V roku 2023 som v cirkvi konal povinnosti, ktoré súviseli s textami. Nadriadený Yang Feng mi v júni povedal, že vodcovia sa ho chystajú poveriť konaním povinnosti na inom mieste a ja zaujmem jeho pozíciu. Keď som to začul, v momente som sa cítil ohromený a premýšľal som: „Ja a nadriadený? To nie je možné! Odkedy som našiel Boha a začal konať svoju povinnosť, bol som vždy len obyčajným členom cirkvi. Ešte nikdy som nebol nadriadeným. Nadriadení mávajú mnoho záväzkov a široké pracovné zameranie. Nielenže zodpovedajú za odbornú prácu, no musia aj riešiť stavy bratov a sestier a rozuzľovať rôzne problémy, ktoré v práci nastanú. Je to oveľa zložitejšie než práca obyčajných členov. Väčšinou nie som dobrý v komunikácii s ľuďmi ani schopný rozlišovať a práca, ktorú by mal nadriadený robiť, obsahuje aj mnoho vecí, ktoré nechápem alebo robiť neviem. Nie je na mňa táto povinnosť až príliš? Navyše, nadriadení mávajú oveľa závažnejšie záväzky ako obyčajní členovia. Keď som s prácou s textami ešte len začínal, bola tam jedna nadriadená, ktorá články nepreverovala podľa princípov a vyraďovala články so skúsenostnými svedectvami bratov a sestier podľa vlastnej vôle. Narušilo a vyrušilo to prácu a viedlo to k jej prepusteniu. Ak by som túto povinnosť konal ja a prišlo by na slabé výsledky alebo nejaké problémy, musel by som sa z toho zodpovedať. A hoci by ma prinajlepšom iba orezali, prinajhoršom by som v prípade narušenia a vyrušenia práce mohol skončiť odstránený z cirkvi. Ak by sa to stalo, bol by s mojou budúcnosťou aj osudom koniec!“ Čím viac som o tom premýšľal, tým viac mi táto povinnosť pripadala ťažká, a tak som Yang Fengovi povedal: „Túto povinnosť konať nemôžem. Nedalo by sa sem preložiť nejakého nadriadeného odinakiaľ?“ Yang Feng však povedal, že vtedy nenašli vhodného človeka. Uvedomil som si, že túto situáciu dovolil Boh a že odo mňa nebolo správne chcieť iba odmietnuť a nemať podriadený postoj, a tak som sa ako prvé rozhodol podriadiť. No hoci som s prevzatím povinnosti nadriadeného súhlasil, pri myšlienke na to, ako som s výnimkou odbornej práce neprišiel do styku skoro so žiadnou inou, som cítil veľký tlak. Netušil som, ako ďalej konať túto prácu, a iba som dúfal, že vodcovia poveria prevzatím funkcie nadriadeného niekoho iného.

Potom som začal premýšľať: „Túto povinnosť som ešte nikdy nekonal a je veľa vecí, ktoré na nej nechápem. Tak prečo pre mňa Boh usporiadal túto situáciu? A ako by som k tejto záležitosti mal pristupovať?“ Ako som tak nad týmito vecami premýšľal, zrazu mi prišiel na um jeden úryvok z Božích slov: „Niektorí ľudia nevedia, aké úlohy majú robiť alebo ako ich majú robiť, keď ich práve povýšili, a sú trochu zmätení. Je to normálne; kto sa kedy narodil schopný urobiť všetko? Keby ste dokázali robiť všetko, určite by ste boli najarogantnenší a najnamyslenejší zo všetkých a nikomu by ste sa nepodvolili – mohli by ste v takom prípade ešte prijať pravdu? Keby ste dokázali robiť všetko, stále by ste sa spoliehali na Boha a vzhliadali k Nemu? Stále by ste hľadali pravdu na vyriešenie problémov svojej vlastnej skazenosti? Určite nie. Práve naopak, boli by ste arogantní a namyslení a kráčali by ste cestou antikristov, bojovali by ste o moc a postavenie a nikomu by ste sa nepodvoľovali, ľudí by ste zavádzali a dostávali ich do osídel a prácu cirkvi by ste narúšali a vyrušovali – mohol by vás v tom prípade Boží dom ešte použiť? Ak viete, že máte veľa nedostatkov, mali by ste sa naučiť poslúchať a podriaďovať sa a dobre konať rôzne úlohy podľa požiadaviek Božieho domu; to vám umožní dostať sa postupne do bodu, kde budete môcť konať svoju povinnosť tak, aby to zodpovedalo norme.