Niekoľko rokov som v cirkvi pracoval na dizajne a v rámci svojej povinnosti som si postupne osvojil niektoré grafické princípy a získal určité skúsenosti. Väčšina ľudí sa tiež vyjadrila, že mám svedomitý postoj k svojej povinnosti, vďaka čomu som mal zo seba veľmi dobrý pocit. Vo februári 2022 cirkev vzhľadom na pracovné potreby dohodla, že na dizajne budem spolupracovať so sestrou Valerie. Po nejakom čase som zistil, že je vo svojej povinnosti akási nedbalá, nechápe dosť dobre princípy a niekedy sa dopúšťa aj dosť hrubých chýb, čo znamenalo, že niektoré dizajny bolo treba prepracovať a upraviť. Začal som sa na ňu pozerať zvrchu v domnienke, že má vo svojej povinnosti veľa problémov, že nie je taká dôkladná ako ja, ani taká zručná vo flexibilnom uplatňovaní princípov. Väčšinu návrhov, ktoré som v práci predkladal, navyše úplne a bez väčšieho nesúhlasu prijala, vďaka čomu som mal zo seba dokonca ešte lepší pocit. Keď sa neskôr vyskytli problémy, o ktorých bolo potrebné diskutovať, už som za ňou nechcel chodiť po radu. Aj keď sa občas podelila o svoje myšlienky, jednoducho som ju nepočúval a len som trval na tom, že môj názor je správny a že by ma mala nasledovať.

Spomínam si, že raz sme s Valerie mali rozdielne názory na koncept dizajnu. Myslel som si, že jej koncept je dosť obyčajný, že by ľudí veľmi nezaujal a že by sme radšej mali použiť môj koncept. Stále som jej vysvetľoval, že môj nápad je inovatívny, nie iba klišé a že jej pohľad je nevhodný. Keď sa mi snažila vysvetliť svoje dôvody, pomyslel som si: „Urobil som viac dizajnov než ty a lepšie chápem princípy, takže bude správnejšie urobiť veci po mojom.“ Tak som ju jednoducho prerušil a začal znova pretláčať svoj názor. Ona však s mojím návrhom stále nesúhlasila a povedala, že sa chce poradiť s ostatnými bratmi a sestrami. Trochu som stratil trpezlivosť a pomyslel som si: „Čo je na tom nejasné? Toto nie je zložitá otázka – mohla by si jednoducho súhlasiť s mojím návrhom, nie?“ Na moje prekvapenie však po konzultácii s ostatnými väčšina z nich posúdila záležitosť podľa princípov a mala pocit, že Valeriin koncept a pohľad sú vhodnejšie. Hoci neboli také inovatívne, boli viac zosúladené s témou. Keď som to počul, trochu som sa zahanbil a nemohol som uveriť, že jej koncept je v skutočnosti lepší než môj. Inokedy som Valerie požiadal, aby mi pomohla s úpravou farieb v dizajne, a povedal jej, ako má úpravy urobiť. Neskôr som si všimol, že sa nedržala metódy, ktorú som ju naučil. Namiesto toho použila metódu, ktorú považovala za lepšiu. Keď som to videl, bol som dosť nahnevaný a naliehavým tónom som sa jej opýtal: „Prečo si sa nedržala mojej metódy? Vždy sme ju na úpravu farieb používali, čo ak bude s tvojimi úpravami nejaký problém?“ Rýchlo odvetila: „Metóda, ktorú si spomenul, mi veľmi nejde, preto som použila takú, ktorú poznám lepšie.“ Chcel som ju ďalej kritizovať, ale uvedomil som si, že hovorím s horúcou hlavou, a tak som prestal.

