Mám na starosti polievanie nováčikov v cirkvi. Niekoľko nových veriacich sa pridalo len nedávno a všimla som si, že niektorí z nich na stretnutiach veľa nerozprávajú a nechodia pravidelne. Prišli len vtedy, keď sa im chcelo. Keď som ich oslovila s ponukou individuálneho duchovného spoločenstva, radi sa rozprávali o tom, ako zarobiť peniaze, ako vybudovať rodinný majetok, ale hneď ako prišla reč na vieru, zmĺkli a našli si výhovorky, aby mohli rozhovor ukončiť. Mala som pocit, že pravda ich nezaujíma a nepôsobia ako praví veriaci. Nebola som si však úplne istá, keďže boli vo viere noví, a tak som ich naďalej podporovala. Aj po čase sa správali stále rovnako a pomaly prestali chodiť na stretnutia. Až potom som o ich situácii povedala vodkyni. Spýtala sa ma: „Ako si ich polievala? Keď ich v minulosti polievali ostatní, normálne sa stretnutí zúčastňovali. Prečo sa to pri tebe zmenilo? Skutočne si si plnila svoje povinnosti a poskytla si im jasné duchovné spoločenstvo? Ak si neplníme záväzky, pretože sme vo svojej povinnosti nedbanliví, takže nováčikovia riadne neprichádzajú na stretnutia, je to len a len naša zodpovednosť.“ Vedela som, že to hovorí preto, lebo zodpovedá za prácu, ale stále som si v duchu vravela, že každý sa môže zmeniť, a to, že predtým riadne chodili na stretnutia, neznamená, že to tak bude aj naďalej. Okrem toho, keď som ich prvýkrát stretla, neprichádzali na stretnutia pravidelne, takže to nebola náhla zmena. Chcela som ich ešte chvíľu polievať a počkať, čo sa bude diať, preto som jej to nepovedala hneď. Keby mi to chcela klásť za vinu, znášala by som následky. Mohla by ma orezávať a zaoberať sa mnou, alebo ma dokonca prepustiť. Keby som to bola vedela skôr, porozprávala by som sa s ňou o tom už predtým, aby som za to nakoniec neniesla plnú zodpovednosť. Keď som sa neskôr stretala s nováčikmi, nemohla som si pomôcť a zostala som v strehu. Ak som si všimla, že niekto má problém alebo nechodí na stretnutia, rýchlo som to oznámila vodkyni. Niekedy sa ma vodkyňa spýtala, čo tým myslím, či mám v úmysle prestať ich polievať. Odpovedala som: „Nie. Ty si vodkyňa, tak som chcela, aby si vedela, čo sa s nimi deje.“ Následne už nič nepovedala. Niekedy ma aj potom, čo som jej to oznámila, požiadala, aby som ich ešte chvíľu polievala, a ak naozaj nechcú chodiť na stretnutia, nemožno ich do toho nútiť a budeme sa ich musieť vzdať. Úplne som s tým súhlasila a pomyslela som si, že vodkyňa pozná situáciu nových veriacich, musím im teda len ponúknuť podporu. Priviesť ich späť prostredníctvom podpory bolo lepšie, a ak by som to nedokázala, ak by nováčikovia už nechceli prichádzať na stretnutia, vodkyňa by to nepovažovala za prináhle, a nepovedala by, že som bola v povinnosti nezodpovedná. S týmto vedomím som prestala byť vo svojej povinnosti taká pozorná. Každý deň som len rutinne polievala nováčikov. Keď som im zavolala a zdvihli to, chvíľu som s nimi viedla duchovné spoločenstvo, no ak nezvihli, vzdala som to. Myslela som si, že ak nezdvihnú telefón, nič nezmôžem, a nepremýšľala som o tom, ako vyriešiť ich problémy. Neskôr na jednom stretnutí vodkyňa povedala, že keď sa odteraz bude pýtať na polievanie, nebude ju zaujímať len to, čo polievači povedia o situácii nováčikov, ale bude zisťovať aj to, o akých aspektoch pravdy s nimi polievač v duchovnom spoločenstve hovoril a ako ich konkrétne podporoval. Na základe