V mojej cirkvi som zodpovedná za prácu s videom. Jedného dňa mi narýchlo zavolala jedna z mojich sestier. Neskontrolovala poriadne video a bolo ho potrebné prepracovať, čo spôsobilo oneskorenie a stálo nás to pracovnú silu a zdroje. Keď som počula názov videa, uvedomila som si, že aj ja som ho pomáhala kontrolovať, ale tiež som si nevšimla žiadne problémy. Po telefonáte som sa ponáhľala zistiť, o čo ide, a videla som, že názov videa bol napísaný zle. Samozrejme, chyby v práci treba nahlásiť vodcovi alebo na ne všetkých upozorniť, aby sa podobným problémom v budúcnosti vyhli. Potom som sa však zamyslela nad tým, ako som mohla urobiť takú základnú chybu, a rozmýšľala som, ako ma bude vodca následne vnímať. Nepomyslí si, že svoju povinnosť neplním vážne alebo spoľahlivo? Ak áno, prišla by som o pozíciu zodpovednej osoby. Potom som si spomenula, ako som bratom a sestrám vždy zdôrazňovala, aká je pozornosť pri natáčaní videí dôležitá. Keby všetci vedeli, že som urobila túto chybu, nemysleli by si, že nie som spôsobilá na vedúcu funkciu? Ako by tým utrpela moja povesť? Preto som nechcela povedať ostatným o svojej chybe. Ospravedlňovala som sa: „Neboli sme zámerne povrchní. Skontrolovali sme všetko potrebné. Tieto ojedinelé okolnosti som nemohla predvídať. Spôsobené škody sa nedajú vrátiť späť, ale pokiaľ budem v budúcnosti opatrnejšia, bude to v poriadku. Okrem toho nie som jediná, kto toto video kontroloval. Aj keby všetci zistili, čo sa stalo, nie som jediná, kto za to môže. Za touto záležitosťou môžeme dať bodku. Všetci dôležití ľudia to vedia, a to stačí.“ Takže som to nepovedala vodcovi ani ostatným bratom a sestrám v skupine. Aj keď som sa cítila nesvoja a vedela som, že sa vyhýbam zodpovednosti, keď som pomyslela na to, ako by táto chyba mohla ovplyvniť moju povesť, a dokonca aj moje postavenie, fungovala som ďalej, akoby sa nič nestalo.

Jedného dňa som si v Božích slovách prečítala toto: „Skazené ľudské bytosti sa dokážu dobre maskovať. Bez ohľadu na to, čo urobia alebo akú skazenosť zjavia, vždy sa musia maskovať. Ak sa niečo pokazí alebo urobia niečo zlé, chcú zvaliť vinu na iných. Chcú, aby sa zásluhy za dobré veci pripisovali im a aby sa vina za zlé veci hodila na iných. Nie je v reálnom živote veľa takéhoto maskovania? Až príliš veľa. Robiť chyby alebo sa maskovať: čo z toho sa týka povahy? Maskovanie sa týka povahy, zahŕňa arogantnú povahu, podlosť a nečestnosť; Boh ho obzvlášť neznáša. Keď sa maskuješ, v skutočnosti každý chápe, o čo ide, ale ty si myslíš, že ostatní to nevidia, a snažíš sa všemožne hádať a ospravedlňovať sa v snahe zachovať si tvár a presvedčiť všetkých, že si neurobil nič zlé. Nie je to hlúpe? Čo si o tom myslia ostatní? Ako sa cítia? Znechutení a zhnusení. Ak urobíš chybu, no dokážeš k nej pristupovať správne, dovolíš všetkým ostatným, aby o nej hovorili, pripustíš, aby ju komentovali a rozlíšili, a dokážeš byť k tomu otvorený a rozobrať to, aký názor budú mať na teba všetci ostatní? Povedia, že si čestný človek, pretože tvoje srdce je otvorené Bohu. Prostredníctvom tvojich činov a správania budú môcť uvidieť tvoje srdce. No