostatnými, rozhodujú sa samostatne, vždy majú posledné slovo, nediskutujú o práci so svojimi spoločníkmi a pokračujú ďalej, len čo učinia vlastné rozhodnutie. Neprijímajú dobré návrhy od iných a často znevažujú ostatných v domnienke, že ich vlastné nápady sú geniálne. V očiach antikristov sú spoločníci len obyčajným šumom v pozadí či rekvizitami na scéne. Uvedomila som si, že sa správam ako antikrist: odkedy som utvorila dvojicu s Christopherom, povyšovala som sa nad ním pre jeho slabú kvalitu, horšie pracovné schopnosti a pomerný nedostatok skúseností. Nechcela som, aby sa zapojil do môjho projektu. Myslela som si, že som slúžila ako vodca dlhšie než on, viac tomu rozumela a vedela si zariadiť prácu sama pre seba. Mala som pocit, že nevedel prísť so žiadnymi dobrými návrhmi, a tak nemalo zmysel s ním diskutovať. Keď sa ma opýtal na pracovné plány, vzdorovala som a mala som pocit, že sa staval do pozície môjho nadriadeného tým, že sa hneď pýtal na môj pokrok. Preto som ho ignorovala. Keď sa niektorí bratia a sestry neodvažovali vykonávať svoju povinnosť zo strachu pred zatknutím a Christopher ma požiadal, či by som ich podporila, plnil si tým len svoje záväzky. Ja som si však arogantne pomyslela: „Kto si myslí, že je, keď mi rozkazuje, čo mám robiť, hoci ten problém nevie sám vyriešiť?“ Neskôr, keď sme sa stretli, aby sme zhrnuli problémy, bratia a sestry sa podelili o niekoľko ciest praktizovania, no ja som si ich neosvojila. Konala som svojvoľne, nespolupracovala s ostatnými a neprijímala ich návrhy, a tak som stále nedosahovala výsledky vo svojej povinnosti. Vždy som si svoju povinnosť vykonávala podľa vlastného presvedčenia, robila všetko, čo som uznala za správne a s nikým som vôbec nespolupracovala, v dôsledku čoho sa práca oneskorila. Konala som zlo! Keď som sa nad tým zamyslela, dokázala som prijať usmernenie vedúcich tímu a to, že ma orezávali. Moje správanie už beztak negatívne ovplyvnilo prácu cirkvi. Ak by ma takto neorezali, nezamyslela by som sa nad sebou ani nezistila, aký vážny je môj problém. Orezávanie je formou Božej lásky.

Predstúpila som potom pred Boha v modlitbe a hľadala odpoveď na otázku, prečo nedokážem s nikým spolupracovať a prečo musím mať vždy posledné slovo. Neskôr som našla úryvok Božích slov, ktorý skutočne prehovoril k môjmu stavu. Všemohúci Boh hovorí: „Možno už niekoľko rokov vykonávate svoje povinnosti, ale vo vašom vstupe do života nebadať žiaden pokrok, rozumiete len niekoľkým povrchným učeniam a nemáte pravé poznanie Božej povahy a podstaty, nedá sa teda hovoriť o žiadnom prelome – ak je dnes vaše duchovné postavenie takéto, čo budete musieť urobiť? K akým zjaveniam skazenosti dôjde? (K zjaveniam arogancie a namyslenosti.) Zintenzívnia sa vaša arogancia a namyslenosť, alebo zostanú nezmenené? (Zintenzívnia sa.) Prečo sa zintenzívnia? (Pretože sa budeme považovať za vysoko spôsobilých.) A na základe čoho ľudia posudzujú úroveň vlastnej spôsobilosti? Na základe toho, koľko rokov vykonávali určitú povinnosť, a toho, koľko skúseností získali, či nie? Ak je to tak, nezačnete postupne uvažovať v zmysle služobnej nadriadenosti? Napríklad istý brat verí v Boha už mnoho rokov a už dlho povinnosť vykonáva, takže je najspôsobilejší hovoriť; istá sestra tu nie je dlho, a hoci má trochu kvality, nemá skúsenosti s vykonávaním tejto povinnosti a v Boha neverí dlho, takže je najmenej spôsobilá hovoriť. Človek, ktorý je najviac spôsobilý hovoriť, si pomyslí: ‚Keďže som služobne nadriadený, znamená to, že vykonávanie mojej povinnosti je na dostatočnej úrovni, moje snaženie dosiahlo svoj vrchol a nie je nič, o čo by som sa mal usilovať alebo do čoho by som mal vstúpiť. Túto povinnosť som vykonal dobre, toto dielo som viac-menej dokončil, Boh by mal byť spokojný.