toho potom zváži, či polievač vykonáva skutočnú prácu: ak do duchovného spoločenstva s novými veriacimi nevkladá srdce a spôsobuje, že sa pravidelne nezúčastňujú stretnutí alebo z nich odchádzajú, je to zodpovednosť polievača. Keď to povedala, uvedomila som si, že keď som viedla duchovné spoločenstvo s nováčikmi, nerobila som si poznámky o tom, aké Božie slová som čítala alebo o akých pravdách som hovorila. Ak by nový veriaci prestal chodiť na stretnutia, nemala by som žiadny dôkaz. Rozmýšľala som, či si vodkyňa nepomyslí, že nevykonávam praktickú prácu, že som nezodpovedná v polievaní, a či ma nebude potom orezávať a zaoberať sa mnou. Začala som teda venovať pozornosť správam a Božím slovám, ktoré som posielala novým veriacim a viedla som si záznamy o obsahu nášho duchovného spoločenstva. Niekedy som im poslala správu, na ktorú nereagovali, no veľmi som sa tým nezaoberala. Pomyslela som si, že som im poslala všetky Božie slová, ktoré bolo treba, a zdieľala v duchovnom spoločenstve všetko potrebné. Ak by nový veriaci prestal chodiť na stretnutia, vodkyňa by si mohla prečítať poznámky o tom, čo som urobila a pravdepodobne by ma nenazvala nezodpovednou.

Po istom čase si vodkyňa všimla, že niekoľko mojich nových veriacich stále nechce chodiť na stretnutia, a spýtala sa ma, ako som ich polievala. Pohotovo som vytiahla všetky svoje poznámky, aby som jej ich ukázala, mysliac si, že našťastie som sa pripravila vopred a viedla som si záznamy. Inak by som nemala nič konkrétne a ktovie, ako by mi vynadala. Práve keď som sa cítila celkom spokojná, vodkyňa povedala: „V týchto poznámkach nevidím žiadny problém, ale viacerí po sebe prestali chodiť, takže problém musí tkvieť v tvojej práci. Momentálne neviem, čo môže byť vo veci, ale na našich posledných stretnutiach neustále hovoríš o problémoch nových veriacich. To nie je úplne bežné. Musíš sa zamyslieť nad tým, v čom je problém. Ak si bola nedbanlivá a nepolievala si ich dobre, čo spôsobilo, že títo noví veriaci zanechali vieru, značí to nezodpovednosť a že si dobre neplníš svoju povinnosť.“ Jej slová ma nesmierne zranili a zamrzla som. Myslela som si, že ma nebude hrešiť, ale povedala, že problém je v mojej práci a že sa mám nad sebou zamyslieť. Bola som zaskočená. Pomyslela som si: „Je to naozaj môj problém?“ Bola to pre mňa nepríjemná myšlienka a bála som sa, že ak nováčikovia odchádzajú mojou vinou, pácham tým zlo. Tak som sa modlila k Bohu: „Bože, na to, čo mi dnes vodkyňa nečakane povedala, mala Tvoj súhlas. Je to teda lekcia, z ktorej sa musím poučiť. Nechcem týmto novým veriacim ublížiť vlastnou vinou, ale cítim sa taká otupená a neviem, v čom spočíva môj problém. Prosím, osvieť ma, aby som spoznala samu seba a urobila zmenu.“

V nasledujúcich dňoch som o tom v modlitbe dosť hovorila s Bohom. Potom som si jedného dňa prečítala svedectvo v podobe eseje s úryvkom Božích slov, ktoré ma zasiahli: „Mal by si sa pozorne preskúmať, aby si zistil, či si správny človek. Máš Ma vo svojej mysli, keď si dávaš ciele a vznikajú tvoje úmysly? Vyslovuješ všetky svoje slová a konáš všetky svoje činy v Mojej prítomnosti? Skúmam všetky tvoje myšlienky a nápady. Necítiš sa vinný? Pre iných si nasadzuješ masku a s pokojom predstieraš atmosféru samospravodlivosti; robíš to, aby si sa ochránil, aby si skryl svoje zlo. Dokonca vymýšľaš spôsoby, ako to zlo vtlačiť do niekoho iného. Akú máš v srdci zradnosť!