“ (Slovo, zv. V: Povinnosti vodcov a pracovníkov. Povinnosti vodcov a pracovníkov (5)) Božie slová okamžite rozjasnili moje srdce a ja som začal o trochu lepšie chápať Boží úmysel. Uvedomil som si, že som zastával mylný názor. Myslel som si, že predpoklady na povýšenie do povinnosti nadriadeného majú iba tí, ktorí všetko vedia a dokážu čokoľvek. No Boží dom vlastne povýšil a rozvíjal mnohých ľudí a niektorí z nich spočiatku všetkému nerozumeli, ale namiesto toho pochopili princípy kúsok po kúsku vďaka pozvoľnému výcviku. Je normálne, ak pri začínaní s novou povinnosťou niečo nechápeme alebo nevieme, a musel som sa k tejto záležitosti postaviť správne. Keď sa spätne zamyslím, nemal som to tak aj po všetky tie roky konania svojich povinností? Bez ohľadu na to, akú som konal, som na začiatku výcviku nerozumel všetkému, no poverili ma cvičením, pretože som dokázal pochopiť niektoré princípy. Neskôr som vďaka Božiemu osvieteniu, pomoci svojich bratov a sestier a tiež tomu, že som zažil zopár zlyhaní, bol zjavený, sumarizoval a uvažoval, postupne porozumel niektorým princípom a pochopil som ich. Tentoraz cirkev zariadila, aby som svoju povinnosť konal ako nadriadený, a hoci by som spočiatku nevedel, ako na to, a mal isté ťažkosti, bolo by to úplne normálne, takže som musel začať tým, že sa podriadim a budem sa v cvičení spoliehať na Boha. Vďaka Božím slovám som si tiež uvedomil, že moje mnohé slabiny by mi v tejto povinnosti pomohli ostať nenápadným a zoči-voči problémom by som mohol viac vyhľadávať názory iných. Mohol by som sa tak vyhnúť narúšaniu a vyrušovaniu svojich povinností v dôsledku arogancie a namyslenosti a nelipnúť na vlastných názoroch. Bol som dosť arogantný a domnieval som sa, že som trochu inteligentný, mám istú kvalitu a rozumiem niektorým pravdám-princípom, takže som druhými pohŕdal. Keď som sa stretol s odlišnými názormi, myslel som si, že mám pravdu, a tak som sa často držal tých vlastných. Narušilo a vyrušilo to prácu a takmer ma za to prepustili. Ak by som všetko vedel a dokázal všetko spraviť, naozaj by som mal sklon robiť veci na základe svojej arogantnej povahy. No tentoraz som v povinnosti nadriadeného mal v mnohých oblastiach nedostatky a nemohol som sa chovať arogantne, ani keby som chcel. Vlastne to bola moja ochrana.

Neskôr som si prečítal ďalší úryvok z Božích slov. „Keď Boží dom niekoho podporuje a rozvíja, aby bol vodcom, dáva mu väčšie bremeno, aby ho vycvičil, naučil spoliehať sa na Boha a viedol k usilovaniu sa o pravdu; len tak bude jeho duchovné postavenie rásť čo najrýchlejšie. Čím väčšie bremeno sa na neho kladie, tým väčšiemu tlaku je vystavený a tým viac je nútený hľadať pravdu a spoliehať sa na Boha. Nakoniec bude schopný správne konať svoju prácu a nasledovať Božiu vôľu, a tak vykročí na správnu cestu spásy a zdokonalenia – takýto účinok sa dosahuje, keď Boží dom podporuje a rozvíja