ak sa pokúsiš zamaskovať a všetkých oklamať, ľudia o tebe nebudú mať dobrú mienku a povedia, že si hlupák a nemúdry človek. Ak sa nebudeš snažiť predstierať alebo ospravedlňovať sa a ak si dokážeš priznať svoje chyby, každý povie, že si čestný a múdry. A čo ťa robí múdrym? Každý robí chyby. Každý má chyby a nedostatky. A vlastne každý má rovnakú skazenú povahu. Nemysli si o sebe, že si ušľachtilejší, dokonalejší a láskavejší ako ostatní; to je vonkoncom nerozumné. Len čo ti budú skazené povahy ľudí a podstata a pravá tvár ich skazenosti jasné, nebudeš sa snažiť zakrývať svoje vlastné chyby a ani iným ľuďom nebudeš zazlievať ich chyby – dokážeš správne čeliť obom. Len vtedy sa staneš prezieravým a nebudeš robiť hlúpe veci, vďaka čomu sa staneš múdrym. Tí, ktorí nie sú múdri, sú hlúpi ľudia a vždy sa zaoberajú svojimi malými chybami, zatiaľ čo sa zakrádajú v zákulisí. Je nechutné byť toho svedkom. To, čo robíš, je ostatným ľuďom v skutočnosti okamžite zrejmé, no napriek tomu sa stále nehanebne pretvaruješ. Pre ostatných to vyzerá ako klauniáda. Nie je to hlúpe? To naozaj je.“ (Slovo, zv. III: Rozpravy Krista posledných dní. Princípy, ktorými by sa malo riadiť správanie človeka) Na základe Božích slov som si uvedomila, že predstierať, zakrývať a nepriznať si chybu je oveľa závažnejšie ako ju jednoducho urobiť. Je to nečestné a zradné! A naopak, keď sa niekto obnaží a prijme zodpovednosť za chybu, nielenže sa na nich ostatní nebudú pozerať zvrchu, ale budú si toho človeka vážiť za to, že jednoducho a otvorene povedal pravdu. Všetci občas robíme chyby. Boh ľudí za ich chyby len tak neodsudzuje – vidí, či sa potom dokážu úprimne kajať. Ja som to však nepochopila. Myslela som si, že robiť chyby je hanba, najmä ako nadriadená – myslela som si, že ak urobím základné chyby, ľudia sa na mňa budú pozerať zvrchu. Mysleli by si, že nie som o nič lepšia ako moji bratia a sestry, a mohli by ma nahradiť. Keď sa teda vo videu, ktoré som kontrolovala, našla chyba, neodvážila som sa k nej priznať a vytrvalo som ju zakrývala. Tvárila som sa, akoby sa nič nestalo, aby som sa vyhla zodpovednosti a zamietla záležitosť pod koberec. Cítila som sa previnilo, ale stále som nebola ochotná povedať všetkým pravdu. Bola som taká nečestná! Cirkevnej práci som zrejme spôsobila stratu, ale mlčala som a snažila som sa zakryť svoju chybu. Nechala som vodcu a svojich bratov a sestry, aby videli len moju dobrú stránku, nie moju chybu. Takto by si všetci mysleli, že svoju prácu beriem vážne a pragmaticky. Mohla som si zachovať renomé a vedúcu pozíciu. Moje konanie bolo také opovrhnutiahodné! Bála som sa, že sa ľudia dozvedia o mojej chybe, preto som robila všetko preto, aby som sa zamaskovala. Zakrývala som svoju škaredú stránku, klamala som ľudí a skrývala pred nimi pravdu. Žila som bezcharakterne a nedôstojne. Nemohla som ďalej zakrývať svoju chybu a klamať ostatných. Napísala som teda svojmu vodcovi a informovala ho o situácii. Všetkým som otvorene povedala o svojej skazenosti. Povedala som im pravdu, aby sa mohli poučiť z môjho príkladu. Po tom, čo som to urobila, mi trochu odľahlo.