“ (Slovo, zv. I: Božie zjavenie a dielo. Výroky Krista na začiatku, 13. kapitola) Božie slová ukazujú, že ľudia v snahe chrániť svoje záujmy a zakryť svoje zlé skutky pristupujú ku klamstvu a pretvárke, aby preniesli zodpovednosť na iných a mohli sa tak ochrániť. Je to prejav prešibanosti. Mala som pocit, že to odhaľuje práve môj stav a musela som sa začať nad sebou zamýšľať. Prečo som vodkyni vždy hovorila o problémoch nových veriacich? Vždy, keď som videla, že niekto má ťažkosti alebo nechodí na stretnutia, ponáhľala som sa povedať to vodkyni. Vyzeralo to, že len oznamujem fakty, ale v skutočnosti za tým boli moje osobné pohnútky. Bála som sa, že ak niekto prestane chodiť na stretnutia, vodkyňa mi to bude klásť za vinu alebo ma dokonca prepustí. Preto som sa rýchlo snažila konať preventívne. Ako prvé som hovorila o ich problémoch, aby vodkyňa nadobudla falošný dojem, že nový veriaci nie je dobrý a ja za to nenesiem zodpovednosť. Ak by som ich nedokázala primerane podporiť a prestali by chodiť, bol by to ich problém. Tak by som mala úplne čisté ruky. Ak by sa neskôr chceli opäť zúčastňovať stretnutí, ľudia by si mysleli, že je to mojou zásluhou. Vidieť to skrze vlastné sebaskúmanie bol pre mňa šok. Nikdy by mi nenapadlo, že za mojimi slovami sa skrývajú také podlé, opovrhnutiahodné pohnútky. Bola som taká prefíkaná!

Premýšľala som, ako som mohla urobiť niečo také nečestné a falošné bez toho, aby som si to uvedomila. Keď som o tom uvažovala, čítala som Božie slová, ktoré odhaľujú skazené ľudské povahy, a konečne som trochu pochopila samu seba. Božie slová znejú: „Podlosť antikristov má jednu zjavnú vlastnosť a Ja sa s vami podelím o tajomstvo, ako ju rozpoznať: ide o to, že skrze ich reč ani konanie nemôžeš pochopiť ich hĺbku ani nahliadnuť do ich sŕdc. Keď sa s tebou rozprávajú, očami blúdia kade-tade a nedokážeš povedať, aké plány spriadajú. Niekedy v tebe vyvolajú pocit, že sú verní alebo celkom úprimní, ale nie je to tak – nikdy ich neprekukneš. V srdci máš zvláštny pocit, že ich myšlienky sa vyznačujú hlbokou rafinovanosťou a nepochopiteľnou hĺbkou a že sú ľstivé.“ (Slovo, zv. IV: Odhaľovanie antikristov. Siedmy bod: Sú podlí, zákerní a nečestní (Druhá časť)) „Antikristi sú vo svojom správaní ľstiví. V čom spočíva ich ľstivosť? Vždy sa správajú spôsobom, ktorý je založený na podvádzaní, a ich slová nič neprezrádzajú, takže pre ľudí je ťažké pochopiť ich úmysly a ciele. To je ľstivé. V ničom, čo hovoria alebo robia, neprichádzajú k ľahkým záverom; robia to tak, aby ich podriadení a poslucháči vycítili ich úmysel, a títo ľudia, ktorí pochopili antikrista, konajú podľa jeho vlastných plánov a pohnútok a plnia jeho príkazy. Ak je úloha splnená, antikrist je spokojný. Ak nie je, nik nenájde nič, čo by sa mu dalo vytknúť, ani nepochopí pohnútky, úmysly či ciele, ktoré stoja za jeho konaním. Ľstivosť toho, čo antikristi robia, spočíva v skrytých sprisahaniach a tajných cieľoch, ktorých účelom je oklamať všetkých ostatných, zahrávať sa s nimi a ovládnuť ich. To je podstata ľstivého správania. Ľstivosť nie je len obyčajné klamstvo alebo robenie niečoho zlého, ale zahŕňa väčšie úmysly a ciele, ktoré sú pre bežných ľudí nepochopiteľné. Ak ste urobili niečo, o čom nechcete, aby sa niekto dozvedel, a zaklamete, považuje sa to za ľstivosť? (Nie.) Je to len zradnosť, ktorá nedosahuje úroveň