Nových členov cirkvi som polieval už vyše roka. Pri výkone svojej povinnosti som si postupom času osvojil isté princípy a zlepšilo sa aj moje polievanie nových členov. Mal som pocit, že v plnení tejto povinnosti už mám istú prax a nových členov dokážem polievať i bez pomoci. Keď čelili problémom a ťažkostiam, hľadaním pravdy som im vedel pomôcť vyriešiť ich, a tak som usudzoval, že už viem, ako svoju povinnosť vykonávať dobre. Myslel som si, že nie je potrebné, aby ma ktosi viedol či aby ktosi ďalší dohliadal na moju prácu a sledoval ju. Dozor a rady svojich bratov a sestier som preto odmietal a priveľmi som ich neinformoval o konkrétnej situácii nových členov, ktorých som polieval. Jednoducho som si prácu robil po svojom.

Jedného dňa sa ma moja nadriadená Pheolie spýtala na niektorých nováčikov, pričom mi položila aj pár ďalších otázok. Zaujímalo ju napríklad, ako som nováčikov informoval o zhromaždeniach, prečo sa určití bratia a sestry zhromaždení nezúčastňovali a či som nováčikom často v duchovnom spoločenstve načúval, aby som porozumel ich stavom a ťažkostiam. Keď som tieto otázky začul, veľmi som sa im bránil a pomyslel som si: „Myslí si snáď, že sa na mňa pri plnení povinnosti nedá spoľahnúť? Nedôveruje mi?“ Bol som veľmi vzdorovitý a nevedel som zabrániť prejavu svojej skazenej povahy a chcel som ju ignorovať. Keď sa ma spýtala, či nováčikovia majú záujem chodiť na zhromaždenia, zbežne som odvetil, že „áno“, a nevysvetlil jediný detail. Keď sa opýtala, ako som nováčikov informoval o zhromaždeniach, povedal som, že som im rozposlal textové správy, pričom som ale neobjasnil podrobnosti o tom, ako som to spravil, ťažkosti, ktorým čelili, a podobne. A keď pokračovala otázkou, aké aspekty pravdy som s nimi v duchovnom spoločenstve zdieľal, netrpezlivo som odvetil, že viem, ako sa novým členom v duchovnom spoločenstve prihovárať, no vynechal som detaily o tom, čo som povedal, ako reagovali či aké otázky mali. Moja odpoveď ju neuspokojila. Chcela vedieť viac a zistiť, či nových členov podporujem a pomáham im. Myslel som si, že ma podceňuje; ako keby som nevedel, ako si plniť povinnosť, čo mi bolo veľmi nepríjemné. Raz si uvedomila, že keď hovorím, neberiem do úvahy pocity nových členov, a tak povedala: „Musíš premýšľať z pohľadu nováčika. Keby si ním bol, potešili by ťa tieto slová? Chcel by si na ne odpovedať?“ Jej slová ma podráždili. Odvetil som, že rozumiem, no v skutočnosti som to nechcel prijať. Nemyslel som si, že v tom, ako sa rozprávam s novými členmi, je nejaký problém, a v duchu som si povedal: „Viem, ako tých nováčikov dostať na zhromaždenia, a urobím to preto po svojom.“ Neskôr sa ma spýtala, ako s nováčikmi zvyknem zdieľať duchovné spoločenstvo, a keď som odvetil, že im posielam správy, požiadala ma, aby som im volal. Hovory sú vraj priamejšie, uľahčujú pochopiť skutočné problémy a pomáhajú budovať vzťahy. V tom čase som to ale neprijímal a myslel som si, že to moja metóda je lepšia. S posielaním správ novým členom som bol spokojný a nechcel som ju počúvať. Nemal som viac chuť zapájať sa do našich diskusií, a tak som buď ostával ticho, alebo odpovedal len stručne. Všimol som si, že keď sa niekto so mnou chcel rozprávať o mojom polievaní nových členov, začal som byť veľmi negatívny a utrápený. Mal som pocit, že sa mi smejú, zhadzujú ma a myslia si, že som nanič – že som niekto, kto nevie, ako vykonávať svoju povinnosť, alebo že mi nemožno veriť. Žil som ale v domnienke, že si povinnosť plním dobre, viem, ako mám nových členov polievať, na ich kontrolu mám vlastné metódy a som nadanejší než moja nadriadená, takže jej rady nemôžem prijať. Hoci som aj ústne súhlasil, zriedka som dodržal, čo som sľúbil, a v polievaní nováčikov či duchovných spoločenstvách som si pokračoval po svojom.

