Vždy som sa považoval za čestného človeka. Myslel som si, že mojim slovám a skutkom možno dôverovať, a ľudia, ktorí ma poznali, to o mne hovorili tiež. Mal som pocit, že som čestný a spoľahlivý človek. Po získaní viery som takmer nikdy neklamal bratom a sestrám, ani som nepodviedol iných ľudí. Takže som vždy veril, že aj napriek tomu, že som nebol úplne čestný človek, aspoň som nebol ľstivý a prešibaný. Vďaka zjaveniu Božích slov som videl, že mám ľstivú prirodzenosť a uvidel som svoju pravú tvár.

Spomínam si, ako mi raz moja partnerka, sestra Ashley, poslala správu, v ktorej sa pýtala na priebeh istého projektu. Uvedomil som si, že som ho nesledoval, takže som nepoznal podrobnosti. Najprv som si myslel, že sa priznám, ale zaváhal som. Premýšľal som, že som vždy pôsobil dojmom spoľahlivého človeka. Ak by som priamo priznal, že som projekt zabudol sledovať, nemyslela by si, že som nezodpovedný vo svojej povinnosti? Zanechal by som v nej negatívny dojem a potom by som v jej očiach stratil dôveryhodnosť. Rozhodol som sa neodpovedať jej priamo, ale opýtať sa na to sestry, ktorá ten projekt riadi, a potom odpovedať Ashley. Potom by som bez ohľadu na to, ako sa to vyvíjalo, aspoň ukázal, že mám prehľad. Tak som sa tváril, akoby som tú správu nevidel, a odpovedal až po tom, keď som to zistil. Ashley mi vtedy nič nepovedala, ale ja som sa stále cítil nesvoj a znepokojený. Potom som si toto prečítal v slovách Všemohúceho Boha: „Čestnosť znamená odovzdať svoje srdce Bohu, byť pred Ním vo všetkom autentický a otvorený, nikdy nič neskrývať, nesnažiť sa oklamať svojich nadriadených ani podriadených a nerobiť veci len s cieľom získať Božiu priazeň. Skrátka, čestnosť znamená byť čistý vo svojich skutkoch i slovách a neklamať ani Boha, ani človeka.“ (Slovo, zv. I: Božie zjavenie a dielo. Tri napomenutia) Božie slová ma zahanbili. Nezdalo sa mi, že by som klamal, ale to, čo som ukázal myslením a osobnými cieľmi v konaní, bol sklon zakryť a schovať svoju nedbanlivosť pri plnení povinnosti. Bál som sa, že ma Ashley prekukne. Tváril som sa, akoby som jej správu nevidel, a následne sa ponáhľal získať informácie skôr, ako som jej odpovedal, aby som v nej vzbudil dojem, že som nad vecou. Vytváral som falošný dojem, klamal som, čo svedčilo o tom, že som ľstivý. Videl som, ako komplikovane som rozmýšlal pri takej maličkosti, že som ukrýval motívy a taktizoval, aby som skryl pravdu. Čo na tom bolo úprimné? Nebol som spoľahlivý. Keď som si to uvedomil, pochopil som, že nie som taký otvorený, ako som si myslel, že som klamal a podvádzal. Povedal som si, že nabudúce musím bezpodmienečne povedať absolútnu pravdu, že nemôžem stále niečo zatajovať.

