V cirkvi som pracovala v oblasti grafického dizajnu a raz mi vedúca tímu pridelila za úlohu vytvoriť nový typ obrázka. Keďže vtedy som nebola veľmi skúsená a nepoznala som princípy a základy tejto úlohy, tak výsledok nestál za veľa, hoci som sa veľmi snažila. Niekoľkokrát som to ešte upravovala, no nevidela som veľké zlepšenie. Vtedy som mala pocit, že dizajnovanie v tomto novom štýle je naozaj ťažké. Keď mi potom vedúca tímu povedala, aby som vytvorila ďalší podobný obrázok, dosť som sa tomu bránila. Stále som premýšľala, ako to zvaliť na niekoho iného, a dokonca som pred vedúcou tímu zámerne povedala, že v takýchto dizajnoch nie som dobrá. Videla, čo mi beží hlavou, a prestala mi tieto úlohy prideľovať. Neskôr ma cirkevná vodkyňa na poslednú chvíľu požiadala, aby som upravila jeden obrázok, a poverila vedúcu tímu, aby mi dala nejaké podrobné pokyny. Bolo to dosť súrne a musela som čo najrýchlejšie upraviť jeho formu na základe pôvodnej kompozície a dotiahnuť detailnejšie časti. Znelo mi to jednoducho. Keďže už mal základný tvar, mali stačiť nejaké menšie úpravy. Vedúca tímu však nebola s mojimi úpravami spokojná a dala mi niekoľko návrhov, ako to opraviť. Zdalo sa mi to zbytočne zdĺhavé a nechcelo sa mi to robiť. Mala som pocit, že ten obrázok je v podstate v poriadku – ak sa dal použiť, to stačilo. Bolo naozaj nutné zachádzať pri oprave do takých detailov? Stratila by som tým dosť času a energie. Preto som sa rozhodla podeliť o svoje myšlienky. Na moje prekvapenie mi však vedúca tímu poslala túto správu: „Nevkladáš do svojej povinnosti srdce ani sa nesnažíš dosiahnuť dobré výsledky. Vždy sa snažíš ušetriť si námahu a si povrchná. Ako môžeš s takýmto prístupom dobre konať svoju povinnosť?“ Keď som videla túto spŕšku kritiky, úplne ma to rozrušilo a cítila som sa ukrivdená. Bola som naozaj taká zlá? O niekoľko dní neskôr ma cirkevná vedúca orezala za to, že sa oddávam telesnému pohodliu a cúvam pred všetkým, čo je ťažké. Povedala, že sa chcem vyhnúť námahe pri náročných dizajnoch a nepracujem na nich usilovne, že si povinnosť vždy len odbývam a nedá sa na mňa spoľahnúť. Tieto jej slová zaťali do živého. Dokonca aj sestra, ktorá ma dobre poznala, otvorene povedala: „Ak ako dizajnérka nepremýšľaš nad tým, ako vytvoriť dobré dizajny, ako to potom konáš svoju povinnosť?“ Keď som to počula, bolo to, akoby ma obliali studenou vodou, zmrazilo ma to až do morku kostí. Cítila som, že môj čas na konanie povinnosti pravdepodobne vypršal – každý vedel, aký som človek, takže odteraz mi už nikto nebude dôverovať.