ľstivosti. Prečo je ľstivosť hlbšia ako zradnosť? (Ľudia ju nedokážu pochopiť.) Pre ľudí je ťažké ju pochopiť. To je jedna časť. Čo ešte? (Ľudia nemajú čo vytknúť ľstivému človeku.) To je pravda. Ide o to, že pre ľudí je ťažké nájsť niečo, čo by mu mohli vytknúť. Aj keď niektorí ľudia vedia, že ten človek urobil zlé veci, nevedia určiť, či je to dobrý, alebo zlý človek, zlý človek, alebo antikrist. Ľudia ho nedokážu prekuknúť, ale myslia si, že je dobrý, a môžu sa ním nechať oklamať. To je ľstivosť. Ľudia sú vo všeobecnosti náchylní klamať a spriadať malé úklady. To je iba zradnosť. Antikristi sú však hrozivejší ako bežní zradní ľudia. Sú ako diabolskí králi; nik nedokáže pochopiť, čo robia. V mene spravodlivosti dokážu urobiť veľa zlých vecí a ubližujú ľuďom, ale ľudia ich aj tak chvália. Tomu sa hovorí ľstivosť.“ (Slovo, zv. IV: Odhaľovanie antikristov. Šiesty bod: Správajú sa ľstivo, sú svojvoľní a diktátorskí, nikdy nehovoria s ostatnými v duchovnom spoločenstve a nútia ostatných, aby ich poslúchali) Z Božích slov som pochopila, že antikristi majú zlú povahu a robia veci ľstivým spôsobom. Je to niečo iné ako prejavovanie skazenosti v podobe prešibanosti. Byť prešibaný znamená jasne klamať a podvádzať, a to je ľahko badateľné. Konať ľstivo znamená, že človek hlboko skrýva svoje pohnútky, ciele a úmysly a pre ostatných vytvára falošný dojem, aby nepostrehli žiadny problém v tom, čo hovorí a robí. Aj keď majú pocit, že niečo nie je v poriadku, nedokážu človeku nič vytknúť ani prísť veci na koreň. Takto zavádza ostatných a dosahuje svoje skryté motívy. Porovnávala som sa s tým, čo hovoria Božie slová. Vyzeralo to tak, že som rýchlo a aktívne hovorila s vodkyňou o nových veriacich, čím som v nej vyvolala falošný dojem, že som na seba vzala vo svojej povinnosti bremeno a s radosťou som prijala jej dohľad. V skutočnosti som to však u nej používala ako preventívne opatrenie, aby nadobudla negatívny dojem z nových veriacich, ktorí mali nepravidelnú účasť. Ak by jedného dňa prestali chodiť, nekládla by mi to za vinu. Aj keď sa vodkyňa pýtala na podrobnosti o mojej práci, navonok to vyzeralo, že s duchovným spoločenstvom, ktoré som im poskytla, nebol problém, že som aktívne plánovala duchovné spoločenstvo a posielala im Božie slová. Vodkyňa si mala myslieť, že som vo vzťahu k nim usilovná a milujúca. V skutočnosti som vo svojom duchovnom spoločenstve s novými veriacimi nebola vôbec úprimná. Keďže vodkyňa si prezerala záznamy o práci a ja som sa bála, že ak sa ma opýta, ako som ich podporovala, nedokážem to vysvetliť, nemala som inú možnosť, len to nejak odfláknuť, aby som jej odovzdala správu. Keď tak nad tým všetkým premýšľam, aby som nenaštrbila obraz vodkyne o mne, aby mi to nekládla za vinu a aby som si udržala svoje postavenie a budúcnosť, použila som vlastne všetky možné ľsti. Počas prejavu som skrývala svoje úmysly a dávala som si pozor, aby som konala určitým spôsobom. Je jasné, že povinnosť som si neplnila srdcom, kvôli čomu sa niektorí nováčikovia prestali pravidelne schádzať. Aj vedúca mala pocit, že v mojej povinnosti sú problémy, ale nevedela aké a nedokázala nájsť žiadne dôkazy, ktoré by preukázali moju vinu. Vodila som ju za nos. Nikdy predtým som si nedala do súvislosti svoje správanie a konanie ľstivým spôsobom. Vždy som mala pocit, že vypočítaví, rafinovaní a ľstiví ľudia sú väčšinou staršie osoby s