Jedného dňa sa podelila o svoj súčasný stav a povedala: „Keď konám svoju povinnosť s tebou, vždy sa cítim menejcenná a neustále sa bojím, že ak neurobím veci podľa teba, budeš ma kritizovať. Ako naposledy, keď som urobila úpravu farieb po svojom, len aby to bolo rýchlejšie a jednoduchšie, bola som úprimne dosť vystrašená, keď si ma spochybnil.“ Keď som to počul, bol som veľmi nešťastný. Nikdy som nečakal, že sa bude skutočne báť so mnou spolupracovať. Neskôr som si tiež všimol, že sa často vyskytovali problémy, ktoré by ľahko zvládla sama, ale ona sa aj tak prišla najprv spýtať mňa a na riešenie vecí sa odhodlala až po mojom súhlase. Uvedomil som si, že v našej spolupráci je problém, tak som sa modlil k Bohu a prosil Ho, aby ma osvietil, nech spoznám sám seba. Neskôr som si prečítal jeden úryvok z Božích slov: „Ako sa má vysvetľovať a praktizovať pojem ‚spolupráca‘? (Diskutovať o veciach, keď sa vyskytnú.) Áno, to je jeden zo spôsobov, ako to praktizovať. Čo ešte? (Nahrádzanie slabých stránok jedného človeka silnými stránkami druhého človeka, vzájomný dohľad.) To úplne sedí; takéto praktizovanie je spolupráca v harmónii. Je toho viac? Vyžiadanie si názoru druhého, keď sa niečo stane – nie je to spolupráca? (Áno.) Ak jeden človek hovorí v duchovnom spoločenstve o tom svojom a druhý človek zasa o svojom a nakoniec sa aj tak priklonia k názoru toho prvého, načo len takto mechanicky vykonávať činnosť? To nie je spolupráca – nie je to v súlade s princípmi a neprináša to výsledky spolupráce. Ak rečníš a rečníš, ako guľomet, a nedáš šancu ostatným, ktorí by chceli hovoriť, a nepočúvaš ostatných ani po tom, čo si povedal všetky svoje nápady, je to diskusia? Je to duchovné spoločenstvo? Je to len mechanické vykonávanie činnosti – nie je to spolupráca. Čo je teda spolupráca? Je to vtedy, keď si po vyslovení svojich nápadov a rozhodnutí dokážeš vyžiadať názory a pohľady druhých a potom porovnať svoje a ich výroky a názory, pričom niekoľko ľudí ich spoločne podrobuje rozlišovaniu a hľadá princípy, vďaka čomu sa dospeje k spoločnému porozumeniu a určeniu správnej cesty praktizovania. Práve to znamená diskusia a duchovné spoločenstvo – práve to znamená ‚spolupráca‘.“ (Slovo, zv. IV: Odhaľovanie antikristov. Ôsmy bod (Prvá časť)) Po prečítaní Božích slov som pochopil, že skutočná spolupráca znamená vedieť spolu diskutovať o záležitostiach, vzájomne dopĺňať svoje silné a slabé stránky, spoločne hľadať pravdu-princípy a vykonávať svoje povinnosti podľa Božích požiadaviek. To je skutočná spolupráca. Keď uvažujem nad naším doterajším spoločným časom, hoci sme s Valerie konali svoje povinnosti spoločne, nespolupracoval som s ňou naozaj. Myslel som si, že môj spôsob práce je svedomitejší a že chápem veci lepšie než ona, preto som sa na ňu vždy pozeral zvrchu a moje slová a činy boli plné pohŕdania voči nej. Keď sme diskutovali o problémoch, málokedy som sa chopil iniciatívy, aby som ju požiadal o radu, a aj keď som to urobil, bolo to len naoko, keď som sa už rozhodol, že mám pravdu, a úplne som odmietal prijať jej nápady. Dokonca som stratil všetok zmysel pre rozum, prerušoval ju a kritizoval naliehavým tónom a chcel som len, aby ma nasledovala. Vo svojej povinnosti som bol vždy egocentrický a panovačný. S Valerie sme nikdy vzájomne nediskutovali ani sa nedopĺňali a všetko bolo vždy len po mojom. Výsledkom bolo, že po nejakom čase spoločnej práce začala byť mnou tak obmedzovaná, že sa neodvážila riešiť problémy sama a neustále sa bála, že ak nebude robiť veci podľa mňa, pokarhám ju. Videl som, že medzi nami vôbec nie je harmonická spolupráca a že som ju len obmedzoval a ubližoval jej. Cítil som sa veľmi vinný a hľadal som riešenie svojho problému.