V ten večer som spätne premýšľala nad všetkým, čo sa v poslednom čase stalo, a nad tým, ako ma hodnotili ostatní. Bola som veľmi rozrušená a nenávidela som sa za to, že som všetkých sklamala. Prečo som svoju povinnosť konala takto? Len som plakala a plakala. Vo svojom trápení som si v Božích slovách prečítala toto: „Keď ľudia konajú povinnosť, vždy si vyberajú ľahkú prácu, takú, ktorá nie je namáhavá a ktorá si nevyžaduje čeliť vonkajším živlom. Je to vyberanie si ľahkých prác a vyhýbanie sa tým ťažkým a je to prejav baženia po telesnom pohodlí. Čo ešte? (Sústavné sťažovanie, keď je ich povinnosť trochu ťažká, trochu únavná, keď za to treba zaplatiť.) (Zaoberanie sa jedlom, oblečením a telesnými pôžitkami.) To všetko sú prejavy baženia po telesnom pohodlí. Keď takí ľudia vidia, že úloha je príliš namáhavá alebo riskantná, podstrčia ju niekomu inému; oni sami robia len nenáročnú prácu a vyhovárajú sa, že sú slabej kvality, že im chýba pracovná schopnosť a nemôžu túto úlohu na seba vziať – hoci v skutočnosti je to preto, lebo túžia po telesnom pohodlí. … Taktiež sa pri konaní povinnosti stále sťažujú na ťažkosti a nechcú vynakladať žiadne úsilie a len čo majú chvíľu voľna, hneď odpočívajú, tárajú o nedôležitých veciach alebo sa venujú oddychu a zábave. A keď objem práce narastie a naruší im rytmus a stereotyp ich života, sú s touto situáciou nespokojní a nešťastní. Šomrú a sťažujú sa a stávajú sa v konaní svojich povinností povrchnými. Je to túžba po telesnom pohodlí, však? … Sú ľudia, ktorí sa oddávajú telesnému pohodliu, vhodní na konanie povinnosti? Len čo niekto nadhodí tému konania povinnosti alebo hovorí o platení ceny a znášaní utrpenia, stále krútia hlavou. Majú príliš veľa ťažkostí, sú plní sťažností a sú plní negativity. Takíto ľudia sú zbytoční, nie sú spôsobilí na konanie svojich povinností a mali by byť vyradení.“ (Slovo, zv. V: Zodpovednosti vodcov a pracovníkov. Zodpovednosti vodcov a pracovníkov (2)) Z Božích slov som videla, že vyberať si pri plnení povinnosti len jednoduché a ľahké úlohy a vždy nechávať ostatných robiť zložitejšie a ťažšie veci nie je o intelekte alebo kvalite. Je to oddávanie sa pohodliu a neochota zaplatiť cenu. Keď si spomeniem, ako ma vedúca tímu nechala pracovať na novom type dizajnu, mala som pocit, že je to ťažké, pretože som sa to len začala učiť. Musela som trpieť, zaplatiť cenu, poriadne nad tým pouvažovať a opakovane to upravovať, aby som odviedla dobrú prácu. Keďže som nechcela mať starosti, cúvla som a našla si výhovorku, aby som sa toho zbavila. Chcela som len prácu, ktorá je jednoduchá a ľahká. Keď ma cirkevná vedúca požiadala o úpravu obrázka, vedúca tímu mi dala podrobné pokyny v nádeji, že by som mohla odviesť lepšiu prácu. Hoci som súhlasila, zdalo sa mi to otravné, takže som tomu nevenovala skutočnú pozornosť ani úsilie a len som sa snažila uľahčiť si to. Videla som, že bez ohľadu na to, o čo ide, zdráhala som sa urobiť čokoľvek, čo by si vyžadovalo veľa premýšľania alebo úsilia. Bola som zaujatá len svojím telom. V Božích slovách som si prečítala: „Takíto ľudia sú zbytoční, nie sú spôsobilí na konanie svojich povinností a mali by byť vyradení.“ To ma trochu vystrašilo. Pri konaní svojej povinnosti som vždy brala ohľad na telo a oddávala sa pohodliu, a vôbec som nebola ochotná trpieť a zaplatiť cenu. Myslela som len na to, ako si ušetriť námahu a nezaťažovať si myseľ a srdce. V spôsobe, akým som konala svoju povinnosť, nebola žiadna úprimnosť ani vernosť. Myslela som si, že ak sa cez svoje úlohy nejako pretlčiem a urobím ich, bude to stačiť. Nezohrávala som pozitívnu úlohu. Ba čo viac, ovplyvnila som postup práce. Keby som takto pokračovala bez zmeny, Boh by ma skôr či neskôr vyradil.