Až na jednom zhromaždení som si prečítal Božie slová a konečne trochu porozumel sám sebe. Boh hovorí: „Sú ľudia, ktorí pri svojom konaní často porušujú princípy. Neprijímajú orezávanie ani to, že sa nimi niekto zaoberá, a v srdci vedia, že veci, ktoré hovoria ostatní, sú v súlade s pravdou, ale neprijímajú ich. Títo ľudia sú takí arogantní a samospravodliví! Prečo by mali byť arogantní? Ak neprijímajú orezávanie ani to, že sa nimi niekto zaoberá, potom nie sú poslušní – a či neposlušnosť nie je arogancia? Myslia si, že si počínajú dobre, a nemyslia si, že robia chyby, čo znamená, že nepoznajú samých seba, a to je arogancia.“ (Slovo, zv. III: Rozpravy Krista posledných dní. Arogantná povaha je základom odporu človeka voči Bohu) „Nech si o sebe nikto nemyslí, že je dokonalý, výnimočný, vznešený alebo odlišný od ostatných; to všetko spôsobuje arogantná povaha a nevedomosť človeka. Vždy sa považovať za osobitého – to spôsobuje arogantná povaha; nikdy nedokázať prijať svoje nedostatky a čeliť vlastným chybám a zlyhaniam – to spôsobuje arogantná povaha; nikdy nedovoliť iným, aby prevýšili mňa samého alebo aby boli lepší, ako som ja sám – to spôsobuje arogantná povaha; nikdy nedovoliť, aby sily ostatných prevyšovali alebo prekonali moje vlastné – to spôsobuje arogantná povaha; nikdy nedovoliť ostatným, aby mali lepšie nápady, návrhy a názory, ako mám ja sám, a po zistení, že ostatní sú lepší, sa stať negatívnym, nechcieť hovoriť, cítiť sa utrápene a zronene a byť rozrušený – to všetko spôsobuje arogantná povaha. Arogantná povaha môže spôsobiť, že si budeš chrániť svoju povesť, nedokážeš prijať naprávanie od ostatných, nedokážeš sa konfrontovať so svojimi nedostatkami a prijať vlastné zlyhania a chyby. Ba čo viac, keď je niekto lepší ako ty, môže to v tvojom srdci vzbudiť nenávisť a žiarlivosť a môžeš sa cítiť obmedzovaný, a to až tak, že nechceš konať svoju povinnosť a stávaš sa pri jej vykonávaní povrchným. Arogantná povaha môže spôsobiť, že sa u teba objavia takéto spôsoby správania a postupy. Ak sa vám postupne podarí preniknúť hlbšie do všetkých týchto detailov, dosiahnuť prelomový úspech a pochopiť ich; a ak potom postupne dokážete zanechať tieto myšlienky, chybné predstavy, názory a dokonca aj správanie a nenecháte sa nimi obmedzovať; a ak pri vykonávaní svojej povinnosti dokážete pre seba nájsť tú správnu pozíciu a konať podľa princípov a vykonávať povinnosť, ktorú môžete a mali by ste vykonávať; potom budete časom schopní vykonávať svoje povinnosti lepšie. To predstavuje vstup do pravdy-reality. Ak dokážeš vstúpiť do pravdy-reality, bude sa ti zdať, že máš ľudskú podobu, a ľudia budú hovoriť: ‚Tento človek sa správa podľa svojej pozície, a keď si plnia povinnosti, drží sa pri zemi. Pri plnení si povinnosti sa nespolieha na prirodzenosť, horkokrvnosť ani na svoju skazenú, satanskú povahu. Koná zdržanlivo, má bohabojné srdce, miluje pravdu a jeho správanie a prejavy prezrádzajú, že zanechal svoje vlastné telo a záľuby.‘ Aké úžasné je správať sa takýmto spôsobom! V prípadoch, keď ostatní upozornia na tvoje nedostatky, ty ich nielenže dokážeš prijať, ale si optimistický a s nadhľadom čelíš svojim nedostatkom a chybám. Tvoj duševný stav je celkom normálny, bez extrémov, bez horkokrvnosti. Neznamená mať ľudskú podobu práve toto? Len takíto ľudia majú rozum.