Jedného dňa som si počas pobožností prečítal niekoľko úryvkov, kde Boh odhaľuje antikristov, a do istej miery som pochopil svoj vlastný stav. Všemohúci Boh hovorí: „Navonok sa môže zdať, že niektorí antikristi majú pomocníkov alebo partnerov, ale faktom je, že keď sa niečo stane, bez ohľadu na to, do akej miery majú pravdu ostatní, antikristi nikdy nepočúvajú, čo majú na srdci. Dokonca to ani neberú do úvahy, a už vôbec o tom nediskutujú ani to nezdieľajú v duchovnom spoločenstve. Nevenujú tomu vôbec žiadnu pozornosť, akoby tam ostatní ani neboli. Keď antikristi počúvajú, čo majú ostatní na srdci, iba predstierajú záujem alebo hrajú divadlo pre ostatných. Keď však nakoniec príde čas na konečné rozhodnutie, urobia ho antikristi; slová kohokoľvek iného sú zbytočnou námahou, vôbec sa nepočítajú. Keď sú napríklad za niečo zodpovední dvaja ľudia a jeden z nich má podstatu antikrista, čo sa u tohto človeka prejavuje? Bez ohľadu na to, o čo ide, jedine on je ten, kto všetko rozprúdi, kto kladie otázky, kto rieši veci a prichádza s riešením. A svojho partnera väčšinou drží v úplnej nevedomosti. Akú úlohu zohráva jeho partner v jeho očiach? Nie je jeho zástupcom, ale vníma ho len ako výkladnú skriňu. V očiach antikrista jeho partner jednoducho neexistuje. Vždy, keď sa vyskytne nejaký problém, antikrist si ho premyslí, a keď sa rozhodne pre nejaký postup, informuje všetkých ostatných, že sa to má robiť takto, a nikto to nesmie spochybňovať. Čo je podstatou jeho spolupráce s ostatnými? V zásade je to mať rozhodujúce slovo, nikdy nerozoberať problémy s nikým iným, preberať výhradnú zodpovednosť za prácu a zo svojich partnerov robiť výkladnú skriňu.“ (Slovo, zv. IV: Odhaľovanie antikristov. Ôsmy bod (Prvá časť)) „Prvým prejavom toho, že antikristi chcú, aby sa ostatní podriaďovali len im, a nie pravde alebo Bohu, je to, že nie sú schopní s nikým spolupracovať. Niektorí možno povedia: ‚Neschopnosť spolupracovať s kýmkoľvek nie je to isté ako to, že sa ostatní podriaďujú len im.‘ Byť neschopný spolupracovať s kýmkoľvek znamená, že nedbajú na slová nikoho iného ani sa nikoho nepýtajú na návrhy – dokonca nehľadajú ani Božie úmysly a pravdu-princípy. Konajú a správajú sa len podľa vlastnej vôle. Čo z toho vyplýva? Oni sú tí, ktorí vládnu vo svojej práci, nie pravda, nie Boh. Princípom ich práce teda je, aby ostatní dbali na to, čo hovoria, a správali sa k nim, akoby oni boli pravdou, akoby boli Bohom.“ (Slovo, zv. IV: Odhaľovanie antikristov. Ôsmy bod (Prvá časť)) Po prečítaní Božích slov som pocítil hlbokú hanbu. Princípom práce antikristov je to, aby mali sami moc a prinútili ostatných, aby sa im podriadili, namiesto toho, aby sa podriadili Bohu a pravde-princípom. Keď som uvažoval nad svojou spoluprácou s Valerie, uvedomil som si, že zjavujem rovnakú povahu. Navonok sa zdalo, že s Valerie v našich povinnostiach spolupracujeme, v skutočnosti som ju však vo svojom srdci považoval len za nasledovníčku. Nútil som ju uposlúchnuť všetky moje rozhodnutia a prispôsobiť sa mojim predstavám, akoby svoju povinnosť konala pre mňa. Keď predkladala svoje návrhy, nesnažil som sa pochopiť, či sú v zhode s pravdou-princípmi alebo či majú prínos, len som stále trval na tom, že moje názory sú správne. Keď sa chcela o relevantných princípoch poradiť s inými, stratil som trpezlivosť a myslel som si, že to je úplne zbytočné. Veriaci by si mal ctiť Boha ako veľkého, vo všetkých veciach hľadať Jeho úmysly a podriadiť sa Jeho slovám a pravde-princípom. Ja som však bol príliš