Jedného dňa som si prečítala ďalšie Božie slová: „Navonok sa zdá, že niektorí ľudia nemajú počas obdobia vykonávania svojich povinností žiadne vážne problémy. Nerobia nič zjavne zlé, nespôsobujú narušenia ani vyrušenia, ani nekráčajú cestou antikristov. Pri vykonávaní svojich povinností nerobia žiadne veľké chyby ani nemajú žiadne zásadné problémy, ale bez toho, aby si to uvedomovali, sú o niekoľko rokov zjavení ako tí, ktorí vôbec neprijímajú pravdu, ako pochybovači. Prečo je to tak? Iní ľudia problém nevidia, ale Boh podrobne skúma ich najhlbšie srdcia a On problém vidí. Pri vykonávaní svojich povinností boli vždy povrchní a nekajúci. Postupom času sú prirodzene zjavení. Čo znamená zostať nekajúcnym? Znamená to, že hoci po celý čas vykonávali svoje povinnosti, vždy k nimmali nesprávny postoj – postoj povrchnosti, ľahostajnosti, a nikdy nie sú svedomití, nieto ešte aby im venovali celé svoje srdce. Možno vynaložia trochu úsilia, ale robia to len naoko. Nedávajú do svojich povinností všetko a ich priestupky nemajú konca. V Božích očiach sa nikdy nekajali; vždy boli povrchní a nikdy v nich nedošlo k žiadnej zmene – to znamená, že sa nevzdávajú zla vo svojich rukách a nekajajú sa pred Ním. Boh v nich nevidí postoj pokánia a nevidí ani zvrat v ich postoji. S takýmto postojom a takýmto spôsobom sa vytrvalo stavajú k svojim povinnostiam a k Božím povereniam. V tejto tvrdohlavej, neoblomnej povahe nenastáva žiadna zmena, a čo viac, nikdy sa necítili Bohu zaviazaní, nikdy necítili, že ich povrchnosť je priestupkom, zlým skutkom. V ich srdciach niet pocitu dlhu, viny, žiadnych výčitiek a už vôbec nie sebaobviňovania. A ako plynie čas, Boh vidí, že takýto človek je nenapraviteľný. Bez ohľadu na to, čo Boh hovorí a bez ohľadu na to, koľko kázní počuje alebo koľko pravdy pochopí, jeho srdca sa to nedotkne a jeho postoj sa nezmení ani neobráti. Boh to vidí a hovorí: ‚Pre tohto človeka niet nádeje. Nič, čo poviem, sa nedotkne jeho srdca a nič, čo poviem, ho neobráti. Neexistuje spôsob, ako ho zmeniť. Tento človek nie je spôsobilý vykonávať svoju povinnosť a nie je spôsobilý pracovať v Mojom dome.‘ Prečo to Boh hovorí? Pretože keď vykonáva svoju povinnosť a pracuje, je neustále povrchný. Bez ohľadu na to, ako veľmi je orezávaný a bez ohľadu na to, koľko zhovievavosti a trpezlivosti sa mu dostáva, nemá to žiadny účinok a nemôže ho to prinútiť k skutočnému pokániu alebo zmene. Nemôže ho to prinútiť, aby dobre konal svoju povinnosť, nemôže mu to umožniť vydať sa na cestu úsilia o pravdu. Takže tento človek je nenapraviteľný. Keď Boh určí, že človek je nenapraviteľný, bude sa ho ešte stále pevne držať? Nebude. Boh ho nechá ísť.“ (Slovo, zv. III: Rozpravy Krista posledných dní. Tretia časť) „Podľa akého štandardu sa posudzuje, či sú činy a správanie človeka dobré alebo zlé? Závisí to od toho, či vo svojich myšlienkach, odhaleniach a činoch vlastní svedectvo o praktizovaní pravdy a o žití pravdy-reality. Ak túto realitu nemáš alebo ju nežiješ, potom si nepochybne zlosyn. Ako Boh vníma zlosynov? V Božích očiach tvoje myšlienky a vonkajšie skutky o Ňom nesvedčia ani neponižujú a neporážajú satana; namiesto toho Mu robia hanbu a sú plné známok neúcty voči Nemu. Nepodávaš svedectvo o Bohu, nevydávaš sa Mu, ani si neplníš svoje povinnosti a zodpovednosti v prospech Neho; namiesto toho konáš vo svoj prospech. Čo znamená ‚vo svoj prospech‘? Presne povedané, znamená to v satanov prospech. Preto Boh nakoniec povie: ‚Odíďte odo Mňa vy, ktorí páchate neprávosť.