“ (Slovo, zv. III: Rozpravy Krista posledných dní. Princípy, ktorými by sa malo riadiť správanie človeka) V minulosti som si nemyslel, že som arogantný, no zjavenia Božích slov mi ukázali, že som, a veľmi. Keď mi nadriadená prezradila isté dobré spôsoby, ako nových členov polievať, vôbec som ich neprijal, a keď sa ma pýtala, ako ich polievam ja, tak som buď mlčal, alebo len stručne odpovedal v obavách, že stratím tvár a ostatní si všimnú nedostatky v mojom polievaní nováčikov. Chcel som, aby druhí videli, že je u mňa všetko v poriadku, že na mojej povinnosti nie je nič zlé a viem ju vykonávať aj bez dozoru či pomoci ostatných. Bol som priveľmi arogantný. Mal som pocit, že som nadanejší ako sestra, ktorá na moju prácu dohliadala, že viem, ako polievať nových členov, že mám svoje vlastné metódy, ktoré fungujú dobre, a preto som sa zdráhal prijať jej návrhy. Hlboko v srdci som veril, že pokiaľ prijmem jej rady, bude to znamenať, že sa moja zdatnosť nevyrovná tej jej, a ja sa tak strápnim. Veď čo by si o mne pomysleli ostatní? S jej návrhmi som teda navonok súhlasil, hoci som ich zriedka aj praktizoval. Moja arogantná povaha ma odďaľovala od pravdy, bránila mi prijímať rady druhých a nútila ma lipnúť na vlastných názoroch. Išlo o vzburu proti Bohu. Potom som sa však upokojil a uvažoval som o sestriných návrhoch. Napadlo mi, že na nich niečo bude a stoja za vyskúšanie, a tak som novým členom zavolal. Nielenže sa mi komunikácia zdala jednoduchšia, ale mal som aj pocit, že ich problémy ľahšie chápem a môžem im promptne pomôcť. Keď som jej rady uviedol do praxe, zistil som, že moja práca s polievaním nových členov je odrazu efektívnejšia. Pociťoval som strašnú hanbu. V súvislosti s touto záležitosťou som zistil, že hoci som si povinnosť plnil už dlho, stále som mal mnoho nedostatkov, a že bez pomoci a vedenia mojej sestry by sa výsledky mojej práce nezlepšili. Uvedomil som si tiež, že nie som lepší od ostatných a že sám nedokážem dobre vykonávať svoju povinnosť.

Jedného dňa sa ma nadriadená spýtala na situáciu istého nového člena a vyzvedala, prečo sa už niekoľko dní neukázal na zhromaždeniach. Keď som jej situáciu objasnil, pokračovala ďalšími otázkami v snahe zistiť viac o mojom výkone povinnosti. Cítil som sa trápne a veľmi som sa bránil. Nechcel som odpovedať na jedinú z jej otázok, pretože som nehodlal prijať jej dozor ani vypytovanie sa na moju prácu. Pochopil som, že ide opäť len o moju skazenú povahu, a v duchu som sa modlil k Bohu s prosbou o Jeho osvietenie a vedenie, ktoré by ma naučili poslúchať svoje okolie, rozpoznávať svoju skazenosť a prijímať dozor i vedenie druhých. Následne som si prečítal niekoľko Božích slov: „Antikristi zakazujú zasahovanie, otázky či dohľad iných vo všetkom, čo robia, a tento zákaz sa prejavuje viacerými spôsobmi. Jedným z nich je odmietnutie – je to veľmi jednoduché. ‚Prestaňte zasahovať, klásť mi otázky a dohliadať na mňa, keď pracujem. Každá práca, ktorú robím, je mojou zodpovednosťou, mám predstavu, ako ju robiť, a nepotrebujem, aby ma niekto riadil!‘ To je priame odmietnutie. Ďalším prejavom je zdanlivá ústretovosť: ‚Dobre, poďme si trochu pohovoriť v duchovnom spoločenstve a pozrime sa, ako by sa mala táto práca robiť.