‘ A takto začína byť samoľúby. Naznačuje to, že vstúpil do pravdy-reality? Prestal akokoľvek napredovať. Doteraz nezískal pravdu ani život, a predsa si o sebe myslí, že je vysoko spôsobilý, hovorí o služobnej nadriadenosti a čaká na Božiu odmenu. Nie je to zjavenie arogantnej povahy? Keď ľudia nie sú ‚vysoko spôsobilí‘, vedia byť opatrní, dávajú si pozor, aby nerobili chyby; len čo sa začnú považovať za vysoko spôsobilých, stávajú sa arogantnými, začínajú mať o sebe vysokú mienku a sú náchylní k samoľúbosti. Nie je pravdepodobné, že v takých chvíľach budú žiadať od Boha odmenu a korunu, ako to urobil Pavol? (Je.) Aký je vzťah medzi človekom a Bohom? Nie je to vzťah medzi Stvoriteľom a stvorenými bytosťami. Nie je to nič iné ako obchodný vzťah. A v tom prípade nemajú ľudia s Bohom žiadny vzťah a Boh si pred nimi pravdepodobne skryje svoju tvár – čo je nebezpečné znamenie.“ (Slovo, zv. III: Rozpravy Krista posledných dní. Človek môže vykročiť na cestu spásy len s bázňou pred Bohom) Boh odhaľuje, že ak sa niekto neusiluje o pravdu a sebapoznanie, po určitom čase vykonávania povinnosti si bude myslieť, že má kapitál a skúsenosti a začne presadzovať svoje postavenie, povyšovať sa nad ostatných, prekypovať aroganciou, nebude hľadať pravdu-princípy ani spolupracovať v rámci svojej povinnosti s ostatnými, bude konať svojvoľne, robiť všetko ako sa mu zachce a kráčať po ceste odporu voči Bohu. Odkedy som prijala vieru, vždy som vykonávala nejakú povinnosť a dva roky som bola vodkyňou. Myslela som si, že už verím dosť dlhý čas, mám dobré pracovné zručnosti a aj nejaké pracovné skúsenosti, a tak som sa stala namysleným človekom. Bola som nesmierne rada, že môžem kultivovať ostatných a kontrolovať ich prácu, ale nahnevalo ma, keď sa Christopher stal mojím partnerom a začal sa zapájať do mojej práce. Neustále som myslela na to, že to ja som ho polievala a kultivovala, že jeho kvalita je horšia než moja a že ešte len začínal a nemal veľa skúseností, takže som nechcela, aby bol súčasťou mojej práce. Keď sa ma opýtal, či pomáham novým členom aký je môj pracovný plán, začala som mať toho plné zuby a odpovedala som mu len povrchne. Nemyslela som si, že je nutné s ním diskutovať, a keby som to aj bola spravila, nemal by žiadne užitočné návrhy. Myslela som, že to dokážem aj bez neho, a tak som s ním nehovorila, nespolupracovala a väčšinu rozhodnutí a zariaďovania som robila sama. Vnímala som ho len ako rekvizitu. Boh požaduje, aby sme sa vo svojich povinnostiach naučili spolupracovať s ostatnými. To je kľúčový princíp pri plnení našich povinností. Ja som však ignorovala Božiu požiadavku a princípy Božieho domu. Vždy som si myslela, že samej mi to ide, že viem pracovať bez toho, aby som musela s niekým spolupracovať. Domnievala som sa, že to všetko zvládnem, a nepotrebujem nikoho, aby na moju prácu dohliadal. Aká som len bola namyslená a nadutá! Moja namyslená povaha ma doviedla k tomu, že som nemala žiadnu úctu k druhým ani miesto v srdci pre Boha. Nemala som bohabojné srdce a kráčala som po ceste nepriateľstva voči Bohu. Keď som prvýkrát prišla do dediny, bola som plná viery a chcela som si splniť povinnosť, aby