V roku 2019, keď som bola vodkyňou v cirkvi, som stretla dvoch vodcov vyššej úrovne. Vždy keď hovorili v duchovnom spoločenstve o pravde, aby vyriešili problémy, pochopili v čom spočíva hlavný problém. Ich duchovné spoločenstvo a rozbor začínali na povrchu a potom prechádzali do hĺbky, napredovali systematicky, vrstva za vrstvou, a ja som mala pocit, že počúvanie ich slov mi prináša veľký úžitok, že problémy veľmi dobre chápu a že vlastnia pravdu-realitu. Keďže moje životné skúsenosti boli plytké, myslela som si, že ak ma budú viesť takíto ľudia, určite budem napredovať rýchlejšie, viac porozumiem pravde a zaistím si tak, že dosiahnem spásu. Bez ohľadu na to, na aké problémy či ťažkosti som potom v práci narazila, hneď som im písala a pýtala sa na radu. Keď som videla, že detailné a systematické vedenie v ich odpovediach dokáže vyriešiť moje problémy a ťažkosti, ešte viac som ich obdivovala a spoliehala sa na nich. Postupne som sa na nich obracala pri riešení veľkých aj malých problémov a dokonca aj niektorých bežných záležitostí. Nech už bol môj stav či problém akýkoľvek, pri hľadaní pravdy som sa nesústredila na jedenie a pitie Božích slov ani som nechcela hovoriť v duchovnom spoločenstve so sestrami, s ktorými som pracovala. Namiesto toho som s vyriešením všetkých vecí čakala na zhromaždenie s týmito dvoma vodcami. Vždy keď som ich na zhromaždení počula hovoriť v duchovnom spoločenstve, pozorne som počúvala a usilovne si robila poznámky. Bála som sa, že ak budem nepozorná, niečo mi unikne. Na pravidelných zhromaždeniach títo dvaja vodcovia často poukazovali na naše jednotlivé problémy a rozoberali ich, a ak niekto, kto bol orezaný, reagoval hádaním alebo svoje konanie ospravedlňoval, hneď na mieste ho odhalili. Niekedy, keď som zjavila skazenosť, ktorej som si ani nebola vedomá, dokázali poukázať na moje skryté motívy, hovoriť v duchovnom spoločenstve o prirodzenosti môjho správania a rozobrať ho. To vo mne ešte viac posilnilo pocit, že títo dvaja vodcovia rozumejú pravde a vlastnia realitu, takže som ich čoraz viac obdivovala a uctievala. Keď som ich však po istom čase sledovala pri práci, všimla som si, že keď hovoria v duchovnom spoločenstve a riešia problémy na zhromaždeniach, len poukazujú na skazené povahy, ktoré sme zjavili, zriedka však hovoria o svojich vlastných zjaveniach skazeností a o skutočných skúsenostiach. Väčšinu času hovorili len o svojom pozitívnom vstupe, akoby sami neboli skazení a vlastnili veľkú schopnosť praktizovať pravdu. Mala som akýsi neurčitý pocit, že sa zameriavajú len na prácu a vlastne nemajú žiadny vstup do života. Potom som si však pomyslela: „Dokážu prezrieť problémy iných a viesť našu prácu. Nie je to tiež prejav toho, že majú vstup do života a že vlastnia realitu?“ A tak som si ich stále veľmi vážila, robila si z nich modly a dokonca napodobňovala ich spôsob práce. Vždy keď som videla, že bratia a sestry majú problémy pri konaní svojej povinnosti alebo že zjavujú svoje skazené povahy, napodobňovala som týchto dvoch vodcov a neúnavne som ich odhaľovala. V dôsledku toho niektorí bratia a sestry upadli do negativity. Báli sa ma a cítili sa mnou obmedzovaní. Keďže som týchto dvoch vodcov príliš uctievala, vždy keď som čelila problémom, nespoliehala som sa na Boha pri hľadaní pravdy. Namiesto toho som sa pri hľadaní riešení vždy obracala na nich. Postupne som mala pocit, že moje myslenie je čoraz viac zmätené. Či už išlo o stavy bratov a sestier, alebo o pracovné problémy, všetko sa mi zdalo nejasné a nedokázala som to vidieť zreteľne a problémy, ktoré som predtým vedela vyriešiť, ma teraz nechávali bezradnou. No stále som nad sebou neuvažovala.