množstvom skúseností. Ale ja som mladá, bez väčších skúseností či zložitého myslenia. Nazvať moje správanie ľstivým sa mi zdalo nevhodné. Fakty mi však odhalili, že mám zlú povahu antikrista, ako aj to, že ľstivosť nemá nič spoločné s vekom. Vychádza výlučne zo satanskej povahy. Potom mi zrazu napadlo niečo iné. Bola tam jedna nová veriaca, ktorá kládla veľa otázok a hovorila veľmi úprimne. Ak nerozumela môjmu duchovnému spoločenstvu, na stretnutiach mi priamo odporovala, čo ma privádzalo do rozpakov. Už som ju viac nechcela mať na stretnutiach, aby som si ochránila svoju povesť, ale neodvážila som sa to povedať otvorene. Bála som sa, že vodkyňa sa mnou bude zaoberať. Chcela som nájsť spôsob, ako ju odovzdať inému polievačovi. Raz táto nová veriaca medzi rečou spomenula, že jej súčasná skupina je oveľa menšia ako tá predchádzajúca. Využila som to ako zámienku, aby som vodkyni povedala, že sa jej nepáčia naše malé zhromaždenia, že má rada väčšie skupiny, a požiadala som vodkyňu, aby ju zaradila do inej. Vodkyňa hneď zariadila, aby mohla navštevovať inú skupinu. Takto som úspešne zakryla svoju hanebnú, opovrhnutiahodnú motiváciu a vyhnala som túto novú veriacu z mojej skupiny. Vodkyňa si dokonca mylne myslela, že som na seba vo svojej povinnosti vzala bremeno a myslela som na tohto nováčika. Bol som taká zlá a falošná!

Neskôr som jedla a pila ďalšie Božie slová o svojom stave: „Dovoľte Mi, aby som vám povedal, že to, čím Boh najviac opovrhuje a na čo chce najviac zanevrieť, sú práve takíto neústupčiví ľudia. Sú si plne vedomí svojich previnení, ale nekajajú sa, nikdy si nepriznajú chybu a vždy si len vymýšľajú výhovorky a argumenty, aby sa obhájili a zbavili viny. Snažia sa nájsť elegantné spôsoby, ako obísť problém, skrývajú svoje konanie pred pohľadom iných a neustále robia chyby bez štipky pokánia či priznania si viny vo svojom srdci. Takýto človek je veľmi problémový a nie je preňho ľahké dosiahnuť spásu. Práve týchto ľudí chce Boh opustiť.“ (Slovo, zv. III: Rozpravy Krista posledných dní. Pri viere v Boha je najdôležitejšie praktizovať a zažívať Jeho slová) Keď som si to premyslela, uvedomila som si, že bez ohľadu na to, čo sa stane, najdôležitejšie je prijať pravdu. Ak niekto urobí chybu vo svojej povinnosti, ktorú si neprizná, a neprijme, že ho budú orezávať a zaoberať sa ním, ale bude si vymýšľať výhovorky a hľadať dôvody, ako sa obhájiť, či dokonca hrať hry, aby zakryl svoje chyby, znamená to, že ani zďaleka neprijíma pravdu. Búri sa voči Bohu a ak nebude činiť pokánie, bude opustený a vyhnaný. Mohla som vykonávať takú dôležitú prácu, ako je polievanie nových veriacich, a mala som ich podporovať a pomáhať im s láskou a trpezlivosťou, viesť jasné duchovné spoločenstvo na tému pravdy vízií a pomôcť im rýchlo si vybudovať základy na pravej ceste. Dobre som vedela, že niektorí noví veriaci sa pravidelne nezúčastňujú stretnutí, a mala som zodpovednosť, ktorú som nemohla poprieť. Keď mi však vodkyňa kládla otázky a zaoberala sa mnou, nielenže som to nechápala ako niečo od Boha, ale neprijala som ani jej kritiku. Nepremýšľala som o spôsobe, ako nových veriacich hneď podporiť, ale začala som hrať hry. Používala som ešte úlisnejšie a ľstivejšie taktiky, aby som zakryla skutočnosť, že svoju povinnosť nekonám dobre. Udržiavala som vodkyňu v nevedomosti, aby mi nič nemohla vytknúť. Bola som spokojná sama so sebou, keď