Ale už o pár dní neskôr mi Ashley dala vedieť, že sa naša vedúca o dva dni chystá skontrolovať našu prácu. Keď som to počul, rozbúchalo sa mi srdce. Myslel som na to, že vedúca nás zvyčajne takto nečakane nenavštevuje, tak som sa spýtal, či sa niečo deje, či máme v práci nejaký problém. Myslel som na to, že som bol zaneprázdnený polievaním a nesledoval som ani nedosahoval veľa vo videoprodukcii, ktorú som riadil. Čo by som povedal, keby sa ma na to vedúca opýtala? Začal som hádať, aké druhy otázok by mohla položiť a čoho som si nebol vedomý, aby som to mohol rýchlo vyriešiť. Ak by položila otázku, na ktorú by som nevedel odpovedať, mohlo by to vyzerať, že nerobím skutočnú prácu. Trochu som sa obával a bol som znepokojený. Po chvíli premýšľania som si uvedomil, že je normálne, aby vedúca kontrolovala prácu – prečo som nad tým toľko premýšľal? Špekuloval som, aký má vedúca zámer, a lámal som si hlavu, ako zakryť svoje problémy. Bál som sa, že ich uvidí a povie mi, že nerobím skutočnú prácu a som falošný vedúci. Snažil som sa zamaskovať. Je úplne normálne, že sa vedúci pýtajú na prácu. Mal by som o tom hovoriť otvorene a urobiť zmeny v oblastiach s nedostatkami. Prečo som nad vecami tak veľmi premýšľal? Bol som ľstivý. Spomenul som si, čo povedal Všemohúci Boh: „Teším sa z tých, ktorí nepodozrievajú iných a mám rád tých, ktorí bez váhania prijímajú pravdu. Voči týmto dvom druhom ľudí prejavujem veľkú starostlivosť, pretože v Mojich očiach sú títo ľudia úprimní.“ (Slovo, zv. I: Božie zjavenie a dielo. Ako poznať Boha na zemi) A Pán Ježiš povedal: „Nech vaše áno znamená áno a vaše nie nech znamená nie: čokoľvek iné pochádza zo zla.“ (Mt 5, 37) Božie slová sú jasné. Čestní ľudia by mali nazývať veci pravými menami, ale moje myslenie bolo spletité. Chcel som zakryť svoje problémy, a tak som prichádzal na podvodné myšlienky. Preto som sa modlil k Bohu, aby ma viedol k praktizovaniu pravdy a úprimnosti a aby som bol úplne priamy bez ohľadu na to, čo sa ma vedúca spýta.

Na našom stretnutí sa vedúca najprv opýtala na videoprodukciu, za ktorú som bol priamo zodpovedný, ale väčšinu svojho času a energie som venoval práci na polievaní. Prácu s videom som príliš nestíhal. Keď som jej to vysvetlil, skritizovala ma, že nerobím praktickú prácu, a potom sa ma spýtala, koľko nových veriacich sa riadne nezúčastňuje na stretnutiach. Pri tejto otázke som trochu spanikáril. Nestíhal som sa o to starať do detailov a občas som sa na to pýtal, ale nebral som to vážne. Rozmýšľal som, že som práve povedal, že väčšinu svojej energie venujem polievaniu. Ak som vedúcej nevedel povedať, koľko nováčikov sa nezúčastňuje na stretnutiach, čo by si o mne myslela? Mohla by sa spýtať, čo celé dni robím, že to neviem, a či som urobil nejakú skutočnú prácu. Videla veľa problémov pri práci s videom, takže ak by našla problémy aj v práci s polievaním, nevyhodila by ma hneď? Dal som jej len približný údaj. Myslel som si, že nie je veľký problém, ak je to trochu inak. Každopádne to nebolo presné číslo, takže to vlastne nebola lož. Po našom stretnutí som sa pozrel na detaily a ukázalo sa, že môj odhad bol dosť vzdialený. Keď som to videl, bol som naozaj znepokojený. Nepovedal som pravdu, ale drzú lož. Prečo som nevedel prestať klamať? V modlitbe som veril, že dokážem byť pravdovravný. Prečo som si nedokázal pomôcť, keď som takej situácii čelil? Cítil som sa kvôli tomu hrozne. Nejaký čas mi v mysli stále vyskakovalo slovo „klamstvo“. Mal som pocit, že som naozaj urobil niečo hanebné.