Jedného dňa v apríli som sa dopočula, že títo dvaja vodcovia vyššej úrovne boli odhalení ako falošní vodcovia, ako ľudia, ktorí sa neusilujú o pravdu, a obaja odstúpili. Vôbec som si netrúfala tomu uveriť. Niekoľko dní som si neustále kládla otázku, „Ako mohli odstúpiť? Majú pracovné schopnosti a rozumejú toľkým pravde-princípom, a predsa boli obaja zjavení ako ľudia neusilujúci sa o pravdu. Ja sa im ani zďaleka nevyrovnám. Dokážem teda dobre konať svoju povinnosť a dosiahnuť spásu, ak budem pokračovať v praktizovaní svojej viery týmto spôsobom?“ V tom čase som prežívala veľké utrpenie. Dokonca som pomýšľala na odstúpenie. Uvedomovala som si, že môj stav je nesprávny, a nemohla som si nepoložiť otázku, „Verím v Boha, alebo vo svojich vodcov? Prečo ma odstúpenie týchto dvoch vyššie postavených vodcov tak silno zasiahlo a mám dokonca pocit, že v mojej viere v Boha už niet nádeje na dosiahnutie spásy?“ Uvedomila som si, že síce verím v Boha, no uctievam ľudí a že Boh nemá v mojom srdci miesto. Bol to nebezpečný stav a cítila som obavy. Rýchlo som sa preto modlila k Bohu a prosila Ho, aby ma viedol k poznaniu mojej vlastnej skazenosti.

Nasledujúci deň som si prečítala Božie slovo: „Bolo by najlepšie, keby títo ľudia, ktorí tvrdia, že nasledujú Boha, otvorili oči a dobre sa pozreli, v koho presne veria: Je to skutočne Boh, v ktorého veríš, alebo satan? Ak vieš, že to, v čo veríš, nie je Boh, ale tvoje vlastné modly, potom by bolo najlepšie, keby si netvrdil, že si veriaci. Ak ale naozaj nevieš, v koho veríš, potom by bolo najlepšie, keby si netvrdil, že si veriaci. Tvrdiť to by bolo rúhanie! Nikto vás nenúti veriť v Boha. Nehovorte, že vo Mňa veríte. Mám dosť takých rečí a už ich viac nechcem počúvať, lebo to, v čo veríte, sú modly vo vašom srdci a miestni tyrani medzi vami.“ (Slovo, zv. I: Božie zjavenie a dielo. Varovanie pre tých, ktorí neuvádzajú pravdu do praxe) Čítanie Božieho slova ma veľmi dojalo, najmä tá časť, ktorá hovorí: „Bolo by najlepšie, keby títo ľudia, ktorí tvrdia, že nasledujú Boha, otvorili oči a dobre sa pozreli, v koho presne veria.“ Tie slová do mňa naozaj prenikli a mala som pocit, akoby som to bola ja, koho Boh odhaľuje. Keď tak spätne premýšľam nad svojimi skúsenosťami s tými dvoma vodcami vyššej úrovne, videla som ich riešiť problémy jasne a logicky a hovoriť usporiadaným a systematickým spôsobom. Preto som mala pocit, že vlastnia pravdu-realitu a že ak sa budem s nimi častejšie zhromažďovať a hovoriť s nimi v duchovnom spoločenstve, rýchlo urobím pokrok v živote a zabezpečím si dosiahnutie spásy. Takže namiesto toho, aby som sa spoliehala na Boha pri hľadaní pravdy na vyriešenie všetkých problémov alebo ťažkostí, ktorým som čelila, vždy som sa opýtala tých dvoch vodcov, spoliehala sa na nich a robila všetko, čo povedali. V mojom srdci sa stali modlami a ja som sa na nich spoliehala. Teraz, keď odstúpili, mala som pocit, že pri konaní svojej povinnosti nemám cestu ani smer. Až vtedy som si uvedomila, že po celý ten čas to nebol Boh, ale ľudia, na ktorých som sa spoliehala a ku ktorým som vzhliadala. Navonok som verila v Boha a konala svoju povinnosť