‘ No keď sa ostatní naozaj začnú vypytovať a snažia sa zistiť viac o jeho práci alebo keď poukážu na niekoľko problémov a predložia niekoľko návrhov, aký postoj zaujme antikrist? (Neprijíma to.) Presne tak – jednoducho to odmietne prijať, nájde si zámienky a výhovorky, aby mohol zavrhnúť návrhy ostatných, z nesprávneho urobí správne a zo správneho nesprávne, ale v skutočnosti vo svojom srdci vie, že prekrúca logiku, že len varí z vody, že sú to len dohady a že jeho slová vôbec nezahŕňajú realitu toho, čo hovoria ostatní ľudia. A aj napriek tomu, s cieľom chrániť si vlastné postavenie – a s plným vedomím, že sa mýli a že ostatní ľudia majú pravdu –, stále premieňa pravdu iných ľudí na nepravdu a svoju nepravdu na pravdu. Pokračuje v tom a nedovolí, aby sa veci, ktoré sú správne a v súlade s pravdou, zaviedli alebo zrealizovali tam, kde sa nachádza. … Čo je jeho cieľom? Je to zabrániť iným ľuďom, aby zasahovali, kládli otázky alebo dohliadali, a dosiahnuť, aby si bratia a sestry mysleli, že jeho konanie je oprávnené, správne, v súlade s pracovnými opatreniami Božieho domu a v súlade s princípmi konania, a že ako vodca dodržiava princípy. V skutočnosti len málo ľudí v cirkvi chápe pravdu; väčšina nepochybne nedokáže rozlišovať, nevidí tohto antikrista takého, aký v skutočnosti je, a prirodzene sa ním necháva zavádzať.“ (Slovo, zv. IV: Odhaľovanie antikristov. Ôsmy bod: Chceli by, aby sa ostatní podriaďovali len im, nie pravde ani Bohu (Druhá časť)) „Keď satan koná, nedovolí, aby do toho zasahoval niekto iný, chce mať rozhodujúce slovo vo všetkom, čo robí, chce všetko ovládať a nikto naňho nesmie dohliadať ani mu klásť otázky. Ak niekto zasahuje alebo sa do toho pletie, je to ešte menej prípustné. Takto koná antikrist; nech robí čokoľvek, nikto sa nesmie na nič pýtať a nech koná v zákulisí akokoľvek, nikto nesmie zasahovať. Takto sa správa antikrist. Koná tak preto, lebo na jednej strane má mimoriadne arogantnú povahu a na druhej strane mu mimoriadne chýba rozum. Úplne mu chýba poslušnosť a nedovolí, aby naňho niekto dohliadal alebo kontroloval jeho prácu. Sú to skutočne činy démona, ktoré sa úplne líšia od činov normálneho človeka. Každý, kto vykonáva prácu, si vyžaduje spoluprácu ostatných, potrebuje pomoc, návrhy a spoluprácu iných ľudí, a aj keď naňho niekto dohliada alebo ho kontroluje, nie je to nič zlé, ale naopak, je to potrebné. Ak sa stane, že v niektorej časti práce sa vyskytnú chyby, no dohliadajúci ľudia ich odhalia a pohotovo napravia, čím sa zabráni stratám na práci, nie je to veľká pomoc? Keď teda inteligentní ľudia niečo robia, sú radi pod dohľadom, sú radi, keď ich iní ľudia pozorujú a kladú im otázky. Ak náhodou dôjde k chybe a títo ľudia na ňu dokážu upozorniť a chyba sa dá okamžite napraviť, nie je to veľmi želaný výsledok? Na tomto svete niet nikoho, kto by nepotreboval pomoc iných. Len ľudia s autizmom alebo depresiou sú radi osamote a nemajú radi kontakt alebo komunikáciu s inými ľuďmi. Keď ľudia trpia autizmom alebo depresiou, už nie sú normálni. Už sa nedokážu ovládať. Ak majú ľudia normálnu myseľ a normálny rozum, no jednoducho len nechcú komunikovať s ostatnými a nechcú, aby sa ostatní ľudia dozvedeli o všetkom, čo robia, chcú robiť veci tajne, v súkromí, a fungovať v zákulisí, pričom vôbec nepočúvajú, čo hovorí niekto iný, potom sú takíto ľudia antikristami, však? Sú to antikristi.“ (Slovo, zv. IV: Odhaľovanie antikristov. Ôsmy bod: Chceli by, aby sa ostatní podriaďovali len im, nie pravde ani Bohu (Druhá časť)) Cítil som, že sú pre mňa tieto slová Božím súdom, a uvedomil som si, že sa správam podľa Božieho zjavenia. Prijímať rady a dozor druhých pri výkone povinnosti pre mňa bolo nesmierne ťažké, a dokonca aj keď som čelil ťažkostiam, nikdy som ich neodkryl ani o nich nedal vedieť ostatným, poháňaný pocitom, že keďže mi daná práca bola zverená, bol som za ňu zodpovedný a mal som posledné slovo aj možnosť robiť ju po svojom. Domnieval som sa, že viem, ako