arogantný a samospravodlivý. Nielenže som čeliac záležitostiam nehľadal pravdu-princípy, ale tiež som vždy chcel, aby sa mi ostatní podriaďovali a nasledovali ma. Svoje vlastné myšlienky som považoval za pravdu-princípy, ktoré majú ostatní nasledovať a poslúchať, a to je cesta antikrista! Keď bratia a sestry vo svojich povinnostiach spolupracujú, je to preto, aby si navzájom pomáhali a dopĺňali sa, ako aj preto, aby jeden na druhého dohliadali a kontrolovali sa, aby sa odchýlky v povinnostiach čo najviac minimalizovali a aby sme všetci konali podľa pravdy-princípov a dosiahli čo najlepšie výsledky v prospech cirkevnej práce. Ja som však s ostatnými nespolupracoval. Nielenže to viedlo k chabému vykonávaniu povinností, ale spôsobovalo to aj moju náchylnosť na porušovanie princípov a narušovanie a vyrušovanie práce. Premýšľal som o niektorých antikristoch, ktorí boli z cirkvi vypudení, lebo boli arogantní, namyslení a konali svojvoľne. Stále požadovali, aby sa im ostatní podriadili, namiesto toho, aby hľadali pravdu a podriadili sa Bohu. V dôsledku toho narúšali a vyrušovali cirkevnú prácu a spôsobovali bratom a sestrám veľa škody a obmedzení, až boli nakoniec pre úplné odmietanie pokánia vypudení a vyradení. Ak by som sa naďalej nekajal, môj konečný výsledok by bol rovnaký ako u týchto antikristov – vyradenie a trest. Tieto myšlienky ma desili a nechcel som na tejto nesprávnej ceste pokračovať, preto som sa rýchlo modlil k Bohu a prosil Ho, aby ma priviedol k pochopeniu samého seba. Chcel som sa pred Bohom kajať.

V nasledujúcich dňoch som stále premýšľal: „Prečo nedokážem harmonicky spolupracovať s ostatnými? Čo je koreňom tohto problému?“ Raz som si prečítal jeden úryvok z Božích slov a do istej miery som pochopil svoje problémy. Všemohúci Boh hovorí: „Ak vo svojom srdci skutočne chápeš pravdu, potom budeš vedieť, ako ju praktizovať a ako sa podriaďuješ Bohu, a prirodzene sa vydáš na cestu usilovania sa o pravdu. Ak je cesta, po ktorej kráčaš, správna a v súlade s Božími úmyslami, potom ťa pôsobenie Ducha Svätého neopustí – v takom prípade bude čoraz menšia pravdepodobnosť, že Boha zradíš. Bez pravdy je ľahké páchať zlo a ty ho budeš páchať aj napriek sebe samému. Ak máš napríklad arogantnú a namyslenú povahu, potom to, že ti niekto povie, aby si neodporoval Bohu, nič nezmení. Nemôžeš si totiž pomôcť a je to mimo tvojej kontroly. Neurobil by si to zámerne, ale pod vplyvom svojej arogantnej a namyslenej povahy. Tvoja arogancia a namyslenosť by spôsobili, že by si sa na Boha pozeral zvrchu a považoval by si Ho za bezvýznamného; spôsobili by, že by si sa vyvyšoval a neustále sa staval na obdiv; spôsobili by, že by si pohŕdal ostatnými a v tvojom srdci by neostal nik okrem teba samého; pripravili by ťa o Božie miesto v tvojom srdci a nakoniec by spôsobili, že by si zasadol na Božie miesto a vyžadoval by si, aby sa ti ľudia podriaďovali, pričom ako pravdu by ťa prinútili ctiť si vlastné myšlienky, idey a predstavy. Ľudia páchajú pod vplyvom svojej arogantnej a namyslenej povahy toľko zla!