a moje ústa sa každý deň modlili k Bohu, no v mojom srdci pre Neho nebolo miesto. Keď som narazila na problémy, vždy som vyhľadávala ľudí a počúvala ich. Očividne som verila v ľudí! Potom som si spomenula na tieto Božie slová: „Ľudia, ktorí veria v Boha, by sa Mu mali podriadiť a uctievať Ho. Nevyvyšuj sa a nevzhliadaj k žiadnej osobe. Nedávaj Boha na prvé miesto a ľudí, ku ktorým vzhliadaš, až na druhé a seba samotného na tretie miesto. Žiadny človek by nemal zastávať miesto v tvojom srdci a nemal by si považovať ľudí – najmä nie tých, ktorých uctievaš – za rovnocenných s Bohom alebo za Jemu rovných. To je pre Boha neprijateľné.“ (Slovo, zv. I: Božie zjavenie a dielo. Desať správnych ustanovení, ktoré musí dodržiavať Boží vyvolený ľud vo Veku kráľovstva) Cítila som, že Božia spravodlivá povaha nestrpí žiadnu urážku. Boh je Stvoriteľ a tí, ktorí v Neho veria, by Ho mali uctievať a ctiť si Ho ako veľkého a nesmú uctievať ani obdivovať ľudí. Verila som v Boha, no zároveň som si z ľudí urobila modly, čo On nenávidí. Ak by som v tom pokračovala, urazila by som Božiu povahu!

V tom období som sa neustále modlila k Bohu a uvažovala som nad tým, prečo som tých dvoch vodcov tak veľmi uctievala. Čítaním Božích slov som postupne lepšie porozumela tomuto problému. Všemohúci Boh hovorí: „Neobdivuješ Kristovu pokoru, ale uctievaš falošných pastierov s významným postavením. Nemiluješ Kristovu milotu alebo múdrosť, ale máš rád chlipníkov, ktorí sa pridávajú k nečistote sveta. Iba sa posmievaš Kristovej bolesti z toho, že nemá kde hlavu skloniť, ale obdivuješ tie mŕtvoly, ktoré poľujú na obety a žijú v zhýralosti. Nie si ochotný trpieť spolu s Kristom, ale s radosťou sa vrháš do náručia tých bezohľadných a svojvoľných antikristov, hoci ti dávajú len telo, slová a kontrolu. Dokonca aj teraz sa tvoje srdce obracia k nim, k ich povesti, k ich postaveniu, k ich silám. A predsa naďalej prijímaš taký postoj, že je pre teba ťažké prijať Kristovo dielo a nie si ochotný ho prijať. Len preto hovorím, že ti chýba viera, že uznávaš Krista. Nasleduješ Ho až dodnes len preto, lebo si nemal inú možnosť. V tvojom srdci sa navždy týči rad vznešených obrazov; nemôžeš zabudnúť na žiadne ich slovo a skutok ani na ich vplyvné reči a ruky. V tvojom srdci sú navždy najvyššie a navždy hrdinami. No to dnes neplatí pre Krista. V tvojom srdci je naveky bezvýznamný a nikdy si nezaslúži bázeň. Je totiž príliš obyčajný, má príliš malý vplyv a ani zďaleka nie je vznešený.“ (Slovo, zv. I: Božie zjavenie a dielo. Si naozaj veriacim v Boha?) „Bez ohľadu na úroveň vodcu alebo pracovníka, ak ich uctievate, pretože rozumejú troche pravdy a majú zopár darov, a veríte, že majú pravdu-realitu a môžu ti pomôcť, a ak k nim vo všetkom vzhliadaš a spoliehaš sa na nich a prostredníctvom toho sa snažíš dosiahnuť spásu, potom je to od teba hlúpe a nevedomé. Nakoniec všetko vyjde nazmar, pretože tvoj východiskový bod je vo svojej podstate nesprávny. Bez ohľadu na to, koľkým pravdám niekto rozumie, nemôže nahradiť Krista, a bez ohľadu na to, aký je niekto nadaný, neznamená to, že má pravdu – takže každý, kto uctieva iných ľudí, vzhliada