Vo februári 2019 ma prepustili z vodcovskej povinnosti, pretože namiesto konania skutočnej práce som sa usilovala o povesť a postavenie. Deň po mojom prepustení sa manžel sestry z mojej hostiteľskej rodiny zranil pri nehode a ona sa musela vrátiť domov, aby sa o neho postarala. Nadriadená zariadila, aby som dočasne prevzala jej hostiteľské povinnosti. Pomyslela som si: „Ak sa bratia a sestry dozvedia, že po prepustení teraz konám len hostiteľské povinnosti, varím, vybavujem veci a doručujem správy, čo si o mne pomyslia? Určite by sa na mňa pozerali zvrchu. Ako si mám zachovať tvár?“ Keďže som však túto povinnosť považovala len za dočasnú, súhlasila som, že ju zatiaľ budem konať. Keď sa však po niekoľkých týždňoch nenašla žiadna vhodná osoba, ktorá by ma nahradila, nadriadená so mnou hovorila v duchovnom spoločenstve a požiadala ma, nech pokračujem v hostiteľských povinnostiach. Keď som to počula, srdce sa mi rozbúchalo a pomyslela som si: „Prečo to takto zariadila? Ak sa bratia a sestry, ktorí ma poznajú, dozvedia, že budem dlhodobo konať hostiteľské povinnosti, určite sa na mňa budú pozerať zvrchu. Nepovedia, že nie som človek, ktorý sa usiluje o pravdu, a že som dobrá len na manuálnu prácu a hostiteľské povinnosti? Ako si budem môcť zachovať tvár? Navyše, skôr než ma prepustili, pri konaní našich povinností som spolupracovala s niekoľkými sestrami. A teraz som tu a len varím. Aký rozdiel! Je to úplne ponižujúce!“ Pri myšlienke na to som stratila chuť konať hostiteľské povinnosti. Nadriadená videla, že som v zlom stave, a hovorila so mnou v duchovnom spoločenstve o vlastnej skúsenosti s prepustením. Uvedomila som si, že každá povinnosť je z Božej zvrchovanosti a z Božích opatrení, a tak som sa podriadila. V tú noc som sa však prehadzovala v posteli a nemohla som zaspať. Pomyslela som si: „Odkedy som našla Boha, väčšina mojich povinností bola v pozícii vodkyne alebo pracovníčky. Nikdy som si nemyslela, že skončím len pri pomocných prácach a varení. Čo si o mne pomyslia bratia a sestry, ktorí ma poznajú, ak sa to dozvedia? Bolo by to úplne ponižujúce!“ Videla som, ako spolu sestry diskutujú o práci, a spomenula som si, že keď som bola vodkyňou, na takýchto diskusiách som s nimi spolupracovala. Ale teraz som trávila dni umývaním riadu, varením a dokonca aj upratovaním. Aký rozdiel! Žila som v nesprávnom stave a čím viac som na to myslela, tým viac ma to bolelo. Potom som sa pri týchto špinavých prácach vždy bála, že sa na mňa sestry budú pozerať pohŕdavo, takže som ich urobila rýchlo, keď neboli nablízku. Mala som pocit, že robiť takúto špinavú prácu je ponižujúce. Moje srdce bolo plné bolesti a utrpenia a po tvári mi mimovoľne stekali slzy.