mi moje ľsti vyšli, a tajne som sa vyžívala vo svojej šikovnosti. Neuvedomovala som si, že Boh jasne vidí moje nekalé prostriedky a drobné ľsti – nedokázala som ich skryť. Problémy týkajúce sa mojej povinnosti museli zákonite vyjsť najavo. Keby ma vodkyňa nebola varovala, nevedela by som sa nad sebou zamyslieť, a už vôbec by som netúžila po pokání. Bola som naozaj otupená. Neprijala som pravdu ani som nezhrnula a nenapravila chyby v mojej práci. Namiesto toho som len premýšľala o tom, ako vodkyni zalepiť oči, aby som si ochránila tvár, postavenie a budúcnosť. Bola som úlisná a ľstivá, aby som zakryla skutočnosť, že som dobre nekonala svoju povinnosť. Nevkladala som srdce do polievania nových veriacich a nepomáhala som im s ich ťažkosťami. Problémy niektorých nováčikov sa tak dlho neriešili. Dokonca ani teraz sa niektorí z nich nezúčastňujú stretnutí pravidelne. Čo ma naozaj vystrašilo, bolo to, že nová veriaca, ktorú som odstrčila do inej skupiny, sa už nechcela schádzať z dôvodu náhlej zmeny jej polievača. Ostatní s ňou dlho trpezlivo viedli duchovné spoločenstvo, kým súhlasila, že sa vráti na stretnutia. Keď som si uvedomila, čo som urobila, veľmi ma to rozrušilo. Ostatní robili všetko pre to, aby ľudí obrátili, ale ja som bola vo svojom prístupe taká nedbanlivá. Páchala som zlo. Keby nebolo zjavenia Božích slov, ktoré prebudili moje otupené srdce, neuvedomila by som si, že mi hrozí nebezpečenstvo. Nechcela som ďalej žiť podľa svojej zlej povahy antikrista, ale chcela som z tej zlej cesty zísť a kajať sa pred Bohom.

Práve vtedy, keď som si to do istej miery uvedomila, sa ma vodkyňa spýtala, ako sa mi v poslednom čase darí. Povedala som jej o svojej sebareflexii a zisteniach. Poslala mi niekoľko Božích slov. Božie slová znejú: „Praktizovanie čestnosti zahŕňa mnoho aspektov. Inými slovami, norma čestnosti sa nedosahuje len naplnením jedného kritéria; aby ste mohli byť čestní, musíte spĺňať mnohé kritériá. Niektorí ľudia si stále myslia, že na to, aby boli čestní, stačí, aby neklamali. Je tento názor správny? Znamená byť čestný len to, že neklameš? Nie – týka sa to aj viacerých ďalších aspektov. Po prvé, bez ohľadu na to, čomu čelíš, či už ide o niečo, čo si videl na vlastné oči, alebo čo ti povedal niekto iný, či už ide o interakciu s ľuďmi, alebo o riešenie problému, či už ide o povinnosť, ktorú by si mal vykonávať, alebo o niečo, čo ti zveril Boh, vždy k tomu musíš pristupovať s úprimným srdcom. Ako by sa mal človek cvičiť v prístupe k veciam s úprimným srdcom? Hovorte úprimne to, čo si myslíte; nehovorte prázdne, okázalé ani príjemne znejúce slová, nehovorte lichotivé ani pokrytecké nepravdy, ale slová, ktoré sú vo vašom srdci. Práve to znamená byť čestným človekom. Vyjadrovať pravdivé myšlienky a názory, ktoré sú vo vašom srdci – to by mali robiť čestní ľudia. Ak nikdy nepoviete, čo si myslíte, pričom slová hnijú vo vašom srdci, a to, čo hovoríte, je vždy v rozpore s tým, čo si myslíte – to čestný človek nerobí. Predpokladajme napríklad, že nevykonávaš dobre svoju povinnosť, a keď sa ťa ľudia spýtajú, čo sa deje, povieš: ‚Chcem dobre konať svoju povinnosť, ale z rôznych dôvodov sa mi to nedarí.