“ (Slovo, zv. III: Rozpravy Krista posledných dní. Len usilovaním sa o pravdu môže človek dosiahnuť zmenu povahy) Po prečítaní Božích slov som pochopil, že koreňom mojej neschopnosti harmonicky spolupracovať s Valerie bola predovšetkým moja prehnane arogantná prirodzenosť. Žil som podľa satanovho jedu „len ja som zvrchovaný pán celého vesmíru“ a vždy som sa považoval za nadradeného. Keď moja povinnosť priniesla nejaké výsledky, začal som sa považovať za výnimočného a v každom ohľade som Valerie pohŕdal, akoby nikto iný nebol taký dobrý ako ja. Pri konaní svojej povinnosti s takýmto druhom povahy som sa stal skutočne sebaistým, dokonca som veril, že všetky moje názory sú správne, často som povinnosť zameriaval okolo seba a konal svojvoľne bez toho, aby som vôbec hľadal Božie úmysly. Keď som s Valerie diskutoval o problémoch, vždy som chcel, aby robila veci podľa mňa, a keď to neurobila, mal som chuť vybuchnúť, pokarhať ju a ponížiť a prinútiť ju, aby poslúchla, v dôsledku čoho bola mnou obmedzovaná a bála sa so mnou spolupracovať. Čím viac som o tom premýšľal, tým desivejšie mi to pripadalo, a nakoniec som si uvedomil, že pre svoju arogantnú povahu som stratil ľudskú prirodzenosť, rozum a svoje bohabojné srdce, čím som sa stal zlomyseľným. Nevedomky to ovplyvnilo aj prácu cirkvi a ak by som túto arogantnú povahu nevyriešil, bol by som naozaj v nebezpečenstve. V tejto chvíli som si uvedomil, že moja arogancia pramenila z môjho neustáleho presvedčenia, že som lepší ako ostatní. Bol som však naozaj taký skvelý? Boh hovorí: „Aby si mohol primerane vykonávať svoju povinnosť, nezáleží na tom, koľko rokov veríš v Boha, koľko povinností si vykonal ani koľko príspevkov si dal Božiemu domu, a už vôbec nezáleží na tom, aký skúsený si vo svojej povinnosti. Hlavná vec, na ktorú sa Boh pozerá, je cesta, po ktorej človek kráča. Inými slovami, pozerá sa na postoj človeka k pravde a na princípy, smerovanie, pôvod a východisko jeho činov. Boh sa zameriava na tieto veci; práve tie určujú cestu, po ktorej kráčaš. … Bez ohľadu na to, v akej oblasti je tvoj dar alebo špecializácia, alebo kdekoľvek máš nejaké odborné vedomosti, používať tieto veci pri vykonávaní povinnosti je nanajvýš správne – je to jediný spôsob, ako dobre vykonávať svoju povinnosť. Jedným predpokladom je spoliehanie sa na svedomie a rozum pri vykonávaní svojej povinnosti a druhým je, že musíš hľadať pravdu, aby si vyriešil svoju skazenú povahu. Človek takýmto vykonávaním svojej povinnosti získava vstup do života a stáva sa schopným primerane vykonávať svoju povinnosť.“ (Slovo, zv. III: Rozpravy Krista posledných dní. Čo znamená primerané vykonávanie povinnosti?) Vďaka Božím slovám som si uvedomil, že to, či človek vykonáva povinnosť dostatočne dobre, nezávisí od toho, ako dlho ju vykonáva alebo koľko má skúseností, a že najdôležitejšie je, či je na správnej ceste, či hľadá pravdu, aby vyriešil svoju skazenú povahu, a či koná podľa princípov. Na Valerie som sa vždy pozeral zvrchu a nedokázal som s ňou harmonicky spolupracovať najmä pre svoj pocit, že práci rozumiem lepšie než ona, že mám viac skúseností a som vo svojej povinnosti dôkladnejší. Tieto veci skutočne dokázali do istej miery zlepšiť efektívnosť mojej povinnosti, no nie sú pravdou. Navyše, v rôznych súvislostiach nemusia byť moje technické znalosti a skúsenosti vždy použiteľné. Keď som napríklad pracoval s Valerie, niekedy som spôsob, ako veci riešiť, posudzoval na základe vlastných skúseností, ale keďže som bol arogantný, samospravodlivý a nehľadal som pravdu-princípy, to, čo som nakoniec urobil, nebolo vhodné. Aj keď mala Valerie nedostatky, hľadaním princípov stále dokázala identifikovať problémy. Vtedy som si uvedomil, že nie som lepší ako ostatní a že moja predchádzajúca arogancia a samospravodlivosť boli naozaj nerozumné! Teraz som pochopil, že len vzájomnou spoluprácou a dopĺňaním sa, spoločným hľadaním pravdy a konaním podľa princípov môžeme dobre konať svoje povinnosti.