Keď som však otvorila náš pracovný rozpis, zistila som, že ďalšie video bolo asi natočené dvakrát. Nemohla som uveriť, že sa to skutočne deje. Značila som si, komu som pridelila jednotlivé úlohy, tak ako mohlo dôjsť k ďalšej chybe? Keď som to však skontrolovala, video bolo naozaj natočené dvakrát. V tej chvíli som zostala paralyzovaná: bolo to zlé. Práve som vodcovi priznala svoju chybu, a ešte skôr, ako stihol podrobne pochopiť situáciu, som to opäť pobabrala. Čo by si o mne pomyslel? Pomyslel by si, že stále niečo kazím a nie som spôsobilá byť vo vedení? A keby sa to dozvedeli ostatní bratia a sestry, mysleli by si, že som príliš nespoľahlivá? Ak by sa tieto základné chyby opakovali, brali by moje ďalšie duchovné spoločenstvo o vážnom a zodpovednom plnení našich povinností stále vážne? Nie, musela som presne zistiť príčinu tejto chyby a dúfala som, že za to nie som zodpovedná hlavne ja. Aj keby som mala na vine nejaký podiel, musel by byť menší. Takto by som nestratila tvár a moje postavenie by nebolo ohrozené. Po dôkladnej kontrole som nakoniec zistila, že po pridelení úlohy som ju zapísala len na starší pracovný rozpis, čo viedlo vodcu skupiny k opätovnému prideleniu úlohy. Nebolo pochýb, že za to môžem hlavne ja. Keď som si to uvedomila, ostala som ako obarená. Ako som mohla mať takú smolu? Narazila som na všetky tie problémy, ktoré sa nemali stať. Aká smola! Bola som úplne bezradná. Mala by som o tejto chybe povedať vodcovi, alebo nie? Keby všetci vedeli, že som urobila dve takéto základné chyby za sebou, čo by si o mne pomysleli? Naozaj som nechcela povedať vodcovi pravdu. Spomenula som si však na Božie slová, ktoré som predtým čítala. Klamstvá a nečestnosť sú oveľa závažnejšie ako chyby a Boh ich neznáša ešte viac. V srdci som sa bála. Musela som sa premôcť a povedať vodcovi o tejto chybe, ale nemohla som sa zbaviť svojich obáv. Bola som celá ustráchaná. Na srdci som cítila ťažobu, akoby ho privalil kameň. Pri konaní svojej povinnosti som bola roztržitá a v noci som nemohla spať. Vedela som, že tento stav nie je správny, preto som sa modlila k Bohu a prosila som Ho, aby ma viedol k poznaniu seba samej.

Neskôr som si prečítala úryvok Božích slov a pochopila som svoj stav. Všemohúci Boh hovorí: „Bez ohľadu na to, koľko nesprávnych vecí antikrist urobí, bez ohľadu na to, aké nesprávne veci urobí, či už je to sprenevera, rozhadzovanie alebo zneužívanie Božích darov, alebo ak narúša a vyrušuje prácu cirkvi, robí v nej veľký neporiadok a vyvoláva Boží hnev, vždy zostáva pokojný, vyrovnaný a úplne bezstarostný. Bez ohľadu na to, aké zlo antikrist spácha alebo aké následky to spôsobí, nikdy pohotovo nepredstúpi pred Boha, aby vyznal svoje hriechy a činil pokánie ani nepredstúpi pred bratov a sestry s postojom, že sa obnaží a otvorí, aby priznal svoje previnenia, spoznal svoje priestupky a svoju vlastnú skazenosť o oľutoval svoje zlé skutky. Namiesto toho si láme hlavu, aby našiel rôzne výhovorky, ako sa vyhnúť zodpovednosti a hodiť vinu na iných, aby znovu získal svoju vlastnú tvár a postavenie. Nezáleží mu na práci cirkvi, ale na tom, či to nejako poškodí alebo ovplyvní jeho povesť a postavenie. Vôbec neuvažuje ani nepremýšľa o spôsoboch, ako nahradiť straty, ktoré svojimi priestupkami spôsobil Božiemu domu, ani sa nesnaží vyrovnať svoj dlh voči Bohu. To znamená, že nikdy neprizná, že je schopný urobiť niečo nesprávne alebo že urobil chybu. V srdci považujú antikristi iniciatívne priznanie chyby a úprimné vysvetlenie faktov za neschopnosť a hlúposť. Ak sa ich zlé skutky objavia a odhalia, antikristi si priznajú len chvíľkovú ľahkomyseľnú chybu, nikdy nie svoje vlastné zanedbanie povinnosti a nezodpovednosť, a pokúsia sa zvaliť zodpovednosť na niekoho iného, aby vymazali škvrnu