k nim a nasleduje ich, bude nakoniec vyradený a odsúdený. Veriaci v Boha môžu vzhliadať len k Bohu a nasledovať len Jeho. Vodcovia a pracovníci, nech je ich hodnosť akákoľvek, sú stále obyčajní ľudia. Ak ich vidíš ako svojich priamych nadriadených, ak máš pocit, že sú nad tebou, že sú schopnejší ako ty a že by ťa mali viesť, že sú vo všetkom o triedu vyššie ako všetci ostatní, potom sa mýliš – je to klam. A aké následky ti tento klam prinesie? Nevedomky ťa povedie k tomu, že budeš merať svojich vodcov na základe požiadaviek, ktoré nezodpovedajú realite, a nebudeš schopný správne pristupovať k problémom a nedostatkom, ktoré majú; zároveň ťa bude bez toho, aby si si to uvedomoval, hlboko priťahovať ich šarm, dary a talenty, takže skôr než sa nazdáš, ich budeš uctievať a oni sa stanú tvojím bohom. Tá cesta, od chvíle, keď sa stanú tvojím vzorom, predmetom tvojho uctievania, až po chvíľu, keď sa staneš jedným z ich nasledovníkov, je cestou, ktorá ťa nevedomky odvedie od Boha. A aj keď sa budeš postupne vzďaľovať od Boha, stále budeš veriť, že nasleduješ Boha, že si v Jeho dome, že si v Jeho prítomnosti, hoci v skutočnosti budeš zajatý služobníkmi satana, antikristmi. Ani to nepocítiš. Je to veľmi nebezpečný stav. Na vyriešenie tohto problému je čiastočne potrebná schopnosť rozlíšiť prirodzenosť-podstatu antikristov a schopnosť prehliadnuť ohavnú tvár nenávisti antikristov voči pravde a ich odolávania Bohu; takisto si to vyžaduje poznať bežne používané techniky antikristov na zavádzanie a lákanie ľudí do pasce, ako aj spôsob, akým konajú. Okrem toho sa musíte usilovať o poznanie Božej povahy a podstaty. Musí vám byť jasné, že len Kristus je pravda, cesta a život, že uctievanie akejkoľvek osoby vám prinesie katastrofu a nešťastie. Musíte veriť, že len Kristus môže spasiť ľudí, a musíte nasledovať Krista a podriadiť sa Mu s absolútnou vierou. Len to je správna cesta ľudského života. Niekto by mohol povedať: ‚Nuž, mám svoje dôvody na uctievanie vodcov – v srdci prirodzene uctievam každého, kto je talentovaný. Uctievam každého vodcu, ktorý je v súlade s mojimi predstavami.‘ Prečo trváš na uctievaní človeka, hoci veríš v Boha? Kto je v konečnom dôsledku ten, kto ťa spasí? Kto je ten, kto ťa skutočne miluje a chráni – naozaj to nevidíš? Ak veríš v Boha a nasleduješ Boha, mal by si dbať na Jeho slovo, a ak niekto hovorí a koná správne a je to v súlade s pravdou-princípmi, stačí sa podriadiť pravde – nie je to takéto jednoduché? Prečo si taký podlý? Prečo trváš na tom, že si nájdeš niekoho, koho uctievaš, aby si ho nasledoval? Prečo sa ti páči byť satanovým otrokom? Prečo namiesto toho nebyť služobníkom pravdy? V tomto sa ukazuje, či má človek rozum a dôstojnosť.