Jedného dňa ma nadriadená požiadala, aby som cestou von vyniesla odpadky. Keď som to počula, pocítila som veľké odolávanie a pomyslela som si: „Za čo ma máš? Kedysi sme spolu spolupracovali, ale teraz mi takto rozkazuješ.“ Čím viac som o tom premýšľala, tým horšie som sa cítila. Vnútorne som bola veľmi rozrušená. Predstúpila som pred Boha a modlila sa. Prosila som Ho, aby ma osvietil a viedol, aby som spoznala samu seba a pochopila Jeho úmysly. Neskôr som si prečítala tieto Božie slová: „Aký postoj by si mal mať k svojej povinnosti, aby sa dal nazvať správnym a v súlade s Božími úmyslami? V prvom rade nemôžeš analyzovať, kto to zariadil, ktorá úroveň vedenia to určila – mal by si to prijať od Boha. Nemôžeš to analyzovať, mal by si to prijať od Boha. To je podmienka. Okrem toho, nech je tvoja povinnosť akákoľvek, nerozlišuj medzi vysokou a nízkou. Predpokladajme, že povieš: ‚Hoci je táto úloha poverením od Boha a prácou Božieho domu, ak ju urobím, ľudia by na mňa mohli pozerať zhora. Iní dostanú prácu, ktorá im umožňuje vyniknúť. Ja som dostal túto úlohu, ktorá mi neumožňuje vyniknúť, ale núti ma namáhať sa v zákulisí; je to nespravodlivé! Nebudem konať túto povinnosť. Moja povinnosť musí byť taká, aby som vynikol pred ostatnými a urobil si meno – a aj keď si meno neurobím ani nevyniknem, stále z toho musím mať úžitok a cítiť sa fyzicky pohodlne.‘ Je to prijateľný postoj? Byť vyberavý znamená neprijímať veci od Boha; znamená to robiť rozhodnutia podľa vlastných preferencií. To nie je prijatie tvojej povinnosti; je to odmietnutie tvojej povinnosti, prejav tvojej vzdorovitosti voči Bohu. Takáto vyberavosť je znečistená tvojimi individuálnymi preferenciami a túžbami. Keď uvažuješ o svojom vlastnom prospechu, svojej povesti a podobne, tvoj postoj k tvojej povinnosti nie je podriadený. Aký postoj by si mal mať k svojej povinnosti? V prvom rade ju nesmieš analyzovať v snahe zistiť, kto ti ju pridelil; namiesto toho by si ju mal prijať od Boha ako povinnosť, ktorú ti zveril Boh, a mal by si poslúchať Božie ovládanie a usporiadania a prijať svoju povinnosť od Boha. V druhom rade nerozlišuj medzi vysokou a nízkou povinnosťou a nezaoberaj sa jej prirodzenosťou, tým, či ťa nechá vyniknúť alebo nie, či sa koná ľuďom na očiach alebo v zákulisí. Neber ohľad na tieto veci. Existuje aj iný postoj: podriadenosť a aktívna spolupráca.“ (Slovo, zv. III: Rozpravy Krista posledných dní. Čo znamená primerané vykonávanie povinnosti?) „Byť schopný znášať ťažkosti pri vykonávaní svojich povinností nie je ľahká úloha. Tiež nie je ľahké dobre vykonávať určitý druh práce. Je isté, že pravda Božích slov pôsobí v ľuďoch, ktorí dokážu robiť tieto veci. Nie je to tak, že by sa narodili bez strachu z ťažkostí a únavy. Kde by sa dal nájsť takýto človek? Všetci títo ľudia majú určitú motiváciu a majú trochu pravdy Božích slov ako svoj základ. Keď sa ujmú svojich povinností, ich názory a stanoviská sa zmenia – vykonávanie ich povinností sa stáva jednoduchším a znášanie niektorých telesných ťažkostí a únavy sa im začína zdať bezvýznamné. Tí, ktorí nerozumejú pravde a ktorých názory na veci sa nezmenili, žijú podľa ľudských myšlienok, predstáv, sebeckých túžob a osobných preferencií, takže sa zdráhajú a nie sú ochotní vykonávať svoje povinnosti. Napríklad keď príde na vykonávanie špinavej a únavnej práce, niektorí ľudia vravia: ‚Budem poslúchať opatrenia Božieho domu. Akúkoľvek povinnosť pre mňa cirkev pripraví, vykonám ju, bez ohľadu na to, či je špinavá alebo únavná, či je pôsobivá alebo všedná. Nemám žiadne požiadavky a prijmem to ako svoju povinnosť. To je poverenie, ktoré mi Boh zveril, a trocha špiny a únavy sú ťažkosti, ktoré by som mal zniesť.