ľudí. Bez konania týchto konkrétnych úloh by človek nevedel, čo mu chýba, ako robiť veci podľa princípov a čo znamená vlastniť pravdu-realitu. Konanie konkrétnej práce mu teda pomáha objavovať vlastné nedostatky a vidieť, že okrem darov mu chýba pravda-realita; pomáha mu chápať, aký je zbedačený a úbohý, a uvedomiť si, že ak sa nebude spoliehať na Boha a hľadať pravdu, nebude schopný žiadnej práce; umožňuje mu skutočne spoznať samého seba a jasne vidieť, že ak sa nebude usilovať o pravdu a zmeny v povahe, nebude môcť byť vhodný, aby ho Boh použil. To všetko sú účinky, ktoré treba dosiahnuť pri rozvíjaní a školení vodcov a pracovníkov. Iba ak ľudia pochopia tieto aspekty, môžu sa usilovať o pravdu s oboma nohami na zemi, správať sa nenápadne, mať záruku, že sa už nebudú vyťahovať pri konaní svojej práce, budú dôsledne velebiť Boha a svedčiť o Ňom pri konaní svojej povinnosti a krok za krokom vstupovať do pravdy-reality. … Čím je príležitostí na cvičenie viac, tým majú ľudia bohatšie skúsenosti a širší prehľad a tým rýchlejšie budú rásť. Ak však ľudia nekonajú vodcovskú prácu, stretávajú sa len s osobnou existenciou a osobnými skúsenosťami a prežívajú len tie, spoznávajú len osobné skazené povahy a rôzne osobné stavy – to všetko sa týka len ich samotných. Keď sa stanú vodcami, stretávajú sa s väčším počtom osôb, udalostí a prostredí, čo ich povzbudzuje k tomu, aby často prichádzali pred Boha a hľadali pravdu-princípy. Tieto osoby, udalosti a veci pre nich nebadateľne formujú bremeno a prirodzene vytvárajú aj veľmi priaznivé podmienky pre ich vstup do pravdy-reality, čo je dobré. A tak ten, kto má kvalitu, nesie bremeno a má pracovné schopnosti, vstúpi ako bežný veriaci pomaly a ako vodca alebo pracovník rýchlejšie.“ (Slovo, zv. V: Povinnosti vodcov a pracovníkov. Povinnosti vodcov a pracovníkov (5)) Po prečítaní Božích slov som trochu začal chápať význam toho, že Boží dom podporuje a rozvíja ľudí. Nerobí to preto, aby ľudí zjavoval a vyraďoval, ale preto, aby ich obťažil bremenom a dal im viac príležitostí trénovať. S väčšou zodpovednosťou narastajú aj problémy, s ktorými sa v práci stretávame, a častejšie s ňou narazíme aj na orezávanie, neúspechy a zlyhania. A hoci sa môže zdať, že telo musí znášať isté utrpenie, Boh práve takéto situácie používa na to, aby nám pomohol spoznať naše skazené povahy a objaviť naše slabiny a nedostatky a aby nás prinútil viac sa na Neho spoliehať a hľadať pravdu. Je to pre nás prospešné, ak si chceme porozumieť, vstúpiť do pravdy-realít a dosiahnuť spásu. Ak zažijeme menej vecí a nebudeme mať žiadne ťažkosti, nič dostatočne nezjaví naše skazené povahy, čo nám sťaží jasne vidieť svoje nedostatky, obmedzí naše chápanie našich skazených pováh a spomalí náš rast v každej oblasti. Čím viac som o tom premýšľal, tým viac som si uvedomoval, že za podporovaním a rozvíjaním človeka v Božom dome stoja Božie starostlivé úmysly. Keď cirkev zariadila, aby som prevzal povinnosť nadriadeného, nechcela mi tým úmyselne sťažiť život ani ma tým zjaviť alebo vyradiť. Chcela mi tým umožniť viac cvičiť, aby som rýchlejšie vstúpil do pravdy-realít a tiež lepšie konal svoje povinnosti. No ja som nechápal Božie úmysly a stále som sa sťažoval a odolával. Naozaj mi chýbala ľudská prirodzenosť a rozum!