“ (Slovo, zv. IV: Odhaľovanie antikristov. Šiesty bod) Po prečítaní Božích slov som mala pocit, že som presne tým otrokom satana, ktorého Boh odhalil. Páčilo sa mi uctievať ľudí s postavením a darmi, ktorí vedeli dobre rozprávať. Videla som, že keď tí dvaja vyššie postavení vodcovia hovorili v duchovnom spoločenstve o pravde, aby vyriešili problémy, vedeli pochopiť hlavné body a ich duchovné spoločenstvo bolo dobre usporiadané, jasné a systematické. Priťahovali ma ich dary a pracovné schopnosti a mala som pocit, že rozumejú pravde a vlastnia pravdu-realitu, takže som ich slepo zbožňovala a spoliehala sa na nich. Cítila som, že ak ma oni budú viesť, dokážem porozumieť pravde, dobre konať svoju prácu, rýchlo napredovať a mať nádej na dosiahnutie spásy. No ak by som stratila ich pomoc a vedenie, nádej na dosiahnutie spásy v mojej viere by bola malá. Bola som taká zmätená a slepá! Boh je zdrojom pravdy a iba On môže obdariť ľudstvo pravdou, vyriešiť všetky jeho problémy a ťažkosti a spasiť nás spod vplyvu satana. Bez ohľadu na to, aké vysoké postavenie človek má alebo aký je nadaný a schopný, bol skazený satanom a nemožno sa naňho spoliehať ani ho uctievať. Hoci som verila v Boha, v mojom srdci pre Neho nebolo miesto. Keď som čelila problémom, pri hľadaní pravdy som sa nikdy nespoliehala na Boha. Namiesto toho som čakala, že riešenie prinesú ľudia. Nebolo to odo mňa hlúpe? Len sa zamyslite – vari nevedeli tí dvaja vodcovia prezrieť problémy a hovoriť o svojom poznaní preto, že tomu porozumeli z Božieho slova? A bez ohľadu na to, aké veľké boli ich dary a výrečnosť, boli to skazené ľudské bytosti, ktoré nevlastnili vôbec nijakú pravdu. Aj oni potrebovali prijať Boží súd a napomínanie a potrebovali Božiu spásu. Napriek tomu som k nim vzhliadala a uctievala ich a dokonca som sa na nich chcela spoliehať na ceste k dosiahnutiu spásy prostredníctvom viery v Boha. Bola som taká hlúpa. Keď som si tieto veci uvedomila, znepokojilo ma to. Videla som, že sa neusilujem o pravdu a slepo uctievam ľudí. Tým, že som vo svojom srdci dávala ľuďom vyššie postavenie než Bohu, som sa Mu už vyhýbala a zradila Ho a kráčala som cestou odporu voči Nemu. Tieto myšlienky ma naplnili ľútosťou a sebaobviňovaním a chcela som sa pred Bohom kajať.

Až neskôr som zistila dôvody, prečo tí dvaja vodcovia vyššej úrovne odstúpili. Jeden z nich sa usiloval o povesť a postavenie a využíval prácu na to, aby sa predvádzal a aby k nemu ostatní vzhliadali. Preto keď jeho práca neprinášala výsledky, začal byť negatívny a ulieval sa. Bratia a sestry s ním mnohokrát hovorili v duchovnom spoločenstve a pomáhali mu, ale on sa nezmenil. Nakoniec nebol schopný vykonávať žiadnu skutočnú prácu, a tak odstúpil. Druhý vodca sa sťažoval, že viera v Boha je utrpenie, pretože rodina mu v nej bránila, vzdal sa svojej povinnosti a vrátil sa žiť do domu svojej rodiny. Keď som to všetko počula, bola som prekvapená. Keď títo dvaja vodcovia hovorili v duchovnom spoločenstve na pravidelných zhromaždeniach, rozprávali sebavedomo a pri riešení ťažkostí iných ľudí rečnili jasne a presvedčivo. Prečo však nedokázali stáť pevne aj vtedy, keď sami čelili rovnakým problémom? Prečo nedokázali uviesť pravdu do praxe? Kedysi som si myslela, že dokážu praktizovať pravdu a že vlastnia pravdu-realitu. Teraz som však jasne videla, že v skutočnosti vôbec nevlastnili pravdu-realitu. Keď sa stalo niečo, čo narušilo ich záujmy, reptali a vzdali sa svojich povinností. Neboli to ľudia usilujúci sa o pravdu a vznešený obraz, ktorý som o nich mala vo svojom srdci, sa v okamihu rozpadol.