‘ Výsledkom je, že keď sa venujú svojej práci, vôbec nemajú pocit, že by znášali nejaké ťažkosti. Zatiaľ čo iní to môžu považovať za špinavé a únavné, oni to považujú za ľahké, pretože ich srdce je pokojné a nerušené. Robia to pre Boha, takže nemajú pocit, že je to ťažké. Niektorí ľudia považujú vykonávanie špinavej, únavnej alebo všednej práce za urážku svojho postavenia a charakteru. Vnímajú to tak, že ich ostatní nerešpektujú, šikanujú alebo sa na nich pozerajú zhora. Výsledkom je, že aj keď čelia rovnakým úlohám a pracovnému zaťaženiu, zdá sa im to namáhavé. Čokoľvek robia, v srdci nosia pocit nevôle a cítia, že veci nie sú také, aké by chceli, alebo že sú neuspokojivé. Vnútri sú plní negativity a odolávania. Prečo sú negatívni a odolávajú? V čom spočíva príčina? Najčastejšie je to preto, lebo vykonávanie ich povinností im neprináša plat; je to ako pracovať zadarmo. Keby za to boli odmeny, mohlo by to byť pre nich prijateľné, ale nevedia, či ich dostanú alebo nie. Preto majú ľudia pocit, že vykonávanie povinností sa neoplatí, prirovnávajú to k práci za nič, takže sa často stávajú negatívnymi a odolávajú, pokiaľ ide o plnenie povinností. Nie je to tak? Úprimne povedané, títo ľudia nie sú ochotní vykonávať povinnosti.“ (Slovo, zv. III: Rozpravy Krista posledných dní. Tretia časť) Boh odhaľuje, že keď niektorí ľudia dostanú nejaké povinnosti, nedokážu ich od Boha prijať a namiesto toho si vyberajú povinnosti podľa vlastných preferencií. Prijímajú povinnosti, ktoré im dovolia vyniknúť, ale voči tým, ktoré im neprinášajú uznanie, pociťujú odolávanie a odmietajú ich. Vo svojich povinnostiach nemajú postoj podriadenosti. Boh odhalil presne môj stav. Verila som, že byť vodkyňou sa spája s právom hovoriť a že kamkoľvek prídem, bratia a sestry ku mne budú vzhliadať, takže som bola ochotná konať túto povinnosť. Pri hostiteľskej povinnosti som však mala pocit, že patrí medzi tie najnižšie a že spočíva len v manuálnej práci, takže som sa nedokázala prinútiť, aby som sa jej podriadila. Cítila som, že táto povinnosť ma ponižuje, a mala som pocit krivdy. Keď ma nadriadená požiadala, aby som upratala dvor a vyniesla odpadky, bolo to pre mňa ťažké prijať. Mala som pocit, že ma nerešpektuje, keď mi rozkazuje, a to ma rozrušilo. Úrovne postavenia som používala ako meradlo toho, či má človek dôstojnosť. Myslela som si, že konanie povinnosti vodkyne je ako byť šéfom alebo manažérom firmy, že to súvisí s postavením a pozíciou a že týchto ľudí obdivujú, kamkoľvek prídu. Závidela som takýmto ľuďom. Keď som počula o hostiteľských povinnostiach, pripadalo mi to ako obyčajné konanie domácich prác a varenie, podobné podradnej práci, a mala som pocit, že ľudia, ktorí konajú túto povinnosť, sú podradní a kamkoľvek idú, pozerajú na nich zvrchu. Túto povinnosť som považovala za ponižujúcu. Toľko rokov som verila v Boha, ale stále som mala rovnaké názory ako neverci. Tieto moje názory boli skutočne absurdné! V Božom dome sú si všetci rovní vo svojich povinnostiach. Povinnosti sa nedelia na vysoké a nízke, vznešené a podradné ani na veľké a malé. Či už ide o povinnosť vedenia alebo hostenia, všetky pochádzajú od Boha. Len slúžia rôznym funkciám a ako stvorené bytosti by sme ich mali prijať a podriadiť sa im. Pri svojich povinnostiach som však brala ohľad len na svoje záujmy a hrdosť. Svoje povinnosti som vôbec nepovažovala za poverenie od Boha. Keďže mi hostiteľská povinnosť neumožňovala vyniknúť, pociťovala som voči nej odolávanie. Vo vzťahu k svojim povinnostiam som nemala zmysel pre zodpovednosť a veci som robila len povrchne. Videla som, že som naozaj sebecká a opovrhnutiahodná a že nemám žiadne svedomie ani rozum!