‘ V skutočnosti vo svojom srdci vieš, že si sa nesnažil, ale nehovoríš pravdu. Namiesto toho nachádzaš najrôznejšie dôvody, ospravedlnenia a výhovorky, aby si zakryl fakty a vyhol sa zodpovednosti. Správa sa takto čestný človek? (Nie.) Tým, že hovoríš tieto veci, klameš ľudí a spôsobuješ zmätok. Podstatou toho, čo je v tebe, a tvojich vnútorných úmyslov, je však skazená povaha. Ak nedokážeš veci a úmysly vo svojom vnútri vyniesť na svetlo a rozobrať ich, nemožno ich očistiť – a to nie je maličkosť! Musíš povedať pravdu: ‚Trochu otáľam s konaním svojej povinnosti. Som nedbalý, povrchný a nepozorný. Keď mám dobrú náladu, dokážem vynaložiť trochu úsilia. Keď mám zlú náladu, ulievam sa a nechcem vynaložiť úsilie a túžim po telesnom pohodlí. Moje pokusy konať si povinnosť sú teda neúčinné. V posledných dňoch sa situácia mení a ja sa snažím dať do toho všetko, zlepšiť svoju výkonnosť a dobre vykonávať svoju povinnosť.‘ To znamená hovoriť zo srdca. Iný spôsob reči nebol zo srdca. Zo strachu, že sa vami bude niekto zaoberať, že ľudia odhalia vaše problémy a že vás budú hnať na zodpovednosť, ste si našli najrôznejšie dôvody, ospravedlnenia a výhovorky, aby ste zakryli fakty. Najprv ste ostatných ľudí prinútili, aby o situácii prestali hovoriť, a potom ste preniesli zodpovednosť, aby ste sa vyhli tomu, že sa vami bude niekto zaoberať. To je zdroj vašich lží. Bez ohľadu na to, koľko klamári hovoria, niečo z toho, čo hovoria, je určite pravda a skutočnosť. No niektoré kľúčové veci, ktoré vyslovia, obsahujú kúsok nepravdy a časť ich motívu. Preto je veľmi dôležité vedieť rozpoznať a rozlíšiť, čo je pravda a čo je lož. Nie je to však jednoduché. Niečo z toho, čo povedia, bude poškvrnené a prikrášlené, niečo bude v súlade s faktami a niečo zasa v rozpore s nimi; pri takto pomiešaných faktoch a výmysloch je ťažké rozlíšiť pravdu od nepravdy. Ide o najzákernejší typ človeka, ktorý sa najťažšie identifikuje. Ak nedokáže prijať pravdu ani praktizovať čestnosť, určite bude vyhnaný. Ktorú cestu by si teda mali ľudia vybrať? Ktorá z nich je cestou k praktizovaniu čestnosti? Mali by ste sa naučiť hovoriť pravdu a vedieť v duchovnom spoločenstve otvorene hovoriť o svojich skutočných stavoch a problémoch. Takto praktizujú čestní ľudia a takéto praktizovanie je správne.“ (Slovo, zv. III: Rozpravy Krista posledných dní. Len čestný človek môže žiť pravú ľudskú podobu) Čítanie tohto úryvku ma naozaj dojalo. Boh nás tak dobre pozná. Vie, že všetci sa budeme vo svojich povinnostiach stretávať s problémami a budeme robiť chyby. Je to nevyhnutné. Kľúčové však je, aký postoj má človek, keď sa objavia problémy, či sa drží pri zemi a úprimne si prizná chybu, potom ju napraví, alebo či sa obhajuje, zakrýva problém a je nečestný. Predtým som žila podľa svojej satanskej povahy, bola som prefíkaná a dvojtvárna. Bola som na nesprávnej ceste a nemohla som po nej ísť ďalej. Chcela som byť čestným človekom a prijať Božie podrobné skúmanie. Bez ohľadu na to, aké chyby alebo problémy sa objavili v mojej povinnosti, alebo ak sa vodkyňa prišla opýtať na moju prácu, musela som k tomu pristupovať čestne, s úprimným srdcom, hľadať pravdu na základe faktov a povedať všetko, čo som mala na srdci. Mala by som pomenovať veci pravým menom a priznať, ak som niečo neurobila, nehovoriť nič falošné a neobhajovať sa. Okrem úprimného prejavu som chcela praktizovať uvažovanie o motívoch svojich slov a činov a hneď ich zmeniť, ak neboli správne, nechrániť vlastné záujmy a nehrať hry za účelom zavádzania ľudí. Potichu som si predsavzala, že od tej chvíle sa budem uberať touto cestou.