Keď som neskôr s Valerie opäť spolupracoval na nejakom dizajne, vedome som sa najprv opýtal na jej názory, a keď vyjadrovala svoje stanoviská, dokázal som pozorne počúvať. Po nejakom čase som zistil, že má silné stránky, z ktorých sa oplatí učiť, a že dokáže prijať návrhy iných a sústrediť sa na hľadanie pravdy, čo boli vlastnosti, ktoré som ja nemal. V tomto okamihu som si uvedomil, že je skutočne úžasné môcť spolupracovať s človekom, ktorý dokáže dopĺňať moje nedostatky v mojej povinnosti. Zároveň som sa naučil správne zaobchádzať s jej nedostatkami a snažil som sa s ňou hovoriť v duchovnom spoločenstve a pomôcť jej pochopiť princípy, ktoré nechápala. Hovoril som jej aj o metódach, ktoré som našiel a ktoré by mohli zlepšiť efektivitu práce. Naša spolupráca sa postupne zlepšovala a zlepšila sa aj celková efektívnosť našich povinností. Neskôr som si prečítal ďalší úryvok z Božích slov: „Aký bude mať táto harmonická spolupráca účinok? Účinok je obrovský. Získaš veci, ktoré si nikdy predtým nemal, a to svetlo pravdy a reality života; objavíš prednosti iných a poučíš sa z ich silných stránok. Je tu ešte niečo: iných ľudí považuješ za hlúpych, slaboduchých, bláznivých, menejcenných, ale keď si vypočuješ ich názory alebo sa ti otvoria, nechtiac zistíš, že nikto nie je taký obyčajný, ako si myslíš, že každý môže ponúknuť iné myšlienky a nápady a že každý má svoje prednosti. Ak sa naučíš harmonicky spolupracovať, okrem toho, že ti to pomôže učiť sa zo silných stránok iných, môže to odhaliť tvoju aroganciu a samospravodlivosť a zabrániť tvojim predstavám o vlastnej dôvtipnosti. Keď sa už nebudeš považovať za múdrejšieho a lepšieho ako sú všetci ostatní, prestaneš žiť v tomto narcistickom a samoľúbom stave. A to ťa ochráni, no nie? To je lekcia, ktorú by si sa mal naučiť, a prínos, ktorý by si mal získať zo spolupráce s ostatnými.“ (Slovo, zv. IV: Odhaľovanie antikristov. Ôsmy bod (Prvá časť)) Čím viac som čítal Božie slová, tým viac som si uvedomoval, aké sú praktické. Naučiť sa v našich povinnostiach spolupracovať s ostatnými nielenže umožňuje dosahovať lepšie výsledky práce a pomáha kompenzovať moje vlastné nedostatky, ale tiež mi to umožňuje presnejšie rozpoznať svoje vlastné schopnosti zabrániť tomu, aby som konal podľa vlastných nápadov a spôsoboval straty cirkevnej práci. Bolo to prospešné tak pre cirkevnú prácu, ako aj pre mňa samého.