Neskôr som si prečítala ďalšie Božie slová: „Človeka, ktorý sa narodil do takej špinavej krajiny, v závažnej miere nakazila spoločnosť. Podľahol vplyvu feudálnej etiky a vzdelával sa na ‚inštitúciách vyššieho vzdelávania‘. Spiatočnícke myslenie, skazená morálka, podradný pohľad na život, opovrhnutiahodná filozofia pre svetské záležitosti, úplne bezcenná existencia a zvrátený životný štýl a zvyky – to všetko vážne zasiahlo srdce človeka a vážne podkopalo a nalomilo jeho svedomie. Výsledkom toho je, že sa človek čoraz viac vzďaľuje od Boha a čoraz viac Mu odporuje. Ľudská povaha je každým dňom podlejšia a niet jedinej osoby, ktorá by sa pre Boha niečoho ochotne vzdala, niet jedinej osoby, ktorá by sa Mu ochotne podriadila, a niet jedinej osoby, ktorá by ochotne hľadala Božie zjavenie. Namiesto toho je človek v moci satana, a tak hľadá iba potešenie a oddáva sa skazenosti tela v krajine bahna. Aj keď tí, ktorí žijú v temnote, počujú pravdu, ani nepomyslia na to, že by ju uviedli do praxe, a nemajú vôľu hľadať Boha, hoci uvideli Jeho zjavenie. Ako by mohlo dostať tak skazené ľudstvo nejakú šancu na spásu? Ako by mohlo tak dekadentné ľudstvo žiť vo svetle?“ (Slovo, zv. I: Božie zjavenie a dielo. Nezmeniť svoju povahu znamená byť nepriateľom Boha) Božie slová odhalili príčinu toho, prečo som sa Mu nedokázala podriadiť. Od mladosti ma ovplyvňovali satanské jedy ako „ľudia potrebujú hrdosť tak, ako strom potrebuje kôru“ a „človek sa derie hore, voda tečie dole“. Stali sa pre mňa kritériami, podľa ktorých som sa správala a konala. Verila som, že ľudia musia žiť pre svoju hrdosť a že keď k človeku vzhliadajú, nech ide kamkoľvek, je to spôsob, ako môže dôstojne žiť. Chcela som tiež konať prácu, ktorá by mi umožnila vyniknúť a získať si obdiv ostatných. Myslela som si, že takto sa dá žiť dôstojne a hodnotne. Konať špinavú alebo neuznávanú prácu mi však pripadalo nízke a ponižujúce, preto som ju nechcela prijať. Skôr než som našla Boha, žila som podľa týchto názorov a vždy som chcela žiť lepšie ako ostatní. Na poľnohospodárov a robotníkov, ktorí si zarábali peniaze tvrdou prácou, som sa pozerala zvrchu. Mala som pocit, že viesť odevný podnik je ctihodnejšie ako fyzicky pracovať, a že mi to umožňuje, aby som bola pred ostatnými hrdá a aby ma dokonca aj moji priatelia a príbuzní videli v novom svetle. Keď som našla Boha, pri konaní svojich povinností v cirkvi som ďalej žila podľa týchto satanských jedov. Vykonávanie vodcovskej povinnosti uspokojovalo moju márnivosť a hrdosť a prinášalo mi obdiv bratov a sestier, a to ma robilo šťastnou. Dokonca som bola ochotná znášať preto aj určité útrapy a vyčerpanie. Ale po konaní vodcovskej povinnosti som stále hľadala obdiv druhých a vždy som sa snažila chrániť svoju hrdosť a postavenie. Nekonala som žiadnu skutočnú prácu, a tak ma prepustili. Keď mi opäť pridelili povinnosť, nevedela som si ju vážiť. Nielenže som neuvažovala nad dôvodmi svojho zlyhania, ale