Modlil som sa preto k Bohu a prečítal som si niekoľko úryvkov Božích slov počas úvah. „Nie je pre ľudí, ktorí klamú, život vyčerpávajúci? Po celý čas klamú, potom klamú ešte viac, aby svoje klamstvá zakryli, a podvádzajú. Sami seba takto vyčerpávajú. Vedia, že takýto život je vyčerpávajúci – prečo by teda aj tak chceli klamať a nechceli by byť úprimní? Zamysleli ste sa niekedy nad touto otázkou? Je to dôsledok toho, že ľudí oklame ich satanská prirodzenosť; zabráni im v tom, aby sa zbavili takého života a takejto povahy. Sú ochotní nechať sa takto oklamať a takto žiť; nechcú praktizovať pravdu a kráčať cestou svetla. Myslíš si, že takýto spôsob života je vyčerpávajúci a takéto konanie nie je potrebné – ľudia, ktorí klamú, si však myslia, že je nanajvýš potrebné. Myslia si, že ak by takto nekonali, ponížilo by ich to, ublížilo by to aj ich imidžu, povesti a záujmom a priveľa by stratili. Tieto veci si cenia, cenia si svoj vlastný imidž, povesť a postavenie. To je pravá tvár ľudí, ktorí nemilujú pravdu. Stručne povedané, keď ľudia nechcú byť úprimní ani nechcú praktizovať pravdu, je to preto, lebo pravdu nemilujú. Vo svojich srdciach si cenia veci ako povesť a postavenie; radi nasledujú svetské trendy a žijú v moci satana. Je to problém ich prirodzenosti. V súčasnosti existujú ľudia, ktorí roky veria v Boha, vypočuli si množstvo kázní a vedia, čo všetko viera v Boha zahŕňa. Napriek tomu však nepraktizujú pravdu a ani o chlp sa nezmenili – prečo je to tak? Je to preto, lebo nemilujú pravdu. Aj keď troške pravdy rozumejú, stále ju nedokážu praktizovať. Je jedno, koľko rokov takíto ľudia veria v Boha, bude to pre nich zbytočné.“ (Slovo, zv. III: Rozpravy Krista posledných dní. Najzákladnejšia prax, ako byť úprimným človekom) „Niektorí ľudia nikdy nikomu nepovedia pravdu. Skôr než k ľuďom prehovoria, najprv o všetkom uvažujú a vo svojich mysliach všetko uhladia. Nevieš rozlíšiť, ktoré z vecí, čo povedia, sú pravdivé, a ktoré sú klamstvá. Dnes povedia jednu vec a zajtra druhú, jednému človeku povedia jedno, inému zas niečo iné. Všetko, čo hovoria, si navzájom odporuje. Ako možno takýmto ľuďom veriť? Správne pochopiť fakty je veľmi ťažké a nedostaneš z nich priamočiare vyjadrenie. Aká je to povaha? Je to klamlivosť. Dá sa klamlivá povaha ľahko zmeniť? Táto sa mení sa najťažšie. Čokoľvek, čo súvisí s povahami, sa týka prirodzenosti človeka a nič sa nemení ťažšie než veci, ktoré majú do činenia s prirodzenosťou človeka. Príslovie ‚leopard nedokáže zmeniť svoje škvrny‘ je úplne pravdivé! Je jedno, čo ľudia, ktorí klamú, hovoria alebo robia, svoje vlastné ciele a úmysly vždy skrývajú. Ak žiadne nemajú, nepovedia nič. Keď sa pokúsiš pochopiť ich ciele a úmysly, okamžite sa stiahnu. Ak im náhodou vykĺzne niečo pravdivé, spravia čokoľvek, aby vymysleli spôsob, ako to prekrútiť, ako ťa zmiasť a zabrániť tomu, aby si spoznal pravdu. Je jedno, čo ľudia, ktorí klamú, robia, nikomu nedovolia, aby sa o tom dozvedel celú pravdu. Je jedno, koľko času s nimi ľudia strávia, nikto nevie, čo sa naozaj deje v ich mysliach. Taká je prirodzenosť ľudí, ktorí klamú. Je jedno, koľko takýto človek rozpráva, ostatní ľudia nikdy nebudú poznať jeho úmysly, nebudú vedieť, čo si v skutočnosti myslí alebo čo presne sa snaží dosiahnuť. Zistiť to je náročné dokonca aj pre jeho rodičov. Porozumieť ľuďom, ktorí klamú, je mimoriadne ťažké, nikto nedokáže zistiť, čo majú na mysli. Ľudia, ktorí klamú, hovoria a konajú takto: nikdy nepovedia, čo majú na mysli ani nevyjadria, čo sa naozaj deje. Ide o druh povahy, všakže? Keď máš klamlivú povahu, je jedno, čo hovoríš alebo robíš – túto povahu máš vždy v sebe, ovláda ťa, núti ťa hrať hry a podvádzať, zahrávať sa s ľuďmi, zatajovať pravdu a pretvarovať sa. Toto je klamlivosť.