Jedného dňa som si všimla, že jeden nový veriaci vynechal niekoľko stretnutí po sebe. Niekoľkokrát som mu volala, no nezdvíhal a neodpovedal na správy. Nevedela som, čo sa deje. Nemohla som si pomôcť, ale obávala som sa, že prestane chodiť na stretnutia a rozmýšľala som, či by som sa o tom nemala zmieniť vodkyni, aby mi to nekládla za vinu, keď raz prestane chodiť. Keď mi to napadlo, uvedomila som si, že sa opäť vynára môj starý problém týkajúci sa ľstí. Vtom som si spomenula na niekoľko Božích slov: „Nemusíš používať žiadne metódy na ochranu svojej povesti, imidžu a postavenia a nemusíš ani zakrývať alebo maskovať svoje chyby. Nemusíš vynakladať tieto zbytočné snahy. Ak sa dokážeš týchto vecí zbaviť, budeš sa cítiť veľmi uvoľnene a budeš žiť bez okov či bolesti a úplne vo svetle.“ (Slovo, zv. III: Rozpravy Krista posledných dní. Tretia časť) Je to tak. Boh vidí do našich sŕdc. Možno sa mi mojou ľstivou taktikou podarí oklamať ľudí, ale Boh vidí všetko nanajvýš jasne a nakoniec všetko odhalí. Vykonávala som svoju povinnosť pred Bohom, nepracovala som pre žiadneho jednotlivca. Nemusela som hrať hry a zakrývať sa. Tak ako predtým, keď som sa zo všetkých síl snažila podporiť niektorých nováčikov, ale napriek všetkému na stretnutia nechodili a o vieru a pravdu sa nezaujímali. Keď sa vodkyňa dozvedela o skutočnej situácii, usúdila, že to nie sú praví veriaci, preto mi to nekládla za vinu. Všimla som si, že cirkev má svoje princípy v prístupe k ľuďom a ku každému je spravodlivá. Nepotrebovala som hrať hry, aby som preniesla svoju zodpovednosť, ani plánovať odchod. Už predtým som žila podľa svojej satanskej povahy a nekonala som dobre svoju povinnosť. Tentoraz som nemohla byť nedbalá. Musela som mať srdce na správnom mieste a plniť si svoje povinnosti. Potichu som sa modlila k Bohu, pripravená zmeniť sa a urobiť čokoľvek, aby som pomohla nováčikom a podporila ich. Ak som sa im snažila zo všetkých síl pomáhať, podporovala som ich a zdieľala v duchovnom spoločenstve všetky potrebné pravdy, ale nováčik sa stále nechcel stretávať, mohla som sa k tomu postaviť čelom a úprimne to povedať vodkyni. Keď som zmenila svoj postoj a znovu som kontaktovala toho nového veriaceho, prekvapivo rýchlo odpovedal, že v poslednom čase bol zaneprázdnený prácou a bol naozaj unavený, a preto nechodil na stretnutia. Použila som Božie slová na zdieľanie duchovného spoločenstva a z toho pochopil Božiu vôľu, objavil cestu praktizovania, a začal sa opäť pravidelne zúčastňovať stretnutí. Odvtedy, keď noví veriaci nie vždy chodili na stretnutia, zo všetkých síl som sa snažila ponúknuť im podporu a pomoc a duchovné spoločenstvo o Božích slovách. Úprimne som ich podporovala. Po tejto mojej zmene začalo opäť chodiť na stretnutia veľa nových veriacich. Keď som to urobila, cítila som sa tak pokojne a uvoľnene. Vďaka Bohu!