‘ V Božích očiach nebudú tvoje činy vnímané ako dobré skutky, budú považované za zlé skutky. Nielenže ich Boh neschváli, ale navyše budú odsúdené. Čo človek s nádejou očakáva, že takouto vierou v Boha získa? Nevyšla by takáto viera nakoniec nazmar?“ (Slovo, zv. III: Rozpravy Krista posledných dní. Slobodu a oslobodenie možno získať len odvrhnutím svojich skazených pováh) Kedysi som si myslela, že aj keď som tie ťažšie a zložitejšie projekty presúvala niekomu inému, nikdy som nezaháľala a niekedy som na dizajne pracovala dlho do noci. Mala som pocit, že konanie povinnosti takýmto spôsobom stačí. Z Božích slov som videla, že On nehľadí na to, koľko práce sme urobili alebo koľko úsilia sme vynaložili, ale skôr na náš prístup k našej povinnosti, či berieme ohľad na Boží úmysel a či máme svedectvo o praktizovaní pravdy. Podľa toho rozhoduje, či si povinnosť človeka získa Jeho schválenie. Hoci to vyzeralo, že som po celý čas konala svoju povinnosť, mala som k nej ľahostajný a povrchný prístup, brala som ohľad len na telo a oddávala sa pohodliu. Robila som to, čo pre mňa bolo ľahké, a vyhýbala som sa tomu, čo bolo ťažké, bez najmenšej vernosti či podriadenosti. Konanie povinnosti týmto spôsobom nespĺňalo ani len štandard obyčajnej práce – bola to snaha oklamať a podviesť Boha. Spomenula som si, ako mi vedúca tímu pridelila nejaké dôležité úlohy, keď som len začínala, no keďže som svoju povinnosť vždy len odflákla, uprednostňovala som ľahké veci a nebrala som ohľad na prácu cirkvi, iba na svoje telo, prestala mi dávať dôležité projekty. Stala som sa niekým, na koho sa nemohol spoľahnúť ani Boh, ani iní ľudia a kto mohol vykonávať len jednoduché práce. Keďže som k povinnosti pristupovala takto, nepripravovala som si dobré skutky, ale skôr som hromadila priestupky. Keby som sa tohto zla nevzdala a nekajala sa pred Bohom, zavrhol by ma, moje priestupky by sa množili a Boh by ma úplne zjavil a vyradil. V tej chvíli mi svitlo, aký nebezpečný bol môj prístup k mojej povinnosti, a to ma trochu vystrašilo. Tiež som si uvedomila, že toto orezávanie bolo Božou pripomienkou a varovaním pre mňa. Bola som príliš otupená, príliš nechápavá! Keby mi to ostatní tak dôrazne nevyčítali, nevidela by som, že môj prístup k povinnosti sa Bohu hnusí. Vedela som, že tento svoj nesprávny stav musím okamžite zmeniť, činiť pokánie pred Bohom a prestať byť neoblomná a vzdorovitá.

Prečítala som si ďalšie Božie slová o svojom stave, v ktorom som brala ohľad na telo a oddávala sa pohodliu. Božie slová znejú: „Bez ohľadu na to, akú prácu niektorí ľudia robia alebo akú povinnosť vykonávajú, v tom nie sú dobrí, je to na nich priveľa, nevedia plniť žiadne záväzky ani zodpovednosti, ktoré by si ľudia mali plniť. Nie sú odpadom? Sú ešte stále hodní toho, aby boli nazývaní ľuďmi? Je s výnimkou prostoduchých a duševne či telesne postihnutých ľudí nažive niekto, kto by si nemal konať svoje povinnosti a plniť svoje zodpovednosti? Takýto človek je však neustále úskočný, ulieva sa a nechce si plniť svoje zodpovednosti, z čoho vyplýva, že sa nechce správať ako poriadny človek. Boh mu dal možnosť byť ľudskou bytosťou a dal mu kvalitu a dary, no on to nedokáže využiť pri plnení svojej povinnosti. Nerobí nič, ale chce si užívať na každom kroku. Je taký človek hodný toho, aby sa nazýval ľudskou bytosťou? Bez ohľadu na to, aká práca mu je zverená – či je dôležitá, alebo obyčajná, ťažká, alebo jednoduchá –, vždy je povrchný, lenivý a úlisný. Keď sa vyskytnú problémy, snaží sa zodpovednosť za ne preniesť na iných ľudí; nepreberá žiadnu zodpovednosť a naďalej chce žiť ako parazit. Nie je zbytočným odpadom?