“ (Slovo, zv. III: Rozpravy Krista posledných dní. Len poznanie šiestich druhov skazených pováh je pravým sebapoznaním) Božie slová mi ukázali, že som musel klamať a zakrývať pravdu, pretože som bol ľstivý a cenil som si vlastný imidž a postavenie. Tie som si chránil vždy. Premýšľal som a vopred upravoval to, čo som povedal, a bez ohľadu na to, aké to bolo únavné, nechcel som byť priamy. Myslel som na to, ako som sa modlil k Bohu o pomoc, aby som bol čestným človekom, ale keď sa vedúca pýtala na samotnú prácu, v ktorej som nemal jasno, premýšľal som, že keby som priamo povedal, že neviem, myslela by si, že nerobím praktickú prácu a nie som spoľahlivý. V najhoršom prípade by ma mohla prepustiť. Aby som ochránil svoje postavenie, nechcel som, aby vedúca videla problémy v mojej povinnosti, a tak som premýšľal nad spôsobmi, ako zakryť pravdu. Detaily som naozaj nepoznal, ale ľstivo som si vymyslel približný počet, aby si myslela, že dobre rozumiem každému aspektu svojej práce a že dokážem robiť skutočnú prácu. Videl som, že som ochotný klamať o takej banalite, len aby som ochránil svoje meno a postavenie. To bolo veľmi zlé! Popliesť niektoré veci v povinnosti je úplne normálne, takže nie je potrebné veci skrývať alebo byť nečestný. Ale v snahe ochrániť obraz vedúcej o mne som klamal a zakrýval problémy, čím som len obetoval svoju dôstojnosť. Aké to bolo odo mňa hlúpe! Vďaka tomu som si uvedomil, že aj keď som vyzeral naozaj čestne, moje slová neboli úprimné a ani moje myšlienky neboli jednoduché. To, čo som odhalil, bola satanská povaha. Bol som ľstivý a hanebný. Vtedy som si uvedomil, aký som ľstivý, špinavý a skazený. Hnusil som sa sám sebe, tak ako som sa nemohol Bohu? Vždy som sa považoval za pravdovravného človeka, ktorý takmer nikdy neklamal. Navyše som nikdy otvorene neurobil nič, čo by bolo proti Bohu, takže som mal pocit, že ma bude považovať za dobrého a čestného človeka. Dokonca som si myslel, že nemusím pracovať na praktizovaní právd, aby som sa stal čestným, ale mohol som si naďalej plniť svoju povinnosť a nasledovať Boha týmto spôsobom, a nakoniec budem spasený. Bol som taký úbohý a slepý. Nebyť skutočnosti, ktorá mi ukázala fakty a súd Božích slov, vôbec by som sám sebe nerozumel. Nakoniec som pochopil, že som mal ďaleko od čestného človeka, že som sa k nemu ani len nepribližoval.

Potom som si prečítal úryvok zo slov Všemohúceho Boha. „Keď sú antikristi odhalení, keď podstúpia zaoberanie sa a orezávanie, ako prvé začnú hľadať rôzne argumenty na svoju obranu, začnú hľadať najrôznejšie výhovorky, aby sa pokúsili dostať z kaše, a tak dosiahli svoj cieľ vyhnúť sa zodpovednosti, a aby sa im podarilo získať odpustenie. Antikristi sa najviac boja toho, že Boží vyvolení prekuknú ich osobnosť, ich slabosti a chyby, ich najzraniteľnejšie miesto, ich pravú kvalitu a pracovnú schopnosť – a tak sa zo všetkých síl snažia hrať divadielko a zakryť svoje nedostatky, problémy a skazené povahy. Keď vyjde ich zlé konanie najavo, ako prvé si túto skutočnosť nepriznajú, ani ju neprijmú, ani neurobia maximum pre to, aby svoje chyby odčinili či vynahradili. Naopak, pokúsia sa prísť na to, ako ich zakryť, ako zmiasť a obalamutiť tých, ktorí sú do ich konania zasvätení, aby Boží vyvolení nevideli pravú tvár veci, aby sa nedozvedeli, ako ich konanie poškodilo Boží dom, ako veľmi narušili a vyrušili dielo