Neskôr som sa zamýšľal ďalej: „Prečo som nebol ochotný prevziať povinnosť nadriadeného? Aké ďalšie skazené povahy okrem nesprávnych názorov za tým boli?“ Vo svojich úvahách som si prečítal ďalšie Božie slová: „Niektorí ľudia sa boja prevziať zodpovednosť pri vykonávaní svojej povinnosti. Ak im cirkev zadá prácu, ktorú majú urobiť, najprv zvážia, či si táto práca vyžaduje prevzatie zodpovednosti, a ak áno, tak tú prácu neprijmú. Ich podmienkami pre vykonávanie povinnosti je, po prvé, že to musí byť ľahká práca; po druhé, že nie je náročná ani únavná; a po tretie, že bez ohľadu na to, čo robia, nepreberajú žiadnu zodpovednosť. To je jediný druh povinnosti, ktorý na seba berú. Čo je to za človeka? Nie je to úlisný, nečestný človek? Nechce niesť ani tú najmenšiu zodpovednosť. Dokonca sa bojí, že lístie padajúce zo stromov mu rozbije lebku. Akú povinnosť môže takýto človek vykonávať? Aký úžitok by mohol mať v Božom dome? Práca v Božom dome súvisí s prácou boja proti satanovi, ako aj so šírením evanjelia kráľovstva. Ktorá povinnosť nie je spojená so záväzkami? Povedali by ste, že byť vodcom nesie so sebou zodpovednosť? Nie sú jeho záväzky o to väčšie a nemusí niesť o to väčšiu zodpovednosť? Bez ohľadu na to, či šíriš evanjelium, svedčíš, natáčaš videá a tak ďalej – bez ohľadu na to, akú prácu vykonávaš –, pokiaľ sa týka pravdy-princípov, nesie so sebou záväzky. Ak je plnenie tvojej povinnosti bez princípov, ovplyvní to prácu Božieho domu, a ak sa bojíš prevziať zodpovednosť, potom nemôžeš vykonávať žiadnu povinnosť. Je niekto, kto sa bojí prevziať zodpovednosť pri vykonávaní svojej povinnosti, zbabelý alebo je problém v jeho povahe? Musíš to vedieť rozlíšiť. Faktom je, že nejde o otázku zbabelosti. Ako to, že tento človek je taký odvážny, keď túži po bohatstve alebo robí niečo vo vlastnom záujme? Podstúpil by akékoľvek riziko. No keď robí niečo pre cirkev, pre Boží dom, nepodstupuje žiadne riziko. Takíto ľudia sú sebeckí a odporní, najzradnejší zo všetkých. … Ak sa chrániš vždy, keď ťa niečo postihne, a nechávaš si únikovú cestu, zadné dvierka, uvádzaš pravdu do praxe? To nie je praktizovanie pravdy – je to úskočnosť. Ty teraz vykonávaš svoju povinnosť v Božom dome. Aký je prvý princíp vykonávania povinnosti? Prvým princípom je, že v prvom rade treba danú povinnosť vykonávať celým srdcom, nešetriť úsilím a chrániť záujmy Božieho domu. Je to pravda-princíp, ktorý by si mal uviesť do praxe. Chrániť sa tým, že si necháš únikovú cestu, zadné dvierka, je princíp praktizovania, ktorým sa riadia neverci, a ich najvznešenejšia filozofia. Považovať sa vo všetkom za prvého a uprednostňovať vlastné záujmy pred všetkým ostatným, nemyslieť na druhých, nemať žiadnu spojitosť so záujmami Božieho domu a záujmami druhých, myslieť najprv na vlastné záujmy a potom myslieť na únikovú cestu – vari nie je práve taký neverec? Presne taký je neverec. Takýto človek sa nehodí na vykonávanie povinnosti.“ (Slovo, zv. IV: Odhaľovanie antikristov. Ôsmy bod (Prvá časť)) Z Božích slov som pochopil, že najprv by som pri konaní svojich povinností mal zvážiť, ako im zasvätiť svoje srdce a silu a presadzovať záujmy Božieho domu. Boh hovorí, že ak sa ľudia ustavične boja preberania zodpovednosti, plánujú s ohľadom na svoje osobné záujmy, vždy na ne myslia, odmietajú svoje povinnosti a vyhýbajú sa im, tak sú zradní, sebeckí a opovrhnutiahodní a ničím sa nelíšia od nevercov. Boh takýchto ľudí neznáša a je nimi znechutený. Pôvodne som si myslel, že keďže som