“ (Slovo, zv. V: Zodpovednosti vodcov a pracovníkov. Zodpovednosti vodcov a pracovníkov (8)) „Akí ľudia sú zbytoční? Popletení ľudia, ľudia, ktorí premárňujú svoje dni. Ľudia tohto druhu nie sú zodpovední v ničom, čo robia, a ani to neberú vážne; všetko pokazia. Nedbajú na tvoje slová bez ohľadu na to, ako hovoríš o pravde v duchovnom spoločenstve. Myslia si: ‚Budem takto prešľapovať na mieste, ak budem chcieť. Hovorte si, čo chcete! V každom prípade teraz konám svoju povinnosť a mám čo jesť a to stačí. Aspoň nemusím byť žobrák. Ak jedného dňa nebudem mať čo jesť, potom o tom popremýšľam. Nebo vždy nechá človeku nejaké východisko. Hovoríš, že nemám svedomie ani rozum a že som popletený – no a čo? Neporušil som zákon. Nanajvýš mi len trochu chýba charakter, ale to pre mňa nie je žiadna strata. Pokiaľ mám čo jesť, je to v poriadku.‘ Čo si myslíte o tomto pohľade? Vravím ti, že takíto popletení ľudia, ktorí premárňujú svoje dni, sú všetci predurčení na to, aby boli vyradení, a neexistuje spôsob, ako by mohli dosiahnuť spásu. Všetci tí, ktorí veria v Boha niekoľko rokov, ale nikdy neprijali žiadnu pravdu a sú bez skúsenostných svedectiev, budú vyradení. Nikto neprežije. Odpad a všetci naničhodníci sú príživníci a sú predurčení na vyradenie. Ak sú len príživníkmi vodcovia a pracovníci, musia byť prepustení a vyradení o to viac. Popletení ľudia ako títo ešte stále chcú byť vodcami a pracovníkmi; sú nehodní! Nevykonávajú žiadnu skutočnú prácu, a predsa chcú byť vodcami. Naozaj sú nehanební!“ (Slovo, zv. V: Zodpovednosti vodcov a pracovníkov. Zodpovednosti vodcov a pracovníkov (8)) Prísne Božie odhalenie ma prinútilo uvedomiť si, že ak je človek vo svojej povinnosti vždy povrchný a nikdy nepreberá zodpovednosť, znamená to, že je bezcenný. Ak do ničoho nevloží svoje srdce, ak vždy len zaháľa, bezcieľne sa pretĺka, nekoná si riadne povinnosti alebo sa neučí nové zručnosti, potom je nanič. Uvažovala som a videla som, že presne taká som bola vo svojej povinnosti. Bez ohľadu na to, akú prácu som dostala, nechcela som nad ňou veľmi premýšľať, trpieť ani sa usilovať o to, aby som bola vo svojej povinnosti efektívna. Uspokojila som sa s tým, že som len vyzerala zaneprázdnene a nezaháľala som. Nebrala som azda svoju povinnosť na ľahkú váhu, keď som ju konala takýmto spôsobom? Tiež mi napadlo, že odmalička som vždy závidela ľuďom z majetných rodín, ktorí nemali na svete žiadne starosti, mohli cestovať a žiť si pohodlným a ľahkým životom. Zúfalo som túžila po takomto živote aj pre seba. Mala som pocit, že keďže my ľudia žijeme len niekoľko desaťročí, ak si neužívame, nie je taký život prežitý nadarmo? Keď som dospela, videla som, ako všetci ostatní tvrdo pracujú, aby zarobili peniaze, a tak som začala podnikať. Ale aj tak sa mi nechcelo vynakladať príliš veľa energie a vždy som bola ponorená do televíznych seriálov a románov. Svojmu podnikaniu som nevenovala veľa pozornosti a bolo mi jedno, či zarobím alebo nie. Do konca roka som nielenže nič nezarobila, ale ešte