si svoju povinnosť plniť, a nepotrebujem tak ani nadriadeného, ani kohokoľvek iného, kto by ma kontroloval alebo mi radil. Rady okolia som vtedy pokladal za odsúdenie mojich nedostatkov či spochybňovanie mojich schopností a nemienil som ich počúvať. Teraz som ale videl, že to bolo arogantné a hlúpe. Toto nie je tá súdnosť, ktorú by mala mať normálna ľudská prirodzenosť. Moja arogantná prirodzenosť ma nútila nikoho neposlúchať a nikdy neprijať dozor či rady druhých. Vždy som chcel mať posledné slovo a nových členov polievať podľa vlastnej vôle. V minulosti som sa nimi zaoberal, ako som uznal za vhodné, čo znamenalo, že som im jednoducho posielal správy a len zriedka sa s nimi aj rozprával. Keď mi istí noví členovia niekoľko dní neodpovedali, odsunul som ich stranou a ďalej sa zhromažďoval len s tými, ktorí so mnou chceli komunikovať, v dôsledku čoho som niektorých nových členov nestihol poliať včas. Nováčikovia sú pritom veľmi krehkí a môžu sa kedykoľvek stiahnuť a prestať veriť. Niektorí dokonca prestanú chodiť na zhromaždenia. Nerovnalo sa tak moje konanie konaniu antikrista? Antikristi nemajú v láske, keď na nich ktosi dohliada, a nikdy si od druhých nedajú poradiť. Chceli by všetko riadiť sami, veci chcú robiť podľa seba či v súlade s vlastnými názormi, nikoho neposlúchajú a tiež nespolupracujú s ostatnými, aby si prácu robili dobre. Pochopil som, že kráčam v šľapajach antikrista, a dostal som strach. Ak by som takto pokračoval, Boh by ma znenávidel, a tí, ktorých Boh nenávidí, sú v Jeho očiach nepriateľmi a ich život stráca hodnotu. Božie slová ma tiež naučili, že každý má svoje nedostatky a chyby, a preto všetci potrebujeme rady a pomoc ostatných. Na to, aby sme si povinnosti plnili dobre, musíme s ľuďmi spolupracovať. Keď sa nadriadená zaoberala mojou prácou a predkladala mi návrhy, chcela mi pomôcť. Tiež som zistil, že sú užitočné, keď som ich praktizoval. Nechcel som ich však prijať a týmto spôsobom som uškodil práci cirkvi. Išlo o veľmi vážnu vec.

Potom som si prečítal niekoľko Božích slov: „Keď na teba niekto chvíľu dohliada alebo ťa pozoruje, alebo sa o tebe podrobne informuje, snaží sa viesť s tebou dôverný rozhovor a zistiť, aký je tvoj stav počas tohto obdobia, a dokonca niekedy, keď je jeho postoj trochu tvrdší a trochu ťa orezáva, disciplinuje a adresuje ti výčitky, je to všetko preto, lebo má svedomitý a zodpovedný postoj k dielu Božieho domu. Nemal by si k tomu prechovávať negatívne myšlienky ani pocity. Čo to znamená, ak dokážeš prijať skutočnosť, že na teba ostatní dohliadajú, pozorujú ťa alebo sa o tebe informujú? To, že vo svojom srdci prijímaš podrobné skúmanie zo strany Boha. Ak neprijímaš ľudský dohľad, pozorovanie a informovanie sa – ak sa proti tomu všetkému staviaš odmietavo –, dokážeš prijať Božie podrobné skúmanie? Božie podrobné skúmanie je detailnejšie, hlbšie a presnejšie, ako keď sa ľudia o tebe informujú; to, čo Boh žiada, je konkrétnejšie, náročnejšie a hlbšie ako toto. Ak teda nedokážeš prijať, že na teba dohliada Boží vyvolený ľud, nie sú tvoje tvrdenia o tom, že dokážeš prijať Božie podrobné skúmanie, iba prázdnymi slovami? Aby si dokázal prijať Božie podrobné skúmanie a skúšku, najprv musíš prijať dohľad zo strany Božieho domu, vodcov a pracovníkov, bratov a sestier.