som uspokojila Boha. Nikdy mi nenapadlo, že sa veci zvrtnú týmto smerom. Ako som len mohla byť taká namyslená a otupená? Nemala som ani najmenšie poňatie o tom, po akej mylnej ceste kráčam. Keby som v tom ďalej pokračovala, stal by sa zo mňa antikrist narúšajúci Božie dielo a nakoniec by som bola odhalená a odvrhnutá Bohom, čím by sa môj život vo viere skončil. Keď som si to všetko uvedomila, začala som sa trochu obávať a mlčky sa modliť k Bohu: „Ó, Bože, narušila som prácu cirkvi. Teraz si uvedomujem svoju skazenosť a vážnosť mojich problémov. Chcem sa kajať a neodporovať Ti svojou skazenou povahou.“

Tiež som sa zamyslela nad tým, čo som robila zle, keď som sa vo vzťahoch sústredila na kvalitu ľudí a pracovné skúsenosti. Čo bolo najdôležitejším aspektom mojej povinnosti? Ako som tak zápasila s týmito otázkami, natrafila som na ďalší úryvok Božích slov. Božie slová znejú: „Bez ohľadu na to, čo v Božom dome robíš, nepodieľaš sa na vlastnom podnikaní; je to dielo Božieho domu, Božie dielo. Toto poznanie a vedomie musíš mať neustále na pamäti a hovoriť si: ‚Toto nie je moja vlastná záležitosť; konám a plním si svoju povinnosť. Vykonávam dielo cirkvi. Je to úloha, ktorú mi zveril Boh, a robím ju pre Neho. Je to moja povinnosť, nie moja súkromná záležitosť.‘ To je prvá vec, ktorú by mali ľudia pochopiť. Ak k povinnosti pristupuješ ako k svojim osobným záležitostiam a v rámci svojho konania nehľadáš pravdu-princípy a vykonávaš ju podľa svojich vlastných pohnútok, názorov a programu, potom sa s veľkou pravdepodobnosťou dopustíš chýb. Ako by si mal teda konať, ak veľmi jasne rozlišuješ medzi povinnosťou a svojimi osobnými záležitosťami a uvedomuješ si, že ide o povinnosť? (Hľadaj to, čo žiada Boh, a hľadaj princípy.) To je správne. Ak sa ti niečo stane, nerozumieš pravde a máš určitú predstavu, ale veci ti stále nie sú jasné, potom musíš nájsť bratov a sestry, ktorí pravde rozumejú, aby si s nimi mohol byť v duchovnom spoločenstve; to je hľadanie pravdy a predovšetkým je to postoj, ktorý by si mal zaujať k svojej povinnosti. Nemal by si rozhodovať o veciach na základe toho, čo považuješ za vhodné, a potom buchnúť po stole a povedať, že prípad je uzavretý – to ľahko vedie k problémom. … Boha nezaujíma, čo sa ti každý deň stane, koľko práce urobíš ani koľko úsilia vynaložíš – On sa pozerá na to, aký máš k týmto veciam postoj. A s čím súvisí postoj, s ktorým tieto veci robíš, a spôsob, akým ich robíš? Súvisí s tým, či sa usiluješ o pravdu, a tiež s tvojím vstupom do života. Boh sa pozerá na tvoj vstup do života, na cestu, po ktorej kráčaš. Ak kráčaš po ceste, na ktorej sa usiluješ o pravdu, a máš vstup do života, pri vykonávaní svojich povinností budeš môcť harmonicky spolupracovať s ostatnými a budeš poľahky vykonávať svoje povinnosti primeraným spôsobom.“ (Slovo, zv. III: Rozpravy Krista posledných dní. Čo znamená primerané vykonávanie povinnosti?) Božie slová sú celkom jasné. Konať si povinnosť v Božom dome neznamená robiť veci podľa seba, bez zapojenia iných ľudí. Naša povinnosť tvorí súčasť diela Božieho domu, a ak konáme svojvoľne a nespolupracujeme, máme tendenciu dielo narúšať a vyrušovať. Tiež som sa naučila, že Boh nemeria ľudí podľa toho, ako dlho veria, koľko práce vykonali alebo koľko skúseností majú v rámci svojej povinnosti. Meria ich skôr na základe toho, aký postoj majú k pravde, ako sa vo svojej povinnosti orientujú a podľa toho, či kráčajú po ceste usilovania sa o pravdu. Keby som