povinnosť nadriadeného ešte nikdy nekonal a nemal žiadne skúsenosti, odmietnuť ju by u mňa bolo normálne a nešlo by o nič vážne, no teraz som si uvedomil, že to boli iba moje predstavy a domnienky a neboli v zhode s pravdou. Spomenul som si, ako som sa dopočul, že zo mňa spravia nadriadeného. Nemal som pocit, že ma pozdvihol Boh, a nemyslel som na to, ako túto povinnosť konať dobre. Ako prvé mi namiesto toho napadli mnohé záväzky, ktoré by som ako nadriadený musel prevziať, že ak by sa mi nedarilo, bol by som orezaný, a že ak by som spôsobil narušenia a vyrušenia, tak by s mojou budúcnosťou aj osudom mohol byť koniec. Cítil som, že by bolo bezpečnejšie, keby som bol iba obyčajným členom tímu, keďže by som tak na seba nemusel vziať toľko záväzkov a menej by mi hrozilo zjavenie alebo vyradenie. A hoci som túto povinnosť neskôr prijal, spravil som to s veľkou nechuťou a stále som dúfal, že vodcovia namiesto mňa nájdu niekoho iného. Napadlo mi, ako si neverci pri spolupráci vždy dávajú pozor jeden na druhého, ustavične sa boja, že by druhí mohli konať proti ich záujmom, a vždy sa preto snažia mať isté eso v rukáve. Hoci som našiel Boha a konal svoje povinnosti, bol som pred Ním v neustálom strehu. Ak som cítil, že povinnosti, ktoré mi cirkev pripravila, neohrozujú moju budúcnosť, nezdráhal som sa platiť cenu a konať ich, no len čo som dostal pocit, že obnášajú istú formu rizika, už som ich konať nechcel. A aj keď som často tvrdil, že by som mal brať ohľad na Božie úmysly, zoči-voči povinnosti, ktorá si vyžadovala moju spoluprácu, som zvažoval iba svoju osobnú budúcnosť a osud. Použil som svoj nedostatok skúseností ako výhovorku, aby som sa vyhol povinnostiam, a vôbec som pritom nemyslel na Boha. Uvidel som, že som bol úplne sebecký, opovrhnutiahodný, úskočný a zradný. Práve neverci pred všetkým uprednostňujú svoje záujmy, a neboli tieto moje myšlienky a veci, ktoré som zjavoval, rovnaké ako u nich? Pochopil som, že mi naozaj chýbalo svedomie aj rozum. Napriek tomu, že som ako nadriadený mnohým veciam nerozumel, som mal najprv cvičiť a zistiť, ako to ide. A ak by som spravil všetko v mojich silách a stále by som svoje povinnosti nezvládal, nič by som neľutoval. Yang Feng sa so mnou neskôr prešiel, aby ma oboznámil s prácou rôznych skupín. Spočiatku som bol naozaj zmätený a nevedel som, čo robiť ani ako, no keď som to neskôr robil a precítil každý krok, našiel som cestu vpred.

Krátko potom ČKS spustila ďalšiu vlnu rozsiahleho zatýkania veriacich a museli sme sa rýchlo presťahovať, pretože miesto, kde sme bývali, už nebolo bezpečné. Aj situácia na iných miestach bola zlá. Vyššie postavení vodcovia požiadali, aby cirkvi na rôznych miestach poskytli na prácu s textami pracovníkov s dobrou kvalitou. Pomyslel som si: „Časť cirkevnej práce sa v tejto zúfalej situácii, v ktorej sa nachádzame, vykonáva ťažko už teraz. Ako môžeme očakávať, že práca bude ďalej efektívna, ak nakoniec ľudí s dobrou kvalitou preložia inam? Ak v tejto kritickej chvíli odíde aj Yang Feng a práca potom bude neúčinná alebo nastanú isté problémy, budem sa z toho musieť zodpovedať. A ak sa to naozaj zhorší, možno ma prepustia alebo vyradia, takže už potom nebudem mať dobrú budúcnosť ani osud.“ Keď som na to pomyslel, ľutoval som, že som túto povinnosť vôbec prijal. Yang Feng však zhodou okolností z bezpečnostných dôvodov sprvu nemohol opustiť región a mne skrslo v hlave: „Ak neodíde, za prácu bude stále zodpovedný on. Aj ako nadriadený by som bol iba výpomoc. A ak by sa niečo naozaj pokazilo, vodcovia by ešte stále šli za ním.