zo svojho záznamu. V takýchto chvíľach sa antikristi nezaoberajú tým, ako nahradiť straty spôsobené Božiemu domu, ako sa otvoriť, priznať svoje chyby alebo to vysvetliť Božiemu vyvolenému národu. Zaoberajú sa hľadaním spôsobov, ako urobiť z veľkých problémov malé a z malých problémov bezvýznamné. Uvádzajú objektívne dôvody, aby ich ostatní chápali a súcitili s nimi. Snažia sa zo všetkých síl, aby obnovili svoju povesť v mysliach iných ľudí, minimalizovali extrémne negatívny vplyv svojich priestupkov na nich samotných, nedovolili, aby z nich mali Zhora zlý dojem, a zabezpečili, aby Zhora nikdy neboli braní na zodpovednosť či prepustení, aby Zhora vyšetrovali situáciu alebo aby ich riešili. Na obnovenie svojej povesti a postavenia, aby neboli poškodené ich vlastné záujmy, sú antikristi ochotní znášať hocijaké utrpenie a budú vymýšľať všetky možné metódy na vyriešenie akejkoľvek ťažkosti. Od samého začiatku ich priestupku alebo chyby nemajú antikristi nikdy v úmysle niesť akúkoľvek zodpovednosť za nesprávne veci, ktoré robia, nikdy nemajú v úmysle priznať, zdieľať v duchovnom spoločenstve, odhaliť alebo rozobrať motívy, zámery a skazené povahy za nesprávnymi vecami, ktoré robia, a určite nikdy nemajú v úmysle nahradiť škodu, ktorú spôsobia práci cirkvi, ani ujmu, ktorú spôsobia vstupu do života Božieho vyvoleného ľudu. Preto bez ohľadu na to, z akej perspektívy sa na vec pozeráte, antikristi sú ľudia, ktorí si tvrdohlavo odmietajú priznať svoje previnenia a radšej by zomreli, ako činili pokánie. Antikristi sú nehanební a bezohľadní celkom bez nádeje na spásu a nie sú nič menej ako živí satani.“ (Slovo, zv. IV: Odhaľovanie antikristov. Jedenásty bod) Z Božích slov som pochopila, že antikristi si cenia najmä svoje vlastné postavenie a povesť. Bez ohľadu na to, koľkých chýb alebo opomenutí sa dopúšťajú vo svojej povinnosti, alebo aké veľké straty spôsobujú práci cirkvi, nikdy si nepriznajú chybu. Boja sa, že ostatní uvidia ich nedostatky a budú sa na nich pozerať zvrchu. Len čo si teda uvedomia, že sa dopustili chyby, ktorá by ich znemožnila, budú nesvoji, nebudú môcť dobre jesť ani spať. Budú si lámať hlavu a vymýšľať spôsoby, ako zahladiť stopy a očistiť svoju vlastnú povesť. To isté platilo aj o mojom správaní. Svoje vlastné postavenie a povesť som považovala za také dôležité, že keď som v práci narazila na nejaký problém, necítila som žiadne výčitky svedomia za svoju nepozornosť. Neuvažovala som o tom, čo sa stalo, aby som sa vyhla budúcim chybám. Jediné, na čo som dokázala myslieť, bolo, ako sa na mňa budú všetci pozerať, keď sa dozvedia, že som urobila také základné chyby, a či sa na mňa budú pozerať zvrchu alebo si budú myslieť, že nezvládam svoju prácu. Aby som si udržala svoje vlastné postavenie a povesť, celý deň som sa cítila nesvoja, až som nemohla spať. Myslela som len na to, ako zakryť svoju chybu a vyhnúť sa odhaleniu. Chcela som sa vyhnúť zodpovednosti, skryť svoje chyby a zabrániť ostatným, aby sa o nich dozvedeli. Nechcela som sa postaviť a priznať si chybu. Bola som skutočne nečestná, bez charakteru a dôstojnosti! V skutočnosti som ako zodpovedná osoba tieto procesy dobre poznala. Nebolo pochýb, že som bola hlavnou zodpovednou osobou. Napriek tomu som dúfala, že mi to prejde, alebo nájdem nejaký dôkaz, ktorý by mi umožnil vinu rozložiť. Keď som si napokon uvedomila, že sa nemôžem vyhnúť zodpovednosti, vytrvalo som sa hrala na obeť a všetko som pripisovala smole. Neuvažovala som nad sebou. Len som sa sťažovala na svoju smolu. Zakrývala som svoje chyby a klamala som, aby som ochránila svoje postavenie. Bolo to správanie antikrista. Keď som si to uvedomila, cítila som strach. Vedela som, aké nebezpečné je pre mňa pokračovať takto, bez pokánia, presne ako antikrist!