som aj utrpela stratu. Ani to ma však príliš nerozrušilo. Len som sa utešovala myšlienkou, že na niekoľkých stratách nezáleží, pokiaľ mám čo jesť. Môj pohľad na život bol: „Dnešné víno vypi dnes a o zajtrajšok sa staraj až zajtra“ a „Život je krátky, tak si ho užívaj, kým môžeš“. Keďže som bola ovplyvnená týmito satanskými myšlienkami, nikdy som sa nevenovala riadnym povinnostiam a nesnažila sa o pokrok; nemala som v živote cieľ. Podľa týchto myšlienok som žila aj po tom, čo som sa stala veriacou. Mala som pocit, že brať svoju povinnosť vždy na ľahkú váhu, nepreťažovať sa, príliš nepremýšľať a nestresovať sa je skvelý spôsob života. No v skutočnosti som sa nedokázala zhostiť žiadnej práce. Nebola som na nič užitočná, bola som len ako odpad. Čím viac som uvažovala o svojom správaní, tým viac som bola prekvapená. Nebola som presne tým druhom parazita, ktorého Boh odhaľoval? Aby Boh spasil ľudstvo, nielenže vyjadril svoje slová a poskytol nám pravdu a život, ale tiež nám udelil všetko, čo potrebujeme na prežitie, a dovolil nám užívať si to v hojnosti. Stará sa o nás a chráni nás, aby sme nepadli do satanových pascí. Ja som však bola ľahkovážna a nezodpovedná. Vo svojej povinnosti som nevedela Bohu odplatiť Jeho lásku a namiesto toho sa zo mňa stal lenivý parazit. Otrávená a ovplyvnená touto satanskou myšlienkou som vyhľadávala iba potešenie a telesné pôžitky. Nikdy som sa vážne nezamýšľala nad správnymi vecami ani nad tým, ako dobre konať svoju povinnosť, aby som uspokojila Boha. Vtedy som pri uvažovaní pocítila nevoľnosť a znechutenie zo seba samej, ako aj opovrhnutie. Cítila som, že satan ma skutočne skazil príliš hlboko. Stratila som všetko svedomie a rozum a stala som sa veľmi otupenou. Tiež som videla, ako satan využíva tieto myšlienky, aby ľudí paralyzoval a robil nás čoraz skazenejšími. Nakoniec sa z nás stane odpad, budeme presne ako chodiace mŕtvoly bez duše. Tak veľmi som ľutovala, že som svoju povinnosť nekonala poriadne, že som neurobila jedinú vec, ktorá by potešila Boha. Cítila som sa Bohu naozaj zaviazaná a modlila som sa: „Bože, bola som tak hlboko skazená satanom. Keby si ma nebol zjavil, nikdy by som nevidela, aký vážny je môj problém. Vo svojej povinnosti som bola nezodpovedná a chýbala mi normálna ľudská prirodzenosť, užívala som si toľko Tvojej milosti, ale nikdy som Ti nevedela odplatiť Tvoju lásku. Bola som parazit. Budem vzdorovať telu a kajať sa pred Tebou, budem vedome hľadať pravdu a konať svoju povinnosť podľa Tvojich požiadaviek.“

Neskôr som si prečítala ďalší úryvok Božích slov. Všemohúci Boh hovorí: „Keďže si človek, mal by si uvažovať o tom, aké sú zodpovednosti človeka. Zodpovednosti, ktoré si najviac cenia neverci, ako je mať úctu k rodičom, starať sa o nich a robiť dobré meno svojej rodine, netreba spomínať. Všetky sú prázdne a bez skutočného významu. Aká je úplne minimálna zodpovednosť, ktorú by si mal človek plniť? Najrealistickejšou vecou je, ako teraz dobre konáš svoju povinnosť. Byť spokojný len s tým, že to robíš len naoko, nie je plnením si zodpovednosti, ani len hovorenie slov a učení nie je plnením si zodpovednosti. Iba praktizovanie pravdy a konanie podľa princípu je plnením si zodpovednosti. Iba vtedy, keď je tvoje praktizovanie pravdy účinné a prospešné pre ľudí, si si skutočne splnil svoju zodpovednosť. Bez ohľadu na to, akú povinnosť konáš, si skutočne splníš