nehľadala pravdu, neprijala užitočné návrhy druhých a keby som musela mať vždy posledné slovo, nedosiahla by som vo svojej povinnosti dobré výsledky. Vždy som považovala svoju domnelú kvalitu a to, že som na chvíľu bola vodkyňou a mala skúsenosti za svoj kapitál. Domnievala som sa, že vďaka týmto kvalitám si budem svoju povinnosť dobre plniť a nikdy som nepremýšľala o pravde-princípoch. V skutočnosti, to, že som mala také skúsenosti a kvalitu neznamenalo, že som mala pravdu-princípy. Išlo len o nástroje, ktoré som mohla pri povinnosti využívať. Uvedomila som si, že skúsenosti a kvalitu som považovala za pravdu-princíp a myslela si, že rozumiem pravde a konám podľa princípov. Bola som čoraz namyslenejšia, povyšovala sa nad bratov a sestry a robila som si, čo sa mi zachcelo. Následkom toho som po troch mesiacoch práce nedosiahla vôbec žiadne výsledky. Uvedomila som si, že na to, aby si niekto dobre plnil svoju povinnosť, nie je dôležité, ako dlho je veriacim, do akej miery už prispel alebo koľko má skúseností. Kľučové je hľadať pravdu, konať podľa princípov a harmonicky spolupracovať s druhými.

Neskôr som si prečítala ďalšie dva úryvky Božích slov, ktoré mi ukázali jasnejšiu cestu, ako harmonicky spolupracovať s ostatnými. Božie slová znejú: „Harmonická spolupráca zahŕňa mnoho vecí. Jednou z týchto mnohých vecí je aspoň umožniť ostatným vyjadriť sa a predniesť odlišné návrhy. Ak si skutočne rozumný, bez ohľadu na to, akú prácu robíš, musíš sa najprv naučiť hľadať pravdu-princípy a mal by si sa tiež iniciatívne snažiť získať názory iných. Pokiaľ budeš brať každý návrh vážne a potom budeš riešiť problémy s jedným srdcom a mysľou, v podstate dosiahneš harmonickú spoluprácu. Takto sa pri plnení svojej povinnosti stretneš s oveľa menšími ťažkosťami. Bez ohľadu na to, aké problémy sa objavia, bude ľahké ich vyriešiť a poradiť si s nimi. To je účinok harmonickej spolupráce. Niekedy sa vyskytnú spory o nepodstatné veci, ale pokiaľ negatívne neovplyvnia dielo, nebudú predstavovať problém. V kľúčových záležitostiach a dôležitých veciach týkajúcich sa diela cirkvi však musíš dosiahnuť zhodu názorov a hľadať pravdu, aby si ich vyriešil. … Musíš sa vzdať vodcovských titulov, zanechať špinavý vzduch postavenia, považovať sa za obyčajného človeka, byť na rovnakej úrovni s ostatnými a zodpovedne pristupovať k svojej povinnosti. Ak k svojej povinnosti vždy pristupuješ ako k oficiálnemu titulu a postaveniu alebo nejakému vavrínu a predstavuješ si, že ostatní sú tu preto, aby pracovali pre tvoje postavenie a slúžili mu, je to nepríjemné a Boh ťa bude nenávidieť a zhnusíš sa Mu. Ak veríš, že sa rovnáš ostatným, len máš o niečo väčšie poverenie a zodpovednosť od Boha, ak sa dokážeš dostať na ich úroveň a dokonca sa dokážeš znížiť k tomu, aby si sa ostatných pýtal na ich názor, a ak dokážeš úprimne, sústredene a pozorne počúvať, čo hovoria, potom budeš spolupracovať s ostatnými v harmónii. Aký bude mať táto harmonická spolupráca účinok? Účinok je obrovský. Získaš veci, ktoré si nikdy predtým nemal, a to svetlo pravdy a reality života; objavíš cnosti iných a poučíš sa z ich silných stránok. Je tu ešte niečo: iných ľudí považuješ za hlúpych, slaboduchých, bláznivých, menejcenných, ale keď si vypočuješ ich názory alebo sa ti otvoria, nechtiac zistíš, že nikto nie je taký obyčajný, ako si myslíš, že každý môže ponúknuť iné myšlienky a nápady a že každý má svoje prednosti. Ak sa naučíš harmonicky spolupracovať, okrem toho, že ti to pomôže učiť sa zo silných stránok iných, môže to odhaliť tvoju aroganciu a samospravodlivosť a zabrániť tvojim predstavám o vlastnej dôvtipnosti. Keď sa už nebudeš považovať za múdrejšieho a lepšieho ako sú všetci ostatní, prestaneš žiť v tomto narcistickom a samoľúbom stave. A to ťa ochráni, no nie? To je lekcia, ktorú by si sa mal naučiť, a prínos, ktorý by si mal získať zo spolupráce s ostatnými.