Uvedomila som si tiež, že čiastočne som bola taká tvrdohlavá a neochotná priznať si chybu preto, lebo ma zväzovala a obmedzovala moja pozícia zodpovednej osoby, v dôsledku čoho som sa nesprávne zaoberala mojimi chybami. Našla som o tom niekoľko Božích slov. Všemohúci Boh hovorí: „Ako by si mal praktizovať, aby si bol obyčajným a normálnym človekom? Ako sa to dá urobiť? … Po prvé, nedávaj sám sebe titul a nezväzuj sa ním slovami: ‚Som vodca, som vedúci tímu, som nadriadený, nikto nepozná túto činnosť lepšie ako ja, nikto nerozumie týmto zručnostiam viac ako ja.‘ Nenechaj sa uniesť svojím titulom, ktorý si si sám udelil. Len čo to urobíš, zviaže ti to ruky a nohy a to, čo povieš a urobíš, bude ovplyvnené. Tvoje normálne myslenie a úsudok budú tiež ovplyvnené. Musíš sa oslobodiť od obmedzení tohto postavenia. Najprv sa zníž z tohto oficiálneho titulu a postavenia a postav sa na miesto obyčajného človeka. Ak to urobíš, tvoje zmýšľanie bude ako-tak normálne. Musíš si tiež priznať a povedať: ‚Neviem, ako to urobiť, a ani tomu nerozumiem – budem si musieť urobiť prieskum a trochu si to naštudovať,‘ alebo: ‚Nikdy som to nezažil, takže neviem, čo mám robiť.‘ Keď dokážeš úprimne povedať, čo si naozaj myslíš, a rozprávať úprimne, budeš mať normálny rozum. Ostatní budú poznať tvoje skutočné ja, a preto budú mať na teba normálny pohľad, a ty sa nebudeš musieť pretvarovať ani na teba nebude vyvíjaný žiadny veľký tlak, takže budeš môcť komunikovať s ľuďmi normálne. Takýto život je slobodný a ľahký; každý, komu život pripadá vyčerpávajúci, si to spôsobil sám.“ (Slovo, zv. III: Rozpravy Krista posledných dní. Vážiť si Božie slová je základom viery v Boha) „Keď niekoho v cirkvi povýšia a vychovajú z neho vodcu, je povýšený a vychovaný len v priamom zmysle slova; neznamená to, že je už kvalifikovaným alebo kompetentným vodcom, že už dokáže vykonávať prácu vodcu a môže konať skutočnú prácu – tak to nie je. Väčšina ľudí nedokáže tieto veci prezrieť a na základe svojich domnienok vzhliada k tým, ktorí boli povýšení. To je chyba. Skutočne vlastnia tí, ktorí sú povýšení, pravdu-realitu bez ohľadu na to, koľko rokov veria v Boha? Nie nevyhnutne. Dokážu uskutočniť pracovné opatrenia Božieho domu? Nie nevyhnutne. Majú zmysel pre zodpovednosť? Sú verní? Dokážu sa podriadiť? Keď narazia na problém, dokážu hľadať pravdu? Nič z toho nie je známe. Majú títo ľudia bohabojné srdce? A aké veľké sú ich bohabojné srdcia? Keď niečo robia, sú schopní nenasledovať vlastnú vôľu? Dokážu hľadať Boha? Keď vykonávajú prácu vodcov, dokážu často predstupovať pred Boha, aby hľadali Jeho vôľu? Dokážu viesť ľudí pri vstupe do pravdy-reality? Určite to nedokážu. Neabsolvovali výcvik a majú príliš málo skúseností, takže tieto veci nedokážu. Preto povýšenie a výchova niekoho neznamená, že tento človek už chápe pravdu, ani to, že už dokáže primerane konať svoju povinnosť.