cirkvi. Samozrejme, najviac sa boja toho, že to zistí Najvyšší, pretože keď sa to dozvie, bude sa nimi zaoberať podľa princípu, všetko sa pre nich skončí a určite budú vylúčení a odvrhnutí. Keď teda antikristi spáchajú zlo a budú odhalení, ako prvé sa nezamyslia nad tým, kde pochybili, kde porušili princíp, prečo urobili, čo urobili, akou povahou sa nechali viesť, aké boli ich pohnútky, aký bol v tom čase ich stav, či za to mohla spurnosť alebo nekalé motívy. Namiesto toho, aby tieto veci rozobrali, ani nehovoriac o tom, aby sa nad nimi zamysleli, lámu si hlavu nad tým, ako zakryť pravdivé skutočnosti. Zároveň sa zo všetkých síl usilujú nájsť logické vysvetlenia pred Božími vyvolenými, aby ich obalamutili, pričom sa snažia bagatelizovať to, čo urobili, zavádzať, aby sa z toho dostali a mohli zostať v Božom dome. Konajú beztrestne, zneužívajú svoju moc, aby mohli naďalej klamať a ovládať ľudí, aby k nim títo ľudia vzhliadali a poslúchali ich a uspokojili tak ich divoké túžby a ambície.“ (Slovo, zv. IV: Odhaľovanie antikristov. Jedenásty bod: Neprijímajú zaoberanie sa a orezávanie ani sa nekajajú, keď spáchajú niečo zlé, ale namiesto toho šíria predstavy a verejne súdia Boha) Božie slová boli pre mňa naozaj znepokojujúce. Najmä pri čítaní slov „antikristi“, „zakrývať pravdivé skutočnosti“, „klamať“ a „zmiasť“. Mal som pocit, akoby ma Boh pred mojimi očami súdil a odhaľoval. Myslel som na to, keď sa ma Ashley pýtala, či som sledoval ten projekt, a ja som hneď nepriznal, že som to neurobil, ani sa nad sebou nezamyslel a nepremýšľal o tom, aké zmeny by som mal urobiť. Tváril som sa, že jej správu nevidím, a potom som sa ponáhľal zistiť odpovede a odpísať jej. Takto sa Ashley nedozvedela, že som s projektom neudržal krok alebo že som k svojej povinnosti nepristupoval dostatočne zodpovedne. Myslela si, že som spoľahlivý, že sa nemusí obávať. Keď moju prácu prišla skontrolovať vyššia vedúca, našla v mojej povinnosti nejaké problémy, orezala ma a zaoberala sa mnou. Nielenže som neprijal pravdu a ani sa nad sebou nezamyslel, neuznal som ani, že som nevykonával skutočnú prácu a nedbalo som si plnil svoju povinnosť, ale klamal som a zakrýval svoje problémy. Dokonca som si povedal, že musím pracovať tvrdšie, aby som si bol istý, že v budúcnosti dokážem rýchlo odpovedať na všetky otázky vedúcej, aby v mojej práci nenašla chyby alebo nedopatrenia, ale aby si myslela, že sa orientujem na detaily a som zodpovedný. Lámal som si hlavu, aby som sa ochránil, a bál som sa, že ma ľudia prezrú a v ich očiach už viac nebudem zodpovedným a spoľahlivým človekom. Mojím cieľom bolo mať v srdciach druhých výnimočné miesto. Videl som, že naozaj odhaľujem antikristovskú povahu. Keď antikrista kritizujú alebo odhaľujú, nepodriadi sa a nepremýšľa nad sebou, ale robí všetko pre to, aby sa ospravedlnil, zbavil sa zodpovednosti a skryl svoje problémy, a to úplne bez hanby. Antikristi neprejavujú najmenšiu túžbu prijať pravdu, ale prejavujú len svoje machinácie hovoriť a konať spôsobom, ktorý chráni ich postavenie. Či som sa nesprával práve takto? Nevykonával som skutočnú prácu ani som sa nevenoval svojej povinnosti, takže som mal cítiť vinu. Bol som však necitlivý, snažil som sa myslieť na všetko, aby som sa kryl. Videl som, že som úlisný, ľstivý a zlý od prirodzenosti. Cítil som sa, akoby som bol úplne obnažený, vystavený dennému svetlu, že moje činy boli Bohom súdené a odsúdené. Tiež som cítil, že Božia spravodlivosť netoleruje žiadne urážky a veľmi som sa bál. Vedel som, že sa musím kajať a okamžite niečo zmeniť.