stále som myslela na svoju hrdosť a postavenie. Konanie hostiteľských povinností som považovala za potupné a aj keď som to neochotne prijala, robila som to povrchne a zároveň som mala pocit odolávania. Nemala som vôbec žiadne svedomie ani rozum. Svoju hrdosť a postavenie som stavala nad všetko ostatné a hoci som vedela, že nikto iný by hostiteľské povinnosti nemohol prevziať, stále som ich chcela odmietnuť a vyhýbať sa im. Vôbec som nebrala ohľad na záujmy cirkvi, ani som nemyslela na svoje povinnosti a záväzky. Bola som úplný sebec! Ak by som sa nekajala, Boh by mnou nakoniec opovrhoval a vyradil by ma. Uvedomila som si škodlivé dôsledky usilovania sa o hrdosť a postavenie a chcela som sa kajať Bohu, vzdať sa svojej hrdosti a postavenia a podriadiť sa Božej zvrchovanosti a opatreniam tým, že budem dobre konať tieto hostiteľské povinnosti.

Potom som už pri konaní hostiteľských povinností nepociťovala také odolávanie. Niekedy som sa dokonca dokázala otvoriť a mať so sestrami duchovné spoločenstvo a cítila som sa oveľa voľnejšia a oslobodenejšia. Videla som, že sestry sa na mňa nepozerajú zvrchu, pretože konám hostiteľské povinnosti, a skutočne som si uvedomila, že v Božom dome sa povinnosti nedelia na vysoké a nízke. Funkcie sú jednoducho odlišné. Neskôr som si prečítala ďalšie Božie slová: „Kedykoľvek je pre teba v Božom dome niečo pripravené, či už je to ťažká alebo namáhavá práca, a či sa ti to páči alebo nie, je to tvoja povinnosť. Ak to dokážeš považovať za poverenie a zodpovednosť, ktorú ti Boh zveril, potom si dôležitý pre Jeho dielo spásy človeka. A ak to, čo robíš, a povinnosť, ktorú vykonávaš, majú význam pre Božie dielo spásy človeka a ak dokážeš vrúcne a úprimne prijať poverenie, ktoré ti Boh dal, ako ťa bude vnímať? Bude ťa brať ako člena svojej rodiny. Je to požehnanie alebo prekliatie? (Požehnanie.) Je to veľké požehnanie.“ (Slovo, zv. III: Rozpravy Krista posledných dní. Čo znamená primerané vykonávanie povinnosti?) „Akú funkciu ako stvorené bytosti máte? To sa týka praktizovania a povinnosti človeka. Si stvorená bytosť a ak ti Boh dal dar spevu a Boží dom ťa poverí, aby si spieval, potom máš spievať dobre. Ak máš dar evanjelizácie a Boží dom ťa poverí, aby si šíril evanjelium, potom by si ho mal šíriť dobre. Keď si ťa Boží vyvolený národ zvolí za vodcu, mal by si prijať poverenie vodcovstva a viesť Boží vyvolený národ k tomu, aby jedol a pil Božie slová, v duchovnom spoločenstve hovoril o pravde a vstúpil do reality. Tak budeš svoju povinnosť vykonávať dobre. Poverenie, ktoré človeku dáva Boh, je mimoriadne dôležité a významné! Ako by si teda mal prijať toto poverenie a plniť svoju funkciu? To je jeden z najväčších problémov, ktorým čelíš, a musíš si vybrať. Dá sa povedať, že je to kľúčový moment, ktorý rozhoduje o tom, či dokážeš získať pravdu a budeš zdokonalený Bohom.