“ (Slovo, zv. V: Povinnosti vodcov a pracovníkov. Povinnosti vodcov a pracovníkov (5)) Z Božích slov som pochopila, že byť vodcom alebo zodpovednou osobou automaticky neznamená, že ste spôsobilý, vyššie postavený alebo lepší ako ostatní ľudia. Je to príležitosť rozvíjať svoje zručnosti a cvičiť sa prostredníctvom práce. Cvičenie odhaľuje skazené ľudské povahy a vždy sa vyskytnú určité neúspechy a zlyhania. To je úplne normálne. Keď som sa však postavila do pozície zodpovednej osoby, myslela som si, že musím byť lepšia ako ostatní, nesmiem robiť rovnaké chyby ako oni ani zjavovať rovnakú skazenosť ako oni. Takže keď som urobila chybu, nechcela som si ju priznať. Stále som sa pretvarovala a zakrývala ju. Stále som sa strachovala, žila som ťažký a únavný život, a to všetko preto, lebo som si cenila svoje vlastné postavenie a povesť. Tiež som si uvedomila, že robiť chyby a stratiť tvár nemusia byť nevyhnutne zlé veci. Presne ako hovoria Božie slová: „Urobiť zo seba hlupáka je dobrá vec. Pomôže ti to vidieť vlastné nedostatky a tvoju lásku k márnivosti. Ukáže ti to, v čomu spočívajú tvoje problémy a budeš môcť jasne pochopiť, že nie si dokonalým človekom. Dokonalí ľudia neexistujú a urobiť zo seba hlupáka je úplne normálne. Všetci ľudia zažívajú chvíle, keď zo seba robia hlupákov alebo sa hanbia. Všetci ľudia zlyhávajú, zažívajú neúspechy a majú slabé stránky. Urobiť zo seba hlupáka nie je zlé. Keď zo seba urobíš hlupáka, ale necítiš sa trápne ani v hĺbke duše deprimovaný, neznamená to, že máš hrošiu kožu; znamená to, že ti nezáleží na tom, či to, že zo seba urobíš hlupáka, ovplyvní tvoju povesť, a že už nemyslíš na svoju márnivosť. Znamená to, že si dozrel vo svojej ľudskej prirodzenosti. To je úžasné! Nie je to dobrá vec? Je. Nemyslite si, že ste nepodali dobrý výkon alebo že máte smolu, a nehľadajte za tým objektívne príčiny. Je to normálne.“ (Slovo, zv. VI: O usilovaní sa o pravdu I. Ako sa usilovať o pravdu (2)) V skutočnosti som po tejto sérii chýb a mojej hanebnej snahe ich zakryť konečne získala isté poznanie o sebe samej. Pochopila som, že nie som o nič lepšia ako moji bratia a sestry. Svoju povinnosť som konala nedbalo a príliš som sa starala o vlastnú povesť a postavenie. Nemala som ani odvahu priznať si chybu. Chcela som ju zakryť a všetkých oklamať. Bola som nečestný pokrytec. V skutočnosti nie je desivé čeliť problémom pri konaní svojej povinnosti. Pokiaľ si otvorený, čestný človek a svojim chybám čelíš pokojne, uvažuješ o nich, aby si sa podobným problémom v budúcnosti vyhla, stále môžeš niečo získať. Ľudia by mali mať takýto postoj a rozum. Teraz, keď som pochopila Boží úmysel, mi bolo jedno, čo si o mne myslia ostatní ľudia. Už som ovplyvnila našu prácu. Musela som prísť na koreň tomu, čo spôsobilo tieto chyby, aby som sa ich už v budúcnosti nedopustila.