“ (Slovo, zv. V: Povinnosti vodcov a pracovníkov. Povinnosti vodcov a pracovníkov (7)) „Ak máš navyše bohabojné srdce, potom budeš prirodzene schopný prijímať Božie podrobné skúmanie, ale musíš sa tiež naučiť prijímať dohľad Božieho vyvoleného ľudu, čo si vyžaduje toleranciu a prijatie. Ak vidíš, že niekto na teba dohliada, preveruje tvoju prácu alebo ťa kontroluje bez tvojho vedomia, a ty sa pritom rozhorčíš, budeš sa k tejto osobe správať ako k nepriateľovi a pohŕdať ňou, ba dokonca na ňu zaútočíš a budeš s ňou zaobchádzať ako so zradcom a túžiť po tom, aby zmizla, potom je to problém. Nie je to mimoriadne zlomyseľné? Aký je rozdiel medzi týmto a diabolským kráľom? Je toto spravodlivé zaobchádzanie s ľuďmi? Ak kráčaš po správnej ceste a konáš správne, čoho sa máš báť, ak ťa budú ľudia kontrolovať? Ak si vystrašený, svedčí to o tom, že v tvojom srdci sa niečo skrýva. Ak v srdci vieš, že máš problém, mal by si prijať Boží súd a napomínanie. To je rozumné. Ak vieš, že máš problém, ale nedovolíš, aby na teba niekto dohliadal, preveroval tvoju prácu alebo skúmal tvoj problém, potom sa správaš veľmi nerozumne, vzdoruješ Bohu a odporuješ Mu, a v tomto prípade je tvoj problém ešte vážnejší. Ak Boží vyvolený ľud rozpozná, že si zlosyn alebo neverec, potom budú následky ešte nepríjemnejšie. Takže tí, ktorí dokážu prijať dohľad, skúmanie a kontrolu iných, sú najrozumnejší zo všetkých, majú toleranciu a normálnu ľudskú prirodzenosť. Keď zistíš, že robíš niečo nesprávne alebo sa u teba prejavuje skazená povaha, no dokážeš sa ľuďom otvoriť a komunikovať s nimi, pomôže to ľuďom okolo teba, aby na teba dohliadli. Prijať dohľad je určite potrebné, ale hlavné je modliť sa k Bohu a spoliehať sa na Neho a zároveň o sebe neustále premýšľať. Najmä keď sa vydáš nesprávnou cestou alebo urobíš niečo zlé, prípadne keď sa chystáš konať alebo o niečom sám rozhodnúť a niekto v tvojej blízkosti to spomenie a upozorní ťa, musíš to prijať, rýchlo sa nad sebou zamyslieť, priznať si chybu a napraviť ju. Môže ťa to uchrániť pred vykročením na cestu antikristov. Ak ti niekto takto pomáha a upozorňuje ťa, nie si chránený bez toho, aby si o tom vedel? Veru si – to je tvoja ochrana.“ (Slovo, zv. III: Rozpravy Krista posledných dní. Náležité plnenie si povinnosti si vyžaduje harmonickú spoluprácu) Božie slovo poukazuje na dôležitosť i výhody dozoru zo strany druhých veľmi jasne. Predtým som výhodám dozoru priveľmi nerozumel a tým, ktorí na mňa dohliadali, som preto odporoval. Myslel som si, že sa moju prácu pokúšajú kontrolovať alebo že mnou pohŕdajú. Ak za mnou ktosi prišiel, aby sa o moju prácu zaujímal, v mojich očiach mi tým dával najavo, že som nezodpovedný a neschopný práce či plnenia povinnosti dobre alebo tak dobre ako ostatní, a tak som sa dozoru druhých veľmi bránil. Božie slová mi však ukázali, že som sa mýlil a môj názor nebol v súlade s pravdou. V práci som mal isté nedostatky a na zlepšenie som potreboval pomoc svojich bratov a sestier. Ja som ale dozor odmietal. Mohol som týmto spôsobom napraviť chyby vo svojej práci a vykonávať ju lepšie? Bolo veľmi dôležité, aby mi bratia a sestry kládli otázky o mojej práci, pretože niesli bremeno práce a plnili si svoju povinnosť. Nemal by som mlčať a mať odmietavý postoj. Mal by som sa im otvoriť a zveriť s ťažkosťami, ako aj súčasnou situáciou v práci, čo pre prácu v cirkvi bude lepšie. Prijatie dozoru mi umožní uvidieť vlastné nedostatky a zamyslieť sa nad tým, či si svoju povinnosť plním v súlade s princípmi. Teraz už rozumiem Božej vôli. Častý dozor a kontrola mojej práce zo strany ostatných mi môžu zabrániť riadiť sa vo svojom konaní vlastnou vôľou a vyrušovať a narúšať tak prácu cirkvi. Vlastne ide o spôsob, akým ma Boh ochraňuje.