Neskôr som jedla a pila Božie slová týkajúce sa tohto problému. Všemohúci Boh hovorí: „Oháňať sa Božími slovami a dokázať ich bezočivo vysvetľovať neznamená, že máš realitu; veci nie sú také jednoduché, ako si predstavuješ. Vlastniť realitu nie je niečo, o čom hovoríš, ale niečo, čo žiješ. Až keď sa Božie slová stanú tvojím životom a tvojím prirodzeným prejavom, dá sa povedať, že máš realitu, a až potom sa môžeš považovať za niekoho, kto získal skutočné porozumenie a skutočné duchovné postavenie. Byť schopný dlhodobo obstáť v skúškach a žiť podobu, ktorá spĺňa Božie požiadavky – nepretvarovať sa, ale to prirodzene odhaľovať – len to sa počíta ako skutočné vlastnenie reality a to, že človek má život. … Nehľadiac na to, aký zúrivý je vietor a vlny, ak dokážeš pevne stáť bez toho, aby si do svojej mysle vpustil čo i len zrnko pochybnosti, a ak dokážeš pevne stáť a nepopierať ani vtedy, keď už nikto iný nezostane, potom budeš považovaný za človeka, ktorý má skutočné pochopenie a realitu.“ (Slovo, zv. I: Božie zjavenie a dielo. Len uvedenie pravdy do praxe znamená vlastniť realitu) „Vycvičiť skupinu ľudí, aby sa stali dobrými vojakmi kráľovstva, neznamená vycvičiť ich, aby sa z nich stali ľudia, ktorí dokážu len hovoriť o realite alebo ktorí sa dokážu chváliť; skôr to znamená vycvičiť ich, aby sa z nich stali ľudia, ktorí dokážu neustále žiť Božie slová, zostať nepodvolenými bez ohľadu na to, akým prekážkam čelia, a vždy žiť podľa Božích slov a nevrátiť sa do sveta. Toto je realita, o ktorej hovorí Boh. Toto je Božia požiadavka na človeka. Nepovažuj preto realitu, o ktorej hovorí Boh, za príliš jednoduchú. Samotné osvietenie od Ducha Svätého sa nerovná osvojeniu si reality. A nie je také ani duchovné postavenie človeka – je to Božia milosť, ku ktorej človek nijako neprispieva. Každý človek musí vydržať Petrove utrpenia, ba dokonca okúsiť Petrovu slávu, ktorú zažije potom, ako získa Božie dielo. Len toto sa dá nazývať realitou.“ (Slovo, zv. I: Božie zjavenie a dielo. Len uvedenie pravdy do praxe znamená vlastniť realitu) „To, či sú vedomosti, ktoré deklaruješ, v súlade s pravdou, do veľkej miery závisí od toho, či máš s nimi praktickú skúsenosť. Kde je tvoja skúsenosť pravdivá, tam bude tvoje poznanie praktické a hodnotné. Skrze svoju skúsenosť môžeš tiež získať schopnosť rozlišovať a prehľad, prehĺbiť svoje poznanie a znásobiť svoju múdrosť a zdravý rozum o tom, ako by si sa mal správať. Poznanie, ktoré vyjadrujú ľudia, ktorí nevlastnia pravdu, je učením, bez ohľadu na to, aké vznešené môže byť. Títo ľudia môžu byť veľmi inteligentní, keď ide o telesné záležitosti, ale nedokážu rozlišovať, keď ide o duchovné záležitosti. Je to preto, lebo takíto ľudia nemajú vôbec žiadne skúsenosti s duchovnými záležitosťami. Nie sú osvietení v duchovných záležitostiach a nemajú duchovné porozumenie. Nech už vyjadruješ akýkoľvek druh poznania, pokiaľ je to tvoje bytie, potom je to tvoja osobná skúsenosť, tvoje skutočné poznanie. To, o čom diskutujú ľudia, ktorí hovoria iba o učení – to sú tí, ktorí nevlastnia ani pravdu, ani skutočnosť –, možno tiež nazvať ich bytím, pretože k svojmu učeniu dospeli iba hlbokým rozjímaním, ktoré je výsledkom ich hlbokého prežívania. A predsa je to len učenie, nič viac ako predstavivosť!