Neskôr som si prečítal úryvok zo slov Všemohúceho Boha. „Len ak sa ľudia snažia byť čestní, môžu spoznať, ako hlboko sú skazení, či skutočne majú nejakú ľudskú podobu, môžu sa jasne posúdiť alebo vidieť svoje nedostatky. Len keď praktizujú čestnosť, môžu si uvedomiť, koľko klamú a ako hlboko skryté sú ich klamstvá a nečestnosť. Len ak majú ľudia skúsenosť s praktizovaním čestnosti, môžu postupne zistiť pravdu o vlastnej skazenosti a spoznať vlastnú prirodzenosť-podstatu a len vtedy sa budú ich skazené povahy nepretržite očisťovať. Len počas neustáleho očisťovania svojich skazených pováh budú schopní získať pravdu. Venuj dostatok času tomu, aby si tieto slová zažil na vlastnej koži. Boh nezdokonaľuje tých, ktorí klamú. Ak tvoje srdce nie je čestné – ak nie si čestným človekom – Boh ťa nezíska. Nezískaš ani pravdu a nebudeš schopný získať Boha. Čo to znamená, že nezískaš Boha? Ak Ho nezískaš a neporozumel si pravde, nebudeš Ho poznať, a preto nebude existovať spôsob, ako s Ním môžeš byť v súlade, a v takom prípade si nepriateľom Boha. Ak nie si v súlade s Bohom, nie je tvojím Bohom; a ak Boh nie je tvojím Bohom, nemôžeš byť zachránený. Ak sa nesnažíš dosiahnuť spásu, prečo veríš v Boha? Ak nedokážeš dosiahnuť spásu, budeš naveky úhlavným nepriateľom Boha a tvoj výsledok bude daný. Ak chcú byť teda ľudia zachránení, musia začať tým, že budú čestní. Tí, ktorých Boh získa, budú nakoniec označení znamením. Vieš, čo to je? Je to napísané v Zjavení v Biblii: ‚A v ich ústach sa nenašla lož; sú nepoškvrnení.‘ (Zj 14, 5) Kto sú ‚oni‘? Sú to tí, ktorých Boh zachránil, zdokonalil a získal. Ako Boh opisuje týchto ľudí? Aké sú vlastnosti a výrazy ich správania? Sú nepoškvrnení. Neklamú. Všetci zrejme dokážete porozumieť tomu, čo znamená neklamať, a viete to pochopiť: znamená to byť čestný. Čo označujú slová ‚sú nepoškvrnení‘? Znamená to, že nekonajú zlo. A aký je základ nekonania zla? Je to nepochybne strach z Boha. Byť nepoškvrnený preto znamená báť sa Boha a vyhýbať sa zlu. Ako Boh definuje niekoho, kto je nepoškvrnený? V Božích očiach sú dokonalí len tí, ktorí sa Ho boja a vyhýbajú sa zlu; nepoškvrnení ľudia sú teda tí, ktorí sa boja Boha a vyhýbajú sa zlu, a nepoškvrnení sú len tí, ktorí sú dokonalí. Tak je to úplne správne.“ (Slovo, zv. III: Rozpravy Krista posledných dní. Šesť ukazovateľov rastu života) Božie slová sú také pravdivé. Bez praktizovania úprimnosti by som nikdy nevidel, ako veľmi klamem a podvádzam alebo aká vážna bola moja prefíkaná povaha. Boh hovorí: „Boh nezdokonaľuje tých, ktorí klamú. Ak tvoje srdce nie je čestné – ak nie si čestným človekom – Boh ťa nezíska. Nezískaš ani pravdu a nebudeš schopný získať Boha.“ Ľstiví ľudia sú plní lží. Žijú so satanskou povahou a sú nepriateľmi Boha. Patria satanovi a Boh ich nemôže spasiť. Videl som, aká nebezpečná a hanebná je všetka moja ľstivosť. Vedel som, že takto nemôžem pokračovať, ale musím si priznať svoje chyby a praktizovať pravdu, aby som bol čestný.

Bol som pripravený poslať správu vedúcej, aby som jej povedal, čo sa naozaj stalo, ale cítil som akúsi nerozhodnosť. Obával som sa, čo si o mne vedúca pomyslí, ak sa jej zdôverím so svojou nečestnosťou. Nemyslela by si, že som príliš ľstivý, že nad takou maličkosťou príliš premýšľam a dokonca som v nej klamal a že nie som dôveryhodný? Nechcel som sa s tým zdôveriť, ale myslel som si, že nabudúce budem priamy a úprimný a to sa bude počítať ako kajanie. Stále som sa upokojoval, že už nikdy nebudem klamať, ale mal som výčitky svedomia a pocit viny. Potom som uvidel úryvok Božích slov. „Keď ľudia zažijú, že sa stanú čestnými, vzniká mnoho praktických problémov. Niekedy hovoria bez rozmyslu, v jednej chvíli sa pomýlia a zaklamú, pretože sa riadia nesprávnym