“ (Slovo, zv. IV: Odhaľovanie antikristov. Ôsmy bod: Chceli by, aby ostatní poslúchali len ich, nie pravdu alebo Boha (Prvá časť)) „Myslíte si, že je niekto dokonalý? Bez ohľadu na to, akí sú ľudia silní alebo akí sú schopní a talentovaní, stále nie sú dokonalí. Musia si to uvedomiť, je to totiž fakt. Tento postoj by mali zaujať, aby správne pristupovali k vlastným prednostiam a silným stránkam či nedostatkom; to je rozumnosť, ktorú by ľudia mali mať. S takouto rozumnosťou dokážeš správne zaobchádzať s vlastnými silnými a slabými stránkami, ako aj so silnými a slabými stránkam iných, a to ti umožní harmonicky s nimi spolupracovať. Ak si pochopil tento aspekt pravdy a dokážeš vstúpiť do tohto aspektu pravdy-reality, potom môžeš harmonicky vychádzať so svojimi bratmi a sestrami, pričom môžeš čerpať z ich silných stránok, aby si vyvážil všetky svoje slabiny. Takto bez ohľadu na to, akú povinnosť vykonávaš alebo čo robíš, budeš sa v tom stále zlepšovať a získaš Božie požehnanie.“ (Slovo, zv. III: Rozpravy Krista posledných dní. Tretia časť) Božie slová jasne popisujú cestu praktizovania. Pri spolupráci musíme stáť na rovnakej úrovni ako ostatní, naučiť sa pozorne ich počúvať a aktívne sa pýtať na to, čomu nerozumieme. Keď budeme praktizovať týmto spôsobom, môžeme v bratoch a sestrách objaviť ich silné stránky, ako aj oblasti, v ktorých sú lepší než my. Potom na nich nebudeme pozerať zvrchu a prestaneme sa správať tak samoľúbo a svojvoľne. Taktiež by sme mali jasnejšie chápať samých seba a prestať si o sebe namýšľať. Musíme sa naučiť rozpoznať silné stránky druhých a mať správny postoj k ich slabým stránkam. Keď sa nad tým spätne zamyslím, napriek tomu, že som dva roky bola vodkyňou, nemala som talent na šírenie evanjelia a keď som kontrolovala evanjelizačnú prácu, potrebovala som podporu. Na druhej strane Christopher nebol síce veriacim dlho, no vždy šíril evanjelium, dosahoval skvelé výsledky a podarilo sa mu konvertovať mnohých ľudí. Pokiaľ išlo o šírenie evanjelia, mal viac skúseností, a preto som mala aktívne vyhľadávať jeho pomoc. Christopher bol vo svojej povinnosti taktiež veľmi zodpovedný, niesol v práci bremeno, aktívne ma vyhľadával, aby sme si prácu zhrnuli a zavádzali osvedčené postupy z iných cirkví. Všetko to boli silné stránky, z ktorých som sa mohla učiť. Bývala som príliš namyslená a nevedela som rozpoznať jeho silné stránky. Dokonca som naňho hľadela zvrchu. Neprijala som jeho návrhy a nedovolila mu zapojiť sa do mojej práce. Bola som nikto, a predsa som mala takú sebaistotu – aké trápne. Nemala som v sebe ani štipku sebauvedomenia. Keby som predtým dokázala s Christopherom dobre spolupracovať, práca by sa neomeškala. Keď na to spätne pomyslím, je mi to veľmi ľúto. Moje minulé priestupky sa nedali odčiniť. Do budúcna som však bola ochotná dobre si plniť svoju povinnosť. Keby sa objavili problémy, diskutovala a komunikovala by som s ostatnými, uprednostnila by som cirkevné záujmy, naučila by som sa spolupracovať s druhými a prestala kráčať po svojej starej ceste.