“ V tom čase som používal pohltenosť prácou, ktorú som mal poruke, ako výhovorku a celkovú prácu som si veľmi nevšímal. Pomyslel som si: „Keďže Yang Feng ešte neodišiel, môže sa o všetky problémy, ktoré vzniknú, postarať on.“ Vodcovia zanedlho pochopili môj stav a poslali mi pár úryvkov z Božích slov. Boh hovorí: „Antikrist považuje požehnanie za väčšiu vec než je nebo a život, za dôležitejšiu než usilovanie sa o pravdu, zmena povahy alebo osobná spása a dôležitejšiu než dobre konať svoju povinnosť a byť stvorenou bytosťou, ktorá zodpovedá norme. Myslí si, že byť stvorenou bytosťou zodpovedajúcou norme, ktorá dobre koná svoju povinnosť a je spasená, sú všetko malichernosti, ktoré sotva stoja za zmienku alebo komentár, zatiaľ čo získanie požehnaní je jediná vec v celom ich živote, na ktorú nemožno nikdy zabudnúť. S čímkoľvek sa stretne, nech je to akékoľvek veľké či malé, spája to s požehnaním, je neuveriteľne opatrný a pozorný a vždy si necháva zadné dvierka.“ (Slovo, zv. IV: Odhaľovanie antikristov. Dvanásty bod) „Sú to obzvlášť ľudia, ktorých keď požiadajú o prevzatie zodpovednosti za určitú prácu, neberú do úvahy, ako môžu poskytnúť svoju vernosť alebo ako vykonávať túto povinnosť a konať túto prácu dobre. Namiesto toho uvažujú o tom, ako utiecť pred zodpovednosťou, ako sa vyhnúť orezaniu, ako sa vyhnúť prevzatiu zodpovednosti a ako vyviaznuť bez ujmy, keď sa vyskytnú problémy alebo chyby. V prvom rade berú do úvahy svoju vlastnú únikovú cestu a to, ako uspokojiť svoje vlastné preferencie a záujmy, a nie to, ako vykonávať svoje povinnosti dobre a poskytnúť svoju vernosť. … Čo za ľudia teda vykonávajú svoje povinnosti takto? Sú to ľudia, ktorí sa usilujú o pravdu? V prvom rade je istá jedna vec: takíto ľudia sa o pravdu neusilujú. Hľadajú spôsob, ako si užiť niekoľko požehnaní, stať sa slávnymi a byť v centre pozornosti v Božom dome, tak, ako im to vystačilo v spoločnosti. Čo sú to za ľudia z hľadiska podstaty? Sú to pochybovači.“ (Slovo, zv. IV: Odhaľovanie antikristov. Ôsmy bod (Prvá časť)) „Ak ľudia nechápu pravdu, nie je pre nich nič ťažšie, ako sa vzdať vlastných záujmov. Je to preto, lebo ich životnou filozofiou je ‚Každý sám za seba a ostatných nech vezme čert‘ a ‚Človek umiera pre bohatstvo tak, ako vtáci pre zrno‘. Je jasné, že žijú pre svoje vlastné záujmy. Ľudia si myslia, že bez vlastných záujmov – teda ak by o svoje záujmy prišli – by nedokázali prežiť. Akoby ich prežitie bolo neoddeliteľné od ich vlastných záujmov, takže väčšina ľudí je slepá voči všetkému okrem svojich vlastných záujmov. Považujú ich za nadradené čomukoľvek inému, žijú pre ne a prinútiť ich vzdať sa svojich vlastných záujmov je ako žiadať od nich, aby sa vzdali svojho vlastného života.“ (Slovo, zv. III: Rozpravy Krista posledných dní. Základom zmeny vlastnej povahy je jej poznanie) Boh odhaľuje, že antikristi považujú za cieľ viery v Boha dostávanie požehnaní. Spájajú si s ním všetko, čo sa stane, a nesnažia sa usilovať o pravdu, čo platí najmä vtedy, keď ide o povinnosti, ktoré im prideľuje cirkev. Ustavične sa boja prevziať zodpovednosť alebo páchať priestupky v dôsledku meškania s prácou a zo strachu, že budú vyradení a prídu tak o možnosť získať požehnania, sa neustále vystríhajú Boha. Je to od nich naozaj podlé a nečestné! Uvidel som, že sa správam presne tak isto ako antikristi. Odkedy mi pridelili povinnosť nadriadeného, dokázal som myslieť jedine na