Neskôr som si prečítala úryvok Božích slov: „Keď človek dokáže byť vážny, prevziať zodpovednosť a odovzdať celé svoje srdce a silu, práca bude vykonaná správne. Niekedy si v nesprávnom rozpoložení a nemôžeš nájsť alebo objaviť chybu, ktorá je nad slnko jasnejšia. Keby si bol v správnom rozpoložení, potom by si s osvietením a vedením Ducha Svätého dokázal identifikovať problém. Ak by ťa Duch Svätý viedol a dal ti vedomie, ktoré by ti umožnilo cítiť jasnosť v srdci a spoznať, kde je chyba, potom by si bol schopný napraviť odchýlku a usilovať sa o pravdu-princípy. Keby si bol v nesprávnom rozpoložení a bol by si duchom neprítomný a nedbanlivý, dokázal by si si všimnúť chybu? Nedokázal. Čo z toho vyplýva? Ukazuje to, že na to, aby ľudia dobre vykonávali svoje povinnosti, je veľmi dôležité, aby spolupracovali; ich rozpoloženie je veľmi dôležité a to, kam smerujú svoje myšlienky a nápady, je tiež veľmi dôležité. Boh podrobne skúma a môže vidieť, v akom sú ľudia rozpoložení a koľko energie vynakladajú, keď vykonávajú svoje povinnosti. Je kľúčové, aby ľudia vložili celé svoje srdce a silu do toho, čo robia. Ich spolupráca je kľúčovou zložkou. Iba ak sa ľudia budú snažiť neľutovať povinnosti, ktoré splnili, a veci, ktoré urobili, a nemať podlžnosti voči Bohu, budú konať celým svojím srdcom a silou.“ (Slovo, zv. III: Rozpravy Krista posledných dní. Tretia časť) Božie slová hovoria, že keď má niekto nesprávny spôsob myslenia a je roztržitý a nedbalý vo svojej povinnosti, nevidí chyby, ktoré má priamo pod nosom. Moja situácia bola presne taká, ako hovorí Boh. Tieto dve chyby som mala priamo pod nosom – keby som im venovala trochu viac pozornosti, ľahko by som ich našla. Ja som si ich však nevšimla. Jedno video sa muselo prepracovať a druhé sa natáčalo dvakrát, čo nás stálo pracovnú silu a zdroje. A v skutočnosti to značne súviselo s mojím vtedajším spôsobom myslenia. Myslela som si, že som už v tejto práci ostrieľaná, že poznám pracovný postup ako svoju dlaň, takže som nebola taká opatrná, ako keď som začínala. Bola som arogantná a ľahkovážna. Najmä čo sa týka počiatočných kontrol, myslela som si, že je to jednoduché, že to jednoducho zvládnem na základe svojich predchádzajúcich skúseností. Nevenovala som tomu pozornosť, nekontrolovala som prácu dôkladne a nakoniec som urobila také základné chyby. A to všetko preto, lebo som žila v arogantnej povahe a svojou povinnosťou som sa len nejako pretĺkala. Neskôr som sa svojim bratom a sestrám zdôverila o chybách, ktoré som urobila vo svojej povinnosti. Zhrnula som problémy v našej práci a navrhla niekoľko pravidiel, ktoré by pomohli predchádzať podobným problémom v budúcnosti. Vďaka tomu som našla určitý pokoj v duši.

Onedlho ma poverili vedením nového projektu. No keďže som nikdy predtým nerobila takýto druh videa, nemala som jasnú predstavu o všetkých úskaliach, a tak sa počas výroby objavili určité problémy. Aj keď som sa niekedy obávala, čo si pomyslia ostatní ľudia, pristupovala som k problémom so správnym zmýšľaním, bez toho, aby ma obmedzovala pýcha. Každú chybu som zaznamenala a zhrnula odchýlky, aby som našla spôsob, ako zabrániť jej opakovaniu. Keď som to urobila, dokázala som vidieť Božie vedenie, pričom som zachytila a napravila mnohé problémy skôr, ako spôsobili cirkvi nejaké straty. Vďaka tejto skúsenosti som sa naučila, že správne zmýšľanie a svedomité konanie povinností prináša Božie vedenie a ochranu. Zároveň som sa naučila, že zahanbiť sa chybami alebo zlyhaniami nie je nič zlé. Pomohlo mi to vidieť vlastné nedostatky a skazenosť, odsunúť svoju márnivosť stranou a pristupovať k sebe správne. Vďaka Bohu!