motívom alebo cieľom či márnivosťou a pýchou, a v dôsledku toho musia klamať ďalej a ďalej, aby svoje klamstvo zakryli. Nakoniec sa vo svojich srdciach necítia dobre, no svoje klamstvá už nemôžu vziať späť, nemajú odvahu napraviť svoje chyby, priznať, že klamali a tak robia chyby ďalej. Potom sa im vždy zdá, ako keby im srdce zavalil balvan; vždy chcú nájsť príležitosť na to, aby priznali farbu, uznali svoju chybu a kajali sa, nikdy to však neuvedú do praxe. Nakoniec si to premyslia a povedia si: ‚Napravím to, keď budem v budúcnosti vykonávať svoju povinnosť.‘ Stále hovoria, že to napravia, nikdy to však neurobia. Nie je to také jednoduché, že sa po klamstve stačí len ospravedlniť – dokážeš napraviť škodu a dôsledky klamania a podvádzania? Ak počas veľkej nenávisti k sebe samému dokážeš činiť pokánie a takú vec nikdy viac neurobíš, možno ťa Boh bude tolerovať a dostaneš Božiu milosť. Ak vedieš sladké reči a vravíš, že svoje klamstvá v budúcnosti napravíš, ale sa skutočne nekajáš a neskôr ďalej klameš a podvádzaš, potom si vo svojom odmietaní kajať sa mimoriadne tvrdohlavý a s istotou budeš odvrhnutý. Toto by si mali uvedomiť ľudia, ktorí majú svedomie a rozum. Po klamstvách a podvodoch nestačí rozmýšľať len o náprave; najdôležitejšie je, že sa musíš skutočne kajať. Ak chceš byť čestný, musíš vyriešiť problém klamstiev a podvodov. Musíš hovoriť pravdu a robiť praktické veci. Keď povieš pravdu, niekedy preto stratíš tvár a budeš predmetom zaoberania sa, budeš však praktizovať pravdu. Poslušnosť voči Bohu a Jeho uspokojenie v tom jednom prípade budú stáť za to a bude to niečo, čo ti prinesie potešenie. V každom prípade budeš konečne schopný praktizovať čestnosť, budeš konečne schopný povedať, čo máš vo svojom srdci bez toho, aby si sa pokúšal obrániť sa či ospravedlniť, a toto je pravý rast. Bez ohľadu na to, či budeš predmetom zaoberania sa alebo budeš nahradený, vo svojom srdci budeš pociťovať neochvejnosť, pretože si neklamal; budeš cítiť, že keďže si svoju povinnosť nesplnil riadne, bolo správne, že si bol predmetom zaoberania a prevzal si za to zodpovednosť. To je pozitívny duševný stav. Aké budú napriek tomu dôsledky tvojho podvádzania? Ako sa budeš cítiť vo svojom srdci, keď niekoho podvedieš? Stiesnene; vždy budeš mať pocit, že máš v srdci vinu a skazenosť, stále budeš mať pocit viny: ‚Ako som mohol klamať? Ako som mohol znova podvádzať? Prečo som takýto?‘ Budeš mať pocit, ako keby si nemohol zdvihnúť hlavu, ako keby si sa príliš hanbil čeliť Bohu. Najmä keď Boh ľuďom žehná, keď dostanú Božiu milosť, Boh s nimi súcíti a znáša ich, v prvom rade ešte viac pociťujú, že je hanebné podvádzať Boha a v srdciach majú väčšie výčitky a menej pokoja a radosti. Aký problém to preukazuje? Že podvádzanie ľudí je zjavením skazenej povahy, je to vzdor a odpor voči Bohu, a preto ti to prinesie bolesť.“ (Slovo, zv. III: Rozpravy Krista posledných dní. Len čestný človek môže žiť pravú ľudskú podobu) To úplne opisovalo môj stav. Mal som pocit, akoby mi to všetko hovoril priamo Boh, a pochopil som, že byť klamárom a byť čestným človekom sú diametrálne odlišné cesty. Byť klamárom nie je správna cesta a ani nepatrí k riadnej ľudskej prirodzenosti. Niekto môže svojimi trikmi dosiahnuť svoj cieľ, ale stratí svoju integritu a dôstojnosť, prinesie mu to len pocit viny a nepokoj a bude žiť v temnote, satanovi na posmech. Keď som klamal, skrýval som v sebe zlé úmysly, čo bolo úplne hanebné, a satan sa so mnou bolestne pohrával. Moja nečestnosť na chvíľu uspokojila moju márnomyseľnosť, ale vyvolávala Boží nesúhlas. Nebol som azda idiot? V každom rozhodujúcom momente, keď som potreboval povedať pravdu, som vyhovel svojim potrebám a povedal si „nabudúce“. Naozaj som bol k sebe