Po nejakom čase som z dediny odišla. Priradili mi iné projekty a dostala som novú spoločníčku. Tentoraz som spojila sily so sestrou Minou. Bola som šťastná, že s ňou môžem harmonicky spolupracovať na dobrom plnení našich povinností. Neskôr som si začala všímať, že hoci bola Mina staršia než ja, nebola veriaca tak dlho ako ja a aj svoju povinnosť vykonávala kratšie. Vo veciach dohľadu a kontroly práce mala stále nedostatky. Niekedy som dokonca započula bratov a sestry prehovoriť o určitých jej problémoch. Moja namyslená povaha sa začala opäť objavovať. Začala som si namýšľať, že to ja zohrávam kľúčovú rolu v našej práci a že sestra Mina je tam len preto, aby praktizovala. Raz, keď sme mali napísať jeden pracovný návrh, nám náš vodca vyslovene povedal, aby sme to prediskutovali spoločne, ale ja som si pomyslela: „Toto predsa nie je ťažká úloha. Ľavou zadnou ju zvládnem aj sama a netreba, aby sme na tom robili obidve. Nie je to predsa tak, že by som to sama nezvládla.“ Po zhromaždení som sa už chcela sama pustiť do práce, keď mi Mina v vzápätí zavolala, a ja som vedela, že bude chcieť, aby sme to spolu prebrali. Veľmi sa mi do rozhovoru nechcelo, a tak som nezdvihla telefón. Potom som pocítila trochu viny. Premýšľala som nad tým, ako kedysi moja namyslenosť a neochota spolupracovať s Christopherom bránili práci. Ak by som v tom pokračovala, iste by to ovplyvnilo našu prácu. Pomodlila som sa teda k Bohu so slovami: „Ó, Bože, Mina ma proaktívne vyhľadala, aby sme prebrali prácu, ale ja som bola namyslená a nechcela s ňou spolupracovať. Bože, už viac nechcem konať svojvoľne ani vyrušovať prácu cirkvi. Prosím Ťa, veď ma, aby som prestala žiť podľa svojej namyslenej povahy a mohla s Minou harmonicky spolupracovať.“ Potom som si spomenula na úryvok Božích slov: „Musíte dosiahnuť harmonickú spoluprácu pre účel Božieho diela, pre dobro cirkvi, a tak povzbudiť svojich bratov a sestry k ďalšiemu napredovaniu. Vzájomne by si mal spolupracovať s ostatnými, navzájom sa dopĺňať a dospievať k lepšiemu výsledku práce, aby si sa tak staral o Božiu vôľu. Toto je skutočná spolupráca a len tí, ktorí sa do nej zapájajú, získajú pravý vstup.“ (Slovo, zv. I: Božie zjavenie a dielo. Slúžte tak, ako slúžili Izraeliti) Božie slová ma hlboko zasiahli. Na to, aby som si dobre konala svoju povinnosť, sa musím naučiť harmonicky spolupracovať s Minou a prestať žiť podľa svojej namyslenej povahy a nekonať svojvoľne. Pri tejto myšlienke som zavolala Mine a prebrala s ňou našu nadchádzajúcu prácu. Mina sa so mnou podelila o svoje nápady, a keďže som ich považovala za celkom dobré, nakoniec som ich zaviedla. Zakrátko sme spolu dali dokopy plán oveľa rýchlejšie, než sa to kedy predtým podarilo mne samej. Bola som naozaj šťastná. Nebol to nijaký veľký úspech, ale bolo skvelé zanechať svoje „ja“ a praktizovať podľa Božích slov. Potom som sa naučila spolupracovať s ďalšími bratmi a sestrami a zistila som, že s každým ďalším mesiacom sú výsledky našej práce čoraz lepšie. V srdci som ďakovala Bohu!