O niečo neskôr som poslal jeden dokončený dizajn bratovi Camdenovi na posúdenie. Na moje prekvapenie povedal, že celkový dizajn vyzerá trochu tmavo, a tak som s ním prebral svoje úvahy. On však môj názor neakceptoval a stále tvrdil, že celkový dizajn je príliš tmavý, dokonca mi navrhol, aby som sa vrátil a ešte raz ho posúdil podľa princípov alebo sa opýtal iných bratov a sestier, aby som zistil, či si všimli rovnaký problém. Pomyslel som si: „Ja som tu odborník na dizajn, tak kto to vie lepšie, ty alebo ja? Už som ho posúdil podľa princípov, tak ako by v ňom mohol byť problém? Žiadať ma, aby som sa poradil s ostatnými? Naozaj si nemyslím, že je to potrebné!“ Skutočne som mu chcel dokázať, že sa mýli. Potom som si ale uvedomil, že som opäť zjavoval svoju arogantnú povahu, a tak som sa v srdci rýchlo pomodlil k Bohu a prosil Ho, aby ma ochránil pred ďalším konaním podľa mojej skazenej povahy, a povedal som, že som ochotný dať seba bokom a hľadať pravdu-princípy. Po modlitbe som si zrazu spomenul na Božie slová: „Ak niekto niečo navrhne, musíš to najprv prijať a potom nechať každého potvrdiť správnu cestu praktizovania. Ak s tým nikto nemá žiadny problém, potom môžeš určiť najvhodnejší postup a podľa neho konať. Ak sa objaví nejaký problém, potom si musíš od každého vyžiadať názor a všetci by ste mali spoločne hľadať pravdu a hovoriť o tom v duchovnom spoločenstve, a tak získate osvietenie Ducha Svätého. Keď budú vaše srdcia osvietené a budete mať lepšiu cestu, výsledky, ktoré dosiahnete, budú lepšie ako predtým. Nie je to Božie vedenie? Je to úžasná vec! Ak sa dokážeš vyhnúť samospravodlivosti, ak dokážeš upustiť od svojich výmyslov a ideí a ak dokážeš počúvať správne názory druhých, budeš schopný získať osvietenie Ducha Svätého. Tvoje srdce bude osvietené a budeš schopný nájsť správnu cestu. Budeš mať cestu vpred, a keď ju uvedieš do praxe, určite bude v súlade s pravdou. Prostredníctvom takéhoto praktizovania a skúsenosti sa naučíš, ako praktizovať pravdu, a zároveň sa naučíš niečo nové o danej oblasti práce. Nie je to dobrá vec?“ (Slovo, zv. III: Rozpravy Krista posledných dní. Človek môže mať s Bohom normálny vzťah, len keď pred Ním bude často žiť) Pri úvahe nad Božími slovami som získal jasnú cestu praktizovania. Keď sa niečo stane, nemôžem byť taký úplne sebaistý a mal by som úprimne brať ohľad na návrhy druhých, hľadať pravdu-princípy a praktizovať podľa Božích požiadaviek. Len potom môžem dobre konať svoju povinnosť. Aj keď človek, ktorý podáva návrh, nie je odborník, stále by som mal zvážiť, či daný problém existuje, namiesto toho, aby som mu len odolával a odmietal ho prijať. Preto som sa rýchlo poradil s nadriadeným. Prostredníctvom hľadania a komunikácie som si nakoniec uvedomil, že som tému nesprávne pochopil a že problém, na ktorý Camden poukázal, naozaj existuje.

Po tejto skúsenosti som si uvedomil, že harmonická spolupráca je pri konaní povinnosti nevyhnutná a že väčšie načúvanie návrhom druhých prospieva nielen cirkevnej práci, ale zároveň to kompenzuje moje vlastné nedostatky v mojej povinnosti. Každý má svoje silné a slabé stránky a len vzájomným dopĺňaním svojich silných stránok a harmonickou spoluprácou môžeme dobre konať svoje povinnosti. Ako hovorí Boh: „Spolupráca medzi bratmi a sestrami je procesom kompenzácie vlastných slabých stránok silnými stránkami druhých. Ty používaš svoje silné stránky na kompenzáciu nedostatkov iných a iní používajú svoje silné stránky na vykompenzovanie tvojich nedostatkov. To znamená kompenzovať svoje slabé stránky silnými stránkami iných a harmonicky spolupracovať. Ľudia môžu byť pred Bohom požehnaní, len keď v harmónii spolupracujú, a čím viac takýchto skúseností človek má, tým viac reality vlastní, cesta, po ktorej kráča, je čoraz jasnejšia a je stále uvoľnenejší.“ (Slovo, zv. III: Rozpravy Krista posledných dní. O harmonickej spolupráci)