“ (Slovo, zv. III: Rozpravy Krista posledných dní. Iba pochopením pravdy možno poznať Božie skutky) Vďaka Božím slovám som našla cestu praktizovania a pochopila som, aké postavenie by mali stvorené bytosti zaujať pred Bohom a aký správny rozum by sme mali mať. Bez ohľadu na to, aké povinnosti cirkev organizuje, či už je to hostiteľská povinnosť alebo akákoľvek iná povinnosť, mali by sme sa bezpodmienečne podriadiť Bohu. To je správny rozum, aký by sme mali mať. Je jedno, aká je povinnosť veľká, ak sa jej dokážeme podriadiť, brať ju ako zodpovednosť, ktorú nám dal Boh, spoliehať sa na Boha a urobiť všetko, čo je v našich silách, dosiahneme zisky. Niektorí bratia a sestry môžu napríklad vykonávať menej viditeľné povinnosti, ale nesnažia sa vyniknúť. Sústreďujú sa na hľadanie pravdy a konanie povinností podľa princípov a napriek tomu robia pokroky. Ak sa niekto pri konaní svojej povinnosti neusiluje o pravdu alebo sa nepodriaďuje, potom je jedno, ako pôsobivo sa jeho povinnosť môže javiť. Ak nezíska pravdu alebo nezažije zmenu svojej povahy, stále je proti Bohu a Boh ho nakoniec vyradí. Každá povinnosť v Božom dome je dôležitá a nevyhnutná. Rovnako ako stroj nemôže fungovať, ak chýba čo i len jedna skrutka. Hostiteľské povinnosti sa môžu zdať bezvýznamné, ale keby ich nikto nekonal, bratia a sestry by nemali pokojné prostredie na zhromažďovanie a konanie svojich povinností. Keď som si to uvedomila, začala som si svoju hostiteľskú povinnosť z celého srdca vážiť a chcela som riadne spolupracovať.

Odvtedy som sa vždy, keď som mala vo svojej povinnosti nesprávne úmysly, vedome modlila k Bohu, aby som vzdorovala sebe samej. Po skončení svojej povinnosti som sa každý deň upokojila, čítala Božie slová a zapisovala si poznámky z pobožností. Mala som viac času byť blízko Bohu. Môj stav sa postupne zlepšoval a začala som cítiť, že táto povinnosť je celkom dobrá. Skutočne som zažívala Božie starostlivé úmysly, pretože akékoľvek ovládania a opatrenia zo strany Boha sú určené na to, aby nás očistili a premenili. Boh nikoho neuprednostňuje a je jedno, akú povinnosť človek koná, pokiaľ ju prijme od Boha a je ochotný podriadiť sa a usilovať sa o pravdu, dosiahne zisky.

Keď som uvažovala nad touto skúsenosťou, v tichosti som v srdci ďakovala Bohu. Boh mi pripravil toto prostredie na konanie hostiteľských povinností, orezal ma za moju túžbu po hrdosti a postavení a opravil moje mylné názory na to, ako pristupovať k svojej povinnosti. Bolo to niečo, čo môj život potreboval, a bola to Božia láska. Pochopila som tiež, že povinnosti nie sú zoradené podľa dôležitosti alebo hodnoty a že bez ohľadu na to, aký druh povinnosti konáme, sú to funkcie, ktoré by mali vykonávať stvorené bytosti. Povinnosti by sme nemali konať na základe osobných preferencií, ani by sme nemali byť selektívni. Mali by sme sa podriadiť Božej zvrchovanosti a opatreniam, pretože to je to, čo znamená mať ľudskú prirodzenosť a rozum. Pochopenie a transformácia, ktoré som v tomto smere získala, sú všetko dôsledok vedenia Božími slovami.