to, že keby sa mi nedarilo, mohlo by to uškodiť práci a možno aj viesť k tomu, že ma zjavia a vyradia a ja stratím šancu na požehnania. Nepremýšľal som o tom, ako sa rýchlo oboznámiť s prácou ani ako v nej vyriešiť rôzne problémy. Bral som ohľad len na vlastné záujmy. Ako som tak uvažoval o svojom správaní, uvedomil som si, že ma ovládal satanský jed „každý sám za seba a ostatných nech vezme čert“. Všetko, čo som hovoril a robil, sa zakladalo na princípe sebectva. Bol som celkom sebecký a opovrhnutiahodný. Bol som si plne vedomý toho, že keď Yang Fenga preložia, v niekoľkých cirkvách nebude mať kto dohliadať na prácu s textami a že ju to ovplyvní, no aj tak som sa bál o svoje osobné záujmy a zdráhal som sa túto povinnosť prijať. Hoci som si prečítal niekoľko Božích slov a chápal, že keď cirkev niekoho povýši, Božím úmyslom je, aby sa cvičil a porozumel pravde, a nie aby bol zjavený a vyradený, stále som sa cítil neisto a nemal som tú odvahu, aby som Mu všetko zveril. Človek so svedomím a rozumom by najmä po zatknutiach zo strany ČKS, po ktorých práca čelila rôznym ťažkostiam, aktívne prevzal zodpovednosť. No ja som myslel jedine na vlastnú budúcnosť a to, ako si zachovať záložný plán. Použil som zaneprázdnenosť svojou vtedajšou prácou ako výhovorku, prečo sa nepodieľať na celkovej práci, aby som sa vyhol bremenu zodpovednosti, a ešte som si aj myslel, že keďže bol Yang Feng v ohrození, konanie povinnosti inde preňho nebolo vhodné a ja som sa tak ako nadriadený nemusel vystavovať riziku. Myslel som len na vlastné záujmy a vôbec som nebral ohľad na prácu cirkvi. Dokonca som bol voči druhým zloprajný a zjavoval zlomyseľné myšlienky. V čom som mal akúkoľvek ľudskú prirodzenosť? Pochopil som, že som veril v Boha len preto, aby som dostal požehnania a odmeny, a že som sa s Ním ešte aj vtedy, keď som mohol konať isté povinnosti, snažil iba vyjednávať. Keď bolo naozaj potrebné, aby som prijal zodpovednosť, tak som sa skryl. V srdci som voči Bohu ani svojej povinnosti vôbec nebol úprimný! Všetky tie veci, ktoré som stále opakoval, ako „budem riadne konať svoje povinnosti a brať ohľad na Božie úmysly“ boli len prázdne slová. Iba som v snahe získať Božiu priazeň hovoril pekné veci, aby mi v budúcnosti dal dobrý konečný osud. Nesnažil som sa Ho len oklamať a využiť? Uvedomil som si, že som nebol iba sebecký a opovrhnutiahodný, no mal som aj naozaj podlú povahu. Čím viac som uvažoval, tým viac som cítil, že Bohu sa veci, ktoré som zjavoval, hnusili a protivili. Pomyslel som na svoje obmedzené duchovné postavenie a skúsenosti a pochopil som, že keď mi Boh dal príležitosť trénovať v povinnosti nadriadeného, preukázal mi tým milosť a že to urobil preto, aby som rýchlo pochopil princípy a vstúpil do pravdy-realít. Ja som si však túto príležitosť od Boha vôbec nevážil ani som nemyslel na to, ako dobre konať svoju povinnosť a splatiť Mu Jeho lásku. Svoju povinnosť som naopak odmietal a vyhýbal som sa jej. Naozaj mi chýbalo svedomie a rozum a nedokázal som rozlíšiť dobré od zlého! Keď som si to uvedomil, zmocnili sa ma pocity viny a zadlženosti a chcel som túto príležitosť využiť na to, aby som sa od Yang Fenga naučil všetko, čo môžem, kým tu ešte je. Netrvalo dlho a Yang Fenga aj niekoľkých bratov a sestry zatkla polícia, takže všetka práca spadla na moje plecia. A hoci som cítil určitý tlak, vedel som, že z tejto situácie nemôžem ujsť a musím sa svojej povinnosti ujať, takže som spolu s bratmi a sestrami pracoval na konaní povinností.