“ (Slovo, zv. I: Božie zjavenie a dielo. Božie dielo a dielo človeka) Po prečítaní Božích slov som si zrazu uvedomila, že tých dvoch vodcov vyššej úrovne som tak veľmi uctievala preto, lebo som v podstate nerozumela tomu, čo je učenie a čo je realita. Keď som ich videla sebavedomo hovoriť na zhromaždeniach a odhaľovať a rozoberať skazenosť iných ľudí, myslela som si, že majú pravdu-realitu. Teraz som však vďaka Božím slovám porozumela tomu, že schopnosť citovať Božie slová, hovoriť v duchovnom spoločenstve o určitom poznaní a rozoberať niektoré problémy neznamená, že človek vlastní realitu. Vlastniť realitu znamená, že po prečítaní Božích slov ich ľudia dokážu prijať a uviesť do praxe. Potom bez ohľadu na to, akým skúškam a zušľachťovaniu čelia, dokážu sa podriadiť Bohu a vlastniť svedectvo o uvádzaní pravdy do praxe. Ľudia, ktorí skutočne vlastnia realitu, naozaj rozumejú svojej vlastnej skazenej prirodzenosti, majú skutočnú skúsenosť s Božími slovami a chápu ich a dokážu použiť svoju praktickú skúsenosť na vedenie a pomáhanie bratom a sestrám pri vstupe do reality Božích slov. Tí, ktorí vlastnia pravdu-realitu, pracujú podľa princípov a verne konajú svoju povinnosť, a bez ohľadu na to, s akými okolnosťami sa stretnú, chránia prácu cirkvi a plnia si svoje povinnosti. Keď som si spomenula, ako jasne a logicky hovorili v duchovnom spoločenstve tí dvaja vodcovia vyššej úrovne na zhromaždeniach, zdalo sa, že boli v riešení problémov iných naozaj dobrí. Keď však čelili skutočným situáciám, opustili svoje povinnosti, aby chránili vlastné záujmy. Videla som, že v minulosti hovorili iba o učeniach, ale nie o realite, a keď sa ocitli v skutočných situáciách, padli. To bol dôkaz, že vôbec nevlastnili pravdu-realitu. Keď sa nad tým spätne zamýšľam, vždy keď počas pravidelných zhromaždení riešili problémy iných, porovnávali druhých ľudí s Božími slovami, aby ich priviedli k tomu, nech sami sebe porozumejú. Len zriedka som ich počula hovoriť o vlastných skazenostiach a nedostatkoch alebo rozoberať svoje vlastné nesprávne úmysly. Zriedkavo hovorili o svojom skúsenostnom poznaní toho, ako hľadajú pravdu a praktizujú ju. Väčšinou rozoberali a odsudzovali druhých ľudí zo svojej vysokej pozície. Akoby oni sami neboli súčasťou skazeného ľudstva a nemali skazené povahy. Keď títo dvaja vodcovia niekoho karhali, niektorých bratov a sestry dohnali k slzám, takže žili v negativite a slabosti a báli sa s nimi stretnúť. Až vtedy som jasne videla, že tí dvaja vodcovia jednoducho nedokázali používať pravdu na vyriešenie problémov. Hovorili len prázdne slová a učenia. Pri práci sa spoliehali na svoje vlastné myslenie a pracovné skúsenosti a vôbec nedokázali vyriešiť problémy nášho vstupu do života. Predtým som nevedela rozlišovať a slepo som k nim vzhliadala a uctievala ich, a dokonca som napodobňovala ich spôsob práce. Bola som taká slepá!

Potom som sa pri konaní svojej povinnosti začala spoliehať na Boha a obracať sa k Nemu. Istý čas som si s niektorými úlohami nevedela poradiť, a keď som narazila na ťažkosti a problémy, nevedela som ich vyriešiť. Preto som sa často modlila k Bohu a hľadala pravdu-princípy a duchovné spoločenstvo s bratmi a sestrami. Týmto spôsobom sa niektoré problémy vyriešili a ja som pochopila niektoré pravdu-princípy a vo svojej práci som urobila určitý pokrok. Postupne som získala väčšiu vieru pri konaní svojej povinnosti, urobila som istý pokrok a v srdci som cítila naplnenie. Uvedomila som si, že ak chcem dobre konať svoju povinnosť a získať pravdu, nesmiem sa nikdy vzdialiť od Boha ani od vedenia Božích slov.