svoju zodpovednosť iba vtedy, keď vo všetkom vytrváš v konaní podľa pravdy-princípov. Robiť veci len naoko podľa ľudského spôsobu konania je povrchné; iba držanie sa pravdy-princípov je správnym konaním povinnosti a plnením si zodpovednosti. A keď si plníš svoju zodpovednosť, nie je to prejav vernosti? Je to prejav verného konania povinnosti. Iba vtedy, keď máš tento zmysel pre zodpovednosť, toto odhodlanie a túžbu a tento prejav vernosti voči svojej povinnosti, sa na teba Boh pozrie s priazňou a schváli ťa. Ak nemáš ani tento zmysel pre zodpovednosť, Boh s tebou bude zaobchádzať ako s povaľačom a hlupákom a bude tebou pohŕdať. … Keď Boh niekomu pridelí kus cirkevnej práce, čo od neho očakáva? Po prvé Boh dúfa, že je usilovný a zodpovedný, že sa k tejto časti práce správa ako k veľkej veci a že s ňou podľa toho zaobchádza a robí ju dobre. Po druhé Boh dúfa, že je to osoba hodná dôvery a že bez ohľadu na to, koľko času uplynie a ako sa zmení prostredie, jej zmysel pre zodpovednosť neochabne a jej integrita obstojí v skúške. Ak je to dôveryhodná osoba, Boh bude pokojný a už na túto záležitosť nebude dohliadať ani ju sledovať. Je to preto, lebo jej vo svojom srdci dôveruje a ona určite dokončí zverenú úlohu bez toho, aby sa niečo pokazilo. Keď Boh niekomu zverí úlohu, nie je to presne to, v čo dúfa? (Je.) Keď teda pochopíš Boží úmysel, mal by si vo svojom srdci vedieť, ako konať, aby si splnil Božie požiadavky, našiel priazeň v Božích očiach a získal si Jeho dôveru. Ak jasne vidíš svoje vlastné prejavy, správanie a postoj, s ktorým pristupuješ k svojej povinnosti, máš sebauvedomenie a vieš, čo si, nie je potom nerozumné, aby si od Boha požadoval, aby sa na teba pozeral priaznivo, preukazoval ti milosť alebo s tebou mimoriadne zaobchádzal? (Áno, je.) Dokonca aj ty si o sebe myslíš veľmi málo a sám sebou pohŕdaš, no napriek tomu požaduješ, aby sa na teba Boh pozeral s priazňou – to nedáva zmysel. Ak teda chceš, aby sa na teba Boh pozeral priaznivo, mal by si sa aspoň stať dôveryhodným v očiach iných ľudí. Ak chceš, aby ti ostatní dôverovali, aby sa na teba pozerali priaznivo a aby si ťa vysoko cenili, musíš byť prinajmenšom dôstojný, mať zmysel pre zodpovednosť, držať slovo a byť dôveryhodný. Okrem toho musíš byť pred Bohom usilovný, zodpovedný a verný, čím v podstate splníš požiadavky, ktoré na teba Boh má. Potom bude nádej, že získaš Božie schválenie, však? (Áno, bude.)“ (Slovo, zv. V: Zodpovednosti vodcov a pracovníkov. Zodpovednosti vodcov a pracovníkov (8)) Z Božích slov som pochopila, že každý človek má svoje vlastné zodpovednosti a povinnosti, a že ak chceme žiť dôstojne a hodnotne, je kľúčové, či sme schopní plniť si svoju zodpovednosť vo svojich povinnostiach a pristupovať ku každej úlohe, ktorú nám zverí Boh, vážne a svedomito. Nemali by sme potrebovať, aby nás ostatní neustále nabádali a pripomínali nám to, ale mali by sme mať zmysel pre zodpovednosť. Nezáleží na tom, ako sa veci vyvinú, dôležité je, do akej miery človek vloží svoje srdce do toho, čo robí. Iba ľudia s takýmto prístupom majú integritu a dôstojnosť, dá sa na nich spoľahnúť a Boh si ich skutky zapamätá. Keď som pochopila Boží úmysel, osvietilo ma to a ukázalo mi to cestu praktizovania. Odvtedy som si pri plnení svojej povinnosti často pripomínala, aby som bola pozornejšia, hľadala pravdu-princípy a snažila sa konať najlepšie, ako viem.