Prečítal som si ďalší úryvok Božieho slova: „Myslíte si, že je niekto dokonalý? Bez ohľadu na to, akí sú ľudia silní alebo akí sú schopní a talentovaní, stále nie sú dokonalí. Musia si to uvedomiť, je to totiž fakt. Tento postoj by mali zaujať, aby správne pristupovali k vlastným prednostiam a silným stránkam či nedostatkom; to je rozumnosť, ktorú by ľudia mali mať. S takouto rozumnosťou dokážeš správne zaobchádzať s vlastnými silnými a slabými stránkami, ako aj so silnými a slabými stránkam iných, a to ti umožní harmonicky s nimi spolupracovať. Ak si pochopil tento aspekt pravdy a dokážeš vstúpiť do tohto aspektu pravdy-reality, potom môžeš harmonicky vychádzať so svojimi bratmi a sestrami, pričom môžeš čerpať z ich silných stránok, aby si vyvážil všetky svoje slabiny. Takto bez ohľadu na to, akú povinnosť vykonávaš alebo čo robíš, budeš sa v tom stále zlepšovať a získaš Božie požehnanie.“ (Slovo, zv. III: Rozpravy Krista posledných dní. Tretia časť) Božie slovo mi umožnilo pochopiť, že každý má tak silné, ako aj slabé stránky a na tomto svete niet človeka, ktorý by bol dokonalý. Bez ohľadu na to, akí sú ľudia silní, stále trpia nedostatkami a potrebujú pomoc druhých, a bez ohľadu na to, akú povinnosť v cirkvi plníme, vždy je neoddeliteľná od pomoci a spolupráce iných. Keďže nás satanova skaza zasiahla tak hlboko, konáme vždy v súlade s vlastnými skazenými povahami a potrebujeme pripomienky i dozor svojich bratov a sestier, aby sme sa vyhli odklonu od princípov a obmedzili počet svojich chýb. Keď za mnou ktosi prišiel a snažil sa porozumieť mojim pracovným problémom, mal som to využiť ako príležitosť zlepšiť sa a učiť sa z jeho predností, aby som tak kompenzoval vlastné nedostatky. Pomohlo by to tak mne, ako aj práci cirkvi. Bolo mi zrejmé, že nie som o nič lepší od ostatných, a teda ani od sestry, ktorá dozerala na moju prácu. Mal by som prijať vedenie a rady iných, napraviť svoje odchýlky a chyby a nájsť v sebe odvahu odhaliť svoje slabé stránky i vyhľadať niečiu pomoc. To zodpovedá človeku s normálnym rozumom a ľudskou prirodzenosťou. S týmto vedomím som začal upúšťať od svojich mylných názorov a už som viac nemal pocit, že nových členov môžem polievať aj bez dozoru. Naopak, tušil som, že mám mnoho nedostatkov a nie som dokonalý. Následne som začal prijímať sestrine rady, a keď mi kládla otázky alebo sa chcela dozvedieť niečo o stave nových členov, rozprával som o nich otvorene a podrobne, čím som sa v plnení svojej povinnosti stal efektívnejším.

Jedného dňa sa ma sestra pýtala na situáciu s novými členmi. Bez okolkov som odpovedal na všetky jej otázky a dopodrobna opísal dôvody nepravidelnej dochádzky niektorých členov. Pripomenula mi niekoľko kľúčových bodov, ktoré som si zapísal a neskôr zrealizoval. Presvedčil som sa, že prijímať rady druhých je veľmi dobré. A aj keď niekedy poukázala na moje nedostatky a ja som to ihneď nevedel prijať, chápal som, že to robí preto, aby mi pomohla, a ja by som preto nemal byť pesimistický a vzdorovať. Musel som predstúpiť pred Boha, modliť sa a hľadať, čo bolo prospešné pre mňa i pre prácu cirkvi. Mojou úlohou je polievať nových členov a nasmerovať ich na správnu cestu a som ochotný prijať dozor druhých a vzorne si konať svoju povinnosť.