Raz som podľa vlastných predstáv a domnienok vyradil jeden článok so skúsenostným svedectvom a vyššie vedenie mi poslalo list, aby sa na to pozrelo a prešetrilo to. Pomyslel som si: „Nie je to žiadna maličkosť. Nemusí to byť len vec orezania a prinajhoršom ma dokonca môžu aj prepustiť.“ Pri čakaní na to, kým to vodcovia vyriešia, som uvažoval o tom, čo ten problém spôsobilo. Vodcovia zistili, že sme takýto problém mali prvýkrát, a tak nás nevzali na zodpovednosť, ale iba povzbudili, aby sme viac uvažovali a sumarizovali. V tej chvíli som si pomyslel: „Táto povinnosť so sebou nesie priveľa zodpovednosti. Čo keby som vodcom povedal, že ju konať neviem, a požiadal ich, aby som si miesto nej mohol vziať takú s menšou zodpovednosťou?“ Ako som tak premýšľal, uvedomil som si, že tieto myšlienky nie sú správne, a spomenul som si na tieto Božie slová: „Veríš, že Boh všetko podrobne skúma? Všetci robia chyby. Ak človeku, ktorého úmysel je správny, chýbajú skúsenosti a dovtedy sa takouto záležitosťou nezaoberal, ale urobil všetko, čo bolo v jeho silách, Boh to vidí. Musíš veriť, že Boh podrobne skúma všetky veci a srdce človeka. Ak niekto neverí ani tomu, nie je vari pochybovačom?“ (Slovo, zv. IV: Odhaľovanie antikristov. Ôsmy bod (Prvá časť)) Božie slová ma prinútili pochopiť, že Boh sa k nám nespráva len podľa toho, ako veci dopadnú, no zvažuje aj naše úmysly pri konaní povinností a kontext, v ktorom problémy vznikajú. Napríklad istí ľudia možno povinnosť ešte len prijali, a pretože necvičia dlho a princípy chápu len do istej miery, v ich povinnostiach sa môžu vyskytnúť odchýlky, pri ktorých by sa im najprv malo poskytnúť duchovné spoločenstvo a pomoc. Ak sa ani po určitej dobe cvičenia nezlepšia, pretože majú pomerne slabú kvalitu, mala by sa im priradiť nová povinnosť, ktorá je pre nich vhodnejšia. No ak sa aj napriek prijateľnej kvalite v povinnostiach spoliehajú na svoje vlastné úmysly a skazenú povahu, porušujú princípy a spôsobujú narušenia a vyrušenia, tak ich treba orezať. A ak sa ani potom nekajajú, tak aj prepustiť a vyradiť. V Božom dome sa s ľuďmi zaobchádza podľa princípov. Je jedno, akú povinnosť konajú alebo či sú nadriadenými. Presne ako v prípade tej nadriadenej, ktorú prepustili, keď som prvýkrát konal povinnosti súvisiace s textami. Už dlho žila v nesprávnom stave, konala svoju povinnosť arogantne a samospravodlivo, nehľadala princípy a vážne narušila prácu, čo nakoniec viedlo k jej prepusteniu. No Boží dom ju za to nevypudil, a keď nad sebou začala uvažovať, spoznávať sa a byť ochotná konať pokánie, Boží dom jej dal druhú šancu a ona svoju povinnosť koná až dodnes. Na druhej strane, niektorí ľudia sa vymykajú kontrole a robia vo svojich povinnostiach zlé veci, narúšajú a vyrušujú prácu a odmietajú sa kajať. Takíto ľudia budú vyradení, aj keby nezodpovedali za veľa alebo neboli nadriadenými či vodcami a pracovníkmi. Keď som si to uvedomil, trochu som porozumel Božej spravodlivej povahe. V minulosti som Boha vnímal ako vládneho úradníka, ktorý ľudí pri pohľade na to, ako robia niečo zlé, čo ovplyvňuje Jeho záujmy, trápi a potláča, ktorý ani trochu neprihliada na kontext situácií a ktorý už vôbec nezaobchádza s ľuďmi na základe ich podstaty. Myslel som si, že stačí, ak niekto povie niečo zlé alebo urobí čosi, čo sa trochu protiví Jeho prianiam, a On môže použiť svoju moc, aby sa s týmto človekom porátal. Posudzovanie Boha podľa takéhoto názoru sa rovná ohováraniu a rúhaniu! Keď som si to uvedomil, vo vzťahu k Bohu som sa zbavil svojej ostražitosti a nedorozumení a pristihol som sa pri tom, že som schopný pokojne čeliť svojim povinnostiam. Pri riešení práce a kontrole článkov som k veciam pristupoval vážnejšie a snažil sa zo všetkých síl, a ak naozaj nastal problém, za ktorý som musel prevziať zodpovednosť, podriadil som sa, čelil som mu a zažíval som to.

Keď svoje povinnosti konám teraz, stále občas zvážim svoju budúcnosť a osud a mám strach, že ak sa mi nebude dariť, spôsobím narušenie a vyrušenie a možno ma zjavia a vyradia, no viem týmto myšlienkam vzdorovať, modliť sa k Bohu a normálne konať svoje povinnosti. Niekedy možno nevidím veci jasne alebo svoje povinnosti nekonám svedomito, čím spôsobujem problémy, no už nežijem iba v ostražitosti a nedorozumení. Naopak, viem sa k veciam postaviť správne, uvažovať nad sebou, a keď objavím problémy, dokážem včas nájsť ich príčiny a okamžite všetko zmeniť. Pri takomto praktizovaní sa v srdci cítim pokojný a uvoľnený. Bohu vďaka!