zhovievavý, nepraktizoval som pravdu, ktorej som rozumel, takže som nikdy nežil realitu čestného človeka. Povedal som si, že to nemôžem ďalej robiť a že nezáleží na tom, ako ma ľudia vidia. Musím od Boha prijať Jeho podrobné skúmanie a uspokojiť Ho. To je kľúčové. Aj keby ma niekto videl jasne a ja by som stratil časť imidžu, praktizovanie pravdy a úprimnosť by znamenali získanie Božieho súhlasu, a to je to najdôležitejšie a naozaj cenné a významné! Tiež som vždy zakrýval svoje osobné problémy, a hoci sa o nich ostatní nemuseli dozvedieť alebo ma kritizovať, ja som si nevšímal svojej vlastnej skazenosti a chýb, takže som nemohol zmeniť svoju skazenú povahu ani lepšie plniť svoju povinnosť. Tieto veci zostali pochované hlboko v mojom srdci ako nádor, ktorý jednoducho neprestal rásť, a nakoniec by znamenali môj koniec. Ale bratia a sestry, ktorí boli otvorení a jednoduchí by všetky chyby alebo otázky ohľadne povinnosti položili otvorene na stôl. Niekedy im to vyčítali alebo ich odmietli, ale preniklo to do ich sŕdc. Svoje problémy videli skôr a hľadali pravdu, aby ich vyriešili, a to im prinieslo veľký pokrok v živote. Bolo to trápne, ale praktizovaním pravdy získali Božie schválenie. To znamená byť inteligentný. Kedysi som si myslel, že som plný nápadov, že som múdry, a že je rozumné ťahať druhých za nos, ale bol som úplný hlupák a totálny idiot! Bol som múdry, ale zároveň veľmi hlúpy. Bol som úplne smiešny. Potom som sa prestal starať o to, čo si o mne ľudia myslia, a chcel som len praktizovať pravdu a zahanbiť satana namiesto toho, aby som opäť sklamal Boha. Tak som pozbieral odvahu a povedal som vedúcej pravdu, vrátane dôvodu, prečo som klamal. Po odoslaní tejto správy som pocítil pokoj a pocit uvoľnenia. Vedúca mi zakrátko odpovedala: „Pracovať na úprimnosti je skvelé. Aj ja mám ľstivú povahu a musím prejsť Božím súdom.“ Dojalo ma to a zároveň som sa veľmi hanbil. Tento jeden pokus byť čestným človekom mi naozaj ukázal, že je to jediný správny spôsob, ako byť ľudskou bytosťou.

Po tom všetkom som sa zameral na praktizovanie úprimnosti slovami aj skutkami v každodennom živote, čo mi ukázalo, že v mnohých ohľadoch nie som presný ani objektívny. Niekedy som hovoril na základe svojich predstáv, nesledoval som fakty a niekedy som preháňal. Občas som zámerne skresľoval informácie a klamal. Bolo čoraz zrejmejšie, že som naozaj klamár. Pamätám si, ako sa ma raz vedúci opýtal, ako pokračuje projekt, a ja som si pomyslel, že som nemal čas pozrieť sa, ako to ide. Takže ak by som len povedal, že neviem a musím sa ísť opýtať, myslel by si, že nie som pragmatický a nerobím skutočnú prácu? Rozmýšľal som nad tým, že sa vyhnem otázke a potom, keď si to preverím, sa k nemu vrátim. Aj keby sa to nepodarilo, vedúci by o mne nepovedal nič zlé a ukázalo by to, že som aspoň sledoval veci. Keď som sa to chystal urobiť, uvedomil som si, že som opäť klamal, aby som ochránil svoju vlastnú povesť. Tak som sa modlil k Bohu, a povedal som: „Bože, chcem vzdorovať ľstivým pohnútkam a praktizovať pravdu ako čestný človek. Prosím, veď ma a pomôž mi.“ Potom mi prišli na um tieto slová Všemohúceho Boha: „Klamať znamená zapredať svoj charakter a dôstojnosť. Človeka to oberá o dôstojnosť a charakter a Bohu sa to nepáči a protiví. Stojí to za to? Nie.“ (Slovo, zv. III: Rozpravy Krista posledných dní. Len čestný človek môže žiť pravú ľudskú podobu) Slová „charakter“ a „dôstojnosť“ ma naozaj podnietili k tomu, aby som hovoril pravdu, aby som prestal žiť ako démon. Tak som len priamo odpísal: „Nie som si istý podrobnosťami, musím sa na to najprv pozrieť.“ Po odoslaní som v srdci pocítil pokoj. Čoraz viac som cítil, že úprimnosť je základným aspektom ľudskej prirodzenosti a správneho smerovania.