Raz, keď sme sa s jednou sestrou rozprávali o návrhu jedného obrázka, spomenula, že musíme vychádzať zo západných štýlov a urobiť ho pôsobivým. Keď povedala „pôsobivým“, cítila som, že to bude ťažké, a hoci som vedela, že západné štýly vyzerajú pekne, vytvárať všetky tie rôzne dekoratívne efekty bude zložité. Predtým takéto návrhy vždy robili iné sestry a ja som v tom nebola veľmi zručná. Dosiahnuť dobrý výsledok by bolo pre mňa skutočne ťažké a zabralo by mi to veľa času a energie. Váhala som a chcela som to odmietnuť, nech to urobí iná sestra, ale potom som si spomenula na úryvok Božích slov, ktorý som predtým čítala: „Predpokladajme, že cirkev ti zariadi prácu a ty povieš: ‚… Akúkoľvek úlohu mi cirkev pridelí, zhostím sa jej s celým srdcom a silou. Ak niečomu nebudem rozumieť alebo sa objaví problém, budem sa modliť k Bohu, hľadať pravdu, riešiť problémy podľa pravdy-princípov a vykonávať prácu dobre. Nech je moja povinnosť akákoľvek, použijem všetko, čo mám, aby som ju konal dobre a uspokojil Boha. V čomkoľvek, čo môžem dosiahnuť, urobím všetko pre to, aby som vzal na plecia zodpovednosť, ktorú mám niesť, a prinajmenšom nepôjdem proti svojmu svedomiu a rozumu, nebudem povrchný ani úskočný, nebudem sa ulievať a nebudem si užívať plody práce iných. Nič, čo urobím, nebude pod normou svedomia.‘ To je minimálna norma správania človeka a ten, kto koná svoju povinnosť týmto spôsobom, môže byť považovaný za človeka so svedomím a rozumom. Musíš mať aspoň čisté svedomie pri konaní svojej povinnosti, musíš byť aspoň hodný svojich troch jedál denne a nesmieš sa priživovať. Tomu sa hovorí mať zmysel pre zodpovednosť. Či už je tvoja kvalita vysoká alebo nízka a či už rozumieš pravde alebo nie, v každom prípade musíš mať tento postoj: ‚Keďže táto práca bola zverená mne, musím ju brať vážne, musím ju pokladať za svoju starosť a musím ju robiť z celého srdca a zo všetkých síl, aby som ju urobil dobre. Čo sa týka toho, či ju dokážem robiť dokonale, nemôžem ponúknuť žiadnu záruku, ale môj postoj je taký, že urobím všetko pre to, aby som ju robil dobre, a určite ju nebudem robiť povrchne. Ak sa v práci objaví problém, potom by som mal prevziať zodpovednosť a uistiť sa, že sa z neho poučím a budem dobre konať svoju povinnosť.‘ To je správny postoj.“ (Slovo, zv. V: Zodpovednosti vodcov a pracovníkov. Zodpovednosti vodcov a pracovníkov (8)) Premýšľala som o tom, aká nezodpovedná som bola predtým vo svojej povinnosti. Vždy som sa ňou len nejako pretĺkla a urobila som veľa vecí, ktoré sa Bohu hnusili. Tentoraz som nemohla brať ohľad na telo a oddávať sa pohodliu. Musela som brať ohľad na Boží úmysel a prevziať zodpovednosť za svoju povinnosť. V duchu som sa rozhodla, že bez ohľadu na to, koľko toho dokážem, najprv sa musím podriadiť a tvrdo pracovať. Najdôležitejšie bolo urobiť všetko, čo je v mojich silách. S týmito myšlienkami som cítila, že mám jasný smer. Premyslela som si princípy našej práce, zozbierala som nejaké referenčné materiály, potom som urobila niekoľko verzií a poslala ich ostatným sestrám na pripomienkovanie. Po niekoľkých úpravách to bolo konečne hotové. Keď som praktizovala týmto spôsobom, mala som v srdci pokoj a cítila som, že som pragmatickejšia ako predtým.

Potom som sa vo svojej povinnosti zamerala na uvažovanie o sebe samej a vzdorovanie telu. Dbala som na to, aby som viac premýšľala nad maličkosťami v každodennom živote, nad úlohami, ktoré mi cirkev pridelila, a nad tým, ako svoju povinnosť konať lepšie. V skutočnosti ma to veľmi nevyčerpávalo, ale naopak, cítila som sa naplnená. Je naozaj úžasné, keď si počíname takto! Hoci niekedy stále chcem brať ohľad na telo a oddávať sa pohodliu, svoju skazenosť si uvedomujem lepšie ako predtým. Len čo si uvedomím, že sa zjavila, hneď sa pomodlím a poprosím Boha, aby mi pomohol vzdorovať telu a aby ma disciplinoval, ak budem opäť povrchná, záludná a nezodpovedná. Časom som dokázala niesť bremeno vo svojej povinnosti a som ochotná vziať na seba svoje zodpovednosti a plniť si svoju povinnosť. Len takto sa dá žiť s integritou, dôstojnosťou a vnútorným pokojom.